Najvyšší súd 7 Cdo 88/2012 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkýň 1/ M. B., bytom D., zastúpenej JUDr. B. M., advokátom v H., 2/ maloletej M.

§ 237písm.

f/ O.s.p.), rozhodoval súd nesprávne obsadený (§ 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p.

§ 237písm.

g/ O.s.p.), v konaní došlo k inej vade majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) a napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). K odňatiu moţnosti konať pred súdom došlo tým, ţe súd prvého stupňa sa nevysporiadal s ich písomným podaním z

1. mája 2010; nedoručil im podanie ţalovanej z
2. mája 2010; nevykonal navrhnuté 7 Cdo 88/2012 4 dokazovanie (zabezpečením dokladov o registrácii lietadla, dokladov o vydaní prevádzkovej licencie k lietadlu, dokladu o dávkach sociálneho zabezpečenia za rok 2006, stanovisko VÚSZ Bratislava); odmietol protokolovať celý obsah ústneho vyjadrenia zástupcu ţalobkýň na pojednávaní súdu
3. mája
4. S nezabezpečením dôkazov súdom prvého stupňa (ako s odvolacou námietkou) sa nevysporiadal ani odvolací súd, pričom navrhované doplnenie dokazovania (podľa dovolateliek) bolo relevantné pre záver o tom, či na vec moţno vzťahovať tzv. Montrealský dohovor a príslušné nariadenia Európskeho parlamentu a Rady a tieţ to, ako je potrebné vykladať pojem „letecký dopravný podnik“. Za nesprávny a riadne nezdôvodnený (resp. arbitrárny) povaţoval právny záver súdov, ţe ţalovaná nie je leteckým dopravným podnikom a nezodpovedá za škodu podľa Montrealského dohovoru. V súvislosti s právom na riadne odôvodnenie rozhodnutia súdu (§ 157 ods. 2 O.s.p.) dovolateľky poukazujú na obsah viacerých súdnych rozhodnutí. Nárok na náhradu škody bol uplatnený včas (v lehote dvoch rokov od havárie lietadla) a to uţ v adhéznom konaní, neskôr i ţalobou zo
5. marca 2007; kvalifikácia nároku nie je náleţitosťou ţaloby. Odvolací súd napokon z iných dôvodov potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa, čo zakladá vydanie prekvapivého rozhodnutia v tom, ţe odvolací súd zaloţil svoje rozhodnutie na tom, ţe podľa čl. 35 Montrealského dohovoru došlo k zániku uplatnených práv. V danom spore pred vnútroštátnym súdom sa nepodieľal svojím výkladom práva spoločenstva komunitárny sudca, hoci tento výklad bol nevyhnutný na rozhodnutie vo veci samej, preto bol súd nesprávne obsadený, čo zakladá vadu konania v zmysle § 237 písm. g/ O.s.p. Z uvedených dôvodov dovolateľky navrhli, aby dovolací súd zrušil rozhodnutia súdov oboch niţších stupňov a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Ţalovaná v písomnom vyjadrení k dovolaniu uviedla, ţe v konaní nedošlo k namietaným vadám, pre ktoré by bolo potrebné napadnuté rozhodnutia, ktoré povaţuje za vecne správne, zrušiť. Z týchto dôvodov navrhla dovolanie zamietnuť. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podali včas účastníčky konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpené v súlade s § 241 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno týmto opravným prostriedkom napadnúť. V zmysle § 236 ods. 1 O.s.p. moţno totiţ dovolaním napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, iba ak to zákon pripúšťa. 7 Cdo 88/2012 5 Výroková časť dovolaním napadnutého rozhodnutia obsahuje niekoľko výrokov: výrok potvrdzujúci prvostupňový rozsudok vo veci samej (viď ďalej 1.), výroky o trovách konania (viď ďalej 2.) a výrok zamietajúci návrh ţalobkýň na prerušenie konania (viď ďalej 3.). Dovolateľky napadli toto rozhodnutie v celom rozsahu (t.j. všetky jeho výroky). Prípustnosť ich dovolania posudzoval dovolací súd voči jednotlivým výrokom rozsudku samostatne.
6. Dovolanie ţalobkýň smeruje predovšetkým proti výroku rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený prvostupňový rozsudok vo veci samej. Dovolanie proti rozsudku je prípustné, ak je napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1 O.s.p.). Dovolanie je prípustné aj proti rozsudku odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.). Dovolanie je prípustné tieţ proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. (§ 238 ods. 3 O.s.p.). Prípustnosť tejto časti dovolania ţalobkýň z uvedených ustanovení Občianskeho súdneho poriadku nevyplýva – napadnutý nie je zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu (§ 238 ods. 1 O.s.p.), dovolací súd v tejto veci dosiaľ nezaujal záväzný právny názor (§ 238 ods. 2 O.s.p.) a napadnutým je potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, ktorý nevykazuje znaky rozsudku uvedeného v § 238 ods. 3 O.s.p. So zreteľom na to by uvedená časť dovolania ţalobkýň bola procesne prípustná, len ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád, ktoré sú taxatívne vymenované v § 237 O.s.p. O vadu uvedenú v tomto ustanovení ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval 7 Cdo 88/2012 6 vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Vady konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ O.s.p. v dovolaní namietané neboli a v dovolacom konaní ani nevyšli najavo. Prípustnosť tejto časti dovolania preto z uvedených ustanovení nemoţno vyvodiť. S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti v postupe súdov niţších stupňov sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či dovolateľkám bola v konaní odňatá moţnosť pred súdom konať v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. a či nedošlo k procesnej vade v zmysle § 237 písm. g/ O.s.p. Odňatím moţnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie procesne nesprávny postup súdu priečiaci sa zákonu alebo inému všeobecne záväznému právnemu predpisu, ktorý má za následok znemoţnenie realizácie procesných oprávnení účastníka občianskeho súdneho konania. Ţalobkyne v súvislosti s touto námietkou uviedli, ţe súd im 1/ nedoručil podanie ţalovanej z
7. mája 2010, 2/ nevykonal navrhnuté dokazovanie, 3/ riadne neodôvodnil svoje rozhodnutie a nevysporiadal sa ich písomným podaním z
8. mája 2010, rovnako si túto povinnosť nesplnil ani odvolací súd (§ 157 ods. 2 O.s.p.), 4/ odmietol protokolovať celý obsah ústneho vyjadrenia zástupcu ţalobkýň na pojednávaní súdu
9. mája 2010, 5/ rozhodnutie odvolacieho súdu je „prekvapivé“. Podaním z
10. mája 2010 (č.l. 487 spisu) ţalovaná reagovala na vyjadrenie ţalobkýň z
11. marca 2010 (č.l. 348-353 spisu), ktorým tieto uplatnili svoj nárok na náhradu škody aj v zmysle Montrealského dohovoru. V ňom ţalovaná poukázala na potrebu pripustenia zmeny ţaloby súdom a uviedla, ţe Ozbrojené sily Slovenskej republiky sa nepovaţujú za leteckého dopravcu (letecký dopravný podnik s platnou dopravnou licenciou) a preto na daný prípad sa nevzťahuje Montrealský dohovor ani nariadenie č. 2027/97 a č. 889/
12. Túto právnu argumentáciu ţalovaná prezentovala i na pojednávaní súdu
13. mája 2010 (č.l. 506 spisu). V následnej reakcii zástupca ţalobkýň (m.i.) právne argumentoval a vysvetľoval, prečo na danú vec sa vzťahuje Montrealsky dohovor, v tejto súvislosti zároveň navrhol súdu 7 Cdo 88/2012 7 zabezpečiť doklady o registrácii lietadla a vydaní prevádzkovej licencie lietadla (č.l. 507 spisu). Koncept spravodlivého súdneho konania v sebe implikuje právo na kontradiktórne konanie, podľa ktorého procesné strany musia dostať príleţitosť, nielen predloţiť všetky dôkazy potrebné na to, aby ich návrh uspel, ale aj zoznámiť sa so všetkými dôkazmi a pripomienkami, ktoré boli predloţené (účastníkmi), alebo zabezpečené (súdom) s cieľom ovplyvniť rozhodnutie súdu a vyjadriť sa k nim (pozri Nideröst-Huber, citované vyššie, Milatová a ďalší proti Českej republike, č. 61811/00, ECHR 2005-V, Mareš proti Českej republike, č. 1414/03,
14. október 2006, Krčmář a ďalší proti Českej republike, č. 35376/97,
15. marec 2000, Vokoun proti Českej republike, rozsudok z
16. júla 2008, Hudáková a ďalší proti Slovenskej republike, č. 23083/05, rozsudok z
17. apríla 2010). Z hľadiska sledovaných cieľov spravodlivého súdneho konania zabezpečujúceho právo účastníkov na rovnosť zbraní a kontradiktórne súdne konanie, nie je v predmetnom prípade procesným deficitom taký postup súdu, ak sa účastníkovi konania síce nedoručí písomné stanovisko protistrany, avšak s obsahom ktorého je účastník oboznámený protistranou na súdnom pojednávaní, pokiaľ má moţnosť naňho reagovať, bezprostredne vyuţije moţnosť kvalifikovanej reakcie a uplatní vlastné návrhy na podporu svojho stanoviska s cieľom ovplyvniť konečné rozhodnutie súdu o jeho právach a povinnostiach. V danom prípade takúto moţnosť ţalobkyne mali, z obsahu zápisnice o pojednávaní z
18. mája 2010 vyplýva, ţe ju aj kvalifikovane uplatnili (išlo o repetíciu skoršieho stanoviska ţalobkýň, ktorým prezentovali dôvodnosť ţaloby a uplatneného nároku), z tohto dôvodu nedošlo k odňatiu moţnosti konať pred súdom. Pokiaľ dovolateľky tvrdili, ţe súdy nevykonali všetky dôkazy potrebné na úplné a správne zistenie skutkového stavu (najmä ţe nezaobstarali listinné dôkazy o registrácii lietadla a doklady o vydaní prevádzkovej licencii lietadla) a následne preto vec nesprávne právne posúdili, treba uviesť, ţe v zmysle ustálenej súdnej praxe (R 37/1993) bol zaujatý názor, podľa ktorého prípadné nevykonanie určitého dôkazu môţe mať za následok len neúplnosť skutkových zistení, nie však procesnú vadu v zmysle § 237 O.s.p. K rovnakému záveru dospel najvyšší súd aj v rozhodnutí R 125/1999, v ktorom uviedol, ţe ak súd v priebehu konania nevykonal všetky navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie skutočného stavu, nemoţno to povaţovať za odňatie moţnosti konať pred súdom 7 Cdo 88/2012 8 v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Treba tieţ pripomenúť, ţe význam dôkazov a nutnosť ich vykonania sú otázky, ktorých posúdenie je zásadne v právomoci toho orgánu, ktorý rozhoduje o merite návrhu – inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc posúdiť, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (porovnaj I. ÚS 52/03). Z dovolania vyplýva tieţ názor, ţe súdy nezistili v potrebnom rozsahu skutkový stav. Namietaná neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení nie je ale procesnou vadou konania v zmysle § 237 O.s.p. Vytýkaná neúplnosť alebo nesprávnosť by mohla byť (prípadne) spojená s procesnou vadou konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p., vada tejto povahy ale prípustnosť dovolania nezakladá. Dovolateľky tieţ tvrdili, ţe rozhodnutia súdov niţších stupňov nemajú náleţitosti stanovené v § 157 ods. 2 O.s.p. a sú z tohto dôvodu nepreskúmateľné. K tejto námietke treba uviesť, ţe na posúdenie prípustnosti dovolania – aj z aspektov § 237 písm. f/ O.s.p. – je zásadne príslušný dovolací súd (viď IV. ÚS 238/07). Dovolací súd dospel k záveru, ţe rozsudok súdu prvého stupňa

potvrdzujúcim rozsudkom odvolacieho súdu v zmysle § 219 ods. 1 O.s.p. spĺňa kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p. (§ 219 ods. 1, 2 O.s.p.) a preto tieto (ako celok) nemoţno povaţovať za nepreskúmateľné, neodôvodnené, či zjavne arbitrárne (svojvoľné). Odôvodnenie rozsudkov zodpovedá základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia rozhodnutia, čo platí tak pre rozsudok súdu prvého stupňa (§ 157 ods. 2 O.s.p.), ako aj pre rozsudok odvolacieho súdu (§ 219 ods. 1 O.s.p.). Súslednosti jednotlivých častí odôvodnení a ich obsahové (materiálne) náplne, zakladajú v súhrne ich zrozumiteľnosť i všeobecnú interpretačnú presvedčivosť; tým však nie je zodpovedaná (ani inak dotknutá) otázka správnosti právneho posúdenia veci konajúcimi súdmi. Súdy oboch stupňov jasne a dostatočne vysvetlili právne dôvody, pre ktoré ţalobu zamietli. Vysvetlili tieţ, prečo aplikácia Montrealského dohovoru v tomto prípade neprichádza do úvahy (ţalovaná, resp. Ozbrojené sily Slovenskej republiky nie sú leteckým dopravným podnikom s platnou licenciou). Pokiaľ ţalobkyne i v odvolacom konaní zotrvali na svojej argumentácii odvolávajúc sa na Montrealský dohovor a odvolací súd sa stotoţnil s právnym záverom súdu prvého stupňa o neopodstatnenosti ţaloby z uvádzaných dôvodov, ponúkol dostatočné vysvetlenie toho, prečo z právneho hľadiska nebolo moţné akceptovať 7 Cdo 88/2012 9 argumentáciu odvolateliek. Ak navyše, nad rámec doterajších právnych argumentov odvolací súd uviedol i ďalší dôvod (i keď nový) – t.j. ţe uplatnený nárok v dôsledku preklúzie práva v zmysle Montrealského dohovoru zanikol, nemoţno jeho rozhodnutie povaţovať za prekvapivé v zmysle § 213 ods. 2 O.s.p. Súdno-aplikačná prax totiţ zhodne vychádza z toho, ţe pokiaľ sa odvolací súd v odôvodnení svojho potvrdzujúceho rozsudku v plnom rozsahu stotoţnil s dôvodmi prvostupňového rozhodnutia a nad ich rámec uviedol ešte aj ďalšie, z pohľadu prvostupňového konania nové dôvody, jeho rozhodnutie nie je rozhodnutím prekvapivým. Takýto postup súdu nie je odňatím moţnosti konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. (viď R 56/2012). Dovolateľky namietali, ţe súd prvého stupňa odmietol protokolovať celý obsah ústneho vyjadrenia zástupcu ţalobkýň na pojednávaní súdu

1. mája
2. V zmysle § 40 ods. 1 O.s.p. o úkonoch, pri ktorých súd koná s účastníkom alebo vykonáva dokazovanie, spisuje sa zápisnica. V zápisnici sa najmä označí prejednávaná vec, uvedú sa prítomní, opíše sa priebeh dokazovania a uvedie sa obsah prednesov a výroky rozhodnutia; ak nahrádza zápisnica podanie, musí mať aj jeho náleţitosti. Podľa § 52 ods. 5 vyhlášky č. 543/2005 Z.z. Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špeciálny súd a vojenské súdy, spravidla sa zapíše alebo nadiktuje len podstatný obsah výpovedí a prednesov, ak predpisy o konaní pred súdmi neustanovujú inak. Ak je to dôleţité na posúdenie veci, zapíšu sa odpovede vyslúchaných osôb doslovne, prípadne sa v zápisnici uvedú jednotlivé otázky a odpovede k nim. Právna úprava ukladá, aby v zápisnici o pojednávaní súdu bol zaznamenaný podstatný prednes účastníka konania (resp. jeho zástupcu). Za stanovených podmienok (spravidla ak je to významné, dôleţité pre vec) sa v zápisnici uvedie doslovná reprodukcia toho, čo zúčastnená osoba uviedla. Z uvedeného plynie, ţe nie je pravidlom (ale výnimkou), aby bol zaznamenaný obsah celého (doslovného) prednesu. Dovolateľky sa preto mýlia, pokiaľ vychádzajú z toho, ţe prednes ich právneho zástupcu na súdnom pojednávaní
3. mája 2010 mal byť súdom zaznamenaný v celom – doslovnom znení. Pokiaľ sa v dovolaní neuvádza to, čo konkrétne z prednesu zástupcu v zápisnici zaznamenané nebolo, nemoţno zistiť podstatu tejto námietky a posúdiť jej opodstatnenosť (t.j. to, či bol zaznamenaný podstatný obsah 7 Cdo 88/2012 10 vyjadrenia a či prípadne nebolo potrebné časť vyjadrenia zaznamenať doslovne). Za tohto stavu nemoţno dovolateľkám prisvedčiť, ţe súd prvého stupňa zaťaţil konanie vadou v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Pokiaľ dovolateľky z obsahového hľadiska namietali, ţe v konaní na súdoch niţších stupňov došlo k procesnej vade uvedenej v § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. (o vadu tejto povahy ide medziiným vtedy, ak súd v rozpore s § 120 O.s.p. vôbec nezisťoval rozhodné skutočnosti pre posúdenie veci i keď boli tvrdené), dovolací súd uvádza, ţe tzv. iná (neţ v § 237 O.s.p. uvedená) procesná vada konania je relevantný dovolací dôvod, prípustnosť dovolania ale nezakladá. K námietke, ţe napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), dovolací súd uvádza, ţe právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantný dovolací dôvod v tom zmysle, ţe ho moţno uplatniť v procesne prípustnom dovolaní, samo nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá (viď aj R 43/2003 a R 54/2012). Nejde totiţ o vadu konania vymenovanú v § 237 O.s.p., ani znak (atribút, stránku) rozhodnutia, ktorý by bol uvedený v § 238 O.s.p. ako taký, ktorý zakladá prípustnosť dovolania. Keďţe ţalobkyňami bol tento dovolací dôvod uplatnený v dovolaní, ktoré nie je procesne prípustné, nemohol dovolací súd podrobiť napadnutý rozsudok posúdeniu z hľadiska správnosti v ňom zaujatých právnych záverov. Ţalobkyne v dovolaní z hľadiska obsahového (§ 41 ods. 2 O.s.p.) namietali, ţe v konaní došlo k závaţnej procesnej vade v zmysle § 237 písm. g/ O.s.p. Trvali na tom, ţe v danom prípade mali najskôr sudcovia súdneho dvora rozhodnúť o nastolených predbeţných otázkach. Keďţe sa tak nestalo, rozhodoval súd nesprávne obsadený. Nesprávne obsadeným súdom v zmysle § 237 písm. g/ O.s.p. je súd, ktorý nie je obsadený v súlade s ustanoveniami, určujúcimi zloţenie súdneho orgánu, ktorý má vec prejednať a rozhodnúť. Súd nie je správne obsadený, ak vo veci nerozhoduje zákonný sudca, ktorý vykonáva funkciu sudcu na príslušnom súde a je určený rozvrhom práce na konanie a rozhodovanie o prerokovávanej veci (viď IV. ÚS 64/02). Pokiaľ sa na konaní pred vnútroštátnym súdom nepodieľal svojím výkladom práva spoločenstva komunitárny 7 Cdo 88/2012 11 sudca, hoci tento výklad bol nevyhnutný na rozhodnutie vo veci samej, potom vnútroštátny súd bol v tejto časti konania pred ním nesprávne obsadený (viď IV. ÚS 206/08). V preskúmavanej veci ale o tento prípad nešlo. Pri rozhodovaní o návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. vychádzal odvolací súd zo záveru, ţe pre rozhodnutie vo veci samej nie je otázka výkladu práva EÚ významná. Vnútroštátny súd nepodal v predmetnom konaní výklad práva EÚ. Vzhľadom na to dovolateľkami namietaná skutočnosť nemá vecnú oporu a nemohla zaloţiť procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. g/ O.s.p. Treba dodať, ţe v § 237 písm. g/ O.s.p. sú uvedené dva rovnocenné dôvody, ktoré aj samostatne vedú k procesnej vade významnej podľa tohto ustanovenia. Týmito dôvodmi sú: a/ rozhodovanie vylúčeným sudcom, b/ rozhodovanie súdom nesprávne obsadeným. V danom prípade ale z obsahu spisu nemoţno vyvodiť záver, ţe v konaní došlo k namietanej procesnej vade – vec prejednali a rozhodli miestne a vecne príslušné súdy sudcami určenými rozvrhmi práce súdov, ktorých vylúčenie z prejednávania a rozhodovania nemoţno vyvodiť zo ţiadnej súčasti spisu. Z dôvodov uvedených vyššie dospel dovolací súd k záveru, ţe dovolanie ţalobkýň v časti smerujúcej proti výroku rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený prvostupňový rozsudok vo veci samej, nie je procesne prípustné.
4. Dovolanie ţalobkýň smeruje aj proti výrokom rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bolo rozhodnuté o trovách prvostupňového a odvolacieho konania. Dovolaním sú v tejto časti napadnuté výroky, ktoré sú síce súčasťou rozsudku odvolacieho súdu, majú ale charakter uznesenia (viď § 167 ods. 1 O.s.p.) a tento charakter nestrácajú, i keď sú súčasťou výrokovej časti rozsudku. Vzhľadom na túto povahu rozhodnutia odvolacieho súdu o trovách konania treba prípustnosť uvedenej časti dovolania posudzovať podľa ustanovení, ktoré vymedzujú, kedy je prípustné dovolanie proti uzneseniu (§ 239 O.s.p.). Výpočet uznesení odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie procesne prípustné, podáva § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. Ustanovenie § 239 ods. 3 O.s.p. ale z okruhu uznesení, proti ktorým je dovolanie prípustné, výslovne vylučuje (m.i.) uznesenie odvolacieho súdu o trovách konania. Vzhľadom na to je dovolanie v danej časti procesne neprípustné. 7 Cdo 88/2012 12
5. Ţalobkyne napadli dovolaním tieţ výrok rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zamietnutý ich návrh na prerušenie konania. Aj o prerušení konania rozhoduje súd uznesením (viď § 167 ods. 1 O.s.p.). V dôsledku toho aj prípustnosť tejto časti dovolania treba posudzovať podľa ustanovení, ktoré vymedzujú, kedy je prípustné dovolanie proti uzneseniu (§ 239 O.s.p.). V zmysle § 239 ods. 1 písm. b/ veta prvá O.s.p. je dovolanie prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ak odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu súdnemu dvoru (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie stanoviska. Konanie pred súdnym dvorom o predbeţnej otázke má povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom súdny dvor má právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Európskej únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcií, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady Európskeho spoločenstva. Toto konanie je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretoţe súdny dvor v ňom vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej. Ustanovenie § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ukladá súdu povinnosť prerušiť konanie len vtedy, ak dospel k záveru (rozhodol), ţe poţiada súdny dvor o rozhodnutie o predbeţnej otázke, lebo je potrebné podať výklad komunitárneho práva, ktorý je rozhodujúci pre riešenie danej veci. Vnútroštátny súd nie je povinný vyhovieť kaţdému návrhu účastníka konania na prerušenie konania a postúpenie návrhu súdnemu dvoru na vydanie rozhodnutia o predbeţnej otázke. Túto povinnosť nemá ani vtedy, keď prípadne v určitej veci aplikuje ustanovenie zákona platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah právnych noriem Európskej únie. Zmyslom riešenia predbeţnej otázky je zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva, teda nie rozhodnúť určitý spor, ktorý nemá ţiadnu komunitárnu relevanciu a je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny. Ak súd pri priebeţnom posudzovaní veci nedospeje k záveru o potrebe výkladu komunitárneho práva a návrhu účastníka na prerušenie konania v zmysle § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. nevyhovie, prejednanie a rozhodnutie veci sudcom vnútroštátneho súdu nezakladá v takom prípade procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ ani g/ O.s.p. V preskúmavanej veci ide o náhradu škody, ktorá bola vyvolaná smrťou blízkej osoby pri leteckej nehode. Odvolací súd zamietol návrh ţalobkýň na prerušenie konania v zmysle § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. s odôvodnením, ţe posúdenie opodstatnenosti ţaloby a vyriešenie 7 Cdo 88/2012 13 právnych otázok nastolených v tomto konaní patrí do výlučnej právomoci vnútroštátneho súdu bez potreby prejudiciálneho rozhodnutia súdneho dvora. Zo spisu vyplýva, ţe súdy niţších stupňov neinterpretovali právne normy práva EÚ, ktorých výkladu sa dovolateľky domáhali (

výkladom pojmu „letecký dopravca“). Postup odvolacieho súdu, ktorý neprerušil konanie v zmysle § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a nepredloţil na posúdenie súdnemu dvoru prejudiciálne otázky, nebol preto v rozpore so zákonom. Aj podľa názoru najvyššieho súdu, zhodného s názorom odvolacieho súdu, nebola otázka výkladu práva EÚ pre riešenie daného prípadu rozhodujúca. Vzhľadom na uvedené moţno uzavrieť, ţe pokiaľ odvolací súd dospel k záveru, ţe nie je daný dôvod na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p., je jeho právne posúdenie vecne správne a dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. nebol uplatnený opodstatnene. To odôvodňuje záver, ţe dovolanie v časti, ktorou bol napadnutý výrok rozsudku odvolacieho súdu zamietajúci návrh na prerušenie konania (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.), je síce procesne prípustné, nie však opodstatnené. 4. Z dôvodov vyššie uvedených dospel dovolací súd k záveru, ţe dovolanie v časti, ktorá smeruje proti výroku o zamietnutí návrhu na prerušenie konania, je síce procesne prípustné (§ 239 ods. 1 písm. b/ O.s.p.), bolo ho však potrebné ako neopodstatnené zamietnuť (§ 243b ods. 1 O.s.p.). V zostávajúcej časti dovolanie je procesne neprípustné a pretoţe neboli zistené ani vady konania v zmysle § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie v tejto časti odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p.

§ 218ods.

1 písm. c/ O.s.p. Úspešnej ţalovanej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti ţalobkyniam, ktoré v tomto konaní úspech nemali (§ 243b ods. 5 O.s.p.

§ 224ods.

1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). V dovolacom konaní nebol podaný návrh na uloţenie povinnosti nahradiť trovy dovolacieho konania, preto ich náhrada nebola ţalovanej priznaná (§ 243b ods. 5 O.s.p.

§ 224ods.

1 O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p.). Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 :

1. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
2. apríla 2013 7 Cdo 88/2012 14 JUDr. Daniela Š v e c o v á, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová