4 Cdo 234/2010 R o z s u d o k V m e n e S l o v e n s k e j r e p u b l i k y Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Sakálovej a sudcov JUDr. Edity Bakošovej a JUDr. Ľubora Šeba, v právnej veci ţalobkyne E. K., bývajúcej v B., zastúpenej advokátskou kanceláriou A. s.r.o., so sídlom v B., proti ţalovaným 1/ Ing. K. K., bývajúcemu v B., 2/ S., a.s., so sídlom v B., 3/ M. P., bývajúcej v K., 4/ Ing. J. K., bývajúcemu v B., 5/ S., s.r.o., so sídlom v K., o určenie neplatnosti dohody o pristúpení k záväzku a notárskej zápisnice, vedenej na Okresnom súde Ţiar nad Hronom pod sp. zn. 9 C 177/2009, v konaní o dovolaní ţalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z
- júna 2010 sp. zn. 14 Co 61/2010 takto r o z h o d o l : Dovolanie z a m i e t a . Ţalovaným náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva. O d ô v o d n e n i e Ţalobou podanou na Okresnom súde Ţiar nad Hronom sa ţalobkyňa domáhala určenia neplatnosti „dohody o pristúpení k záväzku uzavretej
- júna 2007 medzi ţalovanými 1/ a 2/“ (ďalej len „dohoda“) a tieţ určenia neplatnosti „vyhlásenia ţalovaného 1/ o súhlase s vykonateľnosťou notárskej zápisnice sp. zn. N., N., N. spísanej
- júna 2007 notárom JUDr. D. R.“ (ďalej len „vyhlásenie“). V ţalobe uviedla, ţe právne úkony sú neplatné z dôvodu neurčitosti a prekročenia plnej moci udelenej ţalovaným 1/ (jej manţelom) ţalovanému 4/ a z dôvodu, ţe ţalovaný 1/ uskutočnil (v zastúpení ţalovaným 4/) tieto právne úkony bez jej súhlasu, hoci nešlo o beţné veci týkajúce sa spoločných vecí. Preto v zmysle 2 4 Cdo 234/2010 § 33 ods. 2 a 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka sú tieto úkony neplatné, ktorej neplatnosti sa dovoláva. Okresný súd Ţiar nad Hronom rozsudkom zo
- decembra 2009 č. k. 9 C 177/2009-44 určil, ţe dohoda a vyhlásenie sú neplatné. Ţalovaných zaviazal k povinnosti zaplatiť spoločne a nerozdielne ţalobkyni náhradu trov konania vo výške 453,61 Eur na účet jej právneho zástupcu do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil § 37 ods. 1 a § 40a v spojení s § 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Poukazujúc na výsledky vykonaného dokazovania vyslovil jednak záver, ţe z predloţenej plnej moci nie je moţné nezameniteľne, určite a zrozumiteľne zistiť jej obsah a jednak záver, ţe uvedené právne úkony, na základe ktorých by mohol byť postihnutý majetok v bezpodielovom spoluvlastníctve ţalobkyne a ţalovaného 1/, presahovali rámec beţných vecí, preto k nim bol potrebný súhlas ţalobkyne a absencia tohto súhlasu je dôvodom ich relatívnej neplatnosti. Krajský súd v Banskej Bystrici na odvolanie ţalovanej 2/ rozsudkom z
- júna 2010 sp. zn. 14 Co 61/2010 rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, ţe ţalobu zamietol. Ţalobkyňu zaviazal k povinnosti zaplatiť ţalovanej 2/ trovy prvostupňového a odvolacieho konania vo výške 199 Eur do troch dní. Ţalovaným 1/, 3/, 4/ a 5/ náhradu trov odvolacieho a prvostupňového konania nepriznal. Na rozdiel od súdu prvého stupňa bol toho názoru, ţe splnomocnenie bolo dostatočne určité podľa § 37 ods. 1 v spojení s § 31 ods. 1 Občianskeho zákonníka a ţe k uzatvoreniu dohody nebol potrebný súhlas druhého manţela, teda ţalobkyne. Poukázal na to, ţe základnou podmienkou aplikácie § 145 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka je existencia právneho úkonu týkajúceho sa spoločných vecí a pokiaľ táto podmienka splnená nie je (ako tomu bolo v preskúmavanom prípade, keďţe dohoda sa netýkala priamo vecí v bezpodielovom spoluvlastníctve manţelov), sú úvahy o tom, či v konkrétnych okolnostiach išlo o beţnú alebo o nie beţnú záleţitosť, a teda či k právnemu úkonu bol alebo nebol potrebný súhlas druhého manţela, bezpredmetné. Pristúpením ţalovaného 1/ k záväzku ţalovanej 5/ podľa názoru odvolacieho súdu nevznikol spoločný záväzok manţelov, ale iba záväzok ţalovaného 1/, pretoţe nešlo o vybavovanie záleţitosti týkajúcej sa spoločných vecí v bezpodielovom spoluvlastníctve manţelov a z tohto dôvodu k takémuto právnemu úkonu nebol ani potrebný súhlas ţalobkyne. 3 4 Cdo 234/2010 Proti tomuto rozsudku krajského súdu podala dovolanie ţalobkyňa. Ţiadala, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie alebo aby zmenil jeho rozsudok a určil, ţe dohoda i vyhlásenie sú neplatné. Dovolanie odôvodnila tým, ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a súd neposúdil vec správne po právnej stránke (§ 241 ods. 2 písm. b/, c/ O.s.p.). Poukázala na neurčitosť plnej moci a na to, ţe odvolací súd vyvodil z vykonaného dokazovania nesprávne skutkové závery, keď vychádzal z toho, ţe ţalovaný 1/ splnomocnil ţalovaného 4/, aby v jeho mene pristúpil k záväzku ţalovanej 5/. Odvolaciemu súdu ďalej vytýkala, ţe nezohľadnil jej chýbajúci súhlas k právnym úkonom ţalovaného 1/ nie v beţnej veci v zmysle § 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Ţalovaná 2/ vo vyjadrení k dovolaniu navrhla tento mimoriadny opravný prostriedok ako neopodstatnený zamietnuť. Ţalovaný 1/, 3/, 4/ a 5/ sa k dovolaniu nevyjadrili. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods.1 O.s.p.), po zistení, ţe dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), ktorá je riadne zastúpená (§ 241 ods. 1 O.s.p.), proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu v rozsahu podľa § 242 ods. 1 a 2 O.s.p. a dospel k záveru, ţe dovolanie nie je dôvodné. Dovolací súd je podľa § 242 ods. 1 O.s.p. viazaný uplatneným dovolacím dôvodom. Z úradnej povinnosti skúma iba vady uvedené v § 237 O.s.p. a iné vady konania len vtedy, pokiaľ by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Vady v zmysle § 237 O.s.p. a iné vady konania neboli dovolaním namietané a zo súdneho spisu ani nevyplývajú. Dovolateľka namietala vadu podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. Odvolaciemu súdu vytýkala, ţe z plnej moci vyvodil to, čo z nej nevyplynulo, keď vychádzal z toho, ţe ţalovaný 1/ splnomocnil ţalovaného 4/, aby v jeho mene pristúpil k záväzku ţalovanej 5/. Pokiaľ ide o túto námietku ţalobkyne spochybňujúcu zistenie skutkového stavu veci, či nesprávnosť skutkových zistení, treba uviesť, ţe v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. dovolanie nie je 4 4 Cdo 234/2010 moţné odôvodniť tým, ţe odvolací súd neúplne zistil skutkový stav veci, resp. ţe dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Dovolanie totiţ nie je „ďalším“ odvolaním, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu len výslovne uvedených procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O.s.p.) a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) vád. Preto sa dovolaním nemoţno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi niţších stupňov, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. Ťaţisko dokazovania je totiţ v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery je oprávnený dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd, ktorý za tým účelom môţe vykonávať dokazovanie (§ 213 O.s.p.). Dovolací súd nie je všeobecnou treťou inštanciou, v ktorej by mohol preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu. Preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to ani v súvislosti s právnym posúdením veci, nemôţe dovolací súd uţ len z toho dôvodu, ţe nie je oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy, pretoţe – na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu – nemá moţnosť podľa zásad ústnosti a bezprostrednosti v konaní o dovolaní tieto dôkazy sám vykonávať, ako je zrejmé z obmedzeného rozsahu dokazovania v dovolacom konaní podľa ustanovenia § 243a ods. 2 O.s.p. („dokazovanie však nevykonáva“). Pokiaľ dovolateľka namietala, ţe konanie je postihnuté vadou podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p., je potrebné v tejto súvislosti uviesť, v čom spočíva tento dovolací dôvod, t.j., ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Takouto inou vadou konania je v zmysle konštantnej judikatúry súdov vada konania, ktorá je (rovnako ako vady konania uvedené v § 237 O.s.p.) spôsobená porušením procesných noriem upravujúcich občianske súdne konanie. Medzi takéto vady patrí napr. skutočnosť, ţe rozhodnutie súdu vychádza z neúplného alebo nesprávne zisteného skutkového stavu z dôvodov, ţe súd pri vykonávaní dokazovania nepostupoval v súlade s príslušnými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku, ţe odvolací súd pri svojom rozhodovaní nepostupoval podľa § 213 O.s.p., ţe vo veci rozhodoval vecne nepríslušný súd prvého stupňa a odvolací súd v tomto smere jeho rozhodnutie nenapravil, ţe odvolací súd rozhodol o veci meritórne, hoci mal správne odvolanie odmietnuť a podobne. Takouto inou vadou konania nie je však hodnotenie dôkazov súdmi, pokiaľ bolo vykonané v súlade s príslušnými procesnými ustanoveniami, ako tomu bolo v preskúmavanej veci. 5 4 Cdo 234/2010 Dovolateľka ďalej namietala, ţe napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). V ďalšom sa preto dovolací súd zameral na posúdenie danosti tohto dovolacieho dôvodu. Právne posúdenie veci je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávnym právnym posúdením veci v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd pouţil iný právnym predpis, ako mal správne pouţiť, alebo aplikoval síce správny právny predpis, ale nesprávne ho vyloţil. Najvyšší súd Slovenskej republiky posudzoval opodstatnenosť dovolania ţalobkyne smerujúceho proti výroku rozsudku odvolacieho súdu, ktorým tento súd zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, ţe ţalobu zamietol. Z obsahu spisu je zrejmé, ţe ţalobkyňa sa domáhala určenia neplatnosti právnych úkonov, ktorý skutkovo vymedzila neurčitosťou plnomocenstva, prekročením udelenej plnej moci a nedostatkom svojho súhlasu k právnym úkonom v zmysle § 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Ţalobkyňa ako osoba, ktorá nebola účastníčkou predmetných právnych úkonov, nie je oprávnená namietať ich absolútnu neplatnosť, ale len z dôvodu nedostatku svojho súhlasu k týmto úkonom v zmysle § 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ich relatívnu neplatnosť. Preto správnosť napadnutého rozsudku skúmal dovolací súd iba z hľadiska uplatneného dovolacieho dôvodu - právneho posúdenia veci odvolacím súdom v otázke správnosti aplikácie § 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka na zistený skutkový stav ako aj v otázke interpretácie tohto ustanovenia. Podľa § 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka, beţné veci týkajúce sa spoločných vecí môţe vybavovať kaţdý z manţelov. V ostatných veciach je potrebný súhlas oboch manţelov; inak je právny úkon neplatný. Podľa § 145 ods. 2 Občianskeho zákonníka, z právnych úkonov týkajúcich sa spoločných vecí sú oprávnení a povinní obaja manţelia spoločne a nerozdielne. 6 4 Cdo 234/2010 Citované ustanovenie § 145 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka upravuje vzájomné vzťahy manţelov a tretích osôb s ohľadom na dispozičné úkony bezpodielových spoluvlastníkov, t.j. na právne úkony, ktorými manţelia disponujú so spoločnými vecami ako predmetom bezpodielového spoluvlastníctva. Vo vzťahu k tretím osobám zakladá aktívnu alebo pasívnu solidaritu manţelov z platných právnych úkonov týkajúcich sa spoločných vecí. Tento dôsledok nastáva bez ohľadu na to, či právny úkon týkajúci sa spoločných vecí urobil jeden z manţelov alebo obaja manţelia spoločne, a či išlo o beţnú vec (záleţitosť) alebo o inú neţ beţnú vec. V zmysle tohto ustanovenia sa na platnosť právneho úkonu týkajúceho sa spoločných vecí a urobeného len jedným z manţelov (teda úkonu, pri ktorom manţelia nevystupujú spoločne ako účastníci), vyţaduje súhlas druhého manţela, ak ide o inú neţ beţnú záleţitosť. Nedostatok tohto súhlasu má za následok neplatnosť právneho úkonu, pričom v zmysle § 40a Občianskeho zákonníka ide o relatívnu neplatnosť. To znamená, ţe právny úkon, ktorý nemoţno povaţovať za vybavovanie beţnej záleţitosti, uskutočnený iba jedným z manţelov bez súhlasu druhého manţela, sa povaţuje za platný, pokiaľ sa ten, kto je ním dotknutý, nedovolá jeho neplatnosti. Základnou podmienkou aplikácie ustanovenia § 145 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka na konkrétny prípad je však existencia právneho úkonu týkajúceho sa spoločných vecí. Pokiaľ táto podmienka nie je splnená, sú úvahy o tom, či v konkrétnych okolnostiach išlo o beţnú alebo nie beţnú záleţitosť a teda či k právnemu úkonu bol alebo nebol potrebný súhlas druhého manţela, bezpredmetné. Za právne úkony týkajúce sa spoločných vecí treba povaţovať tie, pri ktorých dochádza k dispozícii s predmetom bezpodielového spoluvlastníctva alebo k výkonu jeho správy. Týmto predmetom podľa platnej právnej úpravy (§ 143 Občianskeho zákonníka) môţe byť len to, čo môţe byť predmetom vlastníctva, teda iba veci v právnom zmysle, t.j. ovládateľné hmotné predmety a ovládateľné prírodné sily, ktoré slúţia potrebám ľudí. Za predmet vlastníctva a teda ani bezpodielového spoluvlastníctva manţelov sa preto nepovaţujú pohľadávky a záväzky (dlhy), ktoré sa riadia všeobecným právnym reţimom záväzkových vzťahov. Na tomto závere nič nemení to, ţe pri zániku bezpodielového spoluvlastníctva sa vykonáva aj vyporiadanie spoločných pohľadávok a záväzkov manţelov (dopadajúce len na vzťah medzi manţelmi a nie aj na ich vzťah k tretím osobám) podľa zásad platných pre vyporiadanie tohto spoluvlastníctva (vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva v širšom zmysle). Podľa súdnej praxe sa za právne úkony týkajúce sa spoločných vecí nepovaţujú napr. zmluva o pôţičke uzavretá len jedným z manţelov (rozsudok Najvyššieho súdu ČSR z
- decembra 1973 sp. zn. 3 Cz 57/73 publikovaný v Zborníku stanovísk správ o rozhodovaní súdov 7 4 Cdo 234/2010 a súdnych rozhodnutí najvyšších súdov ČSSR, ČSR a SSR, vydanom Najvyšším súdom ČSSR, SEVT Praha 1986), ručiteľský záväzok jedného z manţelov (R 61/1973) alebo zmluva o výpoţičke uzavretá len jedným z manţelov (R 71/1994). Pri nezmenenej právnej úprave predmetu bezpodielového spoluvlastníctva manţelov sú tieto závery súdnej praxe stále pouţiteľné. Rovnaký záver platí aj pre zmluvu o pristúpení k dlhu uzavretú len jedným z manţelov. I keď pri uvedených právnych úkonoch ide o rozdielne právne inštitúty, z hľadiska ustanovenia § 145 Občianskeho zákonníka je pre ne charakteristické to, ţe sa priamo netýkajú predmetu bezpodielového spoluvlastníctva, teda spoločných vecí, preto je aplikácia tohto ustanovenia v súvislosti s nimi vylúčená. Keďţe ani zmluva o pristúpení k dlhu uzavretá len jedným z manţelov sa bezprostredne nedotýka predmetu bezpodielového spoluvlastníctva manţelov, nie je právnym úkonom týkajúcim sa spoločných vecí. V preskúmavanej veci bolo zo skutkového hľadiska zistené, ţe ţalobkyňa a ţalovaný 1/ sú manţelia, ţe ţalovaný 1/ v zastúpení ţalovaným 4/ uzavrel
- júna 2007 so ţalovanou 2/ dohodu o pristúpení k záväzku, ktorou sa zaviazal splniť dlh ţalovanej 5/ (v ktorej bol v čase uzavretia dohody konateľom) voči ţalovanej 2/ vo výške 89 950 000,-- Sk s príslušenstvom a ţe v ten istý deň bola notárom JUDr. D. R. spísaná notárska zápisnica obsahujúca okrem iného aj vyhlásenie ţalovaného 1/ (taktieţ v zastúpení ţalovaným 4/) o súhlase s jej vykonateľnosťou, t.j. s tým, aby v prípade nesplnenia uvedeného záväzku sa stala vykonateľným titulom na vykonanie exekúcie na všetok jeho hnuteľný i nehnuteľný majetok. Vychádzajúc z takto zisteného skutkového stavu odvolací súd dospel k správnemu právnemu záveru, ţe pristúpením ţalovaného 1/ k peňaţnému záväzku iného dlţníka nevznikol spoločný záväzok manţelov, pretoţe nešlo o vybavovanie záleţitosti týkajúcej sa spoločných vecí, a z tohto dôvodu k takémuto právnemu úkonu nebol ani potrebný súhlas ţalobkyne. Tento právny záver vylučujúci aplikáciu § 145 Občianskeho zákonníka v predmetnej veci zodpovedá hore uvedenému výkladu tohto ustanovenia. Pokiaľ na základe dohody o pristúpení k záväzku vznikne spoločný záväzok manţelov, je veriteľ oprávnený na základe exekučného titulu vydanému proti obom alebo aj proti len jednému z manţelov domáhať sa bez ďalšieho uspokojenia tohto záväzku z majetku patriaceho do bezpodielového spoluvlastníctva. Ustanovenie § 147 ods. 1 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého pohľadávka veriteľa len jedného z manţelov, ktorá vznikla za trvania manţelstva, môţe byť 8 4 Cdo 234/2010 pri výkone rozhodnutia uspokojená i z majetku patriaceho do bezpodielového spoluvlastníctva, umoţňuje uspokojenie veriteľa z majetku v bezpodielovom spoluvlastníctve v prípadoch, ak veriteľ má pohľadávku iba voči jednému z manţelov. V týchto prípadoch, v ktorých nejde o spoločný dlh manţelov a na ktoré sa preto ani nevzťahuje § 145 Občianskeho zákonníka, je povinný druhý manţel, ktorý nie je dlţníkom, strpieť, aby veriteľova pohľadávka bola uspokojená z majetku v bezpodielovom spoluvlastníctve oboch manţelov. Nepriaznivé dopady vyplývajúce z tohto ustanovenia pre toho manţela, voči ktorému veriteľ nemá pohľadávku, sú dôsledkom existencie bezpodielového spoluvlastníctva, s ktorým je spätá nutnosť vzájomného zdieľania majetkového osudu manţelov do doby, pokiaľ ich bezpodielové spoluvlastníctvo trvá. Vzhľadom na konštrukciu, vznik a rozsah bezpodielového spoluvlastníctva manţelov moţno eliminovanie týchto nepriaznivých dopadov riešiť len zmenou rozsahu bezpodielového spoluvlastníctva alebo jeho zánikom. Dovolací súd povaţuje za potrebné ďalej poznamenať, ţe notárska zápisnica je v zmysle zákona č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) listinou vyhotovenou v rámci notárskej činnosti, ak spĺňa náleţitosti vyţadované týmto zákonom. V zmysle § 41 ods. 2 písm. c/ zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti je notárska zápisnica exekučným titulom, ak obsahuje právny záväzok, označenie oprávnenej a povinnej osoby, právny dôvod a čas plnenia a súhlas povinnej osoby s jej vykonateľnosťou. Súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou notárskej zápisnice je len jednou z podmienok, ktoré musia byť splnené, aby notárska zápisnica mohla byť exekučným titulom, teda aby mohla mať takúto kvalitu. Samotný súhlas, resp. vyhlásenie o súhlase s vykonateľnosťou notárskej zápisnice, nie je právnym úkonom povinnej osoby, t.j. takým prejavom vôle, s ktorým by právne predpisy spájali vznik, zmenu alebo zánik práv a povinností. Určenie neplatnosti takéhoto vyhlásenia preto uţ len z tohto dôvodu neprichádza do úvahy (obdobne rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 123/2008). So zreteľom na vyššie uvedené moţno uzavrieť, ţe dovolateľka napadla dovolaním vecne správny rozsudok odvolacieho súdu. Keďţe v konaní neboli zistené vady uvedené v § 237 O.s.p. a konanie nie je postihnuté ani inou vadou, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, Najvyšší súd Slovenskej republiky jej dovolanie ako nedôvodné zamietol (§ 243b ods. 1 O.s.p.). 9 4 Cdo 234/2010 Dovolací súd nepriznal v dovolacom konaní úspešným ţalovaným náhradu trov dovolacieho konania proti ţalobkyni, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p., § 142 ods. 1 O.s.p.), pretoţe ţalovaná 2/ si ţiadne trovy neuplatnila a ţalovaným 1/, 3/, 4/ a 5/ ţiadne trovy nevznikli. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
- P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
- júna 2011 JUDr. Eva S a k á l o v á, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia : Bc. Patrícia Špacírová