← Slovensko

o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam

Najvyšší súd 6 Cdo 66/2010 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu T., a.s., so sídlom v B. v dovolacom konaní zastúpeného JUDr. T. P., advokátom, advokátska kancelária so sídlom v B., proti ţalovanej K., so sídlom v K., o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, vedenej na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 16 C 1303/2001, o dovolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach zo

  1. októbra 2009 sp. zn. 3 Co 60/2008 v spojení s opravným uznesením z
  2. januára 2010, sp. zn. 3 Co 60/2008, takto r o z h o d o l : Rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo
  3. októbra 2009 sp. zn. 3 Co 60/2008 v spojení s opravným uznesením z
  4. januára 2010, sp. zn. 3 Co 60/2008 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie. O d ô v o d n e n i e Okresný súd Košice I rozsudkom z
  5. novembra 2007 č.k. 16 C 1303/2001-253 určil, ţe výlučným vlastníkom nehnuteľností zapísaných v liste vlastníctva č. X. katastrálne územie K. – S.- Dom meštiansky súp. č. X,, nachádzajúceho sa na parcele č. X. o výmere X. m2 - zastavané plochy a nádvoria, je ţalobca. Uloţil ţalovanej povinnosť nahradiť ţalobcovi náhradu trov konania v sume 324 482,-- Sk na účet jeho právneho zástupcu do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a vyslovil, ţe ţalovaný nemá právo na náhradu trov konania. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, ţe ţalobca preukázal naliehavý právny záujem na poţadovanom určení v zmysle § 80 písm. c/ O.s.p., lebo bolo potrebné zosúladiť faktický stav k nehnuteľnostiam so stavom právnym. Za základ svojho rozhodnutia vzal zistenie, ţe právny predchodca ţalobcu (ďalej len ţalobca) sa ujal drţby sporných nehnuteľností na základe 2 6 Cdo 66/2010 spôsobilého právneho titulu (kúpnej zmluvy uzavretej
  6. marca 1976 medzi predávajúcim Rímskokatolíckym biskupským úradom v Košiciach, za ktorý konal kapitulný vikár Š. O. a kupujúcim právnym predchodcom ţalobcu, neplatnosť ktorej bola určená rozsudkom OS Bratislava II z
  7. októbra 2001 č.k. 18 C 149/1996-76 v spojení s rozsudkom KS v Bratislave z
  8. júna 2003 sp. zn. 17 Co 591/2001) a ţe pri vstupe do drţby a aj počas celej vydrţacej doby (od roku 1976 do roku 1994) bol dobromyseľný, ţe mu vec patrí. Výpoveď Š. O., bývalého kapitulného vikára, ktorý bol vypočutý ako svedok v konaní vedenom pred OS Bratislava II pod sp. zn. 18 C 149/1996, hodnotil v kontexte s ďalšími v konaní predloţenými listinnými dôkazmi (jeho listom z
  9. septembra 1975 napísaným v mene Rímskokatolíckeho biskupského úradu adresovaným Ministerstvu kultúry SSR s návrhom odpredať nehnuteľnosti, listom Ministerstva kultúry SSR zo
  10. novembra 1975 adresovaného Rímskokatolíckemu biskupskému úradu, rozhodnutím MNV v Košiciach, odboru výstavby z
  11. marca 1976, kúpnou zmluvou z
  12. marca 1976, písomnými záznamami z výpovedí JUDr. E. J. a JUDr. M. K. zo
  13. marca 2007) tak, ţe časť jeho výpovede, podľa ktorej mal upozorniť ţalobcu, ţe „nemá ţiadne písomné splnomocnenie na podpis tejto zmluvy od Košickej rímsko-katolíckej sídelnej kapituly v Košiciach“ a ţe ţiadal, aby takéto plnomocenstvo obstarali, je treba povaţovať za vyvrátenú. Z listinných dôkazov je totiţ zrejmé, ţe kapitulný vikár Š. O. sa v čase uzatvárania kúpnej zmluvy správal voči ţalobcovi ako osoba oprávnená kúpnu zmluvu v mene predávajúceho uzavrieť. Z týchto dôkazov nebolo zistené, ţe by dal najavo svoju nekompetentnosť konať za predávajúceho, prípadne, ţe by upozornil na nedostatok právnej subjektivity. Takéto upozornenie nebolo vznesené ani zo strany Ministerstva kultúry SSR, ktoré s uzavretím zmluvy prejavilo súhlas a zmluvu aj v zmysle § 10 zák. č. 218/1949 Zb. schválilo. Uvedené skutočnosti svedčia o tom, ţe ţalobca v čase uzatvárania kúpnej zmluvy nemal pochybnosti, ţe biskupský úrad je na strane predávajúceho oprávnenou osobou k uzavretiu zmluvy. Nemoţno mu preto vyčítať nedostatok opatrnosti pri overovaní, či kapitulný vikár Š. O. bol skutočne oprávneným zástupcom predávajúceho, resp. či predávajúci je osobou s právnou subjektivitou, ktoré skutočnosti v tom čase neboli zistiteľné ani z verejnosti prístupných registrov alebo priamo zo zákona. Vychádzajúc z týchto úvah dospel k záveru, ţe ţalobca uţíval predmetné nehnuteľnosti od 19.marca 1976 do 1.januára 1992 (do roku 1994) ako oprávnený drţiteľ. Splnil tak zákonom stanovené podmienky nadobudnutia vlastníctva vydrţaním, podľa ktorých drţba musí byť oprávnená a musí byť nepretrţitá počas celej zákonom ustanovenej doby. Keďţe právny predchodca ţalobcu poţíval ochranu oprávneného drţiteľa v zmysle § 132a ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ) v znení platnom do
  14. decembra 1991 a právna 3 6 Cdo 66/2010 úprava novely OZ vykonanej zákonom č. 509/1991 Zb. dňom nadobudnutia účinnosti, t.j. dňom
  15. januára 1992, umoţnila aj právnickým osobám nadobudnúť vlastníctvo k veciam vydrţaním, dospel k záveru, ţe ţalobca dňom
  16. januára 1992 nadobudol vlastníctvo k predmetným nehnuteľnostiam v zmysle § 134 ods. 1 OZ. Ţalobe preto v celom rozsahu vyhovel. Rozhodnutie o náhrade trov konania odôvodnil s poukazom na ustanovenie § 142 ods. 1 O.s.p. Krajský súd v Košiciach rozsudkom zo
  17. októbra 2009 sp. zn. 3 Co 60/2008 na odvolanie ţalovanej rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, ţe ţalobu zamietol. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, ţe súd prvého stupňa dospel k nesprávnym skutkovým záverom a následne, vec po právnej stránke nesprávne posúdil. Za nesprávny povaţoval záver súdu prvého stupňa predovšetkým v otázke existencie právneho titulu vstupu do drţby ako základnej podmienky pre splnenie predpokladov existencie vydrţania. Podľa názoru odvolacieho súdu uţ samotná skutočnosť, ţe v kúpnej zmluve je ako predávajúci uvedený iný subjekt, ako je na liste vlastníctva, dokonca subjekt, ktorý nemá právnu subjektivitu, je dôvodom pre záver, ţe ţalobca nebol pri vstupe do drţby dobromyseľný. Okrem toho uviedol, ţe oprávnená drţba sa nemôţe zakladať na takom omyle drţiteľa, ktorému sa mohol pri beţnej opatrnosti vyhnúť. Predovšetkým zo svedeckej výpovede Š. O., ktorej nemal dôvod neveriť, z tej jej časti, z ktorej vyplýva, ţe ţiadal ţalobcu, aby mu obstaral splnomocnenie na to, aby mohol s nehnuteľnosťou nakladať, vyvodil, ţe ţalobca vedel, kto je vlastníkom nehnuteľnosti ako aj to, ţe osoba, s ktorou vstúpil do jednania, nie