Obsah (4)

§ 243f§ 243a§ 243i§ 242

4 MCdo 2/2013 R O Z S U D O K V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedu senátu JUDr. Ľubora Šeba a sudkýň JUDr. Evy Sakálovej a JUDr. Edity Bakošovej,

rozsudkom Krajského súdu v Bratislave z 9. februára 2012 č.k. 3 Co 298/2011 podal na základe (opakovaného) podnetu ţalovanej mimoriadne dovolanie generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) podľa § 243e ods. 1 O.s.p.

§ 243fods.

1 písm. b/ a c/ O.s.p., nakoľko týmito rozhodnutiami bol porušený zákon, vyţaduje to ochrana práv a právom chránených záujmov účastníka konania a túto ochranu nie je moţné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami. Navrhol uvedené rozhodnutia zrušiť a vec vrátiť Okresnému súdu Bratislava II na ďalšie konanie. V súvislosti s námietkou, ţe rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p. generálny prokurátor v dôvodoch mimoriadneho dovolania poukázal na to, ţe súd prvého stupňa, ako aj odvolací súd (ale aj dovolací súd) v napádaných rozhodnutiach posúdili zodpovednosť ţalovanej ako všeobecnú občianskoprávnu zodpovednosť v zmysle § 420 a nasl. Občianskeho zákonníka a podľa toho aj vyhodnocovali splnenie predpokladov pre vznik tejto zodpovednosti avšak v zmysle zásady „lex specialis derogat legi generali“ bolo potrebné pouţiť na posudzovaný právny vzťah osobitný zákon, a to zákon č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Pouţitie ustanovení všeobecného zákona by prichádzalo do úvahy v prípade, ak osobitný zákon neobsahuje príslušné ustanovenia. S odkazom na predpoklady úspešného uplatnenia náhrady škody, resp. vzniku zodpovednosti za škodu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. generálny prokurátor namietal, ţe v priebehu doterajšieho konania sa v ţiadnom štádiu právne nekvalifikovalo a presne neidentifikovalo, v čom spočíva nezákonnosť rozhodnutia ţalovanej v zmysle § 5 5 4 MCdo 2/2013 zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú štátnym orgánom, resp. jeho nesprávny úradný postup v zmysle § 9 tohto zákona, hoci je nepochybné, ţe išlo o nárok uplatňovaný proti orgánu verejnej moci, ktorý ako orgán verejnej správy konal a rozhodoval v konaní vedenom v zmysle zákona o štátnej pomoci. Odhliadnuc od skutočnosti, či bol postup ţalovanej nesprávnym úradným postupom, keďţe sa rozhodla pozastaviť podpis na zmluve o pridelení nenávratného finančného príspevku aţ do prešetrenia sťaţnosti odborom kontroly ministerstva, mal odvolací súd v zmysle § 213 ods. 2 O.s.p. vyzvať účastníkov konania, aby sa k moţnému pouţitiu predmetného osobitného zákona vyjadrili. Uţ s ohľadom na obsah odvolania ţalovanej malo byť súdom (odvolaciemu i dovolaciemu) zrejmé, ţe súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil, čo samo osebe bolo dôvodom na postup podľa § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p. S odkazom na ustanovenia § 18 ods. 1 a 2 zákona o štátnej pomoci generálny prokurátor uviedol, ţe obe právne normy súdy v napádaných rozhodnutiach pouţili správne, avšak v oboch prípadoch došlo k ich nesprávnej interpretácii. V súvislosti s § 18 ods. 1 zákona o štátnej pomoci moţno konštatovať, ţe zákonodarca nárok na štátnu pomoc nevybavil právnym nárokom, čo znamená, ţe vlastnosťou, obsahom tohto práva, nie je jeho vynutiteľnosť proti vôli povinného subjektu. Aţ na základe zmluvy, ktorá je novou právnou skutočnosťou, v zmysle § 18 ods. 2 zákona o štátnej pomoci vzniká oprávnenému subjektu, t.j. príjemcovi, právo na faktické poskytnutie konkrétnej štátnej pomoci a toto právo je vybavené aj nárokom, t.j. je ţalovateľné. Odvolaciemu súdu vytkol, ţe v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 298/2011 akceptoval záväzný právny názor dovolacieho súdu v uznesení sp. zn. 4 Cdo 77/2010, ktorý v zásade kopíruje právny názor prvostupňového súdu a takto ho prevzal do svojho mimoriadnym dovolaním napadnutého rozsudku napriek tomu, ţe tento právny názor je nesprávny. S ohľadom na uvedené je vylúčené, aby rozhodnutím hodnotiacej komisie o schválení podanej ţiadosti o nenávratný finančný príspevok bol zaloţený právny nárok ţiadateľa na jeho poskytnutie, a ţe ďalšie úkony ministra sú len technickým vykonaním tohto rozhodnutia. Nemoţno orgán, ktorý zriadi minister ako svoj poradný orgán, vybaviť takou rozhodovacou právomocou, aby jej rozhodnutím bol viazaný sám minister pri svojom konečnom rozhodnutí. V tomto smere sa javí názor súdu prvého stupňa vyslovený v rozsudku a podporený v stanovisku dovolacieho súdu ako ťaţko pochopiteľný. Podľa toho podzákonný predpis, akým je schéma štátnej pomoci by mohol spôsobiť, ţe štátny orgán v zastúpení jeho štatutára – ministra by zrazu nebol povinný dodrţiavať iné všeobecne záväzné právne predpisy, ktoré existujú nezávisle od daného podzákonného predpisu. Ďalej prvostupňovému, ako aj odvolaciemu súdu vytkol, ţe posúdili vzniknutú ujmu ţalobcovi ako ušlý zisk (teda, 6 4 MCdo 2/2013 čo mohol získať pri normálnom behu udalostí, alebo o čo by sa jeho majetok zväčšil nebyť škodlivej udalosti), pričom nie je zrejmé, na základe akých podkladov súd dospel k takémuto záveru. V spise sa nachádza prehľad vynaloţených nákladov na realizáciu projektu predloţený ţalobcom. Pri chápaní škody ako ujmy, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a je objektívne vyjadriteľná peniazmi, nie je moţné podľa názoru generálneho prokurátora hovoriť o škode v pravom slova zmysle, ktorá ţalobcovi v danom prípade vznikla. Odhliadnuc od uvedeného, súdy v konaní tieţ neskúmali, či si ţalobca splnil tzv. preventívnu povinnosť vyjadrenú v § 415 Občianskeho zákonníka. Pokiaľ by sa teoreticky pripustilo, ţe ţalobcovi skutočne nejaká škoda vznikla, je v pochybnostiach, či si počínal tak, aby ku škode nedošlo. Ţalobca si mal byť vedomý toho, ţe pokiaľ nemá s poskytovateľom uzavretú zmluvu o poskytnutí nenávratného finančného príspevku, refundácia jeho vynaloţených nákladov je právne nenárokovateľná a pokiaľ začal s nejakými investičnými akciami bez tejto „poistky“, išiel do rizika. V súvislosti s námietkou, ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 243f ods. 1 písm. b/ O.s.p.) generálny prokurátor uviedol, ţe odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozsudku obmedzil iba na konštatovanie dovolacieho súdu a z neho vyplývajúcu právnu viazanosť, ţe skutkový stav taký, ako ho zistil súd niţšieho stupňa, bol pre rozhodnutie postačujúci. Odvolací súd v rozpore s ustanovením § 157 ods. 2 O.s.p. svoj právny záver riadne neodôvodnil a v odôvodnení jeho rozhodnutia absentuje výpočet právnych predpisov, ktoré mala ţalovaná porušiť. S tvrdeniami a argumentáciou ţalovanej v odvolaní sa odvolací súd vôbec nevyporiadal v dôsledku čoho je rozsudok odvolacieho súdu plne nepresvedčivý a nepreskúmateľný. Tým, ţe svoje rozhodnutie odvolací súd jasne neodôvodnil, stalo sa arbitrárnym. Ak odvolací súd z ďalšieho posudzovania vylúčil otázku výšky škody, podľa názoru generálneho prokurátora postupoval nesprávne. Ţalovaná sa v písomnom vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu v celom rozsahu stotoţnila s jeho dôvodmi, vecnými a právnymi argumentmi, preto mu navrhla vyhovieť. Ţalobca sa k mimoriadnemu dovolaniu nevyjadril. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 3 O.s.p.), po zistení, ţe mimoriadne dovolanie podal včas generálny prokurátor na základe podnetu účastníčky konania (§ 243e ods. 1 O.s.p.), proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 243f ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243i ods. 2 7 4 MCdo 2/2013 O.s.p.

§ 243aods.

1 O.s.p.) preskúmal vec a dospel k záveru, ţe mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora nie je dôvodné. V zmysle § 243f ods. 1 O.s.p. mimoriadnym dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutie súdu za podmienok uvedených v § 243e, ak a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237, b/ konanie je postihnuté vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom mimoriadneho dovolania, ale i v mimoriadnom dovolaní uplatnenými dôvodmi (§ 242 ods. 1 O.s.p.

§ 243iods.

2 O.s.p.). Obligatórne (§ 243i ods. 2 O.s.p.

§ 242ods.

1 veta druhá O.s.p.) sa zaoberá procesnými vadami uvedenými v § 237 O.s.p. a tieţ tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Procesné vady konania v zmysle § 237 O.s.p. neboli v mimoriadnom dovolaní výslovne namietané a z obsahu spisu ani nevyplývajú. Generálny prokurátor sa domnieva, ţe mimoriadnym dovolaním napadnuté rozhodnutia súdov spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci a ţe konanie bolo postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. K nesprávnemu právnemu posúdeniu veci (§ 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p.) dochádza vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Právnemu posúdeniu veci ako prvostupňovým, tak aj odvolacím súdom, ktoré v napádaných rozhodnutiach posúdili zodpovednosť ţalovanej ako všeobecnú občianskoprávnu zodpovednosť v zmysle § 420 a nasl. Občianskeho zákonníka, v danom prípade nie je moţné nič vytknúť (takéto právne posúdenie veci súdmi niţšieho stupňa nebolo vytýkané uţ ani v uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z

1. júna 2011 sp. zn. 4 Cdo 77/2010, ktorým bol - v poradí prvý - rozsudok Krajského súdu v Bratislave z
2. apríla 2009 sp. zn. 3 Co 81/2008 zrušený a vec bola vrátená Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie). V tejto súvislosti, pre úplnosť, povaţuje za dôleţité dovolací 8 4 MCdo 2/2013 súd doplniť, ţe z obsahu spisu je zrejmé, ţe právna kvalifikácia zodpovednostného vzťahu medzi účastníkmi nebola sporná nielen v čase prvostupňového konania, ale ani v čase podania odvolania ţalovanou proti rozsudku súdu prvého stupňa. Skutočnosť, ţe v danom prípade „na postup pri domnelej náhrade škody by sa vzťahoval zákon č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov“ namietala ţalovaná aţ vo svojom písomnom „Vyjadrení“ z
3. apríla 2009 (v ten istý deň osobne podanom na odvolacom súde – č.l. 967 – 989 spisu), ktoré podľa obsahu nie je ničím iným, ako rozšírením rozsahu a dôvodov uţ podaného odvolania. Keďţe lehota na podanie odvolania (v ktorej ţalovaná aj odvolanie proti prvostupňovému rozsudku podala) ţalovanej uplynula
4. januára 2008, pričom v zmysle ustanovenia § 205 ods. 3 O.s.p. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môţe odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie, nebolo povinnosťou odvolacieho súdu prihliadať na takéto doplnenie odvolania ţalovanou, a pokiaľ sa odvolací súd stotoţnil s právnym posúdením zodpovednostného vzťahu medzi účastníkmi tak, ako ho posúdil súd prvého stupňa i samotní účastníci konania, nebol dôvod ani na to, aby odvolací súd v zmysle § 213 ods. 2 O.s.p. vyzval účastníkov konania, aby sa k moţnému pouţitiu osobitného zákona (zákon č. 514/2003 Z.z.) vyjadrili. Pokiaľ generálny prokurátor uvádza, ţe ustanovenia § 18 ods. 1 a 2 zákona o štátnej pomoci súdy v napadnutých rozhodnutiach pouţili správne, nesprávne ich však interpretovali, s takýmto názorom sa dovolací súd nestotoţňuje, pričom poukazuje na svoje stanovisko prezentované uţ v uznesení z
5. júna 2011 sp. zn. 4 Cdo 77/2010, v odôvodnení ktorého, o.i. uviedol, ţe „je pravdou, ţe právo na štátnu pomoc nie je od počiatku, teda v štádiu podávania návrhov a posudzovania hodnotiacou komisiou, vybavené nárokom. Aţ výsledky hodnotiacej komisie a rozhodnutie ţalovanej, ako poskytovateľa pomoci, môţu individualizovať predmetný nárok a tým vzniká aj uchádzačovi právo, ktorého sa môţe domáhať. Moment uzatvorenia zmluvy má vplyv iba na vznik zmluvných vzťahov. Dovolací súd sa nestotoţňuje s názorom odvolacieho súdu, ţe pred uzatvorením zmluvy neexistovali na strane ţalobcu a ţalovanej vzájomne vynutiteľné práva a povinnosti, ktorých porušením by vznikol zodpovednostný nárok. Najmä momentom, kedy minister ţalovanej rozhodol o schválení nenávratného finančného príspevku ţalobcovi, ktoré má povahu správneho rozhodnutia, vznikol právny nárok na uzatvorenie zmluvy o poskytnutí nenávratného finančného príspevku a na poskytnutie finančných prostriedkov. Pri zákonom uvádzanej neexistencii právneho nároku (§ 18 ods. 1 zákona č. 231/1999 Z.z.) nie je umoţnené domáhať sa práva všetkým subjektom súkromného práva, avšak tie, ktoré splnia 9 4 MCdo 2/2013 zákonné alebo od zákona odvodené podmienky, právo domáhať sa subjektívneho práva majú. Ide o zásadu istoty právnych vzťahov a zachovanie stability uţ legálne a dobromyseľne nadobudnutých práv“. V nadväznosti na uvedené nemoţno súhlasiť ani s názorom generálneho prokurátora, podľa ktorého nemoţno orgán, ktorý zriadi minister ako svoj poradný orgán, vybaviť takou rozhodovacou právomocou, aby jej rozhodnutím bol viazaný sám minister pri svojom konečnom rozhodnutí. Neudrţateľnosť tohto názoru vyplýva podľa názoru dovolacieho súdu zo skutočnosti, ţe rozhodnutím hodnotiacej komisie o schválení ţalobcovho projektu a poskytnutí nenávratného finančného príspevku zo štrukturálnych fondov EÚ odsúhlaseného podpredsedom vlády a ministra hospodárstva Slovenskej republiky, ktoré, ako uţ bolo vyššie uvedené, má povahu správneho rozhodnutia, je de facto rozhodnutím samotného ministra, z ktorého pre ţalobcu vyplynulo legitímne očakávanie tak uzatvorenia zmluvy o poskytnutí nenávratného finančného príspevku, ako aj poskytnutia finančných prostriedkov. Následný podpis ministra s dátumom 14.II.2006, bez uvedenia akéhokoľvek rozhodnutia, v kolónke „Informácie pre ministra“ č. 351/4100-2006 z 8.2.2006, vypracovanej sekciou podporných programov Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky vyhradenej pre „Rozhodnutie, závery ministra:“ (č.l. 240 – 242 spisu), podľa názoru dovolacieho súdu nemá náleţitosti správneho rozhodnutia (ak niet rozhodnutia, nemoţno kvalifikovať a presne identifikovať, v čom spočíva jeho nezákonnosť v zmysle § 5 zákona č. 514/2003 Z.z.). Pokiaľ dovolací súd uţ vo svojom rozhodnutí z
6. júna 2011 sp. zn. 4 Cdo 77/2010 vyslovil názor (od ktorého niet dôvodu ustúpiť) podľa ktorého postup ţalovanej (minister hospodárstva ako štatutárny zástupca ţalovanej odvolal poverenie vydané S. na podpis zmluvy) bol v rozpore so schémou, ako podzákonným právnym predpisom vydaným samotnou ţalovanou, ktorého právnym základom je i zákon č. 231/1999 Z.z., Nariadenie Komisie (ES) č. 70/2001, ako aj Nariadenia Rady (ES) č. 659/1999, pričom schéma určovala záväzné kritériá pre dotknuté podnikateľské subjekty a pre inštitúcie zúčastnené v procese schvaľovania poskytovania štátnej pomoci, teda aj pre ţalovanú, vôbec tým nenadradil podzákonný akt zákonu. Ak postup ţalovanej bol v rozpore so schémou, pričom podľa § 1 ods. 2 veta druhá zákona č. 231/1999 Z.z. štátna pomoc sa môţe poskytnúť v súlade s týmto zákonom, osobitnými zákonmi a právnymi predpismi Európskeho spoločenstva (ďalej len „spoločenstvo“) vzťahujúcimi sa na štátnu pomoc a v zmysle § 5 ods. 3 toho istého zákona, štátna pomoc sa môţe poskytnúť podľa schém štátnej pomoci alebo ako individuálna štátna pomoc, takýmto postupom došlo k porušeniu právnej povinnosti rámcovo vymedzenej v cit. ustanoveniach § 1 ods. 2 a § 5 ods. 3 zákona č. 231/1999 Z.z. Tým 10 4 MCdo 2/2013 je v zásade vyriešená i otázka, ţe zo strany ţalobcu nedošlo k porušeniu tzv. preventívnej povinnosti vyjadrenej v § 415 Občianskeho zákonníka. Najvyšší súd Slovenskej republiky povaţuje za potrebné poukázať na tú skutočnosť, ţe mimoriadny dovolateľ vyvodzuje nesprávne právne posúdenie vzniknutej ujmy ţalobcovi súdmi ako ušlého zisku v podstate výlučne z hodnotenia dôkazov vykonaných súdmi niţšieho stupňa, ktoré podľa jeho názoru nesprávne vyhodnotili. Medzi zákonnými dôvodmi, ktoré by oprávňovali mimoriadneho dovolateľa napadnúť právoplatné rozhodnutia súdov mimoriadnym dovolaním sa však dôvod, vzťahujúci sa k námietkam o nesprávnom hodnotení vykonaných dôkazov v súvislosti s právnym posúdením veci, nenachádza. Z ustanovenia § 132 O.s.p. totiţ vyplýva, ţe dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to kaţdý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi ako má z hľadiska pravdivosti ten – ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Iba výnimočne zákon súdu ukladá určité obmedzenie pri hodnotení dôkazov (napr. § 133, § 134, § 135 O.s.p.). Dokazovanie je časťou občianskeho súdneho konania, v ktorej si súd vytvára poznatky potrebné pre rozhodnutie vo veci. Dovolací súd poukazuje na to, ţe dovolací dôvod podľa § 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p. smeruje na pochybenia pri aplikácia práva na zistený skutkový stav a nie na pochybenia pri zisťovaní skutkového stavu veci. Z obsahu mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora v časti vzniknutej ujmy ţalobcovi vyplýva, ţe mimoriadny dovolateľ pod nesprávnym právnym posúdením veci v skutočnosti namieta úplnosť a správnosť vykonaného dokazovania a jeho vyhodnotenie súdmi. Keďţe za spôsobilý dovolací dôvod v zmysle ustanovenia § 243f ods. 1 O.s.p. nemoţno povaţovať nesúhlas mimoriadneho dovolateľa s vyhodnotením dôkazov súdmi (napr. R 42/1993), nemohol sa dovolací súd námietkami mimoriadneho dovolateľa týkajúcimi sa neúplnosti a nesprávnosti vyhodnotenia dokazovania súdmi zaoberať. Najvyšší súd Slovenskej republiky povaţuje za potrebné poukázať aj na to, ţe mimoriadne dovolanie nie je „ďalším odvolaním“, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu len výslovne uvedených procesných (§ 243f ods. 1 písm. a/, b/ O.s.p.) a hmotnoprávnych (§ 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p.) vád. Preto 11 4 MCdo 2/2013 sa mimoriadnym dovolaním nemoţno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi, tak ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. Ťaţisko dokazovania je v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery je oprávnený dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd, ktorý za tým účelom môţe vykonávať dokazovanie (§ 213 O.s.p.). Preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to ani v súvislosti správnym posúdením veci, nemôţe dovolací súd uţ len z toho dôvodu, ţe nie je oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy, pretoţe na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu, nemá moţnosť podľa zásad ústnosti a bezprostrednosti v konaní o dovolaní tieto dôkazy sám vykonávať, ako je zrejmé z obmedzeného rozsahu dokazovania v dovolacom konaní. Pokiaľ generálny prokurátor v mimoriadnom dovolaní namietal, ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 243f ods. 1 písm. b/ O.s.p.) a v tejto súvislosti poukazoval na ustanovenie § 157 ods. 2 O.s.p., je potrebné uviesť, ţe súdy pri vyhotovovaní svojich rozhodnutí postupovali v súlade s citovaným zákonným ustanovením. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho písomne vyhotoveného rozhodnutia riadne uviedol, na základe akých dôkazov vykonaných v konaní, a na ne nadväzujúcich zákonných ustanovení vo veci meritórne rozhodol. Zároveň vysvetlil, ktoré skutočnosti povaţoval za preukázané a ktoré nie, z akých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil. Poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozsudku v § 157 ods. 2 O.s.p. zodpovedá aj mimoriadnym dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorý v súvislosti s uţ vyššie citovaným uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
7. júna 2011 sp. zn. 4 Cdo 77/2010, v ktorom dovolací súd uviedol (o.i.), ţe skutkové zistenia, z ktorých vychádzali oba súdy niţšieho stupňa pri rozhodovaní, sú v prejednávanej veci postačujúce aj pre rozhodnutie dovolacieho súdu, s poukazom na ustanovenie § 243d ods. 1 veta druhá O.s.p. skonštatoval vecnú správnosť odvolaním napadnutého prvostupňového rozsudku, pričom v celom rozsahu, vrátane právneho posúdenia veci, sa stotoţnil s dôvodmi napadnutého rozhodnutia. Preto, ak za tejto situácie sa odvolací súd obmedzil na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, ktorú moţnosť mu dáva zákon v ustanovení § 219 ods. 2 O.s.p., pričom v časti odôvodnenia svojho rozhodnutia aj uviedol, ako sa vysporiadal s otázkou výšky škody, a z kých dôvodov nemoţno jeho rozhodnutie, podľa názoru dovolacieho súdu, povaţovať za arbitrárne. V tejto súvislosti je potrebné uviesť aj to, v čom spočíva dovolací dôvod podľa § 243f ods. 1 písm. b/ O.s.p., t.j. ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok 12 4 MCdo 2/2013 nesprávne rozhodnutie vo veci. Takouto inou vadou konania je v zmysle konštantnej judikatúry súdov vadou konania, ktorá je (rovnako ako vady konania uvedené v § 237 O.s.p.) spôsobená porušením procesných noriem upravujúcich občianske súdne konanie. Medzi takéto vady patrí napr. skutočnosť, ţe rozhodnutie súdu vychádza z neúplného alebo nesprávne zisteného skutkového stavu z dôvodov, ţe súd pri vykonávaní dokazovania nepostupoval v súlade s príslušnými ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, ţe odvolací súd nepostupoval pri svojom rozhodovaní podľa § 213 O.s.p., ţe vo veci rozhodoval vecne nepríslušný súd prvého stupňa a odvolací súd v tomto smere jeho rozhodnutie nenapravil, ţe odvolací súd rozhodol o veci meritórne, hoci mal správne odvolanie odmietnuť a podobne. Takouto inou vadou konania nie je však hodnotenie dôkazov súdmi, pokiaľ bolo vykonané v súlade s príslušnými procesnými ustanoveniami, ako tomu bolo v preskúmavanej veci. Z vyššie uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora Slovenskej republiky nepovaţoval za dôvodné a preto ho podľa § 243b ods. 1 O.s.p.

§ 243iods.

2 O.s.p. zamietol. V dovolacom konaní úspešnému ţalobcovi vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti ţalovanej, ktorá podala podnet na podanie mimoriadneho dovolania a ktorá úspech nemala (§ 148a ods. 2 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však náhradu trov dovolacieho konania nepriznal, pretoţe si ich neuplatnil (§ 151 ods. 1 O.s.p.

§ 243iods.

2 O.s.p.). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:

1. P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
2. júna 2013 JUDr. Ľubor Š e b o, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková