← Slovensko

o zaplatenie 34 148,44 eur s príslušenstvom

Najvyšší súd 4 Obdo/4/2013 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu: M., so sídlom: W., zast. advokátom JUDr. P., so sídlom: N. proti ţalovanému: Ing. P. (pôvodne Ing. P.), bytom: U., zast. advokátom JUDr. P., so sídlom: D., o zaplatenie 34 148,44 eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 28Cb/2/2009, na dovolanie ţalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z

  1. mája 2012, č. k. 2 Cob/63/2011-510, právoplatný
  2. júna 2012, t a k t o r o z h o d o l : Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave z
  3. mája 2012, č. k. 2Cob/63/2011-510 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie. O d ô v o d n e n i e : Okresný súd Bratislava III ako súd prvého stupňa rozsudkom zo dňa
  5. 2010, č. k. 28Cb 2/2009-376 uloţil ţalovanému povinnosť zaplatiť ţalobcovi sumu vo výške 34 148,44 eur so 14 % - ným úrokom z omeškania ročne od
  7. 2005 do zaplatenia, to všetko do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Súčasne rozhodol o povinnosti ţalovaného nahradiť ţalobcovi trovy konania v rozsahu 100 % na účet jeho právneho zástupcu, ktorých výška bude vyčíslená samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku. Z vykonaného dokazovania mal prvostupňový súd za jednoznačne preukázané, ţe ţalovaný v dňoch
  9. 2003 aţ
  11. 2003 ako jeden z konateľov spoločnosti M. vybral z účtu menovanej spoločnosti, vedený v H., a. s., sumu 24 690,- eur a dňa
  13. 2003 ďalšiu sumu 49,50 eur. Celkový výber predstavoval spolu 24 739,50 eur, čo po prepočte 2 4 Obdo/4/2013 podľa kurzu vyhláseného Národnou bankou Slovenska predstavovalo sumu 1 028 756,- Sk. Uvedená čiastka po prepočítaní konverzným kurzom predstavuje výbery v celkovej výške 34 148,44 eur. Za nespornú mal súd aj tú skutočnosť, ţe ţalovaný pouţil uvedené finančné prostriedky na chod a prevádzku spoločnosti M., s. r. o., ktorá bola personálne a majetkovo prepojená so spoločnosťou ţalobcu. Úlohou súdu bolo posúdiť, či ţalovaný takýmto spôsobom postupoval na základe dohody uzatvorenej s druhým konateľom ţalobcu Mgr. P., a to za účelom preklenutia strát spoločnosti M., s. r. o. v dôsledku zavedeného systému fakturácie medzi spoločnosťami. Dohoda o moţnosti pouţitia finančných prostriedkov vybratých z účtu spoločnosti ţalobcu za účelom „krátkodobej finančnej výpomoci“ pre spoločnosť M., s. r. o. v konaní preukázaná nebola, konateľ ţalobcu Mgr. P. akúkoľvek dohodu v tomto smere poprel. Tým, ţe ţalovaný súhlas druhého spoločníka a vtedajšieho konateľa Mgr. P. s účelom pouţitia peňazí na preklenutie strát v spoločnosti M., s. r. o. nepreukázal, neuniesol v konaní dôkazné bremeno. V konaní síce nebolo sporné, ţe všetku činnosť vyplývajúcu zo zákaziek klientov adresovaných spoločnosti ţalobcu uskutočňovali zamestnanci spoločnosti M., s. r. o., ktorí následne vystavili faktúru ţalobcovi, avšak uvedený fakturačný systém, ktorý fungoval na základe dohody spoločníkov ţalobcu, neodôvodňuje výber finančných prostriedkov z účtu ţalobcu a ich pouţitie pre spoločnosť M., s. r. o. Ţalovaný ako vtedajší konateľ M. bol oprávnený s finančnými prostriedkami tejto spoločnosti disponovať, avšak tieto bol povinný pouţiť výlučne pre potreby ţalobcu, teda v prospech spoločnosti, pre ktorú vykonával funkciu štatutárneho orgánu. Jeho povinnosťou bolo všetky výdavky riadne zaúčtovať a zdokladovať ţalobcovi, čo však neurobil. Spoločnosti M. a M., s. r. o., ktoré nepochybne boli majetkovo a personálne prepojené, boli dve rozdielne spoločnosti s oddeleným účtovníctvom. Ţalovaný bol teda povinný finančné prostriedky, ktoré vybral z účtu spoločnosti ţalobcu, pouţiť v prospech tejto spoločnosti, resp. preukázať, ţe ich pouţitie v prospech inej spoločnosti bolo v súlade so spoločným rozhodnutím spoločníkov, ktorými v tom čase boli Mgr. P. a Ing. P.. Takúto skutočnosť však ţalovaný súdu nepreukázal. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na § 135a ods. 1 a ods. 2 Obchodného zákonníka (ďalej len ObchZ) a § 153a ods. 3 ObchZ (správne malo znieť § 135a ods. 3) a zdôraznil, ţe Obchodný zákonník z objektívneho hľadiska vyţaduje pri výkone pôsobnosti konateľa predpoklad profesionality, ktorý je v zákone vyjadrený pojmom odborná starostlivosť. Ďalšou poţiadavkou na výkon funkcie konateľa je, aby 3 4 Obdo/4/2013 konateľ vykonával svoju pôsobnosť v súlade so záujmami spoločnosti a všetkých spoločníkov. Pri výkone svojej pôsobnosti konatelia zodpovedajú za škodu, ktorú spôsobili spoločnosti tým, ţe porušili svoje povinnosti, pričom porušenie sa môţe týkať povinností uloţených zákonom, spoločenskou zmluvou, stanovami alebo rozhodnutím valného zhromaţdenia. Prvostupňový súd ďalej poukázal na § 261 ods. 3 písm. a/ ObchZ, ktorý má zásadaný význam pri posudzovaní zodpovednosti konateľa za škodu a podľa ktorého vzťah medzi konateľom a spoločnosťou je vţdy obchodno-záväzkovým vzťahom. Vzhľadom na charakter vzťahu konateľa a spoločnosti ako absolútneho obchodno-záväzkového vzťahu, sa zodpovednosť konateľa za škodu riadi ustanoveniami Obchodného zákonníka. Z aplikácie Obchodného zákonníka na zodpovednostný reţim konateľov za vzniknutú škodu potom vyplýva objektívna zodpovednosť konateľa za spôsobenú škodu spoločnosti, pričom zodpovednosť za škodu konateľa sa posudzuje bez ohľadu na jeho zavinenie. Na vznik zodpovednosti konateľa za škodu sa v zmysle § 373 a nasl. ObchZ vyţaduje splnenie troch základných predpokladov, ktorými sú:
  14. vznik škody,
  15. porušenie povinnosti a
  16. príčinná súvislosť medzi porušením povinnosti a vznikom škody. V prejednávanom spore bolo preukázané, ţe spoločnosti ţalobcu vznikla škoda vo výške 34 148,44 eur, ktorá suma je súčtom výberov peňaţných prostriedkov z účtu ţalobcu vtedajším konateľom P. bez toho, aby súdu vedel preukázať oprávnenosť ich pouţitia v prospech spoločnosti M., s. r. o. Ţalovaný takýmto konaním porušil svoje povinnosti vyplývajúce zo zákona, predovšetkým povinnosť vykonávať svoju pôsobnosť v súlade so záujmami spoločnosti a všetkých jej spoločníkov, keďţe záujmom ţalobcu nemohlo byť odčerpanie jeho finančných prostriedkov v prospech inej spoločnosti, hoci aj personálne prepojenej. Medzi konaním ţalovaného a vznikom škody je teda príčinná súvislosť. Súd pri tomto svojom konštatovaní vychádzal z nepublikovaného rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 M ObdoV 9/2006, v zmysle ktorého právne úkony, ako aj ďalšia činnosť mandatára (konateľa) vykonaná v rozpore so záujmami mandanta (obchodnej spoločnosti) má za následok zodpovednosť mandatára za škodu. Prvostupňový súd poukázal tieţ na to, ţe jednotlivé výbery boli uskutočnené v období, kedy si ţalovaný obnovil svoje ţivnostenské oprávnenie a začal podnikať pod obchodným menom Ing. P. - P. s predmetom činnosti totoţným s predmetom činnosti ţalobcu. Taktieţ v tomto období Ing. P. oznámil 4 4 Obdo/4/2013 svojim zamestnancom, ţe s Mgr. P. si rozdelili spoločnosti tak, ţe P. si ponechá M. a ţalovaný M., s. r. o. s tým, ţe on si zároveň zaloţí novú firmu, ktorá sa bude zaoberať výlučne nadrozmernou prepravou. V dôsledku tejto skutočnosti väčšina zamestnancov, vrátane svedkyne A., rozviazala v spoločnosti M., s. r. o. pracovný pomer a prešla do spoločnosti Ing. P. - P.. Uvedené skutočnosti mal súd za preukázané jednak z výpovede svedkyne A. ako aj z dokladov, ktoré menovaná svedkyňa zaloţila do spisu, konkrétne z Pracovnej zmluvy uzatvorenej medzi ňou a spoločnosťou M., s. r. o. ako zamestnávateľom, Dohody o skončení pracovného pomeru ku dňu
  18. 2003 a Pracovnej zmluvy uzatvorenej medzi ňou a Ing. P. - P. ako zamestnávateľom zo dňa
  21. Súd prvého stupňa povaţoval za nepravdepodobné, ţe v období, kedy sa Mgr. P. a Ing. P. dohodli na rozdelení spoločnosti, by Mgr. P. ako jeden zo spoločníkov M. a budúci výlučný spoločník tejto spoločnosti, súhlasil s odčerpaním finančných prostriedkov pre účely spoločnosti M., s. r. o., ktorej jediným spoločníkom a konateľom sa stal ţalovaný. Súd ďalej uviedol, ţe konateľ nezodpovedá za škodu, ak preukáţe, ţe postupoval pri svojej pôsobnosti s odbornou starostlivosťou a v dobrej viere, ţe koná v záujme spoločnosti. Musí preto preukázať, ţe postupoval s takou odbornou starostlivosťou, ktorú je moţné všeobecne poţadovať pri konkrétnom konaní konateľa na daný druh konania alebo rozhodnutia. Zároveň musí byť splnená aj ďalšia poţiadavka, a to postup konateľa v dobrej viere, ţe koná v záujme spoločnosti. Súd vyhodnotil, ţe ţalovaný ako vtedajší konateľ ţalobcu pri výberoch finančných prostriedkoch z účtu ţalobcu v období od
  23. 2003 do
  25. 2003, kedy tieto prostriedky pouţil v prospech spoločnosti M., s. r. o., nepostupoval s odbornou starostlivosťou a svojím konaním spôsobil ţalobcovi škodu vo výške 1 026 777,58 Sk (34 082,77 eur). K výberu čiastky 49,50 eur uskutočnenému ţalovaným dňa
  27. 2003 súd uviedol, ţe tento výber ţalovaný realizoval v čase, kedy uţ nebol konateľom ţalobcu, pretoţe dňa
  29. 2003 bol zo svojej funkcie odvolaný. Je síce pravdou, ţe do nemeckého obchodného registra bola táto skutočnosť zapísaná aţ dňa
  31. 2003, avšak uvedený zápis má len deklaratórny charakter. Predmetný výber súd prvého stupňa neposudzoval podľa § 135a ObchZ, ale podľa ustanovení § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka. Ţalovaný v tejto súvislosti nepoprel, ţe dňa
  33. 2003 zrušil účet ţalobcu a zostatkovú sumu z účtu vo výške 49,50 eur obdrţal. Nepodarilo sa mu však preukázať, ţe uvedenú sumu odovzdal Mgr. P., 5 4 Obdo/4/2013 z dôvodu ktorého neuniesol dôkazné bremeno, a preto je povinný vydať bezdôvodné obohatenie tomu, na úkor koho sa obohatil, teda ţalobcovi. Na základe uvedeného, keďţe súd mal nárok ţalobcu riadne preukázaný, ţalobe v časti istiny v plnom rozsahu vyhovel. Rovnako mal súd za nepochybné, ţe ţalovaný sa so zaplatením svojho peňaţného záväzku dostal do omeškania, preto s poukazom na § 365 veta prvá ObchZ a § 369 ods. 1 ObchZ, vyhovel ţalobe aj v časti ţalobcom uplatneného nároku na zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 14 % ročne od
  35. 2005 do zaplatenia. K začiatku doby omeškania, ktorú ţalobca ustálil dňom
  37. 2005, súd uviedol, ţe výzvy na zdokladovanie výberov, resp. na vrátenie dlţnej sumy, boli ţalovanému doručené v marci 2005, pričom poţiadavka na vrátenie dlhu vyplývala aj z písomného dôkazu, ktorým je návrh na mimosúdnu dohodu - vyjadrenie (č. l. 325). O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 151 ods. 7 O. s. p. a úspešnému ţalobcovi priznal právo na ich náhradu v rozsahu 100 % s tým, ţe o ich výške bude rozhodnuté po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením. Na odvolanie ţalovaného, Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací rozsudkom zo dňa
  39. 2012, č. k. 2 Cob/63/2011-510 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods. 1, ods. 2 O. s. p. potvrdil, stotoţňujúc sa s jeho právnym posúdením veci, ako aj vyhodnotením dôkazov v predmetnej veci. Z vykonaného dokazovania mal odvolací súd za nesporné, ţe v relevantnom období finančné prostriedky z účtu ţalobcu vyberal sám ţalovaný, tieto nikdy riadne nezúčtoval, nepreukázal, ţe s nimi nakladal po predchádzajúcom súhlase druhého spoločníka Mgr. P., bol si vedomý, ţe obe spoločnosti majú osobitné účtovníctvo a napriek tomu, ţe sa stal neskôr jediným konateľom spoločnosti M., s. r. o., finančné prostriedky ţalobcu, ktoré mal pouţiť ako finančnú výpomoc na krytie strát spoločnosti M., s. r. o., nikdy ţalobcovi nevrátil. Na základe uvedeného mal odvolací súd za irelevantné skúmanie prvotných dokladov týkajúcich sa účtovníctva spoločnosti M., s. r. o., ako aj skúmanie toho, či došlo k pochybeniu záverov účtovníckej spoločnosti G.. Výber finančných prostriedkov ţalovaný nemohol spochybniť. Takéto správanie ţalovaného vyhodnotil odvolací súd v rozpore s ust. § 135a ods. 1 ObchZ, pričom nevzhliadol dôvod na postup podľa § 135a ods. 3 ObchZ, zakotvujúci tzv. liberačný dôvod, pretoţe ţalovaný v tomto smere neuniesol dôkazné bremeno. Vo vzťahu k 6 4 Obdo/4/2013 námietke, ţe súdom prvého stupňa bola priznaná vyššia suma, neţ ako boli preukázané výbery ţalovaného v relevantnom období, odvolací súd uviedol, ţe súd prvého stupňa svoje rozhodnutie riadne zdôvodnil zmenou meny v SR na Euro a kurzovými prepočtami. S týmto odôvodnením sa odvolací súd stotoţnil. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O. s. p. podľa úspechu účastníkov v konaní a úspešnému ţalobcovi priznal náhradu trov odvolacieho konania v sume 2 396,16 eur. Rozsudok odvolacieho súdu nadobudol právoplatnosť dňa
  42. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote dovolanie ţalovaný (č. l. 528 - 536), ktorý prípustnosť dovolania odôvodnil tvrdením, ţe v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O. s. p., konkrétne k vade podľa písm. f/ (účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom). Dôvodnosť dovolania odôvodnil ţalovaný (ďalej tieţ ako dovolateľ) ustanovením § 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p. (v konaní došlo k vade podľa ust. § 237 písm. f/), § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p. (konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci) a § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p. (rozhodnutie súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci). Dovolateľ odvolaciemu súdu vytkol, ţe v napadnutom rozhodnutí sa k jednotlivým skutkovým a právnym skutočnostiam prípadu vyjadril iba formálne a vôbec sa nezaoberal súdnymi rozhodnutiami predloţenými jeho právnym zástupcom, rovnako ako ani písomnými vyjadreniami samotného ţalovaného, resp. jeho právneho zástupcu a súvisiacimi listinnými dôkazmi predloţenými počas odvolacieho konania, ako aj konania pred súdom prvého stupňa. Ţalovaný osobitne zdôraznil, ţe vo svojom odvolaní sa podrobne vyjadril k všetkým záverom prvostupňového rozhodnutia, pričom ku kaţdému z nich namietal jeho pochybenia týkajúce sa zistenia skutkového stavu veci, resp. jej právneho posúdenia či iné procesné pochybenia. V súvislosti s napadnutým rozsudkom odvolacieho súdu ţalovaný zdôraznil nesúlad jeho písomne vypracovaného odôvodnenia s judikatúrou Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len ÚS SR) týkajúcej sa odôvodnení rozhodnutí všeobecných súdov. Poukázal na závery vyplývajúce z nálezu ÚS SR zo dňa
  44. 2010, sp. zn. I. ÚS 126/2010, 7 4 Obdo/4/2013 nerešpektovanie ktorých má podľa ďalšieho nálezu ÚS SR zo dňa
  46. 2010, sp. zn. I. ÚS 118/2010 za následok, ţe napadnutý rozsudok je nevyhnutné povaţovať za arbitrárny a svojvoľný, priamo zasahujúci do základného práva účastníka súdneho konania na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na súdnu ochranu podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Tým, ţe odvolací súd vo svojom rozsudku len zopakoval závery prvostupňového súdu, ktoré nedoplnil vôbec, alebo len formálne bez hlbšieho posúdenia ţalovaným namietaných skutočností a súdnych rozhodnutí, spôsobil, ţe je jeho rozhodnutie nepresvedčivé, ktoré naviac neobsahuje ani riadne vyhodnotenie dôkazov predloţených, resp. navrhovaných ţalovaným. Ţalovaný ďalej upozornil na pochybenie prvostupňového súdu, ktorý sa v rámci prvostupňového konania vôbec nevysporiadal s jeho námietkou týkajúcou sa právomoci nemeckých súdov, podanej ţalovaným v jeho písomnom vyjadrení zo dňa
  49. Súd prvého stupňa svoje rozhodnutie v danom smere nijako neodôvodnil a tento nedostatok neodstránil ani súd odvolací. V ďalšej časti svojho dovolania sa ţalovaný vyjadril k právu na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces, ako aj základné zásady civilného procesu zakotvené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Poukázal na nález ÚS SR zo dňa
  51. 2008, sp. zn. I. ÚS 243/07 a vo veci konajúcim súdom - tak prvostupňovému, ako aj odvolaciemu súdu vytkol, ţe pri odôvodňovaní svojich rozhodnutí nerešpektovali § 157 ods. 2 O. s. p., pretoţe riadne nevysvetlili, prečo povaţovali za potrebné oboznámiť sa a posúdiť iba určité dôkazy predloţené ţalobcom a nie aj tie, ktoré predloţil ţalovaný v rámci prvostupňového konania. Prvostupňový súd sa detailne venoval len listinným dôkazom predloţeným v neprospech ţalovaného, ktorými následne aj odôvodnil údajný vznik nároku ţalobcu na náhradu škody. Uvedené nedostatky prvostupňového rozhodnutia neodstránil ani súd odvolací, ktorý sa v konaní o odvolaní mal zaoberať buď všetkými predloţenými dôkazmi a dokazovanie podľa ust. § 213 O. s. p. zopakovať, alebo mal aspoň zdôvodniť, prečo nepovaţoval viaceré listinné dôkazy predloţené ţalovaným za podstatné. 8 4 Obdo/4/2013 Na základe vyššie uvedených tvrdení má ţalovaný za to, ţe takýmto postupom odvolacieho súdu mu bola odňatá moţnosť pred ním konať, v dôsledku ktorej skutočnosti je daný dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p. v spojení s § 237 písm. f/ O. s. p. Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p. ţalovaný poukazujúc na nález ÚS SR zo dňa
  53. 2012, sp. zn. III. ÚS 486/2011 opätovne namietol porušenie povinnosti odvolacieho súdu na riadne odôvodnenie napadnutého rozhodnutia. Odvolaciemu súdu vytkol, ţe nedostatočne zdôvodnil, čo ho viedlo k prijatiu záverov uvedených vo svojom rozhodnutí, ktoré sú podľa jeho názoru v príkrom rozpore so skutkovými zisteniami vyplývajúcimi z dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa. Poukázaním na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa
  55. 2007, sp. zn. 2 Cdo 170/2005, ţalovaný odvolaciemu súdu vytkol aj porušenie zásady „rovnosti zbraní“, pretoţe sa vo svojom rozhodnutí zameral len na argumenty ţalobcu, kým vyjadreniam a argumentom ţalovaného sa vôbec nevenoval a tento svoj postup ani nijako nezdôvodnil. V súvislosti s dovolacím dôvodom podľa § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p. (nesprávne právne posúdenie veci) dovolateľ odvolaciemu súdu vytkol, ţe sa náleţite nezaoberal predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu ţalovaného voči ţalobcovi a spolu so súdom prvého stupňa nesprávne posúdil splnenie podmienok v zmysle § 135a ods. 3 ObchZ na liberáciu zodpovednosti za náhradu škody voči ţalovanému ako bývalému konateľovi spoločnosti M.. Na základe vyššie uvedených tvrdení ţalovaný dovolaciemu súdu navrhol, aby rozsudok odvolacieho súdu zmenil tak, ţe ţalobu v napadnutej časti zamietne, alternatívne aby rozsudok odvolacieho súdu v napadnutej časti zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Súčasne navrhol, aby dovolací súd rozhodol o odklade vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia, argumentujúc ustanovením § 61 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov. K dovolaniu ţalovaného sa vyjadril ţalobca, ktorý v zmysle § 243b ods. 1 O. s. p. navrhol dovolanie zamietnuť. Súčasne si uplatnil náhradu trov dovolacieho konania vo výške 1 201,34 eur za dva úkony právnej sluţby. 9 4 Obdo/4/2013 Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.), ktorý je zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1, veta druhá O. s. p.), najskôr skúmal, či dovolanie smeruje proti takému rozhodnutiu odvolacieho súdu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.). V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238 O. s. p. platí, ţe ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej forme, je prípustné, ak je ním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1 O. s. p.) alebo rozsudok odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O. s. p.), alebo rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a ods. 4 (§ 238 ods. 3 O. s. p.). Dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu znaky vyššie uvedených rozhodnutí nemá. V prejednávanej veci odvolací súd potvrdil rozsudok Okresného súdu Bratislava III ako súdu prvého stupňa, pričom však vo výrokovej časti prípustnosť dovolania nevyslovil. Rovnako nejde o potvrdenie takého rozsudku prvostupňového súdu, ktorým by súd prvého stupňa vo svojom výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a ods. 4 O. s. p., vzhľadom na ktorú skutočnosť je nepochybné, ţe dovolanie ţalovaného v zmysle ustanovení § 238 ods. 1 aţ ods. 3 O. s. p. prípustné nie je. S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1, veta druhá O. s. p., ukladajúce dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O. s. p. (či uţ to účastník konania namieta alebo nie), neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len na skúmanie prípustnosti dovolania, smerujúceho proti rozsudku podľa § 238 O. s. p., ale zaoberal sa aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O. s. p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu 10 4 Obdo/4/2013 (rozsudku alebo uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závaţných procesných vád, vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia, majúcich za následok tzv. zmätočnosť rozhodnutia. Ak je totiţ konanie postihnuté niektorou z vád v zmysle § 237 písm. a/ aţ g/ O. s. p., moţno dovolaním napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, v ktorých je inak dovolanie z hľadiska § 238 O. s. p. vylúčené. Dovolateľ vo svojom dovolaní namietol vadu konania podľa § 237 písm. f/ O. s. p., v zmysle ktorého dovolanie je prípustné, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom. Pojem „odňatie moţnosti konať pred súdom“ zákon bliţšie v ţiadnom zo svojich ustanovení nedefinuje ani nešpecifikuje. Pod odňatím moţnosti konať pred súdom je preto potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký vadný postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi znemoţnila realizácia tých jeho procesných práv, ktoré sú mu Občianskym súdnym poriadkom priznané za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O. s. p. významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. K odňatiu moţnosti ţalovaného konať pred súdom malo podľa jeho názoru dôjsť tým, ţe odvolací súd v rozpore s ust. § 157 ods. 2 O. s. p. riadne neodôvodnil svoje rozhodnutie. Právo na odôvodnenie rozhodnutia je súčasťou práva na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 O. s. p., pričom táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O. s. p.). Toto právo bezpochyby neznamená povinnosť súdu zaoberať sa v odôvodnení svojho rozhodnutia všetkými skutočnosťami tvrdenými účastníkmi konania, musí však spĺňať limity zákonného rozhodnutia v zmysle § 157 ods. 2 O. s. p. a účastníkovi musí dať odpoveď na podstatné (zásadné) otázky a námietky vznesené účastníkmi v priebehu konania. 11 4 Obdo/4/2013 Dovolateľ vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu namietol, ţe odvolací súd sa v ňom vôbec nevenoval argumentom, ktoré vzniesol ešte počas prvostupňového konania a ani neprihliadol na ním predloţené listinné dôkazy. Vytkol mu formálnosť a nepresvedčivosť odôvodnenia jeho rozsudku, majúcu za následok jeho nepreskúmateľnosť. Túto vzhliadol vo vzťahu k svojej námietke týkajúcej sa právomoci nemeckých súdov v predmetnej veci, ktorá zostala nezodpovedná tak prvostupňovým, ako aj odvolacím súdom. Odvolaciemu súdu tieţ vytkol, ţe sa nevysporiadal s jeho dôkazom navrhnutým v konaní pred prvostupňovým súdom, týkajúcim sa účtovných dokladov ţalobcu vypracovaných nemeckou účtovníckou spoločnosťou G.J. (ďalej len G.), ani nezaujal stanovisko k rozsudku Krajského súdu v Prešove zo dňa
  57. 2007, sp. zn. 1 Cob/30/2007 a rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa
  59. 2007, sp. zn. 3 Cob/149/2007, ktoré v konaní predloţil. Z obsahu spisu vyplýva, ţe predmetom konania je nárok ţalobcu uplatnený ţalobou zo dňa
  61. 2005, doručenou pôvodne Krajskému súdu v Bratislave dňa
  63. 2005 (č. l. 1) a Okresnému súdu Bratislava III postúpenou dňa
  65. 2005 (č. l. 33), v spojení s úpravami ţaloby zo dňa
  67. 2005 a
  69. 2010 (č. l. 43 a 283), ktorých zmenu súd pripustil uznesením na pojednávaní dňa
  71. 2010 (č. l. 327). Ţalobca sa od ţalovaného domáha zaplatenia 34 148,447 eur spolu so 14 % - ným ročným úrokom z omeškania z uvedenej sumy od
  73. 2005 aţ do zaplatenia z titulu nevrátenia finančných prostriedkov vybraných ţalovaným ako bývalým konateľom ţalobcu z účtu spoločnosti ţalobcu v období od
  75. 2003 do
  78. Okresný súd Bratislava III ako súd prvého stupňa ţalobe ţalobcu v plnom rozsahu vyhovel, a to rozsudkom zo dňa
  80. 2010, č. k. 28Cb 2/2009-376, potvrdeným rozsudkom Krajského súdu v Bratislave ako súdu odvolacieho zo dňa
  82. 2012, č. k. 2 Cob/63/2011-
  83. Po oboznámení sa s vo veci vydanými rozhodnutiami, ako aj konaním, ktoré ich vydaniu predchádzalo, je nutné súhlasiť s dovolateľom, ţe dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zákonnej poţiadavke riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia nezodpovedá. Predovšetkým súd prvého stupňa, ale ani súd odvolací sa nevysporiadali s jeho námietkou týkajúcou sa právomoci nemeckých súdov konať vo veci, vznesenou ešte v jeho písomnom podaní zo dňa
  85. 2007 označenom ako „Vyjadrenie k návrhu na začatie 12 4 Obdo/4/2013 konania“ (č. l. 111), predloţenom na pojednávaní súdu prvého stupňa dňa
  87. 2007 (zápisnica o pojednávaní na č. l. 114 - 115). Podľa § 103 O. s. p., kedykoľvek za konania súd prihliada na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môţe konať vo veci (podmienky konania). Ide o procesné podmienky, bez splnenia ktorých nemôţe súd vo veci konať a rozhodnúť o veci samej. Z obsahu spisu je zrejmé, ţe súd prvého stupňa o otázke právomoci rozhodol uznesením zo dňa
  89. 2007, č. k. 28Cb/93/2005-146, a to tak, ţe právomoc na prejednanie a rozhodnutie veci má Okresný súd Bratislava III. Vyplývajúc z úpravy na č. l. 146 však toto uznesenie nebolo účastníkom expedované, ale spis bol prípisom zo dňa
  91. 2008 (č. l. 147) zaslaný Okresnému súdu Pezinok vzhľadom na prechod výkonu súdnictva z Okresného súdu Bratislava III na Okresný súd Pezinok od
  94. Avšak ani po tom, ako bola prejednávaná vec uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa
  96. 2008, č. k. 3Ncb/25-2008-165 prikázaná na prejednanie a rozhodnutie opäť Okresnému súdu Bratislava III z dôvodu vylúčenia sudcov Okresného súdu Pezinok z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci na tamojšom súde, nebolo vyššie označené uznesenie týkajúce sa otázky právomoci súdu účastníkom konania expedované, ale bez ďalšieho bolo nariadené pojednávanie vo veci na deň
  99. K predmetnej otázke sa vo veci konajúci súd nevyjadril ani v odôvodnení svojho rozhodnutia a tento nedostatok neodstránil ani súd odvolací v napadnutom rozhodnutí. Podľa názoru dovolacieho súdu ide o taký nedostatok odôvodnenia súdneho rozhodnutia, ktorý v tomto smere zakladá jeho nepreskúmateľnosť, nakoľko ani súdu dovolaciemu nie je zrejmé, z akého dôvodu nebolo uznesenie s rozhodnutím o právomoci Okresného súdu Bratislava III účastníkom zaslané. Ţalovaný v ďalšom namietol nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku vo vzťahu k otázke výberov finančných prostriedkov z účtu ţalobcu ţalovaným. Uviedol, ţe prvostupňovému súdu vo svojom písomnom vyjadrení zo dňa
  101. 2010 (č. l. 367 - 372) navrhol, aby zaviazal ţalobcu na predloţenie účtovných dokladov vypracovaných nemeckou účtovníckou spoločnosťou G., na základe ktorých bola vypracovaná účtovná závierka za rok
  102. O uvedené ţalovaný ţiadal z dôvodu, ţe sám účtovnými dokladmi ţalobcu nedisponoval, ale ich mal k dispozícii samotný ţalobca, ktorý túto skutočnosť aj potvrdil svojou výpoveďou na pojednávaní súdu prvého stupňa dňa
  104. 2010 (výpoveď štatutárneho zástupcu Mgr. P. na č. l. 328 spisu). Predmetnými dokladmi ţalovaný mienil poukázať na vzájomný rozpor účtovných dokladov vypracovaných menovanou nemeckou 13 4 Obdo/4/2013 spoločnosťou a predloţených ţalobcom a neskoršími jeho výrokmi a dôkazmi predloţenými ţalovaným. Prvostupňový súd uvedený dôkaz, resp. ďalšie dôkazy navrhnuté ţalovaným, ktorými spochybňoval správnosť účtovníctva ţalobcu, nevykonal, ani neodôvodnil, prečo sa tak nestalo. Rovnako sa s otázkou nevykonania dôkazov navrhnutých ţalovaným spochybňujúcich, ţe k vzniku škody ţalobcu došlo jeho konaním, nevysporiadal ani súd odvolací, ktorý skúmanie prvotných dokladov týkajúcich sa účtovníctva spoločnosti M., s. r. o., ako aj skúmanie toho, či došlo k pochybeniu záverov účtovníckej spoločnosti G., vyhodnotil za irelevantné. Dovolateľ odvolaciemu súdu tieţ vytkol, ţe neposkytol ţiadne vysvetlenie, prečo sa nezaoberal právnymi názormi vyslovenými v rozsudku Krajského súdu v Prešove zo dňa
  106. 2007, sp. zn. 1 Cob/30/2007 a rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa
  108. 2007, sp. zn. 3 Cob/149/2007, rovnako prečo neprihliadol na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa
  110. 2009, sp. zn. 1 Obo 16/2008, týkajúce sa obdobnej situácie ako v prejednávanej veci. Tieto dovolateľ predloţil v rámci odvolacieho konania ako prílohy k písomnému podaniu zo dňa
  112. 2012 (č. l. 472 - 478 a č. l. 499 - 501). V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje na skutočnosť, ţe samotné nevykonanie účastníkom navrhovaných dôkazov nemoţno kvalifikovať ako odňatie práva konať pred súdom („...Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. ...“ - § 120 ods. 1, veta druhá O. s. p.). O takýto postup by išlo, ak by súd svojím procesným postupom odňal účastníkovi moţnosť navrhnúť vykonanie dôkazov. Pokaľ však účastník konania dôkazy navrhne a súd ich nevykoná, je súd povinný v odôvodnení svojho rozhodnutia uviesť, prečo navrhnuté dôkazy nevykonal (§ 157 ods. 2, veta prvá O. s. p.). Ak tomu tak nie je, je jeho odôvodnenie nepreskúmateľné, v dôsledku ktorej skutočnosti je naplnený dovolací dôvod podľa § 237 písm. f/ O. s. p. Na margo uvedeného dovolací súd opakovane zdôrazňuje, ţe sa nevyţaduje, aby na kaţdý argument účastníka (vrátane takého, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný), bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ale ak ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (R. c. Š., G. c. G.). Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p. (tzv. relatívny dovolací dôvod) dovolací súd uvádza, ţe síce naň prihliada z úradnej povinnosti, avšak samotná existencia tzv. inej vady konania na zaloţenie prípustnosti dovolania nepostačuje. 14 4 Obdo/4/2013 Spôsobilým dovolacím dôvodom je len vtedy, ak sú splnené podmienky prípustnosti dovolania vymedzené v § 238 O. s. p. V súvislosti s uvedeným dovolacím dôvodom povaţuje dovolací súd za potrebné vyjadriť sa k písomnému podaniu ţalobcu zo dňa
  114. 2012 (Vyjadrenie k dovolaniu na č. l. 620 – 629), v ktorom zastal názor, ţe nedostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia nie je vadou konania podľa § 2337 písm. f/ O. s. p., ale zakladá tzv. inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p., poukazujúc pritom na rozsiahlu judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. S uvedeným názorom nemoţno súhlasiť a i keď v tejto otázke súdna prax nie je jednotná, má dovolací súd za to, ţe nepreskúmateľnosť súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivý súdny proces, ktoré napĺňa znaky odňatia moţnosti konať pred súdom podľa § 237 písm. f/ O. s. p. Povinnosť súdu riadne odôvodniť svoje rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu v konkrétnej veci. Porušením tohto práva účastníka konania na strane jednej a povinnosti súdu na strane druhej sa účastníkovi konania okrem toho, ţe sa mu odopiera právo dozvedieť sa o príčinách, pre ktoré súd rozhodol tak ako rozhodol, odníma moţnosť náleţite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci prípadného vyuţitia opravných prostriedkov (či uţ riadnych alebo mimoriadnych), a teda sa mu odníma moţnosť konať pred súdom. Pokiaľ ţalovaný namieta, ţe napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, je potrebné uviesť, ţe nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.) je síce prípustným dovolacím dôvodom, samo osebe však prípustnosť dovolania nezakladá. Dovolanie je v ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku upravené ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorý nemoţno podať proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu. Pokiaľ nie sú splnené podmienky prípustnosti dovolania (§ 238 O. s. p.), nemoţno napadnuté rozhodnutie podrobiť vecnému preskúmavaniu, a preto ani zohľadniť prípadné vecné nesprávnosti rozhodnutia. V prejednávanej veci by uvedený dovolací dôvod bolo moţné úspešne pouţiť len vtedy, ak by prípustnosť dovolania vyplývala z § 238 ods. 3 O. s. p., v posudzovanom prípade však odvolací súd vo výroku svojho rozsudku prípustnosť dovolania nevyslovil. Na základe uvedených skutočností je zrejmé, ţe odvolací súd sa vo svojom rozhodnutí s dôvodmi odvolania ţalovaného podaného proti prvostupňovému rozsudku náleţite nevysporiadal. Dovolací súd preto podľa § 243b ods. 2 veta prvá, § 243b ods. 4 veta za bodkočiarkou O. s. p., dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu 15 4 Obdo/4/2013 vrátil na ďalšie konanie. V ďalšom konaní, v ktorom je odvolací súd viazaný právnym názorom dovolacieho súdu (§ 243d ods. 1 veta druhá O. s. p.), sa vysporiada s vytknutými vadami v intenciách dovolacieho súdu, opätovne vo veci rozhodne a svoje rozhodnutie náleţite odôvodní v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 O. s. p. V novom rozhodnutí rozhodne aj o trovách odvolacieho konania a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 veta tretia O. s. p.). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
  115. P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné. V Bratislave
  116. apríla 2013 JUDr. Alena Priecelová, v. r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Mgr. Monika Poliačiková

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.