je osobou spôsobilou uzatvárať za vlastníka zmluvu. Pokiaľ takúto zmluvu uzatváral s osobou javiacou sa mu ako správca, bolo jeho povinnosťou pri náleţitej opatrnosti, vyţiadať si od neho poverenie na uzavretie právneho úkonu. Bol by zistil, ţe Š. O. nebol povereným subjektom k zastupovaniu vlastníka. Podľa odvolacieho súdu, ţalobca sa v tejto otázke bezdôvodne spoliehal na vyjadrenie pracovníka štátneho aparátu, ktorý mal na starosti cirkevné záleţitosti na vtedajšom ministerstve kultúry. Okrem toho vychádzal z názoru, ţe štatutárny zástupca kupujúceho mal pri náleţitej starostlivosti a opatrnosti vedieť, ţe činnosť Rímskokatolíckej metropolitnej kapituly v Košiciach bola prakticky utlmená a jednotliví kanonici, ktorí mohli vystupovať ako štatutárni zástupcovia, boli rozptýlení. Táto skutočnosť mala byť známa aj pracovníkovi ministerstva kultúry. Na základe týchto úvah dospel na rozdiel od súdu prvého stupňa k záveru, ţe ţalobca vedel, resp. zo všetkých okolností, ktoré mu boli známe, musel vedieť, ţe nehnuteľnosti nekúpil od vlastníka, ani od osoby oprávnenej s týmto majetkom nakladať. Uţ pri vstupe do drţby a následne ani po celú dobu drţby nemohol byť preto 4 6 Cdo 66/2010 dobromyseľný, ţe mu vec patrí. Ţalobca tak nesplnil jednu zo zákonných podmienok nadobudnutia vlastníctva vydrţaním, z ktorého dôvodu rozsudok okresného súdu podľa § 220 O.s.p. zmenil a ţalobu zamietol. Rozhodnutie o náhrade trov konania odôvodnil s poukazom na ustanovenie § 142 ods. 1 O.s.p. Proti tomuto rozsudku krajského súdu podal včas dovolanie ţalobca. Uviedol, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Nesúhlasil s názorom krajského súdu, podľa ktorého ţalobca uţ pri vstupe do drţby bol nedobromyseľný, lebo podnet pre vstup do drţby ţalobcu nedal vlastník a v zmluve je ako predávajúci uvedený iný subjekt. Poukázal na obsah kúpnej zmluvy, v ktorej v článku I. je riadne uvedený vlastník nehnuteľnosti, /Košická rímskokatolícka sídelná kapitula - v správe Rímskokatolíckeho biskupského úradu v Košiciach/, pričom v záhlaví zmluvy je uvedený Rímskokatolícky biskupský úrad v Košiciach, zastúpený Š. O., kapitulným vikárom. Uviedol, ţe právna úprava tzv. právnických osôb v tom čase bola poplatná reţimu a ani občiansky, ani hospodársky zákonník neupravoval právnické osoby cirkevného typu. Cirkevné inštitúcie boli evidované, vrátane ich zloţiek s právnou subjektivitou, na Ministerstve kultúry SSR. Pre laickú verejnosť bolo absolútne neprehľadné, kto ktorú cirkevnú zloţku zastupuje. Bolo preto prirodzené spoľahnúť sa na informáciu z ministerstva. V roku 1976 malo Ministerstvo kultúry SSR na starosti správu a evidenciu cirkví a ich zloţiek. Podľa vtedy platných predpisov ministerstvo potvrdzovalo aj kúpne zmluvy daného typu, čo sa aj stalo. Tým vrcholný kompetentný štátny orgán schválil zmluvu a tým potvrdil správnosť údajov. Nemoţno preto súhlasiť s názorom krajského súdu, ţe ţalobca mohol a mal vedieť, ţe zástupca predávajúceho je uvedený nesprávne. Pokiaľ ide o výpoveď Š. O. v časti údajného upozorňovania ţalobcu na svoju nekompetenciu, na ktorej odvolací súd postavil svoj rozsudok, povaţoval túto za účelovú a nepravdivú. Vytýkal odvolaciemu súdu, ţe pri hodnotení kúpnej zmluvy a výpovede kapitulného vikára nevzal do úvahy všetky okolnosti daného prípadu (aj ďalšie svedecké výpovede) a ţe vec neposudzoval zo širšieho kontextu. Za nesprávny povaţoval aj viackrát opakovaný záver odvolacieho súdu, ţe ţalobca mohol, resp. mal vedieť, kto presne zastupuje cirkevnú zloţku, ku ktorému dospel aj tým, ţe nesprávne bagatelizuje okolnosť schválenia zmluvy ministerstvom kultúry. V tejto súvislosti uviedol, ţe práve skutočnosť, ţe najkompetentnejší orgán, Ministerstvo kultúry SSR, schválil zmluvu, je dôkazom, ţe aj ţalobca uveril legálnosti zmluvy. Povinnosť odsúhlasovať tieto typy zmlúv Ministerstvom kultúry bola zakotvená práve preto, aby zmluvné strany mali istotu o právnej čistote a vecnej správnosti zmluvy. Ţalobca sa od roku 1976 od uzavretia zmluvy správal ako 5 6 Cdo 66/2010 vlastník, veril zmluve, platil riadne dane, udrţiaval a zveľaďoval nehnuteľnosť, túto autonómne uţíval. Ţalovaná celý čas od roku 1976 aţ do roku 1995 akceptovala predaj nehnuteľnosti, prijala kúpnu cenu bez výhrad a nevytýkala ţalobcovi ţiadne právne vady. Nesprávny je preto právny názor odvolacieho súdu, ţe ţalobca uţ pri vstupe do drţby a následne ani po celú dobu drţby nebol dobromyseľný, ţe mu vec patrí a teda, ţe nesplnil jednu zo zákonných podmienok nadobudnutia vlastníctva vydrţaním. Navrhol preto napadnuté rozhodnutie krajského súdu zmeniť, potvrdiť rozhodnutie okresného súdu a priznať trovy odvolacieho a dovolacieho konania. Ţalovaná sa k dovolaniu ţalobcu písomne nevyjadrila. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods.1 O.s.p.), po zistení, ţe dovolanie podal účastník konania proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania preskúmal napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu v rozsahu podľa § 242 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, ţe ho treba zrušiť. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní uplatnenými dôvodmi. Obligatórne sa zaoberá procesnými vadami uvedenými v § 237 O.s.p. a tieţ tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 242 ods. 1, druhá veta O.s.p. v spojení s § 243i ods. 2 O.s.p.). Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich dovolateľ označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku. Plniac si vyššie uvedené povinnosti dovolací súd sa preto predovšetkým zaoberal otázkou, či konanie v tejto právnej veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ aţ g/ O.s.p. (t.j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka byť účastníkom konania, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, prípad nedostatku návrhu na začatie konania tam, kde konanie sa mohlo začať len na takýto návrh, prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať, alebo prípad rozhodovania vylúčeným sudcom či súdom nesprávne obsadeným). Dovolací súd nezistil, ţe by konanie v preskúmavanej právnej veci bolo takou vadou postihnuté; takouto vadou konania napokon neodôvodňuje svoj mimoriadny opravný prostriedok ani ţalobca. 6 6 Cdo 66/2010 Rovnako, so zreteľom na ustanovenie § 242 ods. 1, druhá veta O.s.p., bez ohľadu na to, či ţalobca odôvodnil dovolanie dovolacím dôvodom aj podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p., dovolací súd skúmal, či v konaní nedošlo k tzv. inej procesnej vade konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. O vadu tejto povahy ide okrem iného tieţ vtedy, keď súd svoje právne závery zaloţí na skutkovom zistení ako výsledku hodnotenia dôkazov, ktoré ale nezodpovedá ustanoveniu § 132 O.s.p., resp. keď jeho skutkové závery nie sú v súlade s tým, čo vyšlo za konania najavo. Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe v konaní na odvolacom súde došlo k vade uvedenej povahy. Súd rozhoduje na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov. Zásadne vykonáva dokazovanie na pojednávaní, pričom môţe rozhodnúť, aby sa vykonané dôkazy doplnili alebo pred ním opakovali (§ 122 ods. 1 a 3 O.s.p.). Povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení zaťaţuje účastníkov konania. Ak je vykonanie dôkazu nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci, súd môţe výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci (§ 120 ods. 1 O.s.p.). Skutkové zistenie je výsledkom hodnotenia dôkazov. Ak preto hodnotenie dôkazov nezodpovedá ustanoveniu § 132 O.s.p., ani jeho výsledok (skutkové zistenie), nemôţe byť správny. Pri hodnotení dôkazov súd spravidla postupuje tak, ţe hodnotí kaţdý dôkaz najskôr jednotlivo a následne všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. V rámci tejto činnosti hodnotí okrem toho, či dôkaz je vôbec spôsobilý tvrdenú skutočnosť dokázať, predovšetkým pravdivosť toho ktorého dôkazu. Pri priznávaní pravdivostnej hodnoty dôkazu sa táto otázka spravidla najskôr hodnotí osobitne s prihliadnutím k dôveryhodnosti osoby, ktorá dôkaz urobila, k jej pomeru k veci, pomeru k účastníkom konania, k jej postoju k veci a pod. Následne, uvedeným spôsobom zhodnotený dôkaz sa porovnáva s inými takto zhodnotenými dôkazmi, pričom v úsudku medzi porovnávanými skutočnosťami nesmie existovať logický rozpor. Keďţe k nesprávnosti hodnotenia dôkazov moţno usudzovať len zo spôsobu, ako k nemu súd dospel, myšlienkový postup súdu pri hodnotení dôkazov, musí nájsť odraz aj v odôvodnení jeho rozhodnutia. Okrem toho, v rámci hodnotenia dôkazov, je súd povinný starostlivo prihliadnuť na všetko, čo vyšlo za konania najavo. Táto poţiadavka je zvlášť významná pri skúmaní dobrej viery drţiteľa, lebo dobrá viera ako psychický stav, sama osebe nemôţe byť predmetom dokazovania; moţno o nej usudzovať len z okolností, za ktorých sa tento psychický stav navonok prejavuje. 7 6 Cdo 66/2010 V posudzovanej veci sa odvolací súd vyššie uvedenými zásadami dôsledne neriadil. Odvolací súd postupoval nesprávne, ak za situácie, keď za základ svojho rozhodnutia vzal predovšetkým výpoveď svedka Š. O. urobenú v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 18 C 149/1996 a vychádzajúc z nej, dospel k inému (opačnému) skutkovému záveru, neţ súd prvého stupňa, v rámci hodnotenia tohto dôkazu (jeho časti) len skonštatoval, ţe „nemal ţiaden dôvod svedeckej výpovedi tohto svedka neveriť“. Opomenul, ţe pravdivosť toho, čo svedok uviedol, bolo potrebné hodnotiť osobitne s prihliadnutím k dôveryhodnosti osoby, ktorá obsah výpovede (jej časti) urobila, k jej pomeru k veci a k účastníkom konania, pričom spôsob hodnotenia musí nájsť odraz v odôvodnení rozhodnutia. Odvolací súd postupoval nesprávne aj v tom, ţe takto zhodnotený dôkaz neposúdil v kontexte s inými dôkazmi, ktoré boli vykonané. Predovšetkým ho mal posúdiť v spojitosti s konkrétnym postojom svedka a jeho faktickou činnosťou, ktorú vykonával vo veci odpredaja nehnuteľností v čase pred uzavretím kúpnej zmluvy a pri samotnom jej uzavretí. Jeho konanie, vyplývajúce z listinných dôkazov nesvedčí tomu, ţe by sa pred uzavretím právneho úkonu a aj v čase jeho uzavretia správal voči ţalobcovi ako osoba konajúca za biskupský úrad, ktorý nie je oprávnený zmluvu uzavrieť, resp., ţe by ţalobcu, prípadne Ministerstvo kultúry SSR, s ktorým pred uzavretím kúpnej zmluvy komunikoval, na tento fakt upozorňoval. Odvolací súd postupoval nesprávne aj z dôvodu, ţe v odôvodnení rozsudku nevysvetlil, prečo neprihliadol na písomné záznamy z výpovedí JUDr. E. J. a JUDr. M. K. zo
  18. marca 2007 predloţené ţalobcom. Pokiaľ tieto listinné dôkazy povaţoval za pochybné, mal pristúpiť k výsluchu týchto osôb, keďţe ich výsluch sa javí byť pre rozhodnutie vo veci nevyhnutný (ide o osoby, ktoré v čase prípravy kúpnej zmluvy mali ako zástupcovia ţalobcu, resp. jeho nadriadeného orgánu viackrát so Š. O. rokovať). V tejto súvislosti treba uviesť, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu je v časti, v ktorej vyvodzoval z výpovede Š. O. skutkové závery, rozporuplné. Ak totiţ odvolací súd povaţoval časť jeho výpovede, podľa ktorej ţiadal ţalobcu, aby mu „obstaral splnomocnenie na to, aby mohol s nehnuteľnosťou nakladať“, za pravdivú, nemohlo sa u ţalobcu jednať o omyl v osobe konajúceho subjektu (po upozornení musel uţ s istotou vedieť, ţe uzaviera právny úkon s osobou, ktorá k tomu nie je oprávnená). Nelogicky potom vyznieva z tohto dôkazu vyvodený záver odvolacieho súdu, ţe pokiaľ „ţalobca uzatváral zmluvu s osobou javiacou sa mu ako správca, bolo jeho povinnosťou pri náleţitej opatrnosti vyţiadať od správcu poverenie na uzavretie právneho úkonu“ a tak zistiť, ţe Š. O. nebol povereným subjektom k zastupovaniu vlastníka. 8 6 Cdo 66/2010 So zreteľom na vyššie uvedené dovolací súd dospel k záveru, ţe odvolací súd pri zisťovaní skutkového stavu nepostupoval v súlade s vyššie uvedenými ustanoveniami O.s.p. Konanie tak zaťaţil tzv. inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a na ktorú dovolací súd musel z úradnej moci prihliadnuť. V súvislosti s právnym posúdením veci dovolací súd predovšetkým uvádza, ţe za nesprávny povaţuje právny názor odvolacieho súdu, podľa ktorého nedobromyseľnosť ţalobcu pri vstupe do drţby vyplýva uţ zo skutočnosti, ţe v kúpnej zmluve, je ako predávajúci uvedený iný subjekt ako je na liste vlastníctva. V tejto súvislosti treba vychádzať z obsahu samotnej kúpnej zmluvy, v ktorej je síce v jej úvode za predávajúceho označený Rímskokatolícky biskupský úrad v Košiciach, no v článku I. zmluvy je ako vlastníčka nehnuteľností podľa listu vlastníctva uvedená Košická rímsko-katolícka sídelná kapitula v Košiciach v správe vyššie označeného úradu. Z uvedeného teda moţno vyvodiť, ţe Rímskokatolícky biskupský úrad v Košiciach nevystupoval v právnom úkone ako vlastník, ale ako úrad vykonávajúci správu. Z tohto nepresne uvedeného označenia predávajúceho v kúpnej zmluve preto nie je moţné bez ďalšieho vyvodiť, ţe ţalobca uţ pri vstupe do drţby nebol