Obsah (4)

§ 167§ 150§ 218§ 224

Najvyšší súd 7 Cdo 78/2012 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne M. A., bývajúcej vo V., proti ţalovaným 1/ H. F., 2/ F. L., 3/ A. L., 4/ H.

§ 167ods.

2 O.s.p., je nezrozumiteľné a zmätočné, ak odvolací súd na jednej strane zastáva názor, ţe na strane ţalovaných išlo o neúčelné trovy konania, na strane druhej na tieto trovy aplikoval ustanovenie § 150 O.s.p., c/ odvolací súd náleţite neodôvodnil svoj právny záver, jeho právne závery sú arbitrárne, čo dovolatelia vysvetľujú tým, ţe doterajšia rozhodovacia prax súdov (napr. Najvyšší súd Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 44/2007, Cpjn 19/98 zo

1. júna 1998, Krajský súd v Bratislave sp. zn. 9 Co 77/08) priznáva náhradu trov konania nielen Slovenskému pozemkovému fondu ale aj obdobným subjektom za rovnakých podmienok (II. ÚS 210/09, II. ÚS 986/09), tomu nezodpovedá názor odvolacieho súdu o ustálenom právnom názore vyjadrenom v odôvodnení jeho rozhodnutia a opierajúcom sa o nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 78/
2. Tým došlo zároveň k porušeniu práva na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 a článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, domôcť sa výkonu rozhodnutia,
3. svoje rozhodnutie zaloţil na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), keď pre aplikáciu ustanovenia § 150 O.s.p. neboli splnené podmienky, najmä pokiaľ ide o nemajetnosť a sociálne pomery ţalobkyne, tieto odvolací súd neskúmal, pretoţe sa uspokojil s jej tvrdeniami, mohol však zistiť, ţe ţalobkyňa mala majetok (PK zápisnica č. X., k.ú. Š., PK zápisnica č. X., k.ú. V.), ktorý rozdelila deťom, tieţ ţalobkyňa odpredala dom súpisné číslo X. a pozemok pod domom svojej dcére. K účelnosti trov konania dovolatelia uviedli, ţe tieto Občiansky súdny poriadok spája s úkonmi účastníkov, nie so zastúpením v konaní (s právom účastníka zvoliť si advokáta, pokiaľ má sám právnické vzdelanie alebo má zamestnancov s právnickým vzdelaním), za ústavne nekonformný označili opačný názor zastávaný odvolacím súdom. Právne zastúpenie je totiţ ponechané výlučne na vôli účastníka a to bez ohľadu na to, či je schopný sa zastupovať aj sám. A. A. (zástupca ţalobkyne do právoplatného skončenia veci) vo vyjadrení k dovolaniu uviedol, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu povaţuje za vecne správne a poukázal na obdobný postup aj vo veciach sp. zn. 20 Co 50/2011 a 6 Co 189/
4. K parcele č. X. prebiehajú 4 7 Cdo 78/2012 ďalšie tri súdne konania, preto konanie viacerých zástupcov za fond ani v tejto veci nepovaţuje za účelné. Otázkou zostáva, prečo nepostačoval pre všetky konania jeden pracovník fondu. Poukázal, ţe výška odmeny advokátky nebola stanovená z ceny pozemkov v závislosti od bonity pôdy. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podali včas účastníci konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), ktorí sú zastúpení v súlade s § 241 ods. 1 O.s.p., skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti takému rozhodnutiu odvolacieho súdu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný a zistil, ţe tomu tak nie je. Podľa § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol uznesením. Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú uvedené v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. V zmysle § 239 ods. 3 O.s.p. ale ustanovenia § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. neplatia (o. i.) vtedy, ak ide o uznesenie o trovách konania. Dovolatelia napadli dovolaním uznesenie, ktorým odvolací súd rozhodol o trovách konania. Takéto uznesenie je v § 239 ods. 3 O.s.p. zaradené medzi uznesenia, v prípade ktorých je prípustnosť dovolania výslovne vylúčená. So zreteľom na obsah dovolania a tieţ § 242 ods. 1 druhá veta O.s.p. dovolací súd skúmal, či v konaní nedošlo k procesnej vade v zmysle § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. 5 7 Cdo 78/2012 Ţalovaní procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. netvrdili a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť ich dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva. Dovolatelia namietajú, ţe im bola odňatá moţnosť pred súdom konať v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, je taký nesprávny (procesné ustanovenia porušujúci) postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme moţnosť pred ním konať a v konaní uplatňovať (realizovať) procesné práva priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Z obsahu dovolania ţalovaných je zrejmé, ţe prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p. vyvodzujú z toho, ţe odvolací súd nepostupoval podľa § 213 ods. 2 O.s.p., keď ţalovaných nevyzval, aby sa vyjadrili k „inej aplikácii“ zákonných ustanovení. V prípade, ak odvolací súd pri aplikácii rovnakých zákonných ustanovení zaujme iný právny názor, ako súd prvého stupňa, nemôţe ísť o prípad, kedy by bolo potrebné tento právny názor konfrontovať s názorom účastníka. Je v právomoci súdu rozhodovať spory a v tejto súvislosti autonómne vykladať právne normy. Právny poriadok Slovenskej republiky nezaručuje, ţe všeobecné súdy budú rozhodovať v súlade s právnymi názormi účastníka konania (napr. I. ÚS 50/04). Z tohto dôvodu nie je dôvodná vyššie uvedená dovolacia námietka ţalovaných. Elementárnym predpokladom úvahy súdu pri rozhodovaní o náhrade trov konania je okolnosť, ţe došlo k ich uhradeniu (plateniu) pri účelnom uplatňovaní alebo bránení práva v súdnom konaní. Účelnosť trov konania v danom prípade súdy oboch stupňov skúmali z hľadiska zákonných kritérií, ktoré sú stanovené v ustanovení § 142 ods. 1 O.s.p. Aplikovali identickú právnu úpravu (§ 142 ods. 1 O.s.p.

