Obsah (5)

§ 237§ 238§ 241§ 14§ 243b

Najvyšší súd 1ObdoV/4/2013 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd S. republiky v právnej veci ţalobcu: S. P. so sídlom v B., pobočka B., U., B., IČO: X., proti ţalovanému: A., a. s., Z.,

ustanovenia § 142 ods. 1 OSP tak, ţe na ich náhradu zaviazal neúspešného ţalovaného voči úspešnému ţalobcovi v

1. rade v sume 500,- Sk do 3 2 1ObdoV/4/2013 dní od právoplatnosti tohto rozsudku (druhý výrok). Tretím výrokom súd konanie o ţalobách ţalobcov v
2. a
3. rade zastavil, a vo štvrtom výroku rozhodol o nepriznaní náhrady trov konania ţalovanému od ţalobcov v
4. a
5. rade s odôvodnením, ţe ţalobcovia v
6. a
7. rade zobrali ţalobu späť so súhlasom ţalovaného a tento sa náhrady trov konania vzdal. Z toho dôvodu o ţalobe ţalobcov v
8. a
9. rade nerozhodoval, konanie zastavil a ţalovanému náhradu trov konania nepriznal. V časti tretieho a štvrtého výroku nadobudol rozsudok súdu prvého stupňa právoplatnosť
10. decembra
11. Rozhodnutie vo veci samej odôvodnil prvostupňový súd odkazom na ustanovenia § 15 ods. 1, 2, § 16 ods. 1, 2, 4 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení zákona č. 12/1998 Z. z. (ďalej len „ZKV“) ako aj zistený skutkový stav, na základe čoho dospel k záveru o splnení zákonných podmienok na určenie, ţe vykonaný vklad do základného imania ţalovaného úpadcom na základe písomného vyhlásenia o vloţení nepeňaţného vkladu z
13. 1997 bol splnený, a preto ţalobe v celom rozsahu vyhovel. V odôvodnení uviedol, ţe petit ţaloby je dostatočne určitý a konkrétny, pretoţe označuje právny úkon – písomné vyhlásenie úpadcu o vloţení nepeňaţného vkladu – nehnuteľností s ich súčasťami a príslušenstvom do základného imania z
15. 1997 deklarovaného za účasti notára, na základe ktorého bolo rozhodnuté o vklade Okresným úradom v Banskej Bystrici, Katastrálny odbor č. V 3871/97-58 s povolením k
18. Právnym úkonom, ktorým bol uskutočnený nepeňaţný vklad do základného imania ţalovaného je písomné vyhlásenie z
21. Toto obsahuje údaje o nehnuteľnostiach nevyhnutné pre zápis do katastra nehnuteľností, teda právny úkon je určitý a zrozumiteľný, dostatočne špecifikovaný. Aktívne legitimovaným účastníkom je v danom prípade ţalobca v
22. rade, veriteľ úpadcu, ktorý si riadne uplatnil pohľadávku, ktorá bola zistená, popretá správcom konkurznej podstaty bola len čiastočne. Pasívne legitimovaným je ţalovaný, ktorá mal z odporovateľného právneho úkonu dlţníka prospech. Týmto prospechom je jednoznačne nepeňaţný vklad – nehnuteľnosti s ich súčasťami a príslušenstvom – do základného imania v hodnote 27 209 321,- Sk

znaleckého posudku spoločnosti S., a. s., B.. Vzhľadom na personálne prepojenie medzi štatutárnymi orgánmi úpadcu a ţalovaného, úmysel ukrátiť veriteľov je zrejmý. Nepochybný prospech ţalovaného je zrejmý a tento predstavuje 99 % vlastného imania a. s., pretoţe okrem nehnuteľností v rámci nepeňaţného vkladu bol vloţený do spoločnosti aj iný hmotný investičný majetok. Všetok ostatný majetok, ktorý nebol predmetom nepeňaţného vkladu, bol krytý

informácie úpadcu z

2. 1997 iba cudzími zdrojmi. Ţalovaný poukázal na to, ţe mal dostatok majetku na ďalšiu výrobnú činnosť i uspokojovanie pohľadávok veriteľov, 3 1ObdoV/4/2013 a ţe v čase realizácie vkladu druţstvo nebolo v úpadku. Skutočnosť, ţe druţstvo nebolo v úpadku v čase vykonania vkladu, bola vyhodnotená súdom prvého stupňa ako irelevantná. Súd zdôraznil, ţe v tomto období boli realizované mnohé exekučné konania, avšak väčšina z nich bola zastavená v dôsledku vyhlásenia konkurzu na majetok úpadcu. Ţalovaný poukazoval i na to, ţe v dôsledku exekúcií ţalobcu v
3. rade, ktoré boli vykonané tak, ţe výťaţnosť majetku bola neprimerane nízka, došlo k úpadku druţstva. Ţalovaný to dával ţalobcovi v
4. rade za vinu, pričom prvostupňový súd poukázal na to, ţe v rámci prieskumného pojednávania si ţalobca v
5. rade uplatnil proti úpadcovi pohľadávku 26 050 415,- Sk na poistnom za nemocenské poistenie a dôchodkové zabezpečenie, t. j. za neplnenie zákonnej povinnosti úpadcu. Uviedol, ţe pokiaľ by si úpadca bol plnil svoje povinnosti, pohľadávka ţalobcu v
6. rade by nebola vôbec vznikla, a preto by nebola musela byť ani vymáhaná. Preto vyslovil, ţe nemôţe byť veriteľovi kladené za vinu, ţe si svoju pohľadávku v rámci exekučného konania vymáha, a ţalovaný nemôţe predpokladať, ţe by výťaţnosť z exekúcií bola vyššia ako účtovná hodnota majetku. A to odhliadnuc od správnosti alebo nesprávnosti zákonnej úpravy o exekúciách, resp. ich realizácií. Prvostupňový súd mal v konaní za preukázané, ţe členská schôdza konaná
8. 1997 rozhodla o revitalizácii druţstva tak, ţe sa vytvorí dcérska spoločnosť – ţalovaný. Ako vyplýva z informácie o transformácii časti majetku formou nepeňaţného vkladu do A., a. s., z
10. 1997, nové vedenie druţstva zároveň s informáciou ţiadalo svojim podpisom potvrdiť výmenu podielov záväzku druţstva za akcie A. a. s., čo sa i, na základe zmlúv o prevode cenných papierov a dohôd o postúpení pohľadávky z
12. 1997, po zaevidovaní akcií v počte 45690 pod poradovými číslami 41 aţ 45730 dňa
14. 1997 v prospech úpadcu, aj udialo. Druţstvo takýmto spôsobom riešilo situáciu ohľadne majetkových podielov, a to výmenou za akcie napriek tomu, ţe malo postupovať v súlade so zákonom č. 42/1992 Zb.. Skutočnosť, ţe po zaevidovaní akcií spoločnosti ţalovaného v prospech úpadcu, hneď toho istého dňa boli vykonané aj prevody týchto akcií z úpadcu na fyzické osoby, svedčí o tom, ţe zámerom bolo vysporiadanie majetkových podielov v druţstve pre fyzické osoby – oprávnené osoby, a nie nadobudnutie protihodnoty za nepeňaţný vklad v prospech úpadcu. Úpadca teda nenadobudol protihodnotu za nepeňaţný vklad spočívajúci v nehnuteľnom, ale aj i inom hmotnom investičnom majetku, a na jeho účte zostalo len zvyšných 5747 akcií v hodnote 5 747 000,- Sk, o ktoré nemali členovia druţstva a oprávnené osoby záujem. Z tohto mal súd prvého stupňa za preukázané ukrátenie veriteľov, i keď sa vyhlásením konkurzu predpokladá, pretoţe prípadné uspokojenie ich nárokov môţe byť realizované len na akcie úpadcu. Záverom konštatoval, ţe lehota na odporovanie právneho úkonu bola dodrţaná. 4 1ObdoV/4/2013 Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací, rozhodujúci o odvolaní ţalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 28Cb/22/1999-Va-245 z
15. septembra 2004 uţ po tretíkrát (prvýkrát potvrdzujúcim rozsudkom č. k. 2Obo/40/2005- 272 z
16. novembra 2005, ktorý bol zrušený uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ako súdu dovolacieho, č. k. 1ObdoV/24/2006-304a z
17. marca 2008 a vec bola vrátená odvolaciemu súd na ďalšie konanie; druhýkrát potvrdzujúcim rozsudkom č. k. 2Obo/85/2008-358 z
18. októbra 2008, ktorý bol zrušený uznesením dovolacieho súdu č. k. 1ObdoV/17/2009-381 z
19. mája 2010 a vec bola vrátená odvolaciemu súd na ďalšie konanie) rozsudkom č. k. 1Obo/93/2010-391 zo
20. júla 2010, právoplatným
21. augusta 2010, potvrdil napadnutý rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 28Cb/22/1999-Va-245 z
22. septembra 2004, nepripustil zámenu ţalobcu za S. K., a. s., C., B., a nepriznal ţalovanému náhradu trov odvolacieho konania z dôvodu, ţe jeho právny zástupca trovy neuplatnil. Do odôvodnenia tohto svojho, v poradí tretieho, rozsudku (č. l. 391) odvolací súd pojal chronologický opis temporálne skorších rozhodnutí súdu prvého stupňa (č. l. 245), dvoch zrušených rozhodnutí odvolacieho súdu (č. l. 272 a 358) a dvoch rozhodnutí dovolacieho súdu (č. l. 304a a 381). Výrok o nepripustení zámeny ţalobcu za S. K., a. s., C., B., odôvodnil odvolací súd takým spôsobom, ţe prevzal jeho skoršie odôvodnenie zo svojho, v poradí druhého, zrušeného rozsudku (č. l. 358, strana 6, odsek prvý). Vlastné odôvodnenie vecnej správnosti odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa, a tým i nedôvodnosti odvolania ţalovaného proti nemu, spočíva len v konštatovaní odvolacieho súdu: „Týmto procesným postupom dovolacieho súdu bolo vlastne rozhodnuté, že odvolanie je potrebné prejednať duplicitne, keď vecné závery prvšieho (zrušeného) rozsudku neboli dotknuté. Tie sú uvedené vyššie v tomto rozhodnutí a odvolací súd k nim nemá čo dodať.“ (strana 7, odsek posledný, rozsudku odvolacieho súdu). Proti rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie ţalovaný. Napadol rozsudok odvolacieho súdu v celom rozsahu. Dôvodnosť dovolania vzhliadol v ustanovení § 241 ods. 2 písm. a) OSP v nadväznosti na vady konania vymedzené v § 237 písm. f) OSP /dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom/ a v § 237 písm. g) OSP /dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát/. 5 1ObdoV/4/2013 Odňatie moţnosti konať pred súdom videl dovolateľ v tom, ţe odvolací súd, nerešpektujúc procesný postup, ktorý bol povinný dodrţať na základe záväzného právneho názoru vysloveného v zrušujúcom uznesení dovolacieho súdu z
24. 2010 (č. l. 381 – 382, strana 3, odsek posledný), rozhodol vo veci rozsudkom bez nariadenia odvolacieho pojednávania. Záväzný právny názor, ktorý mal odvolací súd rešpektovať a postupovať

neho, pritom spočíval v konštatovaní, ţe: „Keď však odvolací súd pojednávanie nariadil, vec mohol prejednať bez účasti účastníka konania, resp. jeho zástupcu len za dodržania podmienok stanovených v § 101 ods. 2 OSP. Ak nemal odvolací súd vykázané predvolanie na pojednávanie zástupcu žalovaného a nemal žiadny iný dôkaz o tom, že doručenie predvolania bolo zástupcovi žalovaného doručené, avšak tento doručenku nevrátil (ako to tvrdí v napadnutom rozhodnutí), mal pojednávanie odročiť na iný termín. Ak napriek tomu vec prejednal, v predmetnom konaní došlo k procesnej vade zakladajúcej

§ 237písm.

f/ OSP prípustnosť dovolania. Táto vada je zároveň dôvodom, pre ktorý musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie vždy zrušiť, pretože rozhodnutie vydané v konaní postihnutom takouto procesnou vadou nemôže byť považované za správne.“. Dovolateľ dospel výkladom ustanovenia § 101 ods. 2 OSP s jeho následnou aplikáciou na daný prípad k záveru, ţe nebola splnená podmienka riadneho predvolania ţalovaného, resp. jeho právneho zástupcu, na pojednávanie, nakoľko odvolací súd pojednával bez toho, aby mal vykázané, ţe predvolanie na pojednávanie bolo ţalovanému, resp. jeho právnemu zástupcovi, riadne doručené. Mal za to, ţe dôvodom na ospravedlnenie postupu odvolacieho súdu nemôţe byť ani novela OSP – zákon č. 384/2008 Z. z., ktorá zakotvuje moţnosť rozhodnúť túto vec aj bez nariadenia pojednávania. Dovolateľ vyslovil presvedčenie, ţe pokiaľ mal odvolací súd za to, ţe celú vec je moţné rozhodnúť bez pojednávania, mal moţnosť postupovať v zmysle § 214 OSP a rozhodnúť vec bez nariadenia pojednávania. Ak však odvolací súd takýto postup nezvolil a vo veci nariadil pojednávanie, bol povinný postupovať v zmysle § 101 ods. 2 OSP a vytýčené pojednávanie odročiť, pretoţe neboli splnené zákonné podmienky potrebné k tomu, aby mohol pojednávať v neprítomnosti účastníka konania, resp. jeho právneho zástupcu. Svoje tvrdenia dovolateľ podporil aj právnou vetou z rozhodnutia NS SR publikovaného v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky pod č. 31/2000: „Ak odvolací súd pojednával a rozhodol v neprítomnosti zástupcu účastníka konania, ktorého predvolanie nemal vykázané, odňal tým zastúpenému účastníkovi konania možnosť konať pred súdom.“. 6 1ObdoV/4/2013 Ďalej dovolateľ namietal nepreskúmateľnosť rozsudku odvolacieho súdu tvrdiac, ţe jeho konštatovanie o prejednaní veci duplicitne a správne odôvodnenie v predchádzajúcom rozhodnutí, nespĺňajú kritériá uvedené v § 157 OSP. Existenciu vady konania

§ 237písm.

1. g)OSP odôvodnil dovolateľ tým, ţe z jeho strany je potrebné domáhať sa uţ tretíkrát procesných práv dovolaním, ako aj celkovým postupom odvolacieho súdu, jeho vyjadreniami, ktoré nemajú opodstatnenie, ani odôvodnenosť na adresu jeho právneho zástupcu. Zastal názor, ţe sa jedná o objektívnu zaujatosť vec prejednávajúceho senátu odvolacieho súdu, ktorá je zrejmá z listu zo dňa 12. 08. 2008 adresovaného jeho právnemu zástupcovi, z predchádzajúcich rozhodnutí dovolacích súdov (dovolací súd dvakrát z dôvodu závaţných procesných pochybení dovolaniu vyhovel), ako aj z písomných vyjadrení odvolacieho súdu na adresu jeho právneho zástupcu, zo zápisnice z odvolacieho pojednávania zo dňa 03. 09. 2008, vyjadrenia k námietke zaujatosti senátu na č. l. 338, a z odôvodnení rozsudkov odvolacieho súdu. Vzhľadom na následný postup odvolacieho súdu po tom, ako nebolo jeho prvej námietke zaujatosti vyhovené, vyslovil presvedčenie o dôvodnosti opätovného posúdenia zaujatosti. Ţiadal preto dovolací súd, aby si pri skúmaní podmienok prípustnosti dovolania posúdil otázku vylúčenia sudcov sám. Dovolacím petitom sa domáhal zrušenia dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu a vrátenia veci odvolaciemu súdu ďalšie konanie. K dovolaniu ţalovaného sa nevyjadril ţalobca ani vedľajší účastník na strane ţalobcu. Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 2 0SP), po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 OSP), ktorý je zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 OSP), proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238 ods. 2 OSP), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 OSP) preskúmal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a dospel k záveru, ţe dovolanie ţalovaného je čiastočne dôvodné, a preto, s poukazom na ustanovenie § 241 ods. 2 písm.
2. a)OSP a § 243b ods. 1 OSP, je potrebné dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušiť, pretoţe zistil vadu konania

§ 237písm. f) OSP, a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. 7 1Obdo

V/4/2013 Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 OSP). Občiansky súdny poriadok upravuje prípustnosť dovolania proti rozsudku odvolacieho súdu v ustanoveniach § 237 a § 238 OSP. V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238 OSP platí, ţe ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej forme, je prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu (§ 238 ods. 1 OSP) alebo rozsudok odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 OSP), alebo rozsudok odvolacieho súdu potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd v jeho výroku vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu (§ 238 ods. 3 OSP). Nakoľko v prejednávanej veci odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa, pričom vo výrokovej časti prípustnosť dovolania nevyslovil, je nepochybné, ţe prípustnosť dovolania ţalovaného nemoţno vyvodiť z ustanovení § 238 ods. 3 OSP. Dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu je v prvom rade prípustné (a súčasne dôvodné) vtedy, ak je konanie postihnuté vadami taxatívne uvedenými v § 237 OSP, ktoré spôsobujú tzv. zmätočnosť rozhodnutia odvolacieho súdu. K týmto vadám prihliada dovolací súd, ak je dovolanie podané včas a na to oprávneným subjektom, z úradnej povinnosti (§ 242 ods. 1 veta druhá OSP). Preto s prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá OSP, ukladajúce dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 OSP (či uţ to účastník namieta alebo nie), neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku

§ 238

OSP, ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné

§ 237OSP.

Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závaţných procesných vád vymenovaných v písmenách

1. a)aţ
2. g)tohto ustanovenia. Ak je totiţ konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm.
3. a)aţ
4. g)OSP, moţno dovolaním napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, v ktorých je inak dovolanie z hľadiska § 238 OSP vylúčené. 8 1ObdoV/4/2013 Pokiaľ z taxatívne vypočítaných prípadov v ustanovení § 237 písm.
5. a)aţ
6. g)OSP je splnený čo i len jeden, je daná prípustnosť dovolania, lebo kaţdý je samostatným dovolacím dôvodom. Existenciu vád konania uvedených v ustanovení § 237 OSP dovolateľ tvrdil, a to konkrétne uvedených pod písmenami
7. f)a g).

§ 241ods.

2 písm. a) OSP, dovolanie moţno odôvodniť len tým, ţe v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237.

§ 237písm.

f) OSP, dovolanie je prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom. Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky:

1. odňatie moţnosti konať pred súdom,
2. k odňatiu moţnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu,
3. moţnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Zákon bliţšie nešpecifikuje, aká moţnosť konať pred súdom sa musela účastníkovi odňať, akým spôsobom ani v akom rozsahu. Predmetný dôvod dovolania preto moţno vzťahovať na najrôznejšie situácie. Niektoré z nich moţno zovšeobecniť, iné treba posudzovať vţdy

skutočnosti v danej veci. Pod odňatím moţnosti konať pred súdom moţno vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorým znemoţnil účastníkovi konania realizáciu procesných práv priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Musí však ísť o znemoţnenie realizácie konkrétnych procesných práv, ktoré by inak účastník mohol pred súdom uplatniť a z ktorých bol v dôsledku nesprávneho postupu súdu vylúčený. Nie je pritom rozhodujúce, či bola účastníkovi odňatá moţnosť konať pred súdom v odvolacom konaní alebo v konaní pred súdom prvého stupňa. Vada konania vymedzená v citovanom ustanovení § 237 písm. f) OSP je vo svojej podstate porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky, okrem zákonov, aj čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (oznámenie Ministerstva zahraničných vecí ČSFR č. 209/1992 Zb.). V rámci výskytu vady konania

§ 237písm.

f) OSP dovolateľ namietal nepreskúmateľnosť rozsudku odvolacieho súdu tvrdiac, ţe jeho konštatovanie o prejednaní 9 1ObdoV/4/2013 veci duplicitne s odkazom na správnosť odôvodnenia predchádzajúceho, dovolacím súdom zrušeného, rozsudku, nespĺňajú kritériá uvedené v § 157 OSP. Za postup odnímajúci účastníkovi konania moţnosť konať pred súdom moţno označiť aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie

čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranu proti takému uplatneniu. Vyjadruje to aj znenie § 157 ods. 2 OSP,

ktorého v odôvodnení rozsudku uvedie súd podstatný obsah prednesov, stručne a výstiţne vyloţí, ktoré skutočnosti má preukázané a ktoré nie, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval, prečo nevykonal i ďalšie dôkazy, a posúdi zistený skutkový stav

príslušných ustanovení, ktoré pouţil. Súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípade dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, ţe z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/2003). Iba takéto rozhodnutie je preskúmateľné a účastníkom umoţňuje poznať postup súdu. Dovolací súd, vychádzajúc z týchto ústavne významných úvah, sa zaoberal posúdením obsahu napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu z uvedených hľadísk. Podrobným preskúmaním odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia dospel k záveru, ţe odôvodnenie potvrdzujúceho rozsudku odvolacieho súdu tieto poţiadavky nespĺňa, a ţe dovolanie podané z tohto dôvodu je opodstatnené. Nepreskúmateľnosť rozsudku odvolacieho súdu namieta dovolateľ náleţite. Odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu nie je v súlade s § 157 ods. 2 OSP. Nepreskúmateľnosť je zrejmá zo znenia odôvodnenia, kde v poslednom odseku na strane 7 (č. l. 394) zhrnul dôvody svojho potvrdzujúceho rozhodnutia do dvoch viet: „Týmto procesným postupom dovolacieho súdu bolo vlastne rozhodnuté, že odvolanie je potrebné prejednať duplicitne, keď vecné závery prvšieho (zrušeného) rozsudku neboli dotknuté. Tie sú 10 1ObdoV/4/2013 uvedené vyššie v tomto rozhodnutí a odvolací súd k nim nemá čo dodať.“. Takto formulované odôvodnenie potvrdenia správnosti rozsudku prvostupňového súdu vykazuje znaky arbitrárnosti, nepreskúmateľnosti a neodôvodnenosti. Je neprípustné, aby sa odvolací súd v novom rozhodnutí odvolával na odôvodnenie svojho skoršieho rozhodnutia, ktoré bolo dovolacím súdom zrušené. Takýto postup nie je realizovateľný z dôvodu, ţe skoršie rozhodnutie odvolacieho súdu, zrušené dovolacím súdom, uţ právne neexistuje. V danom prípade je teda evidentný nesprávny postup odvolacieho súdu vedúci k vydaniu nepreskúmateľného rozhodnutia. Po zrušení skoršieho rozhodnutia odvolacieho súdu dovolacím súdom a vrátení mu veci na ďalšie konanie, odvolací súd nahrádza novým rozhodnutím svoje skôr vydané rozhodnutie zrušené dovolacím súdom, preto musí jeho rozhodnutie obsahovať náleţité odôvodnenie v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 OSP. Odvolací súd týmto postupom zaťaţil konanie vadou v zmysle § 237 písm. f) OSP, ktorá nielenţe zakladá prípustnosť dovolania, ale je zároveň aj dôvodom, pre ktorý musí dovolací súd rozhodnutie vydané v takomto konaní vţdy zrušiť (§ 243b ods. 1 OSP). Za ďalšiu vadu konania označil dovolateľ ustanovenie § 237 písm. g) OSP,

ktorého dovolanie je prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Dôvodnosť uplatnenia tejto vady konania ozrejmil dovolateľ tým, ţe z jeho strany je potrebné domáhať sa uţ tretí raz procesných práv dovolaním, ako aj celkovým postupom odvolacieho súdu, jeho vyjadreniami, ktoré nemajú opodstatnenie, ani odôvodnenosť na adresu jeho právneho zástupcu. Vyslovil záver o existencii objektívnej zaujatosti vec prejednávajúceho senátu odvolacieho súdu, ktorá je zrejmá z listu zo dňa

2. 2008 adresovaného jeho právnemu zástupcovi, z predchádzajúcich rozhodnutí dovolacích súdov (dovolací súd uţ dvakrát z dôvodu závaţných procesných pochybení dovolaniu vyhovel), ako aj z písomných vyjadrení odvolacieho súdu na adresu jeho právneho zástupcu, zo zápisnice z odvolacieho pojednávania zo dňa
4. 2008, vyjadrenia k námietke zaujatosti senátu na č. l. 338, a z odôvodnení rozsudkov odvolacieho súdu. Vzhľadom na následný postup odvolacieho súdu po tom, ako nebolo jeho prvej námietke zaujatosti vyhovené, vyslovil presvedčenie o dôvodnosti opätovného posúdenia zaujatosti. Ţiadal preto dovolací súd, aby si pri skúmaní podmienok prípustnosti dovolania posúdil otázku vylúčenia sudcov sám. 11 1ObdoV/4/2013 Vylúčenie sudcu z prejednávania a rozhodovania veci je upravené v § 14 a nasl. OSP. Súdna prax však uzavrela, ţe neexistencia ţiadneho rozhodnutia alebo existencia právoplatného rozhodnutia nadriadeného súdu o tom, ţe sudca je, alebo nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci, nebráni dovolaciemu súdu pri skúmaní podmienok prípustnosti dovolania v zmysle citovaného § 237 písm. g) OSP posúdiť túto otázku samostatne a prípadne aj inak, neţ ju posúdil súd nadriadený procesnému súdu, ktorý vo veci rozhodoval, ak v námietke boli uvedené nové skutočnosti. Vzhľadom na uvedené, dovolací súd pri skúmaní podmienok prípustnosti dovolania v zmysle citovaného § 237 písm. g) OSP posúdil otázku vylúčenia vec prejednávajúcich sudcov odvolacieho senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 1O samostatne, a to s nasledovným výsledkom:

§ 14ods.

1 OSP, sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom moţno mať pochybnosti o ich nezaujatosti.

§ 14ods.

3 OSP dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci. Z obsahu spisu vyplýva, ţe na základe dovolateľom temporálne skoršie vznesenej námietky zaujatosti proti vec prejednávajúcim sudcom odvolacieho senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 1O: JUDr. Jozefovi Štefankovi, JUDr. Ivane Izakovičovej a JUDr. Anne Petruľákovej (č. l. 333 – 335) rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením č. k. 1Ndob/14/2008-342 z

1. septembra 2008 tak, ţe títo sudcovia nie sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na Najvyššom súde Slovenskej republiky, ako súde odvolacom, pod sp. zn. 2Obo/85/
2. Rozhodnutie o námietke zaujatosti odôvodnil odkazom na § 14 ods. 1 a 3 OSP a zistením, ţe v predmetnej veci nevyplynuli zo spisu ţiadne skutočnosti nasvedčujúce tomu, ţe by sudcovia, o ktorých vylúčenie ide, mali akýkoľvek pomer k prejednávanej veci, k účastníkom konania, či k ich zástupcom. Také námietky nakoniec nevzniesol ani ţalovaný. Ţalovaný v námietke zaujatosti pouţil ako dôvod okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci, ktoré však dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú v súlade s § 14 ods. 3 OSP. 12 1ObdoV/4/2013 V opätovne vznesenej námietke zaujatosti, obsiahnutej v terajšom dovolaní, uvádza ţalovaný (dovolateľ) opäť ako dôvod vznesenia námietky zaujatosti okolnosti, ktoré spočívajú v postupe vec prejednávajúcich sudcov odvolacieho senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 1O v konaní o prejednávanej veci, ktoré dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú v zmysle ustanovenia § 14 ods. 3 OSP. V opakovanej námietke zaujatosti navyše nie sú uvedené nové skutočnosti. Skutočnosti uvádzané dovolateľom sú identickými so skutočnosťami uvedenými v jeho prv vznesenej námietke zaujatosti s tým rozdielom, ţe vytýka, ako nenáleţitý a spôsobilý na opätovné podanie námietky zaujatosti, aj následný postup odvolacieho súdu po tom, ako nebolo jeho prvej námietke zaujatosti vyhovené. Z tohto dôvodu preto, v rámci samostatného posúdenia opäť vznesenej námietky zaujatosti, nevzhliada dovolací súd opodstatnenosť dovolacieho dôvodu v zmysle § 241 ods. 2 písm. a) OSP vo vzťahu k vytknutej vade konania

§ 237písm.

1. g)OSP. Záverom sa ţiada poznamenať, ţe po zrušení dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu a vrátení mu veci na ďalšie konanie, nebudú uţ v predmetnej veci konať a rozhodovať dvaja z troch namietaných sudcov, a to JUDr. Jozef Štefanko a JUDr. Anna Petruľáková, nakoľko uţ nie sú sudcami obchodnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. V danom prípade teda dovolací súd vzhliadol existenciu dovolacieho dôvodu v zmysle § 241 ods. 2 písm.
2. a)OSP iba vo vzťahu k vytknutej vade konania spočívajúcej v postupe súdu, ktorým bola ţalovanému, ako účastníkovi konania, odňatá moţnosť konať pred súdom v súlade s § 237 písm.
3. f)OSP. Z obsahu spisu však nevyvodil záver o danosti existencie dovolacieho dôvodu v zmysle § 241 ods. 2 písm.
4. a)OSP týkajúceho sa dovolateľom vytknutej vady konania ohľadne rozhodovania vylúčených sudcov odvolacieho senátu

§ 237písm.

g) OSP. Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností je nepochybné, ţe odvolací súd svojím postupom a rozhodnutím o potvrdení rozsudku súdu prvého stupňa odňal ţalovanému, ako účastníkovi konania, moţnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ OSP). Dovolací súd preto rozhodol o zrušení napadnutého rozsudku odvolacieho súdu

§ 243bods.

1 OSP, keďţe zistil vadu konania

§ 237písm.

f) OSP, a o vrátení veci tomuto súdu na ďalšie konanie

§ 243bods.

3 veta druhá OSP. V ďalšom konaní, v ktorom je odvolací súd viazaný právnym názorom dovolacieho súdu (§ 243d ods. 1 veta druhá OSP), sa odvolací súd vysporiada s vytknutými vadami v intenciách dovolacieho súdu, opätovne vo veci rozhodne 13 1ObdoV/4/2013 a svoje rozhodnutie náleţite odôvodní v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 OSP. V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 veta tretia OSP). K uvedeným záverom dospel dovolací päťčlenný senát jednohlasne. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave, 25. apríla 2013 JUDr. Juraj Seman, v. r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: H.