dobromyseľný. Napokon, odvolací súd sám v odôvodnení rozsudku na inom mieste pripúšťa, ţe ţalobca uzatváral zmluvu so správcom a preto mal od neho ţiadať poverenie udelené mu vlastníkom na vykonanie tohto právneho úkonu. Dovolací súd za nesprávny povaţuje aj názor odvolacieho súdu, podľa ktorého ţalobca mal pri náleţitej starostlivosti a opatrnosti vedieť, ţe činnosť Rímskokatolíckej metropolitnej kapituly v Košiciach bola prakticky utlmená a jednotliví kanonici, ktorí mohli vystupovať ako štatutárni zástupcovia, boli rozptýlení. Dovolací súd napokon k tomu, čo odvolací súd uţ uviedol vo všeobecnosti o predpokladoch nadobudnutia vlastníctva vydrţaním dodáva, ţe pri posudzovaní oprávnenosti drţby treba vychádzať zo zásady, ţe jej predpokladom je presvedčenie nadobúdateľa, ţe nekoná bezprávne, ak si určitú vec prisvojuje, pričom pri pochybnostiach sa predpokladá, ţe drţba je oprávnená. Ide o psychický stav, o jeho vnútorné presvedčenie, ktoré sa prejavuje aj navonok, a z ktorého moţno vyvodiť, ţe sa dôvodne povaţuje za vlastníka veci. Medzi základné okolnosti, ktoré budú svedčiť o oprávnenosti drţby veci, patrí aj okolnosť, ako vec nadobudol - či mu svedčí nejaký oprávnený nadobúdací titul. Subjektívny 9 6 Cdo 66/2010 pocit drţiteľa nemôţe byť sám osebe podkladom pre vydrţanie, ak nie je tento pocit vyvolaný okolnosťami objektívne nasvedčujúcimi oprávnenosti drţby práva. O dobromyseľnosti moţno hovoriť tam, kde drţiteľ drţí vec v omyle, ţe mu vec patrí a ide pritom o omyl ospravedlniteľný. Ospravedlniteľný je omyl, ku ktorému došlo napriek tomu, ţe mýliaci postupoval s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú moţno so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu od kaţdého poţadovať. Omyl môţe byť skutkový alebo právny. Skutkový omyl môţe spočívať tieţ v omyle osoby, s ktorou sa koná (napr. drţiteľ sa domnieva, ţe právny úkon uzatvára s osobou k tomu oprávnenou, hoci tomu tak nie je). Aj takýto omyl môţe byť vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu ospravedlniteľný napr. vtedy, keď omyl bol vyvolaný aj konaním štátneho orgánu, lebo drţiteľ mohol dôvodne predpokladať, ţe štátny orgán majúci v kompetencii evidenciu osobitných inštitúcií, tieto najlepšie pozná. V posudzovanej veci je z obsahu spisu zrejmé, ţe ţalobca sa v čase uzavretia právneho úkonu domnieval, ţe Rímskokatolícky biskupský úrad v Košiciach, za ktorý konal kapitulný vikár Š. O. (ten zmluvu aj podpísal), ako úrad vykonávajúci správu, je oprávnený za vlastníka uzavrieť právny úkon o prevode nehnuteľností. Či ide o omyl ţalobcu v osobe konajúceho subjektu, závisí v danom prípade od posúdenia otázky, či ţalobca pred uzavretím právneho úkonu vedel o tom, ţe Rímskokatolícky biskupský úrad v Košiciach nie je oprávnený konať ako správca vo veci predaja nehnuteľností tak, ako to tvrdila ţalovaná. Ak súd v ďalšom konaní po doplnení dokazovania, vykonaní dôkazov a ich riadnom zhodnotení dospeje k záveru, ţe ţalovaná preukázala ňou tvrdenú skutočnosť (dôkazné bremeno zaťaţuje ţalovanú), ţalobca nemohol konať v omyle a teda na jeho strane nemohlo ísť ani o omyl ospravedlniteľný. Nemohol byť preto pri vstupe do drţby ani dobromyseľný. V opačnom prípade, konanie ţalobcu, keď sa domnieval, ţe právny úkon uzatvára s osobou k tomu oprávnenou, hoci tomu tak nebolo, je treba povaţovať za konanie v omyle. Za tejto situácie je potrebné vec posúdiť z hľadiska, či ţalobca so zreteľom na všetky okolnosti daného prípadu, postupoval s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú moţno od kaţdého poţadovať, t.j. či tento omyl (ne)moţno povaţovať za ospravedlniteľný. Pre tento prípad dovolací súd pre ďalšie konanie poznamenáva, ţe pri skúmaní dobromyseľnosti ţalobcu pri vstupe do drţby je potrebné prihliadnuť najmä na to, ţe Rímskokatolícky biskupský úrad v Košiciach zastúpený kapitulným vikárom Š. O. konal za predávajúcu stranu nielen pri samotnom uzavretí právneho úkonu, ale aj v štádiu jeho prípravy (táto sa datuje cca od 10 6 Cdo 66/2010 septembra 1975), kedy komunikoval so ţalobcom i s Ministerstvom kultúry SSR, sekretariátom pre veci cirkevné, ţe Ministerstvo kultúry v odpovedi biskupskému úradu predbeţne súhlasilo s odpredajom nehnuteľností, pričom v liste z
  19. novembra 1975 vychádzalo z predpokladu, ţe biskupský úrad je vlastníkom nehnuteľností, ţe v rozhodnutí MNV v Košiciach, odboru výstavby zo
  20. marca 1976, ktorým bolo rozhodnuté o vyššej odplate za obytný dom, konal MNV s Rímskokatolíckym biskupským úradom v Košiciach ako s vlastníkom nehnuteľností (rozhodnutie bolo okrem ţalobcu doručené aj tomuto úradu), ţe kúpnu zmluvu, ktorú za predávajúcu stranu uzavrel Rímskokatolícky biskupský úrad v Košiciach a podpísal kapitulný vikár Š. O., schválilo Ministerstvo kultúry SSR a nadriadený orgán ţalobcu, ţe ţalobca uhradil biskupskému úradu kúpnu cenu uvedenú v kúpnej zmluve a na ďalšie rozhodujúce skutočnosti, ktoré sa udiali po uzatvorení kúpnej zmluvy. V neposlednom rade je treba prihliadnuť aj na pomery, ktoré tu boli v čase uzavretia právneho úkonu, najmä, ţe reţim poplatný tej dobe utlmoval nielen samotnú činnosť cirkvi, ale aj informácie týkajúce sa cirkvi, ţe čase uzavretia právneho úkonu občiansky, ani hospodársky zákonník neupravovali právnické osoby cirkevnej povahy a neexistoval ani zákon o registrácií cirkví a náboţenských spoločností, ţe jediným orgánom, ktorý mal v tom čase v kompetencii evidenciu cirkevných inštitúcií, vrátane ich zloţiek s právnou subjektivitou bolo Ministerstvo kultúry SSR, sekretariát pre veci cirkevné. Na základe uvedeného dovolací súd dospel k záveru, ţe konanie pred odvolacím súdom je postihnuté vadou, ktorá mala za následok neprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) a ţe jeho rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky preto rozsudok odvolacieho súdu podľa § 243b ods. 2 O.s.p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie; právny názor dovolacieho súdu v tomto rozhodnutí vyslovený je pre odvolací súd záväzný ( § 243d ods. 1 O.s.p.). V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného konania a tieţ dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 veta tretia O.s.p.). 11 6 Cdo 66/2010 Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
  21. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
  22. mája 2011 JUDr. Ladislav G ó r á s z, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia : Bc. Patrícia Špacírová

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.