Najvyšší súd 4 Cdo 178/2010 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne A. E. v S.S. spol. s r.o. (v skratke A., s. r.o.), N., proti ţalovanej Slovenskej republike, v mene ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky so sídlom v Bratislave, Ţupné nám. č. 13, o zaplatenie 165 023,23 Eur (4 971 490 Sk), vedenej na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 13 C 51/2007, o dovolaní ţalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z
- apríla 2010 sp. zn. 14 Co 199/2009 rozhodol t a k t o : Dovolanie o d m i e t a . Ţiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov dovolacieho konania. O d ô v o d n e n i e Okresný súd Bratislava II ţalobu ţalobkyne, ktorou sa voči ţalovanej domáhala zaplatenia 4 971 490 Sk (165 023,23 Eur) s úrokom z omeškania 18,8 % od
- Júla 2000 aţ do zaplatenia a zmluvnej pokuty 0,5 % zo sumy 4 036 580,-- Sk (133 989,90 Eur) za kaţdý deň omeškania od
- septembra 2000 do zaplatenia a 0,05 % zo sumy 934 910,-- Sk (31 033,32 Eur) za kaţdý deň omeškania od
- septembra 2000 aţ do zaplatenia titulom nároku na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím orgánu verejnej moci, ktorý prekročil svoju právomoc podľa § 6 ods. 4 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (ďalej len zák. č. 514/2003 Z.z.), rozsudkom zo
- januára 2008 č.k. 13 C 51/2007-54 zamietol a ţalovanej nepriznal náhradu trov konania. Svoje rozhodnutie zdôvodnil citáciou ustanovení zák. č. 514/2003 Z.z., okrem iných, ustanovením § 6 ods. 1, 4 2 4 Cdo 178/2010 § § 7, 135 O.s.p. a § 39 Občianskeho zákonníka a zistením, ţe príslušný súd rozhodnutím vydaným v konaní vedenom pod sp. zn. 25 Cb 261/00, ako orgán verejnej moci neprekročil svoju právomoc (§ 7 ods. 1 O.s.p.), pretoţe o otázke, ktorá bola predmetom sporu, nebol a nie je podľa zákona oprávnený na rozhodnutie iný orgán verejnej moci. Právoplatný rozsudok vydaný súdom v rámci jeho právomoci je verejnou listinou a nie právnym úkonom v zmysle § 2 alebo 34 Občianskeho zákonníka. Vydanie konečného a záväzného rozhodnutia, ktoré je okrem predpísaného zákonného postupu nezmeniteľné, patrí k základným atribútom pojmu súd v zmysle čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd. Súd v konaní o náhradu škody podľa zák. č. 514/2003 Z.z. nie je oprávnený ţiadnym spôsobom, ani ako otázku predbeţnú, posudzovať zákonnosť resp. nezákonnosť iného právoplatného rozhodnutia súdu, ale naopak je týmto rozhodnutím viazaný. Vzhľadom na to, ţe právoplatné rozhodnutie súdu nie je právnym úkonom je vylúčené jeho posudzovanie z hľadiska platnosti alebo neplatnosti podľa § 39 Občianskeho zákonníka. O náhrade trov konania rozhodol v súlade s § 142 ods. 1 O.s.p. Krajský súd v Bratislave na odvolanie ţalobkyne rozsudkom z
- apríla 2010 sp. zn. 14 Co 199/2009 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a ţalovanej náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Mal za to, ţe súd prvého stupňa dostatočne zistil skutkový stav a vec správne posúdil a s jeho dôvodmi sa v celom rozsahu stotoţnil. Poukázal na to, ţe ţalobkyňa uplatnený nárok zaloţila na právnej konštrukcii, podľa ktorej ak súdne rozhodnutie nadobudne právoplatnosť, sú ním účastníci a súdy viazané len vo vzťahu k výroku rozhodnutia, ale nie jeho dôvodov. A keďţe podľa jej názoru dôvody sú nezákonné, pretoţe súd pouţil na daný prípad inú právnu normu ako mohol, prekročil tak svoju právomoc a sú splnené zákonné podmienky na uplatnenie si nároku na náhradu škody podľa § 6 ods. 4 zák. č. 514/2003 Z.z. Správne súd prvého stupňa právne uzavrel, ţe súd v spornej veci neprekročil svoju právomoc, pretoţe ju rozhodoval ako orgán verejnej moci podľa § 7 ods. 1 O.s.p. Odvolací súd dodal, ţe aj v prípade pouţitia nesprávnej právnej normy na posudzovaný prípad, súd nemohol prekročiť svoju právomoc, ale zakladá to len dôvod na jeho preskúmanie v rámci riadneho, alebo mimoriadneho konania. Výrok súdneho rozhodnutia nemoţno oddeliť od jeho dôvodov, ktoré vymedzujú jeho skutkový a právny rámec. Odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny. Úspešnej ţalovanej v konaní náhradu trov konania nepriznal, pretoţe nárok na ich náhradu neuplatnila. 3 4 Cdo 178/2010 Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie ţalobkyňa. Prípustnosť dovolania vyvodzovala z ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p., pretoţe súd sa jej návrhom vôbec nezaoberal, keď tvrdil, ţe nie je oprávnený konať vo veci, t.j. skúmať ňou uplatnený nárok na náhradu škody spôsobenej právoplatným rozsudkom. Podľa jej názoru ustanovením § 159 ods. 2 O.s.p. je preukázaná záväznosť výlučne výroku právoplatného rozsudku, zároveň – pri existencii naliehavého právneho záujmu, ktorý je pri ţalobe na plnenie vţdy daný – súdom ukladá povinnosť preskúmať odôvodnenie právoplatného rozsudku (§ 134 O.s.p.). Pretoţe podľa § 121 O.s.p., netreba dokazovať právne predpisy uverejnené alebo oznámené v Zbierke zákonov Slovenskej republiky odvolací súd zaujal postoj odporujúci zákonu a pre tento nevykonal ţiadne dokazovanie a ani nezaujal ţiadne stanovisko k jej ţalobe, odňal jej moţnosť konať pred súdom v takom rozsahu, ţe jej odmietol prístup k súdu. Podľa jej názoru, je nedostatkom odôvodnenia rozsudku, keď sa odvolací súd nevyjadril k ňou tvrdeným skutočnostiam a tieţ, ţe v prejednávanej veci neaplikoval komunitárne právo. Z ďalších dôvodov dovolania vyplýva, ţe ţalobkyňa namietala nesprávne právne posúdenie veci súdmi oboch stupňov pri aplikácii a výklade ustanovenia § 6 ods. 4 zák. č. 514/2003 Z.z. Uviedla, ţe citované ustanovenie sa nepochybne vzťahuje na orgány verejnej moci – súdy. Jediný orgán, ktorého nezákonné právoplatné rozhodnutie, ktorým súd prekročil svoju právomoc, nemoţno zrušiť, je súd, takému zrušeniu bráni § 159 O.s.p., t.j. právoplatný rozsudok je platný, i keby ním bolo rozhodnuté akokoľvek nesprávne. Za rozhodujúci dôkaz nesprávnosti názorov súdov oboch stupňov o nemoţnosti dosiahnuť náhradu škody spôsobnej právoplatnými rozsudkami, ktoré neboli zrušené, povaţovala tú okolnosť, ţe rozsudok súdu prvého stupňa nedbá na lex specialis, ktorým sú v tomto prípade ustanovenia komunitárneho práva. Podľa jej názoru ustanovenia Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v zmysle čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky a ustanovenia komunitárneho práva o ochrane ľudských práv v zmysle čl. 7 ods. 2 Ústavy majú prednosť pred právnymi normami Slovenskej republiky pri zabezpečení optimálnej úrovne ochrany ľudských práv v európskom priestore. Právne odôvodnenie zamietajúceho súdu prvého stupňa ako aj rozsudku súdu odvolacieho povaţoval za odôvodnenie v rozpore s komunitárnym právom. Keďţe sa súdy riadili nesprávnym právnym názorom o nedostatku svojej právomoci konať o jej ţalobe nevykonali ani ţiadne skutkové zistenia o oprávnenosti jej nároku tak, ako to v napadnutom rozsudku konštatuje samotný súd, t.j. ţe nie je oprávnený ţiadnym spôsobom, ani ako otázku predbeţnú, posudzovať zákonnosť, resp. nezákonnosť iného právoplatného rozhodnutia súdu. Tým súdy oboch stupňov naplnili všetky predpoklady § 237 písm. f/ O.s.p. a svojim postupom jej odňali moţnosť konať pred súdom, keď jej odmietli prístup k súdu. Navrhla, 4 4 Cdo 178/2010 aby dovolací súd rozsudky súdov oboch stupňov zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Ţalovaná sa k dovolaniu ţalobkyne písomne nevyjadrila. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr to, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O.s.p.), a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) dospel k záveru, ţe dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému takýto opravný prostriedok nie je prípustný. V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238 O.s.p. platí, ţe ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme, je prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O.s.p.) alebo rozsudok, potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, avšak len vtedy, ak odvolací súd v jeho výroku vyslovil, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného významu, alebo ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. (§ 238 ods. 3 O.s.p.). V danej veci rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje znaky rozsudku uvedeného v § 238 ods. 1 a 3 O.s.p., pretoţe nejde o zmeňujúci, ale potvrdzujúci rozsudok, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil, ţe je dovolanie proti nemu prípustné a nejde ani o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. Dovolanie nie je prípustné ani podľa ustanovenia § 238 ods. 2 O.s.p. z dôvodu, ţe dovolací súd vo veci doposiaľ nerozhodoval. S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p., ukladajúce dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O.s.p. (či uţ to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa § 238 O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závaţných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ aţ g/, tohto ustanovenia. Existenciu ţiadnej 5 4 Cdo 178/2010 podmienky prípustnosti dovolania uvedenej v tomto zákonnom ustanovení dovolací súd nezistil. So zreteľom na ţalobkyňou tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa dovolací súd osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, ţe v prejednávanej veci jej súdom bola odňatá moţnosť pred ním konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.). O procesnú vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. spočívajúcu v odňatí moţnosti konať pred súdom ide vtedy, ak súd v priebehu konania neumoţnil účastníkovi vykonať práva priznané mu Občianskym súdnym poriadkom, a to najmä právo predniesť (doplniť) svoje návrhy, vyjadriť sa k rozhodným skutočnostiam, k návrhom na dôkazy a k vykonaným dôkazom, právo označiť navrhované dôkazné prostriedky, právo so súhlasom predsedu senátu dávať v rámci výsluchu otázky účastníkom (svedkom) a právo zhrnúť na záver pojednávania svoje návrhy, vyjadriť sa k dokazovaniu i právnej stránke veci (§ 101 ods. 1, § 117 ods. 1 § 118 ods. 1 a 4, § 123, § 126 ods. 3, § 131, § 211, § 215 O.s.p.). Vada konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p. je dôsledkom porušenia práva účastníka súdneho konania na spravodlivý súdny proces. Obsahom práva na spravodlivý súdny proces (čl. 46 ods. 1 ústavy čl. 6 ods. 1 dohovoru) je umoţniť kaţdému bez akejkoľvek diskriminácie reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť. Z obsahu spisu nepochybne vyplýva, ţe súd prvého stupňa o nároku ţalobkyne uplatnenom podľa vnútroštátnej hmotnoprávnej normy zák. č. 514/2003 Z.z. konal a rozhodol zamietnutím ţaloby, z dôvodu nenaplnenia predpokladov predvídaných zákonom v § 6 ods.
- Treba zdôrazniť, ţe do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho poţiadavkami (I. ÚS 50/04). Pokiaľ ţalobkyňa vyvodzovala odňatie moţnosti pred súdom konať zo záveru súdu prvého stupňa, ţe v konaní o náhradu škody podľa zák. č. 514/2003 Z.z. nie je oprávnený ţiadnym spôsobom, ani ako otázku predbeţnú, posudzovať zákonnosť resp. nezákonnosť iného právoplatného rozhodnutia súdu, táto námietka svedčí o názore dovolateľky, ţe k procesnej vade konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. došlo v dôsledku nesprávneho posúdenia veci. Dovolací súd preto povaţuje za potrebné uviesť, ţe ustanovenie § 237 písm. f/ O.s.p. dáva odňatie moţnosti konať pred súdom (ako uţ bolo vyššie uvedené) 6 4 Cdo 178/2010 do súvislosti výlučne s faktickou procesnou činnosťou súdu, a nie s jeho právnym hodnotením veci zaujatým v napadnutom rozhodnutí. Právne posúdenie veci súdom je realizáciou jeho rozhodovacej činnosti a nemôţe zakladať dôvod prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p., pretoţe právnym posudzovaním veci súd neporušuje ţiadnu procesnú povinnosť vyplývajúcu mu zo zákona, ani procesné práva účastníka. Dovolateľka tieţ namietala, ţe napadnutý rozsudok odvolacieho súdu je nepreskúmateľný, pretoţe sa odvolací súd dostatočne nevysporiadal s dôvodmi uvedenými v odvolaní. Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpoveď na všetky právne a skutkové relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (IV. ÚS 115/03). Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentami a dôkaznými návrhmi strán, avšak s výhradou, ţe majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, I. ÚS 353/06, II. ÚS 220/08, III. ÚS 12/07, IV. ÚS 163/08). Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 O.s.p. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O.s.p.). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na kaţdú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05). Podľa dovolacieho súdu nemoţno opomenúť, ţe zákonom č. 384/2008 Z.z., ktorý nadobudol účinnosť
- októbra 2008, bol doterajší text § 219 O.s.p. doplnený okrem iného odsekom 2, podľa ktorého, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môţe sa v odôvodnení obmedziť len na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. V preskúmavanej veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov niţších stupňov zodpovedajú vyššie uvedeným poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijatý záver o nesplnení zákonných podmienok pre priznanie 7 4 Cdo 178/2010 ţalobkyňou uplatneného nároku primerane vysvetlil. Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe skutkové a právne závery súdu prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a ţe odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p.). Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv ţalobkyne. Keďţe prípustnosť dovolania nemoţno vyvodiť z ustanovenia § 238 O.s.p. a iné vady konania v zmysle § 237 O.s.p. neboli dovolacím súdom zistené, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie ţalobkyne v súlade s § 218 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p., ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým rozsudkom odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti. O náhrade trov dovolacieho konania rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm. c/ O.s.p. (s pouţitím analógie) v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p., keď neboli dané dôvody pre pouţitie odseku 2 tohto ustanovenia, keďţe ţalovanej v súvislosti s dovolacím konaním ţiadne trovy nevznikli. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
- P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
- júna 2011 JUDr. Eva S a k á l o v á, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia : Bc. Patrícia Špacírová