§ 150

O.s.p.) a v takom prípade odvolací súd nemá povinnosť postupovať podľa § 213 ods. 2 O.s.p. Tak by tomu mohlo byť len vtedy, ak by pri rozhodovaní (ako rozhodujúce) bolo pouţité ustanovenie, ktoré (dovtedy) pouţité nebolo. K takejto situácii však nedošlo. Súdu prvého stupňa totiţ priamo zo zákona vplýva povinnosť pri rozhodovaní o náhrade trov konania v zmysle § 142 ods. 1 O.s.p. skúmať (ne)existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa v zmysle § 150 ods. 1 O.s.p. Z obsahu spisu vyplýva, ţe ţalobkyňa odvolaním napadla rozsudok súdu prvého stupňa o náhrade trov konania domáhajúc sa jeho zmeny v odvolacom konaní na základe nesprávneho právneho posúdenia veci spojeného s aplikáciou ustanovenia § 150 O.s.p., 6 7 Cdo 78/2012 tvrdiac existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa, pre ktoré ţiadala ţalovaným nepriznať náhradu trov konania. Súd ţalovaným doručil odvolanie ţalobkyne 4. júla 2011 a súčasne ich vyzval aby sa k nemu vyjadrili, ak to povaţujú za potrebné (viď č.l. 99 spisu). Ţalovaní nevyuţili právo vyjadriť sa k odvolaniu ţalobkyne, i keď si mohli byť vedomí toho, ţe uvedené právne názory môţu mať dopad na výsledok odvolacieho konania, pretoţe odvolací súd je v zmysle § 212 ods. 1 O.s.p. viazaný rozsahom i dôvodmi odvolania, s ktorými je povinný sa vysporiadať. Súd vytvoril ţalovaným dostatočný priestor, aby sa mohli vyjadriť i k moţnej aplikácii § 150 O.s.p., čo však nevyuţili; za tejto situácie preto nie je opodstatnená námietka porušenia práv vychádzajúc tieţ zo zásady, ţe bdelým patrí právo – vigilantibus iura scripta sunt, a ţe došlo k vydaniu prekvapivého (neočakávaného) rozhodnutia, tak ako namietajú dovolatelia. Odvolací súd svoje zmeňujúce rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania ţalovaným zdôvodnil jednak tým, ţe trovy vynaloţené ţalovanými na právne zastúpenie nepovaţuje za účelné a tieţ aj o ustanovenie § 150 O.s.p. Hoci spravidla záver o neúčelnosti uplatnených trov konania je sám osebe dostatočným dôvodom pre ich nepriznanie, sám osebe ešte nevylučuje aj existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa v zmysle § 150 ods. 1 O.s.p. na strane neúspešného účastníka konania. V tomto argumentačnom rámci sa dovolací súd nestotoţnil s názorom dovolateľov, ţe ich námietka zakladá arbitrárnosť rozhodnutia, jeho nepreskúmateľnosť (nezrozumiteľnosť) a ţe jeho odôvodnenie nezodpovedá § 157 ods. 2 O.s.p.

§ 167ods.

2 O.s.p. (pozn. dovolacieho súdu – týmto zostáva nedotknutá otázka správneho posúdenia veci odvolacím súdom pri aplikácii § 142 ods. 1

§ 150O.s.p.).

Arbitrárnosť rozhodnutia môţe byť kvalifikovaná buď ako rovnocenná konkurencia viacerých protichodných právnych názorov vyslovených súdom, alebo situácia, v ktorej súd svoj jediný právny záver nezdôvodní zo všetkých zákonných hľadísk, ktoré prichádzajú do úvahy. Je zrejmé, ţe spomínané právne závery vyslovené odvolacím súdom nemoţno povaţovať za protichodné v tom zmysle, ţe záver jedného vedie k inému výsledku k akému by viedol druhý. Zo súdno-aplikačného hľadiska nemoţno odvolaciemu súdu vyčítať, ţe pri rozhodovaní o náhrade trov sporového konania aplikoval ustanovenie § 142 ods. 1 O.s.p. a súčasne prihliadal aj na ustanovenie § 150 O.s.p. (porovnaj Cpj 247/72 Najvyšší súd ČSR, Zborník IV str. 292 – 294, obdobne R 20/1980). Ak svoj záver o nepriznaní trov konania v rozhodnutí zdôvodnil z viacerých hľadísk, ktoré obstoja popri sebe (ide o neúčelne 7 7 Cdo 78/2012 vynaloţené trovy konania a zároveň je tu i dôvod pre nepriznanie trov konania v zmysle § 150 O.s.p.), i keby stačil jeden z nich, v takom prípade sa nejedná o nezrozumiteľnosť (resp. neurčitosť, neodôvodnenosť) dôvodov rozhodnutia. Rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorého odôvodnenie obsahuje viaceré argumenty pre podporu jedine správneho záveru, nie je rozhodnutím nepreskúmateľným alebo arbitrárnym; takýto postup súdu nie je ani odňatím moţnosti konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. Dovolatelia odvolaciemu súdu vyčítajú, ţe neakceptoval judikatúru a v nej vyslovené právne závery, podľa ktorých kaţdý má právo na právnu pomoc i právo na ich náhradu, pokiaľ sú splnené podmienky pre ich priznanie. Uvedené závery sú všeobecne platné a súdy ich rešpektujú. Zvlášť je potrebné zdôrazniť, ţe priznanie náhrady trov konania je podmienené splnením všetkých podmienok vyplývajúcich zo zákona, čo sa však posudzuje so zreteľom na konkrétny prípad a charakter konania. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie sa v takom prípade posudzuje práve na takto uvedené konkrétne okolnosti. Tieto podľa odvolacieho súdu spočívali v tom, ţe ţalovaných v konaní na základe zákona zastupuje kvalifikovaný subjekt (Slovenský pozemkový fond disponujúci odbornými pracovníkmi aj s právnickým vzdelaním), preto zastúpenie tohto subjektu ďalším zástupcom v danom prípade nepovaţoval za účelné. Uvedený právny záver, v okolnostiach na ktoré prihliadal odvolací súd nesvedčí o tom, ţe by bol v rozpore s argumentáciu dovolateľov (odvolávajúcou sa na zachovanie práv zaručených v článku 12 ods. 1 a 4, článku 20 ods. 1, článku 46 ods. 1 a článku 47 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky, obdobne zaručených Listinou základných práv a slobôd). Na uvedenom mieste sa ţiada zdôrazniť, ţe dovolaciemu súdu neprislúcha polemizovať s dovolateľmi o tom, či rozhodnutie odvolacieho súdu vychádza zo správneho právneho posúdenia veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), t.j. či bola správne vyloţená právna norma, či zo skutkových zistení bol vyvodený správny právny záver. Dovolací súd dospel k záveru, ţe odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia dalo postačujúcu odpoveď na relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, keď v dostatočnom rozsahu zodpovedalo, prečo ţalovaným nebola priznaná náhrada trov konania spočívajúca v trovách právneho zastúpenia a z ktorých konkrétnych okolností súd pri tejto úvahe vychádzal. V súvislosti s námietkou ţalovaných týkajúcou sa nedostatočného zistenia skutkového stavu (najmä pokiaľ ide o majetkové a sociálne pomery ţalobkyne, ale aj o zohľadnenie úloh, konkrétnych pomerov a postavenia Slovenského pozemkového fondu) je súdna prax jednotná v názore, ţe tento prípadný nedostatok by mohol viesť k nesprávnym alebo neúplným 8 7 Cdo 78/2012 skutkovým zisteniam a v konečnom dôsledku aj k vecne nesprávnemu rozhodnutiu, nezaloţil by však tzv. zmätočnosť konania, teda ani vadu v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. (viď R 37/1993, R 125/1999 a R 6/2000). Z obsahu dovolania ţalovaných moţno vyvodiť aj nespokojnosť s právnym posúdením veci odvolacím súdom (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepouţil správny (náleţitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Súd ale právnym posúdením veci neodníma účastníkovi konania moţnosť uplatnenia jeho procesných práv v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 112/2001 uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 43/2003 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 50/2002 uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 1/2003). Právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov je Najvyšším súdom Slovenskej republiky povaţované za relevantný dovolací dôvod, ktorým moţno odôvodniť procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), zároveň je ale zhodne zastávaný názor, ţe nesprávne právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov (v danom prípade prípadná nesprávna aplikácia § 142 ods. 1

§ 150ods.

1 O.s.p. odvolacím súdom) nezakladá procesnú vadu konania v zmysle § 237 O.s.p. (viď R 54/2012 a tieţ niektoré ďalšie rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, napríklad vo veciach sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011 a 7 Cdo 49/2012). Iná procesná vada konania (vada, ktorá nie je uvedená v ustanovení § 237 O.s.p.), ktorá by mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p., nezakladá zmätočnosť rozhodnutia majúcu za následok prípustnosť dovolania, a je preto významná len v prípade, ţe dovolanie je v danej právnej veci prípustné; o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde. Vzhľadom na to, ţe prípustnosť dovolania ţalovaných nemoţno vyvodiť z ustanovení § 237 a § 239 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky toto dovolanie podľa § 243b ods. 5 9 7 Cdo 78/2012 O.s.p.

§ 218ods.

1 písm. c/ O.s.p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol. Ţalovaní neboli v dovolacom konaní úspešní. Právo na náhradu trov konania vzniklo ţalobkyni (§ 243b ods. 5 O.s.p.

§ 224ods.

1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.); dovolací súd jej nepriznal náhradu trov dovolacieho konania, lebo nepodala návrh na uloţenie povinnosti nahradiť trovy dovolacieho konania (§ 151 ods. 1 O.s.p.). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :

1. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
2. apríla 2013 JUDr. Daniela Š v e c o v á, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová