štatistického registra organizácií zanikla
1 zákona č. 282/1993 Z.z. Pokiaľ ide o vydanie ďalších nehnuteľností, návrh zamietol s poukazom na ustanovenie § 7 ods. 1 zákona č. 282/1993 Z.z., pretoţe sa jedná o stavby, ktoré slúţia pre zariadenie zdravotníctva, ktoré nemoţno vydať. Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom zo
3 zákona č. 282/1993 Z.z. vec sa vydá oprávnenej osobe v stave, v akom je ku dňu účinnosti tohto zákona, teda aj s jej prípadným zhodnotením oproti času odňatia. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil len tým, ţe iba ţalovaný 2/ ţiadal náhradu trov konania. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podali dovolanie ţalovaní 2/ aţ 4/, pričom všetci napadli celý rozsudok odvolacieho súdu a navrhli ho spolu s rozsudkom súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Ţalovaný 2/ prípustnosť dovolania vyvodzoval z ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p., pretoţe postupom odvolacieho súdu mu bola odňatá moţnosť konať pred súdom tým, ţe odvolací súd rozhodol vo veci bez 5 4 Cdo 162/2012 nariadenia pojednávania, odôvodnenie rozsudku je nepreskúmateľné a odvolací súd nerozhodol o jeho návrhu na pripustenie dovolania. Dôvodnosť dovolania vyvodzoval z ustanovenia § 241 ods. 2 písm. a/, b/, c/ O.s.p. Ţalovaní 3/ a 4/ prípustnosť dovolania vyvodzovali z ustanovenia § 237 písm. b/ O.s.p., keď ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom. Dôvodnosť dovolania vyvodzovali z ustanovenia § 241 ods. 2 písm. a/, b/, c/ O.s.p. Zhodne dovolatelia namietali predovšetkým to, ţe ţalobkyňa nepreukázala, ţe je oprávnenou osobou, pretoţe nebol preukázaný prechod práv medzi Z. na Slovensku a Ú. na Slovensku zlúčením, a tak nebolo v konaní preukázané, ţe by ţalobkyni v rozhodnom období spôsobom
2 zákona 282/1993 Z.z. bolo odňaté vlastníctvo a súd sa nevysporiadal s námietkou, ţe vlastníctvo k nehnuteľnosti bolo moţné v tom čase nadobudnúť len vpisom do pozemkovej knihy. Namietli tieţ, ţe ţalobkyňa svoj nárok neuplatnila včas, pričom súdy túto námietku neprijali len s poukazom na vyjadrenie pôvodne ţalovanej 1/ a nevyporiadali sa ani s námietkou, ţe nie je moţné vydať pozemky, ktoré boli zastavané stavbou, ktorá slúţi pre zariadenie zdravotníctva, pričom v prejednávanej veci ide o takéto nehnuteľnosti. Podrobne rozobrali skutkový stav a právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov nepovaţujúc ho za správne, preto ţiadali oba rozsudky zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Ţalovaný 2/ zároveň ţiadal odloţiť vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia. Ţalobkyňa vo vyjadrení k dovolaniam navrhla dovolania zamietnuť, povaţujúc napadnuté rozhodnutie za správne. Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil splnenie predpokladov pre odloţenie vykonateľnosti napadnutého rozsudku v zmysle § 243 O.s.p. a v súlade s ustálenou praxou tohto súdu o tom nevydal samostatné rozhodnutie. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podali včas účastníci konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpení advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O.s.p.). Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým nemoţno napadnúť kaţdé rozhodnutie súdu. Výnimočnosti tohto opravného prostriedku zodpovedá právna úprava jeho 6 4 Cdo 162/2012 prípustnosti. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu.
1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci.
3 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky
3 a 4. V danom prípade dovolaním nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu, ani taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie proti nemu je prípustné, nejde ani o potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým by súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky
3 a 4 O.s.p. Dovolací súd v prejednávanej veci síce uţ rozhodoval, ale nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané. Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, ţe dovolanie v uvedenom prípade nie je
1 aţ 3 O.s.p. procesne prípustné. Dovolanie by mohlo byť prípustné (i dôvodné), len ak by konanie, v ktorom bol vydaný napadnutý rozsudok, bolo postihnuté niektorou zo závaţných procesných vád uvedených v § 237 O.s.p. Povinnosť skúmať, či konanie nie je zaťaţené niektorou z nich, vyplýva pre dovolací súd z ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. Dovolací súd sa preto neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania
O.s.p., ale sa (aj so zreteľom na obsah dovolania) zaoberal tieţ otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p. Toto ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu (rozsudku i uzneseniu) odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi 7 4 Cdo 162/2012 konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Treba uviesť, ţe z hľadiska § 237 O.s.p. sú právne významné len tie procesné nedostatky, ktoré vykazujú znaky procesných vád taxatívne vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia. Iné vady konania, i keby k nim v konaní došlo a prípadne aj mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, nezakladajú prípustnosť dovolania
tohto ustanovenia. Z hľadiska posúdenia existencie niektorej z procesných vád v zmysle § 237 O.s.p. ako dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, nie je pritom významný subjektívny názor účastníka, ţe v konaní došlo k takej vade, ale len jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, ţe konanie je skutočne postihnuté niektorou z taxatívne vymenovaných vád. Vady konania v zmysle § 237 písm. a/, c/, d/, e/ a g/ O.s.p. neboli v dovolaní namietané a existencia procesných vád tejto povahy nevyšla v dovolacom konaní najavo. V dovolaniach sa namieta, ţe konanie trpí vadou v zmysle ustanovenia § 237 písm. b/ a f/ O.s.p. Ţalovanými 3/ a 4/ namietaná vada
b/ O.s.p. mala spočívať zrejme v tom, ţe ţalobkyňa nebola aktívne legitimovanou účastníčkou konania (por. č.l. 476 – „Odporcovia 3/ a 4/ v odvolaní namietali aj aktívnu legitimáciu navrhovateľa“), keď mali za to, ţe vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam ţalobkyňa nemohla nadobudnúť, pretoţe nebola ako vlastník vedená v pozemkovej knihe a vlastníctvo k týmto nehnuteľnostiam prešlo na Československý štát zo strany Z. na Slovensku. Dovolací súd vo všeobecnosti poukazuje na to, ţe otázka aktívnej legitimácie účastníkov konania (ţalobcu) nemá ţiaden vplyv na prípustnosť dovolania
Ak súd nesprávne posúdi túto otázku, nejde o vadu konania, ktorá by spôsobovala tzv. zmätočnosť konania. Nedostatok hmotnoprávnej legitimácie (vecnej aktívnej alebo pasívnej legitimácie) môţe mať iba vecný dopad na výsledok sporu v podobe vydania meritórneho rozhodnutia, ktorým sa ţaloba zamieta (por. R 34/1993). Od aktívnej alebo pasívnej legitimácie účastníka konania treba odlišovať spôsobilosť byť účastníkom konania (§ 19 O.s.p.) a procesnú spôsobilosť (t.j. spôsobilosť samostatne konať ako účastník konania - § 20 8 4 Cdo 162/2012 O.s.p.). Nedostatok procesnej spôsobilosti účastníka konania (spôsobilosť vlastnými úkonmi nadobúdať procesné práva a povinnosti) bez riadneho zastúpenia je vadou, na ktorú dopadá § 237 písm. c/ O.s.p. K vade takejto povahy v danom prípade nedošlo. Spôsobilosť byť účastníkom konania má ten, kto má spôsobilosť mať práva a povinnosti; inak len ten, komu ju zákon priznáva. V sporovom konaní zákon za účastníkov konania označuje ţalobcu a ţalovaného (§ 90 O.s.p.); ţalobcom je ten, kto podal ţalobu a ţalovaným ten, koho ţalobca v ţalobe za ţalovaného označil, a to bez ohľadu na to, či takto označený ţalobca je nositeľom hmotnoprávneho práva (t.j. či mu svedčí hmotnoprávna vecná aktívna legitimácia). Spôsobilosti byť účastníkom zodpovedá spôsobilosť mať práva a povinnosti v zmysle § 7 a § 8 Občianskeho zákonníka (t.j. právna subjektivita a spôsobilosť na právne úkony). V občianskoprávnych vzťahoch majú spôsobilosť mať práva a povinnosti aj právnické osoby (§ 18 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Právnické osoby vznikajú dňom, ku ktorému sú zapísané do obchodného alebo do iného zákonom určeného registra, pokiaľ osobitný zákon neustanovuje ich vznik inak (viď § 19 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Právnické osoby, ktoré sa zapisujú do obchodného alebo do iného zákonom určeného registra, môţu nadobúdať práva a povinnosti odo dňa účinnosti zápisu do tohto registra, pokiaľ osobitný zákon neustanovuje inak (§ 19a ods. 2 Občianskeho zákonníka). Právnická osoba zapísaná v obchodnom registri alebo v inom zákonom určenom registri zaniká dňom výmazu z tohto registra, pokiaľ osobitné zákony neustanovujú inak (§ 20a ods. 2 Občianskeho zákonníka). Z obsahu spisu vyplýva (por. stanovisko Ministerstva kultúry Slovenskej republiky z 2. mája 1996 – č.l. 21), ţe eviduje S. so sídlom v B. v zmysle ustanovenia § 19 ods. 1 zákona č. 308/1991 Zb. o slobode náboţenskej viery a postavení cirkví a náboţenských spoločností, ako samostatný právny subjekt, ktorý odvodzuje svoju právnu subjektivitu od katolíckej cirkvi. Z čl. I bod 1. Stanov S., schválených Konferenciou biskupov Slovenska 8. novembra 1995 a účinných od 1. januára 1996 vyplýva, ţe S. ako účelové zariadenie Rímskokatolíckej a Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku, je samostatnou právnickou osobou a z čl. III bod 1.1., ţe je subjektom s vlastnou právnou subjektivitou (por. č.l. 8, 9). Z uvedeného vyplýva, ţe ţalobkyňa ako právnická osoba vedená v registri Ministerstva kultúry Slovenskej republiky, má aj spôsobilosť byť účastníkom občianskeho súdneho konania (§ 19 O.s.p.). Ak by aj prípadne ţalobkyňa nebola v konaní aktívne vecne legitimovaná (nebola nositeľkou práva), nespôsobovala by táto okolnosť nedostatok 9 4 Cdo 162/2012 spôsobilosti byť účastníkom konania. Z uvedených dôvodov konanie vadou
b/ O.s.p. netrpí. Ţalobca 2/ v dovolaní namietal, ţe konanie trpí vadou v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. Namietaná vada mala spočívať v tom, ţe odvolací súd rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania, nerozhodol o jeho návrhu na pripustenie dovolania a odôvodnenie rozhodnutí oboch súdov je nepreskúmateľné. Odňatím moţnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky: 1/ odňatie moţnosti konať pred súdom, 2/ to, ţe k odňatiu moţnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu, 3/ moţnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, ţe zákon bliţšie v ţiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie moţnosti konať pred súdom nešpecifikuje, pod odňatím moţnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorý znemoţňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov. O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. Pri námietke ţalovaného 2/ týkajúcej sa nenariadenia pojednávania odvolacím súdom, dovolací súd odkazuje na ustanovenie § 214 ods. 2 O.s.p. v znení účinnom v čase rozhodovania odvolacím súdom, v zmysle ktorého odvolací súd môţe o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania, ak nejde o niektorý z prípadov uvedených v odseku 1 tohto ustanovenia, t.j. ak nejde o prípad, kedy je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie (táto okolnosť, s výnimkou konaní
2 O.s.p., závisí od úvahy odvolacieho súdu), alebo o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, alebo 10 4 Cdo 162/2012 ak to vyţaduje dôleţitý verejný záujem. Dovolateľ potrebu nariadenia pojednávania odvolacím súdom odôvodňoval dôleţitým verejným záujmom. Predmetom konania bolo uplatnenie nároku na vydanie veci v zmysle zákona č. 282/1993 Zb. voči povinnej osobe (pôvodne ţalovanej 1/), ktorá naviac v priebehu reštitučného konania neoprávnene nakladala s predmetom reštitúcie, v dôsledku čoho bolo potrebné ţalobu rozšíriť aj na ţalovaných 2/ aţ 4/. So zreteľom na povahu prejednávanej veci nič nenasvedčuje tomu, ţe by nariadenie odvolacieho pojednávania vyţadoval tvrdený dôleţitý verejný záujem, pretoţe predmetom konania bol reštitučný nárok ţalobkyne. Z dovolaním napadnutého rozhodnutia vyplýva, ţe odvolací súd sa stotoţnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa, z toho dôvodu nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nešlo ani o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania. Pretoţe v predmetnej veci tak nešlo o ţiaden z prípadov vyplývajúcich z § 214 ods. 1 O.s.p. v znení účinnom do 31. decembra 2012, odvolací súd bol oprávnený
odseku 2 tohto ustanovenia rozhodnúť o odvolaní bez nariadenia pojednávania. To znamená, ţe postup odvolacieho súdu v danej veci bol v súlade s § 214 ods. 2 O.s.p., a ţe odvolací súd mohol vec prejednať a rozhodnúť bez nariadenia odvolacieho pojednávania. Postupom odvolacieho súdu, ktorý sa nepriečil zákonu, nemohlo dôjsť k odňatiu moţnosti dovolateľa konať pred súdom. Pokiaľ ţalovaný 2/ za odňatie moţnosti konať pred súdom povaţoval aj to, ţe odvolací súd nerozhodol o jeho návrhu na pripustenie dovolania, dovolací súd uvádza, ţe ustanovenie § 238 ods. 3 O.s.p. oprávňuje odvolací súd zaloţiť výrokom svojho rozsudku prípustnosť dovolania (len) vtedy, ak toto rozhodnutie je zásadného právneho významu. Odvolací súd nie je viazaný návrhom účastníka na vyslovenie prípustnosti dovolania proti jeho rozhodnutiu a zákon mu neukladá ani povinnosť o takomto návrhu osobitne rozhodnúť. Posúdenie existencie zásadného právneho významu vyplýva z právneho posúdenia veci, preto patrí súdu, a nie účastníkom konania. Zákonná úprava prípustnosti dovolania je kogentná; v prípade, ak odvolací súd prípustnosť dovolania nevysloví, ako je tomu v danej veci, dovolací súd nie je oprávnený skúmať, či inak ide o vec zásadného právneho významu (por. R 38/1993). Naviac, z obsahu odvolania ţalovaného 2/ proti rozsudku súdu prvého stupňa vyplýva, ţe pripustenie dovolania ţiadal „vzhľadom na priebeh celého konania a odlišné rozhodovania súdov vo veci samej“, z čoho vyplýva, ţe právnej otázke nezodpovedal dovolací dôvod uvedený v § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. Odvolací súd tým, ţe nerozhodol o ne(pripustení) 11 4 Cdo 162/2012 dovolania proti svojmu rozsudku, neodňal takýmto postupom účastníkovi moţnosť konať pred súdom. Ţalobca 2/ ďalej v súvislosti s ustanovením § 237 písm. f/ O.s.p. namietal nedostatočné odôvodnenie prvostupňového aj odvolacieho súdu.
2 O.s.p., v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhované dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Jedným z aspektov na spravodlivý proces je aj právo účastníka na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpoveď na všetky právne a skutkové relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (IV. ÚS 115/03). Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán avšak s výhradou, ţe majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, I. ÚS 353/06, II. ÚS 220/08, III. ÚS 12/07, IV. ÚS 163/08). Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená vo vyššie citovanom ustanovení. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O.s.p.). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na kaţdú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05). Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 219 ods. 2 O.s.p. dáva odvolaciemu súdu moţnosť, v prípade, ţe sa v celom rozsahu stotoţňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia sa v odôvodnení obmedziť len na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 12 4 Cdo 162/2012 V preskúmavanej veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov niţších stupňov zodpovedajú vyššie uvedeným poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery a tieţ v dostatočnom rozsahu zodpovedal, prečo bolo v konkrétnom rozsahu ţalobe vyhovené a prečo bola ţaloba čiastočne zamietnutá. Prijatý záver o splnení zákonných podmienok pre priznanie ţalobkyni uplatneného nároku vo vzťahu k ţalovaným dostatočne doplnil a zrozumiteľne vysvetlil odvolací súd. Odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku tak dalo odpoveď na skutkovo a právne relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Okolnosť, ţe táto odpoveď neúspešného ţalovaného neuspokojuje, neznamená, ţe odôvodnenie nespĺňa parametre zákonného rozhodnutia v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p.; za odňatie moţnosti konať pred súdom v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie
predstáv či poţiadaviek ţalovaného 2/. Pokiaľ ţalovaní 2/ aţ 4/ zhodne odôvodňujú svoje dovolania aj tým, ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, k tomu treba uviesť, ţe iné procesné vady (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) povaţuje Občiansky súdny poriadok za prípustný dovolací dôvod, ktorý moţno uplatniť vtedy, ak je dovolanie prípustné; samotné tieto vady ale prípustnosť dovolania nezakladajú. Rovnako nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) je prípustným dovolacím dôvodom, ktorý moţno uplatniť vtedy, ak je dovolanie prípustné, samo nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá. Dovolanie je v Občianskom súdnom poriadku upravené ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorý nemoţno podať proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu. Pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky prípustnosti dovolania, nemoţno napadnuté rozhodnutie podrobiť vecnému preskúmavaniu, a preto ani zohľadniť prípadné vecné nesprávnosti rozhodnutia. Vzhľadom na vyššie uvedené moţno zhrnúť, ţe v danom prípade prípustnosť dovolania ţalovaného 2/ v časti týkajúcej uloţenia mu povinnosti vydať ţalobkyni pozemok – parcelu registra „C“ č. X. a ţalovaných 3/ a 4/ v časti týkajúcej sa uloţenia im povinnosti vydať ţalobkyni pozemok – parcelu registra „C“ č. X. a zdravotnú budovu súp. č. X. na tejto 13 4 Cdo 162/2012 parcele, nemoţno vyvodiť z ustanovenia § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p., ani z ustanovenia § 237 O.s.p., preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie ţalovaných 2/ aţ 4/ v tejto časti odmietol
5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný. Pritom riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa v tejto časti napadnutým rozsudkom odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti. Z obsahu dovolaní vyplýva, ţe ţalobca 2/ dovolaním napadol aj časť výroku, ktorou bola ţalovaným 3/ a 4/ uloţená povinnosť vydať ţalobkyni pozemok – parcelu registra „C“ č. X. a zdravotnú budovu súp. č. X. na tejto parcele a ţalovaní 3/ a 4/ dovolaním napadli aj časť výroku, ktorou bola ţalobcovi 2/ uloţená povinnosť vydať ţalobkyni pozemok – parcelu registra „C“ č. X.. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods.1 O.s.p.). Ustanovenie § 218 ods. 1, § 224 ods. 1, § 225 a § 226 platia pre konanie na dovolacom súde obdobne (§ 243b ods. 5 prvá veta O.s.p.). Odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré bolo podané niekým, kto na odvolanie nie je oprávnený (§ 218 ods. 1 písm. b/ O.s.p.). Na rozdiel od objektívnych podmienok vymedzených zákonom, stanovením lehoty na dovolanie, prípustnosti dovolania len proti v zákone uvedeným rozhodnutiam odvolacieho súdu, zastúpenia dovolateľa a pod., ktoré musia byť pri podaní dovolania splnené, ustanovenie § 240 ods. 1 prvej vety O.s.p. určuje okrem iného aj subjektívnu podmienku prípustnosti dovolania tým, ţe právo podať dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu zveruje účastníkovi. Z účelu dovolania ale vyplýva, ţe nie kaţdému účastníkovi prislúcha právo podať dovolanie. Toto právo nie je dané tomu účastníkovi, v neprospech ktorého rozhodnutie odvolacieho súdu nevyznelo, a ktorý týmto rozhodnutím nebol dotknutý vo svojich právach. Ak návrh bol podaný proti niekoľkým odporcom, z ktorých kaţdý koná sám za seba (§ 91 ods. 1 O.s.p.), a návrhu bolo vyhovené iba proti jednému z takýchto samostatných spoločníkov, kým proti ostatným odporcom bol návrh zamietnutý, oprávnený na podanie dovolania je iba ten z odporcov, proti ktorému bolo návrhu vyhovené. Posúdenie otázky, či dovolaním napadnutý výrok rozhodnutia odvolacieho súdu vyznel v prospech alebo 14 4 Cdo 162/2012 neprospech účastníka, a teda či účastník je oprávnenou osobou na podanie dovolania, prislúcha dovolaciemu súdu. Rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici z
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.