Najvyšší súd Slovenskej republiky 4 Cdo 128/2012 U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcov 1/ JUDr. F. K., bývajúceho v P., 2/ JUDr. D. K., bývajúcej v P., obaja zast

§ 15ods. 1 O.s.p., pričom poukázal na uznesenie Krajského súdu v Prešove z 18. októbra 2006 č.k. 2Nc

C 47/2006-71, ktorým odvolací súd rozhodol o námietke zaujatosti vznesenej ţalobcami, z ktorého vyplýva, ţe okrem iných aj vec prejednávajúci sudca JUDr. M. B. nebol vylúčený z prejednávania a rozhodovania tejto veci, preto túto námietku nepovaţoval za dôvodnú. Rozsudok odvolacieho súdu v prvom výroku, ktorým potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa napadli ţalobcovia dovolaním. Svoje dovolanie odôvodnili poukazom na ustanovenie § 237 písm. f/ a g/ O.s.p., pričom uviedli, ţe rozhodnutiami oboch súdov bolo porušené ich právo na spravodlivé súdne konanie, keď k takémuto rozhodnutiu došlo „z dôvodu osoby sudcu I. stupňa a jeho neschopnosti rozhodovať nezávisle a nezaujato, t.j. sudca rozhodoval 3 4 Cdo 128/2012 v rozpore so sudcovskými povinnosťami a zásadami sudcovskej etiky, pričom tieto závaţné pochybenia a nedostatky odvolací súd vo svojom rozhodnutí neodstránil a s riešením ustanovenia § 14 ods.

§ 15ods.

1 O.s.p. o vylúčení sudcov sa vyporiadal taktieţ svojsky a nezákonne.“ Zopakovali priebeh doterajšieho konania a osobitne o nimi vznesenej námietke zaujatosti, o ktorej odvolací súd rozhodol uznesením z

1. októbra 2006 sp. zn. 2 NcC 47/2006, v spojitosti s tým poukázali na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky I. ÚS 46/2005, IV. ÚS 252/2004, rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 2 MCdo 7/2005, všeobecne na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, z čoho vyvodili záver, ţe vec prejednávajúci sudca mal byť po vznesení námietky zaujatosti ţalobcami vylúčený z prejednávania veci, pretoţe od samého počiatku rozhodovania existoval jeho pomer k právnemu zástupcovi ţalovaného M. s.r.o. a to v tom, ţe tento právny zástupca bol spoločníkom samotného ţalovaného, ako aj manţelom sudkyne toho istého súdu JUDr. D. B.. Je tu teda daná objektívna skutočnosť – kolegiálny a pracovný vzťah dvoch osôb, pričom samotnú predpojatosť sudcu potvrdzuje aj samotný rozsudok, ktorý pri hodnotení dôkazov postupoval nezákonne a jednostranne výlučne v prospech ţalovaných. Pri zohľadnení teórie zdania je zjavné, ţe vzťah zákonného sudcu k právnemu zástupcovi ţalovaných od samého počiatku mal taký charakter a intenzitu, ţe aj napriek zákonom ustanovenej povinnosti nemohol rozhodovať nezávisle a nestranne. V dovolaní ţalobcovia namietali tieţ vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ku ktorej podľa ich názoru došlo tým, ţe súdy nevykonali nimi navrhovaný dôkaz, a to znalecké dokazovanie na zistenie, či stavba ţalovaných bola postavená v súlade s projektovou dokumentáciou a či zasahuje svojou časťou do strechy – nadzemnej časti ţalobcov, v dôsledku čoho bola ţalobcom odňatá moţnosť konať pred súdom. Ţalovaní právo vyjadriť sa dovolaniu ţalobcov nevyuţili. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podali včas účastníci konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpení advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým moţno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu. Keďţe konanie o kaţdom mimoriadnom opravnom 4 4 Cdo 128/2012 prostriedku má vţdy znak výnimočnosti, rámec moţného prieskumu obmedzuje zákon len na taxatívne ustanovené dôvody prípustnosti konania o mimoriadnom opravnom prostriedku. V zmysle § 236 ods. 1 O.s.p. moţno dovolaním napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a
2. Keďţe podané dovolanie nesmeruje proti zmeňujúcemu rozsudku, ale takému potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil, ţe dovolanie proti nemu je prípustné ani takému potvrdzujúcemu rozsudku súdu prvého stupňa, v ktorom súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4, nemoţno prípustnosť podaného dovolania vyvodiť z § 238 ods. 1 O.s.p., ani z § 238 ods. 3 O.s.p. Pre úplnosť treba uviesť, ţe dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané (§ 238 ods. 2 O.s.p.). Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, ţe dovolanie ţalobcov nie je podľa § 238 ods.

ţ 3 O.s.p. procesne prípustné. Dovolanie ţalobcov by mohlo byť procesne prípustné, len ak by v konaní, v ktorom bol vydaný napadnutý rozsudok, došlo k procesnej vade uvedenej v § 237 O.s.p. Povinnosť skúmať, či konanie nie je zaťaţené niektorou z nich, vyplýva pre dovolací súd z § 242 ods. 1 O.s.p. Dovolací súd sa z tohto dôvodu neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa zaoberal tieţ otázkou, či v konaní nedošlo k procesnej vade v zmysle § 237 O.s.p. Toto ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník 5 4 Cdo 128/2012 konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska § 237 O.s.p. sú právne významné len tie procesné nedostatky, ktoré vykazujú znaky vád taxatívne v ňom vymenovaných; iné procesné vady konania alebo nesprávnosti rozhodovania, i keby k nim v konaní došlo, nezakladajú prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia. Treba zdôrazniť, ţe pri posudzovaní existencie procesnej vady uvedenej v § 237 O.s.p. ako dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania, nie je významný subjektívny názor účastníka, ale len zistenie, ţe v konaní došlo k takejto vade. Vady konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ O.s.p. v dovolaní namietané neboli a v dovolacom konaní ani nevyšli najavo. Prípustnosť tohto dovolania preto z uvedených ustanovení nemoţno vyvodiť. S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané porušenie ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p., ktorého sa mal dopustiť súd niţšieho stupňa, sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či postupom odvolacieho súdu nebola dovolateľom odňatá moţnosť konať pred súdom. Odňatím moţnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie taký závadný postup súdu, ktorý má za následok znemoţnenie realizácie tých procesných práv účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva [v zmysle § 18 O.s.p. majú účastníci v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké moţnosti na uplatnenie ich práv, napr. právo vykonávať procesné úkony vo formách stanovených zákonom (§ 41 O.s.p.), nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy (§ 44 O.s.p.), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom (§ 123 O.s.p.), byť predvolaný na súdne pojednávanie (§ 115 O.s.p.), na to, aby im bol rozsudok doručený do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 O.s.p.) a pod.]. Dovolací súd v danom prípade z obsahu spisu nezistil, ţe by konanie pred súdmi niţších stupňov bolo postihnuté procesnou vadou, znemoţňujúcou ţalobcom realizáciu ich procesných práv. 6 4 Cdo 128/2012 Pokiaľ ţalobcovia v dovolaní tvrdili, ţe súd nevykonal nimi navrhnuté dôkazy významné pre zistenie skutkového stavu veci (znalecké dokazovanie na zistenie, či stavba ţalovaných bola postavená v súlade s projektovou dokumentáciou), treba uviesť, ţe podľa ustálenej súdnej praxe nevykonanie dôkazov navrhnutých účastníkom nie je postupom, ktorým súd odňal účastníkovi moţnosť konať pred súdom (R 37/1993). Účastníkovi konania totiţ zákon ukladá povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, pričom za dôkaz môţu slúţiť všetky prostriedky, ktorými moţno zistiť stav veci, najmä výsluch svedkov, znalecký posudok, správy a vyjadrenia orgánov a právnických osôb, listiny, ohliadka a výsluch účastníkov (§ 120 ods. 1 veta prvá a § 125 veta prvá O.s.p.). O tom, ktoré z navrhovaných dôkazov (prípadne takých, ktoré nie sú navrhované) budú vykonané, rozhoduje však súd. Z uvedeného je zrejmé, ţe Občiansky súdny poriadok účastníkovi konania priznáva právo vykonanie určitého dôkazu navrhnúť. Toto procesné oprávnenie ţalobcovia v danej veci aj vyuţili (nebolo im odňaté). Uvedená námietka ţalobcov preto nezakladá prípadnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. So zreteľom na ďalší dovolateľmi tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa dovolací súd osobitne zameral aj na otázku opodstatnenosti tvrdenia dovolateľov, ţe v prejednávanej veci rozhodol vylúčený sudca (§ 237 písm. g/ O.s.p.). V prejednávanej veci ide o posúdenie nezaujatosti sudcu súdu prvého stupňa JUDr. M. B., keď napriek dovolateľmi vznesenej námietke o nerešpektovaní ustanovenia § 14 ods.

§ 15ods.

1 O.s.p. v odvolaní proti rozsudku Okresného súdu Prešov, Krajský súd v Prešove sa podľa názoru dovolateľov s otázkou „o vylúčení sudcov vyporiadal svojsky a nezákonne.“. Najvyšší súd Slovenskej republiky pri svojom rozhodovaní vychádzal z ustálenej súdnej praxe, v zmysle ktorej existencia ţiadneho rozhodnutia alebo existencia právoplatného rozhodnutia nadriadeného súdu o tom, ţe sudca je alebo nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci, nebráni dovolaciemu súdu pri skúmaní podmienok prípustnosti dovolania v zmysle § 237 písm. g/ O.s.p. posúdiť túto otázku samostatne a prípadne i inak, neţ ju posúdil nadriadený súd súdu procesnému, ktorý vo veci rozhodoval (viď R 59/97). V tejto súvislosti povaţuje dovolací súd za potrebné poukázať na to, ţe podľa ustanovenia § 14 ods. 1 O.s.p. nebude z prejednávania a rozhodovania veci vylúčený len ten sudca, ktorý 7 4 Cdo 128/2012 je so zreteľom na svoj pomer k veci, k účastníkom konania alebo k ich zástupcom preukázateľne zaujatý, ale aj sudca, u ktorého sa počas súdneho konania vzhľadom k spôsobu konania a chovania počas súdneho konania takýto vzťah k veci alebo k účastníkom (k ich zástupcom) vytvoril a je moţné objektívne o jeho nezaujatosti pochybovať. Podľa § 14 ods. 1 O.s.p., sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo ich zástupcom moţno mať pochybnosti o ich nezaujatosti. Nezaujatosť a nezávislosť sudcu patria k hlavným predpokladom spravodlivého rozhodovania. Nezaujatosť sudcu je kategória, ktorá vyjadruje vnútorný psychický vzťah sudcu k prejednávanej veci. V širšom zmysle zahŕňa vzťah sudcu k predmetu konania, jeho účastníkom, ich zástupcom, o podstate a povahe ktorého je schopný podať (subjektívnu) informáciu iba sám sudca. Inštitút nezaujatosti je preto potrebné chápať širšie, tieţ v rovine objektívnej. Nie je preto rozhodujúce, ako sa nezaujatosť sudcu iba subjektívne javí účastníkovi konania; určujúcim je, či reálne existujú objektívne okolnosti, ktoré by mohli viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, ţe sudca určitým, nie nezaujatým, vzťahom k veci skutočne disponuje. Rovnako judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (viď napríklad rozhodnutia vo veciach Saraiva de Carvalho vs. Portugalsko, 1994, Gautrin vs. Francúzsko, 1998 a ďalšie) vychádza z dvojitého testu nezaujatosti sudcu: subjektívny test je zaloţený na osobnom presvedčení sudcu (personal conviction of a particular judge) v danej veci, objektívny test sleduje existenciu dostatočných záruk, ţe je moţné v tomto ohľade vylúčiť akúkoľvek legitímnu pochybnosť (quarantees sufficient to exclude any legitimate doubt in this respekt). Z obsahu spisu vyplýva, ţe predmetná ţaloba bola osobne podaná na Okresnom súde Prešov

1. apríla 2003 a náhodným výberom bola vec pridelená pod sp. zn. 9 C 80/2003 JUDr. D. B., ktorá prípisom z
2. apríla 2003 predloţila spis Krajskému súdu v Prešove so ţiadosťou o pridelenie veci inému sudcovi z dôvodu, ţe jej manţel je spoločníkom firmy, ktorá je ţalovaná. Krajský súd v Prešove spis vrátil súdu prvého stupňa s poukazom na ustanovenie § 15 ods. 1, veta tretia O.s.p., podľa ktorej má predseda súdu prideliť vec inému sudcovi. Z obsahu spisu ďalej vyplýva, ţe na základe opatrenia predsedu okresného súdu z
3. júna 2003 bola vec náhodným výberom pridelená
4. júla 2003 sudcovi JUDr. M. B., ako zákonnému sudcovi na prejednanie tejto veci, ktorý začal vo veci konať. 8 4 Cdo 128/2012 Ţalobkyňa 2/ na pojednávaní pred súdom prvého stupňa
5. júna 2006 vzniesla ústne do zápisnice námietku zaujatosti voči všetkým sudcom Okresného súdu v Prešove z dôvodu, ţe obaja ţalobcovia vykonávajú dlhoročnú advokátsku činnosť v sídle Okresného súdu Prešov, v dôsledku čoho sú v neustálom kontakte so všetkými sudcami tohto okresného súdu. Ďalším dôvodom jej námietky zaujatosti bolo to, ţe právny zástupca ţalovaného M. s.r.o. JUDr. V. B. je spoločníkom ţalovaného a naviac je manţelom sudkyne Okresného súdu Prešov JUDr. D. B.. K vznesenej námietke zaujatosti sa vyjadrili všetci sudcovia Okresného súdu Prešov. Touto námietkou sa zaoberal odvolací súd, ktorý uznesením z
6. októbra 2006 vylúčil z prejednávania a rozhodovania tejto veci sudcov JUDr. D. B., JUDr. Š. T. a JUDr. P. F. pre ich pomer k účastníkom konania a nevylúčil ostatných sudcov Okresného súdu Prešov z dôvodu, ţe u nich neboli zistené ţiadne objektívne dôvody pre záver, ţe by existoval zákonom predpokladaný vzťah, či záujem týchto sudcov k veci, resp. k účastníkom konania, či ich zástupcom, keď títo sudcovia poznajú ţalobcov iba z výkonu ich advokátskej činnosti a iný vzťah k účastníkom, alebo ich zástupcom nebol preukázaný ani spravdepodobnený. Ţalobcovia v odvolaniach proti prvému aj druhému rozsudku súdu prvého stupňa poukazovali na ustanovenie § 14 ods. 1 O.s.p. a jeho nerešpektovanie, ktoré spájali len s nekonkretizovaným vzťahom sudcu k účastníkom konania v spojení s nesprávnym rozhodnutím vo veci. Touto námietkou sa zaoberal odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia, pričom poukázal na uznesenie z
7. októbra 2006 sp. zn. 2 NcC 47/2006, ktorým odvolací súd právoplatne rozhodol o vznesenej námietke zaujatosti. Ţalobcovia v dovolaní vadu konania podľa § 237 písm. g/ O.s.p. odôvodňovali totoţnými dôvodmi, ktoré uviedli v rámci odvolacieho konania a ţiadne nové skutočnosti na podporu svojho tvrdenia neuviedli. Dovolací súd konštatuje, ţe obsah spisu a ani dôvody, ktoré ţalobcovia uviedli vo svojich námietkach, nesvedčia o existencii právne relevantného vzťahu sudcu JUDr. M. B. k prejednávanej veci, k účastníkom konania alebo ich zástupcom (por. § 14 ods. 1 O.s.p.). Z podstaty argumentácie ţalobcov vyplýva, ţe zaujatosť vec prejednávajúceho sudcu vyvodzujú predovšetkým z toho, ţe právny zástupca ţalovaného M. s.r.o. JUDr. V. B., je spoločníkom tohto ţalovaného a manţelom sudkyne Okresného súdu Prešov JUDr. D. B.. Na tomto mieste je však potrebné zdôrazniť, ţe namiesto pôvodne ţalovaného M. s.r.o. so sídlom v P. sa účastníkmi konania na strane ţalovanej stali D. s.r.o. a B. s.r.o. obaja so sídlom v P., a to ako právni nástupcovia a súčasní vlastníci predmetnej nehnuteľnosti, ktorých na základe plnej moci zo
8. októbra 2008 v tomto konaní zastupuje 9 4 Cdo 128/2012 JUDr. P. P.. Námietky ţalobcov týkajúce kolegiálneho vzťahu sú tak celkom nedôvodné, pričom je potrebné tieţ poukázať na uznesenie Krajského súdu v Prešove z
9. októbra 2006 sp. zn. 2 NcC 47/2006, ktorým bolo právoplatne rozhodnuté o vznesenej námietke zaujatosti, v ktorom krajský súd okrem iných, ani JUDr. M. B. z prejednávania a rozhodovania tejto veci nevylúčil. Potrebné je zdôrazniť, ţe ţalobcovia námietku zaujatosti voči všetkým sudcom okresného súdu prvýkrát vzniesli aţ po troch rokoch od začatia konania, pričom konkrétnu námietku voči vec prejednávajúcemu sudcovi nevzniesli a nerešpektovanie ustanovenia § 14 ods. 1 O.s.p. len vo všeobecnej rovine a s poukazom na spôsob rozhodnutia namietali vţdy aţ po vydaní prvého, resp. druhého rozhodnutia súdom prvého stupňa. Dovolací súd so zreteľom na uvedené konštatuje, ţe ţalobcovia nedôvodne namietajú, ţe v danej veci konal a rozhodoval zaujatý sudca. Dovolací súd v nadväznosti na to uzatvára, ţe ani obsah spisu nesvedčí o opodstatnenosti dovolacej námietky, ţe v konaní došlo k procesnej vade v zmysle § 237 písm. g/ O.s.p. Nakoľko prípustnosť dovolania ţalobcov nemoţno vyvodiť z ustanovenia § 238 O.s.p., ani z § 237 O.s.p., odmietol Najvyšší súd Slovenskej republiky ich dovolanie v súlade s ustanovením § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný. Pritom riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým rozsudkom odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti. V dovolacom konaní boli procesne úspešní ţalovaní a vzniklo im právo na náhradu trov dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Keďţe im však v dovolacom konaní ţiadne preukázateľné trovy konania nevznikli, dovolací súd im náhradu trov tohto konania nepriznal. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
10. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. 10 4 Cdo 128/2012 V Bratislave
11. apríla 2013 JUDr. Eva S a k á l o v á, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková