poznámky zapísanej na predvolaní sa ţalobca na toto predvolanie aj dostavil a zúčastnil sa ohliadky bytu s tým, ţe ţalobca svoj záujem o ponúknutý byt mal ţalovanému oznámiť, čo sa však nestalo. Súd prvého stupňa ohľadne prednesu ţalobcu, v ktorom tento konštatoval porušenie ustanovenia § 5 antidiskriminačného zákona uviedol, ţe charakter vzťahu ţalobcu ako člena druţstva a ţalovaného ako spoločenstva zaloţeného za účelom podnikania alebo zabezpečenia hospodárskych, sociálnych alebo iných potrieb svojich členov, v konkrétnom prípade ţalovaného, v zmysle článku 2 ods. 1 Stanov S. zaloţeného za účelom hospodárenia s bytmi, obstarávania bytov a zároveň vykonávania správy bytových domov na základe zmlúv o výkone správy, sa jedná o vzťah medzi členom a druţstvom, teda vzťah obchodnoprávny, v ktorom ţalovaný je podnikateľským subjektom a z toho vyvodil záver, ţe sa nejedná o situáciu predpokladanú ustanovením § 5 písm. d/ antidiskriminačného zákona. Z uvedeného vyvodil, ţe v danom prípade nedošlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania, keďţe uvedená zásada sa uplatňuje len v spojení s právami osôb ustanovenými osobitnými zákonmi a ţalobca neuviedol a ani nepreukázal, ţe by bolo ustanovené osobitným zákonom právo člena bytového druţstva na pridelenie bytu po neplatičovi. Súd prvého stupňa taktieţ konštatoval, ţe antidiskriminačný zákon neupravuje zásadu rovnakého zaobchádzania všeobecne vo všetkých oblastiach spoločenského ţivota, ale zameriava sa len na oblasti v zákone priamo stanovené a len v spojení s právami osôb ustanovenými osobitnými zákonmi na ktoré odkazuje. Konštatoval, ţe pre vzťah ţalobcu ako člena druţstva a ţalovaného ako bytového druţstva je určujúci Obchodný zákonník a jedná sa o vzťah obchodnoprávny, na ktorý sa zásada rovnakého zaobchádzania uţ pre samú podstatu tohto vzťahu nemôţe vzťahovať. Druţstvo je podnikateľským subjektom a v súlade s takýmto poňatím druţstva sa do popredia dostáva najmä majetkovoprávny aspekt členstva. S poukazom na tento názor uzavrel, ţe vo veci nezistil, ţe by v danom prípade prideľovaním bytov po neplatičoch za rovnakých podmienok pre členov ako aj nečlenov bytového druţstva dochádzalo k porušovaniu zásady rovnakého zaobchádzania, keďţe ţiadnym osobitným zákonom nebolo ustanovené právo člena bytového druţstva na pridelenie bytu po neplatičovi, keďţe takýto byt sa nepovaţuje za byt v uţívaniaschopnom stave na pridelenie akého má právo člen bytového druţstva v zmysle článku 12 ods. 1 písm. E a písm. F Stanov druţstva. 3 4 Cdo 34/2011 Krajský súd v Košiciach na odvolanie ţalobcu rozsudkom zo 14. októbra 2010, sp. zn. 1 Co 176/2009, 1 Co 177/2009 potvrdil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa s poukazom na ustanovenie § 219 ods. 2 O.s.p., účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal a zmenil uznesenie súdu prvého stupňa z 19. marca 2009 v časti týkajúcej sa určenia výšky súdneho poplatku za odvolanie tak, ţe túto určil sumou 499 Eur. V odôvodnení rozsudku uviedol, ţe súd prvého stupňa správne vyhodnotil podmienky pre poskytnutie ochrany
zákona o rovnakom zaobchádzaní a správne rozhodol, pokiaľ nárok ţalobcu uplatnený
tohto zákona ako nedôvodný zamietol. Za vecne správne a výstiţné povaţoval aj dôvody prvostupňového rozsudku v ktorých konštatoval, ţe antidiskriminačný zákon neupravuje zásadu rovnakého zaobchádzania všeobecne vo všetkých oblastiach spoločenského ţivota, ale zameriava sa len na oblasti v zákone priamo stanovené a len v spojení s právami osôb ustanovenými zákonmi, pričom v tomto prípade pre vzťah ţalobcu ako člena bytového druţstva a ţalovaného je určujúci Obchodný zákonník, vzhľadom k tomu, ţe ide o vzťah obchodnoprávny, na ktorý sa zásada rovnakého zaobchádzania uţ pre samú podstatu tohto vzťahu nemôţe vzťahovať. Odvolací súd ďalej uviedol, ţe ţalobca svoj nárok uplatnený v ţalobe upravoval na výzvu súdu podaním zo
podmienok zákona č. 365/2004 Z.z. (antidiskriminačný zákon). Ţalobca v konaní nepreukázal, ale ani netvrdil, ţe by jeho nárok vychádzal z diskriminácie z niektorého z tých dôvodov, ktoré antidiskriminačný zákon vymedzuje. Z obsahu jeho skutkových tvrdení moţno vyvodiť, ţe tento svoj nárok odvodzuje od porušenia práva ţalovaného ako bytového druţstva voči nemu ako členovi pri prideľovaní bytov. Porušenie takéhoto práva však nepredstavuje diskrimináciu z dôvodu vymedzeného zákonom č. 365/2004 Z.z. a rovnako ani nejde o právny vzťah v takej oblasti, ktorú zákon vymedzuje. Za takejto situácie nemoţno ţalobe ţalobcu v ňom vymedzeným petitom vyhovieť a to ani v prípade, ak by tento v konaní 4 4 Cdo 34/2011 uniesol dôkazné bremeno a preukázal, ţe zo strany ţalovaného skutočne došlo k porušeniu iného právneho predpisu resp. stanov druţstva. Ţalobcom konkretizovaným petitom ţaloby totiţ moţno vyhovieť iba za predpokladu splnenia podmienok pre poskytnutie ochrany
antidiskriminačného zákona. S poukazom na tieto dôvody odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny
potvrdil. Rozsudok odvolacieho súdu napadol dovolaním ţalobca, navrhol oba rozsudky súdov niţších stupňov zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie. V dovolaní uviedol, ţe Krajský súd v Košiciach poprel zákonné znenie a účel antidiskriminačného zákona č. 365/2004 Z.z. v znení oznámenia nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky z
antidiskriminačného zákona. Krajský súd nedal odpoveď 5 4 Cdo 34/2011 na základné argumenty uvádzané v odôvodnení odvolania, nezaoberal sa jeho jednotlivými námietkami v odvolaní uvedenými, preto je jeho rozhodnutie nepreskúmateľné. Bolo povinnosťou krajského súdu ako odvolacieho súdu, aby dal jednoznačnú odpoveď na všetky námietky uvedené v odvolaní proti napadnutému rozhodnutiu prvostupňového súdu. Odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu takéto závery neobsahuje, je nepresvedčivé a zjavne neodôvodnené, vychádza z nesprávneho právneho predpisu, čím sa reálne nezabezpečilo uplatnenie základného práva
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Pokiaľ krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ţe za vecne správny záver a výstiţné povaţuje aj dôvody prvostupňového rozsudku v časti v ktorých konštatoval, ţe antidiskriminačný zákon neupravuje zásadu rovnakého zaobchádzania všeobecne vo všetkých oblastiach spoločenského ţivota, ale len oblasti v zákone priamo stanovené a len v spojní s právami osôb ustanovených osobitnými zákonmi pričom pre vzťah ţalobcu ako člena bytového druţstva a ţalovaného je určujúci Obchodný zákonník, takýto záver súdu je arbitrárny a nemá oporu v antidiskriminačnom zákone a v jeho znení v čase podania návrhu na začatie konania. Na daný prípad sa vzťahuje antidiskriminačný zákon a preto došlo k porušeniu § 5 ods. 2 písm. d/ antidiskriminačného zákona v spojení s ustanovením § 685 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s článkom 12 písm. E, F stanov odporcu. Z rozhodnutia súdu nie je zrejmé, z akých dôkazov vychádzal pri závere, ţe všetky pridelené byty po neplatičoch neboli schopné uţívania, keď súd nevykonal ohliadku jednotlivých pridelených bytov a nepribral ani znalca na ich posúdenie. Aţ zo samotného rozhodnutia súdu sa dozvedel, ţe byty po neplatičoch neboli v uţívania schopnom stave. K dôkazu na základe ktorého súd dospel k takému záveru sa nemal moţnosť vyjadriť a s týmto zistením sa mal moţnosť oboznámiť aţ prostredníctvom samotného rozhodnutia okresného súdu. Týmto postupom okresný súd mu ako účastníkovi konania odňal moţnosť oboznámiť sa a vyjadriť sa k dôkazu, ktorý vykonal a z ktorého pri rozhodovaní vychádzal. Ďalej dovolateľ uviedol, ţe na verejné vyhlásenie rozsudku (odvolacieho súdu – pozn. dovolacieho súdu) nebol predvolaný ani nebol o tomto úkone upovedomený, čím došlo k porušeniu práva na verejné vyhlásenie rozsudku pri poskytovaní súdnej ochrany upravené v čl. 142 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky k porušeniu práva na verejné vyhlásenie rozsudku pri poskytovaní súdnej ochrany
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čI. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 142 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, keď aj Ústavný súd pri svojom rozhodovaní sa doposiaľ odvolával na doterajšiu judikatúru a v nadväznosti na ňu opakovane uvádzal, ţe verejné vyhlásenie rozsudku predpokladá povinnosť všeobecného súdu 6 4 Cdo 34/2011 upovedomiť účastníkov konania. Právo na verejné vyhlásenie rozsudku by tak bolo iba iluzórne a nemalo by reálny základ, keby všeobecný súd nebol povinný predpísaným spôsobom umoţniť účastníkovi konania zúčastniť sa na verejnom vyhlásení rozsudku. Bolo preto povinnosťou krajského súdu umoţniť mu zúčastniť sa na verejnom vyhlásení rozsudku. Namietol tieţ, ţe odvolací súd v odvolacom konaní pouţil ustanovenie § 2 ods. 1 zákona č. 365/2004 Z.z. v znení zákona č. 400/2009 Z.z. (antidiskriminačného zákona), ktoré v doterajšom konaní nebolo pouţité a na ktorého znenie sa ani neodvolával, pričom dovolateľa nevyzval k moţnosti pouţitia tohto zákona, napriek tomu, ţe bol povinný tak urobiť a vyzvať ho na vyjadrenie sa k jeho pouţitiu. Keďţe tak neurobil, zaťaţil konanie vadou v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. V dôvodoch uvedených v obsiahlom dovolaní v 113 bodoch rozoberá skutkový a právny stav veci a uvádza dôvody, pre ktoré nesúhlasí s rozhodnutiami súdov niţších stupňov a pre ktoré ţiada, aby dovolací súd zrušil oba rozsudky a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie, pričom z obsahu dovolania moţno vyvodiť, ţe dôvodnosť dovolania vyvodzuje okrem konkrétne namietaného ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. aj z ustanovenia § 241 ods. 2 písm. b/, c/ O.s.p. Ţalovaný v písomnom vyjadrení k dovolaniu uviedol, ţe napadnuté rozhodnutie povaţuje za vecne správne, spočívajúce na správnej právnej kvalifikácii a netrpí ţiadnymi vadami. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), ktorý má právnické vzdelanie (§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 236 a nasl. O.s.p.). V zmysle § 236 ods. 1 O.s.p., dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu.
1 O.s.p., je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci.
3 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého 7 4 Cdo 34/2011 odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu alebo k ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky
3 a 4 O.s.p. V danom prípade dovolaním ţalobcu nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil, ţe dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané. Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, ţe dovolanie ţalobcu nie je
1 aţ 3 O.s.p. procesne prípustné. S prihliadnutím na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O.s.p.) skúmať vţdy, či dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou zo závaţných procesných vád vedúcich k vydaniu tzv. zmätočného rozhodnutia, neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania
O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či konanie a rozhodnutie odvolacieho súdu nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ aţ g/ O.s.p. (t.j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, o prípad nedostatku návrhu na začatie konania vo veciach, ktoré moţno začať len na návrh, o prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať, či o prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo súdom nesprávne obsadeným). Pokiaľ ide o procesné vady
a/ aţ e/ a g/ O.s.p., ţalobca v dovolaní ani nenamietal, a tieto v dovolacom konaní ani nevyšli najavo, preto prípustnosť dovolania z týchto ustanovení nemoţno vyvodiť. V predmetnej veci dovolateľ namietal existenciu vady
f/ O.s.p. (účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom), ktorú mal odvolací súd zaloţiť tým, ţe ho nepredvolal na vyhlásenie rozsudku, odôvodnenie rozsudku je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, dovolateľ nemal moţnosť oboznámiť a vyjadriť sa k vykonaným dôkazom a súd ho nevyzval vyjadriť sa k moţnému pouţitiu ustanovenia § 2 ods. 1 zákona č. 365/2004 Z.z. 8 4 Cdo 34/2011 Odňatím moţnosti konať pred súdom sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný procesný postup súdu alebo rozhodnutie súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ došlo k odňatiu moţnosti konať pred súdom, 2/ to, ţe sa tak stalo v dôsledku postupu súdu, 3/ a to voči účastníkovi konania. Vzhľadom ku skutočnosti, ţe zákon bliţšie v ţiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie moţnosti konať pred súdom nešpecifikuje, pod odňatím moţnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorý znemoţňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie jeho práv a oprávnených záujmov. O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci nejde z dôvodu, ţe súdy pri prejednávaní a rozhodovaní veci postupovali v súlade s právnymi predpismi a ţalobcovi neznemoţnili uplatniť procesné práva priznané mu právnym poriadkom na zabezpečenie jeho práv a oprávnených záujmov.
O.s.p., ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak, súd nariadi na prejednanie veci samej pojednávanie, na ktoré predvolá účastníkov a všetkých, ktorých prítomnosť je potrebná.
1 O.s.p., rozsudok sa vyhlasuje vţdy verejne; vyhlasuje ho predseda senátu alebo samosudca v mene Slovenskej republiky. Uvedie pritom výrok rozsudku spolu s odôvodnením a poučením o odvolaní a o moţnosti výkonu rozhodnutia.
3 O.s.p., vo veciach, v ktorých súd rozhoduje rozsudkom bez nariadenia ústneho pojednávania, oznámi miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením. 9 4 Cdo 34/2011 Z ustanovenia § 211 ods. 2 O.s.p. vyplýva, ţe ak tento zákon neustanovuje inak, pre konanie na odvolacom súde platia primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa.
1 O.s.p., v znení zákona č. 384/2008 Z.z. účinného od 15. októbra 2008, na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vţdy, ak a/ je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b/ súd prvého stupňa rozhodol
bez nariadenia pojednávania, c/ to vyţaduje dôleţitý verejný záujem.
2 O.s.p. v znení účinnom od
2 O.s.p., v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Pokiaľ ţalobca tvrdí, ţe rozsudky súdov niţších stupňov nevyhovujú poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí z hľadiska princípov spravodlivého procesu, a to najmä pokiaľ ide o úplnosť, zrozumiteľnosť a presvedčivosť, a vyvodzuje z toho, ţe absenciou riadneho odôvodnenia súdnych rozhodnutí mu bola odňatá moţnosť konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 f/ O.s.p., dovolací súd pripomína, ţe
uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. ÚS 115/03 z
ktorého: „Súčasťou základného práva na súdnu ochranu v občianskom súdnom konaní
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je právo na odôvodnenie, ktorého štruktúra je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 O.s.p. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O.s.p.). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na kaţdú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní“. Nemoţno totiţ opomenúť, ţe zákonom č. 384/2008 Z.z., ktorý nadobudol účinnosť 15. októbra 2008, bol dovtedajší text § 219 O.s.p. doplnený okrem iného odsekom 2,
ktorého, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môţe sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Citované nové ustanovenie tak reagovalo na súdnu prax v prípadoch úplných a presvedčivých rozhodnutí 11 4 Cdo 34/2011 súdov prvého stupňa, kedy odôvodnenie rozhodnutia odvolacích súdov je len kopírovaním vecne správnych dôvodov. V takých prípadoch rozhodnutia obsahujú účastníkom známe podania, známy napadnutý rozsudok a v závere obsahujú uţ len stručné konštatovania o správnosti a presvedčivosti napádaného rozhodnutia, s ktorým sa odvolací súd plne stotoţňuje. Ide o ustanovenie v rovine fakultatívnej a umoţňuje odvolaciemu súdu sa sústrediť uţ len na doplnenie presvedčivosti rozhodnutia a odvolacie súdy sa tak môţu sústrediť na judikatúru a odbornú literatúru. Tým sa môţe zvýšiť aj dôvera v apelačné súdy, ktoré by v rozhodnutí menej kopírovali a viac argumentovali, čo nepochybne bude verejnosťou vítané (porovnaj dôvodovú správu k predmetnej novele). Ustanovením § 219 ods. 2 O.s.p. je teda odvolaciemu súdu daná moţnosť vypracovania tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Moţnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je podmienená tým, ţe odvolací súd sa v plnom rozsahu stotoţní s dôvodmi rozhodnutia súdu prvého stupňa, a to po skutkovej ako aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne nestotoţní s týmito závermi, neprichádza do úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia. Môţe síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu prvého stupňa, toto doplnenie však nemôţe byť v rozpore so závermi súdu prvého stupňa, môţe ho iba dopĺňať v tom zmysle, ţe ďalšie závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvého stupňa. Odvolací súd prirodzene musí odpovedať na podstatné a právne významné dôvody odvolania a nemôţe sa obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplniť ďalšie dôvody. Inak sa dostane mimo limitov práva na spravodlivý proces, ktoré je chránené nielen čl. 46 ods. 1 ústavy, ale aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov niţších stupňov zodpovedajú vyššie uvedeným poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia (rozhodnutie má 14 strán) uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán v prejednávanej veci, výpovede svedkov vypočutých v konaní, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery a tieto primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení pouţitých právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Súd prvého stupňa primerane vysvetlil, z akých úvah vychádzal pri závere, prečo na prejednávanú vec nie je moţné aplikovať ustanovenia zákona č. 365/2004 Z.z. a prečo nebolo moţné uplatnenému 12 4 Cdo 34/2011 petitu, ktorým ţalobca ţiadal zakázať ţalovanému prijímať ďalšie osoby za nových členov bytového druţstva a priznať mu náhradu nemajetkovej ujmy, vyhovieť. Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe skutkové a právne závery súdu prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a ţe odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu, v ktorom sa v plnom rozsahu stotoţnil so skutkovými zisteniami a závermi súdu prvého stupňa, ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p.). Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie
predstáv ţalovaného. Dovolací súd poznamenáva, ţe odvolanie ţalobcu obsahovalo 96 bodov a preto nebolo moţné (s prihliadnutím na ich jednotlivý obsah), ale najmä účelné a pre zrozumiteľnosť odôvodnenia rozsudku vhodné polemizovať s kaţdým tam uvádzaným argumentom.
dovolacieho súdu nebol vadný postup odvolacieho súdu, ktorý, majúc za to, ţe odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa je správne, sa s ním stotoţnil a v odôvodnení svojho rozhodnutia sa obmedzil na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia a na podporu ich správnosti doplnil ďalšie dôvody. Ţalovaný v odvolaní neuviedol také pre posúdenie veci významné skutočnosti, s ktorými by sa uţ nevyporiadal súd prvého stupňa. Neobstojí potom ani ďalší dôvod uvádzaný v dovolaní (bod 112), ktorým mal odvolací súd odňať ţalobcovi moţnosť konať pred súdom tým, ţe nemal moţnosť vyjadriť sa k pouţitiu ustanovenia § 2 ods. 1 zákona č. 365/2004 Z.z. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa navyše poukázal na to, ţe z ustanovenia § 2 ods. 1 a § 3 zákona č. 365/2004 Z.z. (antidiskriminačný zákon) vyplýva, ţe antidiskriminačný zákon poskytuje ochranu pred diskrimináciou iba z konkrétne zákonom vymenovaných dôvodov v § 2 ods. 1 a taktieţ vymedzuje okruh konkrétnych vzťahov pri ktorých k diskriminácii môţe dôjsť a takto vymedzený právny rozsah právnej ochrany znamená, ţe na základe neho nemoţno poskytovať ochranu pri porušení práva z iného dôvodu, alebo v inej oblasti. Reagoval tak nielen na citáciu tohto ustanovenia v odôvodnení rozhodnutia súdu prvého stupňa (por. č.l. 186 spisu), ale aj na „záverečné vyjadrenie“ ţalobcu z
názoru odvolacieho súdu ani na základe tohto ustanovenia nie je moţné ţalobcovi priznať úspech v konaní. Tvrdenie ţalobcu, ţe k pouţitiu tohto ustanovenia sa nemal moţnosť vyjadriť sa nezakladá na pravde, pretoţe (ako bolo uţ vyššie uvedené) to bol práve ţalobca, ktorý sa niekoľkokrát dovolával svojho nároku práve aj s poukazom na ustanovenie § 2 ods. 1 zákona č. 365/2004 Z.z. 14 4 Cdo 34/2011 Odvolací súd preto neporušil ustanovenie § 213 ods. 2 O.s.p., ak nevyzval ţalobcu, aby sa vyjadril k pouţitiu ustanovenia § 2 ods. 1 zákona č. 365/2004 Z.z. a nevytvoril mu tak procesnú prekáţku, ktorá by mala za následok odňatie moţnosti konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. Ţalobca v dovolaní ďalej namieta, ţe v predmetnom konaní bol porušený princíp kontradiktórnosti konania, podstatou ktorého je právo účastníkov konania reagovať na argumenty a námietky protistrany. Zo zápisníc z pojednávaní vyplýva, ţe ţalobca sa zúčastňoval na pojednávaniach, mal moţnosť vyjadriť sa k vykonaným dôkazom, ako aj zaujať stanovisko k vyjadreniam ţalovaného a svedkov. Dovolací súd po posúdení priebehu konania dospel k záveru, ţe tento princíp porušený nebol. Ţalobca konkrétne namieta, ţe aţ z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvého stupňa sa dozvedel, ţe byty po neplatičoch neboli v uţívania schopnom stave (inak okolnosť pre rozhodnutie vo veci samej nepodstatná – pozn. dovolacieho súdu). Z obsahu spisu však vyplýva, ţe zástupkyňa ţalovaného túto skutočnosť uvádzala uţ na pojednávaní konanom na súde prvého stupňa 22. októbra 2008, keď uviedla, ...“na strane 2 Koncepcie je uvedené, ţe ţiadateľom o pridelenie bytu po neplatičoch môţe byť aj nie člen druţstva. Uvádza, ţe takéto byty boli ponúkané aj členom druţstva a konkrétne aj navrhovateľovi, pričom zo strany členov druţstva dochádzalo k tej situácii, ţe členovia druţstva odmietali takéto byty z dôvodu, ţe tieto byty boli značným spôsobom zdevastované. Preto druţstvo pristúpilo k vypracovaniu koncepcie
ktorej sa takéto byty mohli prideľovať aj nečlenom druţstva“. (por. č.l. 138). Ţalobca na toto vyjadrenie nereagoval na tomto ani ďalšom pojednávaní, ale ani v jednom z 35 bodov vo svojom „záverečnom vyjadrení k návrhu na začatie konania“ z
(por. R 42/1993). Z prieskumnej povahy dovolacieho konania vyplýva, ţe dokazovanie sa v ňom nevykonáva (§ 243a ods. 2 O.s.p.) a dovolaciemu súdu ani neprislúcha prehodnocovať dôkazy vykonané v základnom konaní. Nesprávne vyhodnotenie vykonaných dôkazov nezakladá procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. V súvislosti s vyššie uvedeným treba ešte dodať, ţe pod spravodlivým súdnym procesom sa v ţiadnom prípade nechápe právo účastníka súdneho konania na preskúmanie toho, akým spôsobom vnútroštátny súd hodnotil právne a faktické okolnosti konkrétneho prípadu. Do obsahu základného práva
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe odvolací súd postupoval v súlade so zákonom a jeho postup nemal za následok odňatie moţnosti ţalobcu konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. Nedošlo k znemoţneniu realizácie jeho procesných práv priznaných mu v občianskom súdom konaní za účelom obhájenia jeho práv a právom chránených záujmov. Skutočnosť, ţe by rozhodnutie prípadne aj spočívalo na nesprávnom právnom posúdení veci, prípadne, ţe by konanie bolo postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, môţe byť len odôvodnením dovolania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/, c/ O.s.p. v prípade, ak je dovolanie prípustné, a nie dôvodom jeho prípustnosti
O.s.p. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych 16 4 Cdo 34/2011 skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľom vytýkaná skutočnosť by mala za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)pouţil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo). Vzhľadom na uvedené moţno preto zhrnúť, ţe v danom prípade prípustnosť dovolania nemoţno vyvodiť z ustanovenia § 238 O.s.p., a iné vady konania v zmysle § 237 O.s.p. neboli dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie ţalobcu v súlade s § 218 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p., ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým rozsudkom odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti. V dovolacom konaní procesne úspešnému ţalovanému vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti ţalobcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však náhradu trov dovolacieho konania nepriznal, nakoľko mu ţiadne trovy nevznikli. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 14. júla 2011 JUDr. Eva S a k á l o v á, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia : Bc. Patrícia Špacírová
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.