Obsah (5)

§ 142§ 218§ 224§ 151§ 14

Najvyšší súd 7 Cdo 126/2012 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne E., bývajúcej V., zastúpenej B. s.r.o., so sídlom V., IČO: X., v mene a na

§ 142ods.

1 O.s.p.). V celom rozsahu sa stotoţnil s odôvodnením rozsudku súdu prvého stupňa, jeho skutkové a právne závery povaţoval za dostatočné (reagujúce na všetky podstatné okolnosti prípadu i námietky účastníkov konania) a správne. Na zdôraznenie správnosti odvolaním napadnutého rozsudku dodal, ţe § 842 Občianskeho zákonníka vymedzuje pojem zmluvy o dôchodku tak, ţe ide o zmluvu, ktorou sa niekomu doţivotne alebo na inak obmedzenú dobu neurčitého trvania zakladá právo na vyplácanie dôchodku. Právo na vyplácanie dôchodku (poskytovanie dôchodku doţivotne) je časovo určené, ale nie je obmedzené určitým vopred a konkrétne vymedzeným časom trvania (napr. na 10 rokov). Vymedzenie trvania právneho vzťahu môţe byť vykonané konkrétnym dátumom ako konečným časovým údajom, ale aj opisnou formuláciou vyjadrujúcou časovo vymedzený úsek (§ 2 ods. 3 a § 34 Občianskeho zákonníka) alebo 3 7 Cdo 126/2012 určitou udalosťou. Vymedzenie doby trvania zmluvného vzťahu k udalosti, o ktorej je isté, ţe v budúcnosti nastane (prípad smrti), nie je moţné povaţovať za neurčité, ale za určité vymedzenie doby, zrejmé nie je len to, kedy k nemu dôjde. Vyjadrenie pojmu „doţivotie“ resp. „do smrti“ je obvykle pouţívanou formuláciou na vyjadrenie určitej doby neurčitého trvania. Odvolací súd preto povaţoval za správny právny záver súdu prvého stupňa, ţe zmluva o dôchodku bola uzavretá na dobu určitú. V nadväznosti na uvedené povaţoval odvolací súd za správny aj záver súdu prvého stupňa o neplatnosti výpovede zo zmluvy o dôchodku, ktorú podala ţalovaná (§ 39 Občianskeho zákonníka, ďalej tieţ „OZ“). Odvolací súd napokon nezistil ani iný dôvod neplatnosti zmluvy, ktorý tvrdila ţalovaná (pre neurčitosť v označení ţalobkyne a nedostatočného oprávnenia osoby konajúcej v mene ţalovanej) a nestotoţnil sa ani s jej názorom, ţe z jej strany zmluvné plnenie je v rozpore s § 27 ods. 8 a § 116 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách. Na zdôraznenie poznamenal, ţe ţalovaná počas doby 11 rokov vyplácala ţalobkyni dôchodok bez pochybností. Proti rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie ţalovaná z dôvodu, ţe konanie pred odvolacím súdom trpí vadou v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., t.j. účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom tým, ţe odvolací súd rozsudok neodôvodnil v súlade s § 157 ods. 2 O.s.p., keď sa nevysporiadal s odvolacími námietkami ţalovanej – jej argumentáciou – a/ ţe zmluva o dôchodku je absolútne neplatná pre rozpor so zákonom, b/ ţe zmluva o dôchodku je absolútne neplatná pre neurčitosť vo vymedzení dĺţky trvania práva na dôchodok, c/ ţe zmluva o dôchodku je absolútne neplatná pre nedostatok písomnej formy, d/ ţe právo na plnenie zo zmluvy o dôchodku zaniklo pre dodatočnú nemoţnosť plnenia, e/ ţe zmluvu o dôchodku nemoţno viazať na takú právnu skutočnosť, s ktorou zákon spája zánik zmluvného vzťahu, f/ ţe smrť fyzickej osoby nie je vţdy zistiteľná, g/ ţe rozsudok súdu prvého stupňa nie je odôvodnený, čím bola ţalovanej odňatá moţnosť pred súdom konať. Podľa názoru dovolateľky odvolací súd v takom prípade nemohol skonštatovať správnosť dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa – vypracovaním tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia (§ 219 ods. 2 O.s.p.). Súd prvého stupňa sa nestotoţnil s názorom ţalovanej, ţe zmluva o dôchodku bola uzavretá na dobu neurčitú, nakoľko trvanie právneho vzťahu bolo účastníkmi dohodnuté na doţivotne, t.j. na určenú dobu neurčitého trvania, s čím sa odvolací súd nestotoţnil, keď zaujal právny názor, ţe zmluva o dôchodku uzavretá na doţivotie, je zmluvou na dobu určitú. 4 7 Cdo 126/2012 Zmluva o dôchodku obsahuje tri dohodnuté neurčité doby trvania práva na dôchodok: 1/ doţivotne, 2/ do konca mesiaca, ktorého sa príjemca doţil, (podľa tvrdenia ţalobkyne), 3/ do

1. dňa v mesiaci, i keď oprávnený zomrie v období od 1 do 14 dňa v mesiaci. Odvolací súd sa touto argumentáciou nezaoberal, účelovo ju pozmenil a len zdanlivo sa s ňou vysporiadal tak, ţe pojmy „doţivotne“ a „ do smrti“ pri určovaní dôb trvania zmluvného vzťahu nie sú rozporné. Zmluvu o dôchodku za ţalovanú nepodpísala oprávnená osoba Ing. K. (predseda predstavenstva a prezident spoločnosti), ale iná osoba, jej podpis je neidentifikovateľný. Súd prvého stupňa dospel k záveru, ţe za ţalovanú zmluvu podpísal JUDr. M.. Odvolací súd vyslovil, ţe zákon o bankách upravuje obchody banky s klientmi, zmluvu o dôchodku za takýto vzťah povaţovať nemoţno, čo bliţšie nezdôvodnil. Tento záver je nepreskúmateľný. Súdy sa napokon nevyporiadali ani s konkrétnou argumentáciou ţalovanej na podporu jej tvrdenia, ţe zmluva o dôchodku bola uzavretá na dobu neurčitú a nebola uzavretá na „určenú dobu neurčitého trvania“ ani s argumentáciou odôvodňujúcou absolútnu neplatnosť zmluvy o dôchodku (právneho titulu pre ţalobkyňou poţadované plnenie). Neodôvodneným dovolaním napadnutého rozhodnutia v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p. bola ţalovanej odňatá moţnosť konať pred súdom a zároveň bolo porušené jej právo na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivý súdny proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Z týchto dôvodov ţalovaná navrhla, aby dovolací súd napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Ţalobkyňa navrhla dovolanie ţalovanej odmietnuť a priznať náhradu trov dovolacieho konania 70,89 € povaţujúc ho za nedôvodné a v ňou uvedenú argumentáciu za účelovú. Poznamenala, ţe súdy v dostatočnej miere reagovali na argumenty ţalovanej, ktoré boli pre vec rozhodujúce. Porušenie práv ţalovaná pritom vidí i v tom, ţe súd sa nestotoţnil s jej argumentáciou. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení, ţe dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpená advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr to, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa (§ 236 a nasl. O.s.p.). 5 7 Cdo 126/2012 Dovolanie má v systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania osobitné postavenie. Ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorým moţno napadnúť (len) právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, avšak nie v kaţdom prípade, ale iba ak ho právna úprava pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd nie je „klasickou“ treťou inštanciou, v ktorej by bolo moţné preskúmať rozhodnutie z akýchkoľvek hľadísk. V danom prípade ale dovolanie ţalovanej nie je prípustné. Je tomu tak preto, ţe dovolaním ţalovanej nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil, ţe dovolanie proti nemu je prípustné, a nejde ani o potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým by súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané a od ktorého by sa prípadne mohli odchýliť (§ 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p.). Za tohto procesného stavu (kedy dovolanie nie je prípustné) Najvyšší súd Slovenskej republiky je v dovolacom konaní oprávnený (ex officio) v zmysle § 242 ods. 1 O.s.p. prihliadať len na vady uvedené v § 237 O.s.p., neprihliada však na tzv. iné vady konania, ktoré by mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie veci, ale ani na dôvody, pre ktoré by rozhodnutie spočívalo prípadne na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O.s.p.). Dovolací súd sa preto neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale zaoberal sa tieţ otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p. (tzv. vady zmätočnosti). Toto ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. 6 7 Cdo 126/2012 Z hľadiska posúdenia existencie niektorej z procesných vád v zmysle § 237 O.s.p. ako dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, nie je pritom významný subjektívny názor účastníka, ţe v konaní došlo k takejto vade, ale len jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, ţe konanie je skutočne postihnuté niektorou z taxatívne vymenovaných vád. Dovolateľka existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. netvrdila a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo. Prípustnosť jej dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva. S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti, sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či postupom súdov nebola dovolateľke odňatá moţnosť konať pred súdom. Odňatím moţnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie taký závadný postup súdu, ktorý má za následok znemoţnenie realizácie tých procesných práv účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva. Dovolateľka v dovolaní namietala, ţe konanie je postihnuté práve takouto vadou zaloţenou na nedostatočnom odôvodnení (resp. nepreskúmateľnosti) rozhodnutia odvolacieho súdu (§ 157 ods. 2 O.s.p.), čo súčasne zakladá porušenie jej práv na súdnu ochranu (čl. 46 Ústavy) a práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 Dohovoru) v tom, ţe súdy sa nedostatočne zaoberali (nevysporiadali) s jej námietkami v konaní, ktoré povaţovala za relevantné vo veci a na ktoré v obsahu odvolania i dovolania výslovne upozornila. Pokiaľ ţalobkyňa namieta nedostatky týkajúce sa odôvodnenia dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu, treba uviesť, ţe právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky totiţ vyplýva, ţe tak základné právo podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 7 7 Cdo 126/2012 Dohovoru v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 383/06); právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, ţe všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a pouţití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, ţe ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudrţateľné a nie sú prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktoré by popreli zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, ţe nezávislosť rozhodovania všeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu, ako vyplývajú z čl. 46 a nasl. Ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Jedným z týchto princípov predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý proces (čl. 46 ods. 1 Ústavy, čl. 6 ods. 1 Dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náleţite odôvodniť (§ 132 a § 157 ods. 1 O.s.p., m. m. I. ÚS 243/07), pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O.s.p.) musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tieţ na jeho celkovú presvedčivosť, teda, inými slovami, na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd pritom musí súčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 O.s.p.; obdobne napr. IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09, I. ÚS 501/11). Z práva na spravodlivé súdne konanie v tejto súvislosti vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, ţe majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, II. ÚS 76/07, obdobne Kraska c. Švajčiarsko z
2. apríla 1993, séria A, č. 254-B, s. 49, § 30). Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 O.s.p. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 ods. 2 O.s.p.). Vo svojej ustálenej judikatúre ústavný súd zdôraznil, ţe odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemoţno posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, 8 7 Cdo 126/2012 IV. ÚS 350/09), pretoţe prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (IV. ÚS 489/2011). Tento právny názor, ktorý zastáva i dovolací súd, zahŕňa poţiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového súdu, ako aj odvolacieho súdu a prípadne aj dovolacieho súdu), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania (IV. ÚS 350/2009). Za arbitrárny, resp. nie dostatočne zdôvodnený treba povaţovať rozsudok všeobecného súdu aj v situácii, keď všeobecný súd svoj právny záver nezdôvodní zo všetkých zákonných hľadísk, ktoré v danej veci prichádzajú do úvahy (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 154/05 z
3. februára 2006). Dovolací súd dospel k záveru, ţe rozsudok odvolacieho súdu (

potvrdeným rozsudkom súdu prvého stupňa) vydaný v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. spĺňa vyššie uvedené kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p. a preto ho nemoţno povaţovať za nepreskúmateľný, neodôvodnený, či zjavne arbitrárny (svojvoľný). Odôvodnenie rozsudkov zodpovedá základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia rozhodnutia, čo platí tak pre rozsudok súdu prvého stupňa (§ 157 ods. 2 O.s.p.), ako aj pre rozsudok odvolacieho súdu (§ 219 ods. 2 O.s.p.). Súslednosti jednotlivých častí odôvodnení a ich obsahové (materiálne) náplne zakladajú v súhrne ich zrozumiteľnosť i všeobecnú interpretačnú presvedčivosť; tým však nie je zodpovedaná (ani inak dotknutá) otázka správnosti právneho posúdenia veci konajúcimi súdmi. Súdy oboch stupňov jasne a dostatočne vysvetlili právne dôvody, pre ktoré ţalobe vyhoveli. Zhodli sa na v podstatnom na tom, ţe zmluva o dôchodku bola medzi ţalobkyňou a ţalovanou uzavretá platne a pretoţe bola uzavretá na dobu určitú, nebolo ju moţné platne vypovedať; výpoveď ţalovanej z tohto dôvodu povaţovali za neplatnú. Pokiaľ ţalobkyňa zotrváva na právnych názoroch, ktoré sú odlišné (iné) od právneho posúdenia veci konajúcimi súdmi, uplatňuje dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. (t.j. ţe rozhodnutia súdov spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci). Polemika o nesprávnosti súdmi vyslovených právnych záverov pre nezohľadnenie právnej argumentácie účastníka konania sama o sebe nie je presvedčivou bázou pre tvrdenia o nedostatku odôvodnenia súdnych rozhodnutí, ich nepreskúmateľnosti (prípadne arbitrárnosti). V danom prípade súdy uviedli konkrétne dôvody, pre ktoré povaţovali ţalobu za dôvodne podanú. 9 7 Cdo 126/2012 Týmto zároveň ponúkli dostatočné vysvetlenie toho, prečo z právneho hľadiska nebolo moţné akceptovať argumentáciu dovolateľky (neboli však povinné výslovne zdôvodňovať kaţdú námietku ţalovanej z jej uhla pohľadu). K námietkam ţalovanej o platnosti zmluvy o dôchodku (najmä pokiaľ ide o otázky jej súladu so zákonom resp. právnou úpravou § 842 OZ, dodrţania písomnej formy zmluvy § 843 OZ, zastúpenia ţalovanej pri uzatváraní zmluvy JUDr. M., určitosti označenia ţalobkyne v zmluve o dielo) a jej uzavretia na dobu určitú súd prvého stupňa zrozumiteľne podáva vysvetlenie na str. 8 aţ 10 rozsudku. Dôvody, pre ktoré súd prvého stupňa povaţoval výpoveď ţalovanej zo zmluvy o dôchodku z 26. októbra 2008 za neplatnú a jeho úvahy prečo nezaniklo právo na plnenie zo zmluvy o dôchodku podľa § 575 OZ

o zákonom o bankách (pre nemoţnosť plnenia), sú vysvetlené na strane 10 a 11 rozsudku. Všetkým týmto otázkam, ktoré boli rozhodujúce pre záver súdu o dôvodnosti podanej ţaloby s cieľom zdôrazniť ich správnosť, sa osobitne venoval v odôvodení aj odvolací súd (viď str. 5 aţ 7 rozsudku). Odvolací súd sa v celom rozsahu stotoţnil s právnymi závermi súdu prvého stupňa i s jeho skutkovými zisteniami, preto boli dané podmienky pre postup v zmysle § 219 ods. 1, 2 O.s.p. Doplnením dôvodov na zdôraznenie ich správnosti odvolací súd len posilnil argumentačnú stránku rozsudku súdu prvého stupňa v podmienkach prejednávaného prípadu (aj z pohľadu odvolacích námietok uplatnených ţalovanou a ich primeraním zodpovedaním), dovolací súd preto nemohol prisvedčiť dôvodnosti námietok dovolateľky o nedostatočnom odôvodnení rozhodnutí (§ 157 ods. 2 O.s.p.), ich nepreskúmateľnosti a porušení jej základných práv na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces. V rozpore s právom na spravodlivý proces totiţ nie je, ak súd rozhodujúci o opravnom prostriedku stručne odôvodní svoje rozhodnutie tým, ţe prevezme odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, ak je zrejmé, ţe sa skutočne vysporiadal so všetkými dôleţitými otázkami (obdobne napr. Helle proti Fínsku, rozsudok z 19. decembra 1997, č. 20772/92 a iné). Účastník konania nedisponuje právom, podľa ktorého by bol súd povinní zdôvodniť rozhodnutie podľa jeho predstáv. Súdna prax sa zhodla na tom, ţe právnym posúdením veci sa neodníma účastníkovi konania moţnosť uplatnenia jeho procesných práv v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 112/2001 uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 43/2003 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 50/2002 uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 1/2003). Nesprávne právne posúdenie veci 10 7 Cdo 126/2012 súdmi niţších stupňov nie je procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., lebo (ani prípadným) nesprávnym právnym posúdením veci súd účastníkovi konania neznemoţňuje realizáciu ţiadneho jeho procesného oprávnenia (viď napríklad rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 62/2010, sp. zn. 2 Cdo 97/2010, sp. zn. 3 Cdo 53/2011, sp. zn. 4 Cdo 68/2011, sp. zn. 5 Cdo 44/2011, sp. zn. 6 Cdo 41/2011 a sp. zn. 7 Cdo 26/2010). Na základe uvedeného dospel dovolací súd k záveru, ţe ţalovaná neopodstatnene namieta, ţe v konaní jej postupom súdu bola odňatá moţnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Z dôvodov vyššie uvedených dospel dovolací súd k záveru, ţe prípustnosť dovolania ţalovanej nevyplýva z § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p., ani z § 237 O.s.p. Dovolanie preto odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p.

§ 218ods.

1 písm. c/ O.s.p. bez toho, aby skúmal opodstatnenosť dovolateľkou uplatnených dovolacích dôvodov v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O.s.p. So zreteľom na odmietnutie dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti. Právo na náhradu trov konania vzniklo úspešnej ţalobkyni, pretoţe neboli zistené ţiadne dôvody osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali nepriznanie náhrady trov dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p.

§ 224ods.

1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p. a § 150 O.s.p.). Ţalobkyňa podala návrh na rozhodnutie o priznaní náhrady trov dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p.

§ 151ods.

1 O.s.p.) a tieto aj vyčíslila. Dovolací súd jej priznal náhradu trov dovolacieho konania vo výške zodpovedajúcej odmene advokátskej kancelárie jeden úkon právnej sluţby (vyjadrenie k dovolaniu z 15. marca 2012). Vychádzal z § 10 ods. 1

§ 14ods.

1 písm. b/ a § 16 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych sluţieb a ţalobkyni priznal náhradu trov dovolacieho konania vo výške 70,89 € [z výpočtového základu 954 € (51,45 €) a reţijný paušál (7,63 €) a 20% DPH (11,81€)]. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. 11 7 Cdo 126/2012 V Bratislave 12. júna 2013 JUDr. Ladislav G ó r á s z, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová