← Slovensko

o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy

Najvyšší súd 4 Cdo 232/2010 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu PhDr. M. M.M., zastúpeného JUDr. J. V., proti ţalovanému S., o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy, vedenej na Okresnom súde Bratislava IV, pod sp.zn. 16 C 103/2008, o dovolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z

  1. februára 2010, sp.zn. 9 Co 147/09 takto r o z h o d o l : Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave z
  2. februára 2010 sp.zn. 9 Co 147/09 v zmeňujúcom výroku a výroku o trovách konania z r u š u j e a vec v rozsahu zrušenia vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie. O d ô v o d n e n i e Okresný súd Bratislava IV rozsudkom z
  3. januára 2009 č.k. 16 C 103/08-74 zaviazal ţalovaného k povinnosti na vlastné náklady uverejniť v denníku P. na prvej strane zvýrazneným typom písma BOLD ospravedlnenie v nasledujúcom znení: Ospravedlňujeme sa pánovi M. M. za nepravdivé informácie o jeho súkromí uverejnené v novinách P. zo dňa
  4. januára 2008 pod názvom „X“, k povinnosti na vlastné náklady uverejniť v týţdenníku Š. na strane 8 zvýrazneným typom písma BOLD ospravedlnenie v nasledujúcom znení : Ospravedlňujeme sa pánovi M. M. za nepravdivé informácie o jeho súkromí uverejnené v časopise Š. pod názvom „X“ zo dňa
  5. januára 2008, keď na túto opravu bude avízo zvýrazneným typom písma BOLD na prvej strane týţdenníka Š. pod názvom: Ospravedlnenie sa pánovi M. M. strana
  6. Okrem toho zaviazal ţalovaného k povinnosti zaplatiť ţalobcovi nemajetkovú ujmu v peniazoch v sume 10 000 EUR do troch dní od právoplatnosti rozsudku, vo zvyšku (ţalobca sa domáhal náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 16 596,96 EUR) ţalobu zamietol a ţalovanému uloţil povinnosť zaplatiť ţalobcovi náhradu trov konania 2 482,24 EUR do rúk 4 Cdo 232/2010 2 právneho zástupcu ţalobcu do troch dní od právoplatnosti rozsudku. V odôvodnení rozhodnutia súd prvého stupňa uviedol, ţe v konaní mal za preukázané, ţe informácie uvedené v článku v denníku P. zo dňa
  7. januára 2008 s nadpisom „X“ a podnadpisom „X so zdôraznením „X“, ţe ţalobca má milenku, snaţí sa vzťah s M. T. utajiť, sú nepravdivé. Taktieţ v článku v týţdenníku Š. č. 5 zo dňa
  8. januára 2008 s názvom „X“ sú uvedené nepravdivé informácie o tom, ţe ţalobca strieda v dôchodkovom veku jednu priateľku za druhou a to sa nestihol ani rozviesť. Upútavka na tento článok sa nachádza na prvej strane tohto týţdenníka s názvom „X“, tvrdí spolu s fotografiou M. T.. Na strane 4 predmetného týţdenníka je uverejnená fotografia ţalobcu a M. T. s uvedením, ţe sa „X“. Prvostupňový súd poukázal na to, ţe samotným uverejnením nepravdivých skutkových tvrdení v denníku P., ţe ţalobca má vzťah s M. T., snaţí sa ho utajiť a v týţdenníku Š., ţe strieda v dôchodkovom veku jednu priateľku za druhou a to sa nestihol ešte ani rozviesť, teda ţe má milenku, došlo k zásahu do osobnosti ţalobcu. Ţalovaný ţiadnym spôsobom nepreukázal pravdivosť uvedených informácií v článkoch uverejnených v týţdenníku Š. a denníku P.. Dôkazné bremeno zaťaţovalo práve ţalovaného, aby v súdnom konaní osvedčil pravdivosť tvrdení uvádzaných v predmetných článkoch. Uverejnenie uvedených nepravdivých skutkových tvrdení spôsobilo ţalobcovi ujmu na jeho osobnostných právach. Bez právneho významu je skutočnosť, z akého zdroja ţalovaný, ktorý zasiahol do práv chránených ustanovením § 11 Občianskeho zákonníka zverejnené poznatky získal. Nie je rozhodujúce, odkiaľ sa údaje získali, či je ich autor uvedený alebo nie. Je povinnosťou vydavateľa periodickej tlače, resp. šéfredaktora, ktorý z poverenia vydavateľa riadi hromadný informačný prostriedok, aby si vopred overil pravdivosť i tvrdení obsiahnutých v uverejnených prevzatých článkoch, správach a pod. Bez významu je skutočnosť, či pôvodca zásahu si bol vedomý nepravdivosti svojho tvrdenia alebo či išlo len o nedbanlivé preberanie poznatkov a ich rozširovanie. Na základe uvedeného prvostupňový súd dospel k záveru, ţe sú splnené zákonné predpoklady pre priznanie primeraného zadosťučinenia v podobe poţadovaného ospravedlnenia, preto ţalobe v tejto časti vyhovel. V časti náhrady nemajetkovej ujmy prvostupňový súd svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 13 ods. 2, 3 Občianskeho zákonníka. Dospel k záveru, ţe v danej veci nie je postačujúce samotné morálne zadosťučinenie s prihliadnutím na skutočnosť, ţe k zásahu do osobnosti došlo jedným z najčítanejších denníkov a týţdenníka a teda s prihliadnutím na rozsah zásahu. Pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch sa riadil dvomi taxatívne stanovenými kritériami a to závaţnosťou ujmy a okolnosťami, za ktorých k porušeniu práva došlo. Závaţnosť ujmy moţno vyvodiť uţ z nadpisu v článku uverejnenom 4 Cdo 232/2010 3 v denníku P. „X“ a v týţdenníku Š. z upútavky na článok, ktorý je na prvej strane s názvom „X“. Závaţnosť ujmy moţno vyvodiť z uverejnených nepravdivých informácií. Takto uvedené nepravdivé obvinenie bolo nepochybne spôsobilé vyvolať u čitateľov dojem, ţe ţalobca je sukničkár, opakovane sa dopúšťa mimomanţelských vzťahov. Ţalobca v čase neoprávneného zásahu do jeho osobnostných práv bol osobou známou občanom SR ako humorista a glosátor relácie S. Súd pri určení výšky nemajetkovej ujmy prihliadol aj k tomu, ţe k zásahu došlo prostredníctvom média, a to jedným z najčítanejších denníkov a týţdenníka s celoslovenskou pôsobnosťou. Vzhľadom k tomu dospel k záveru, ţe suma 10 000 EUR je náhradou zodpovedajúcou efektívnemu zmierneniu následkov neoprávnených zásahov do osobnostných práv s prihliadnutím na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo; vo zvyšku potom ţalobu zamietol. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 3 O.s.p. Krajský súd v Bratislave na odvolanie ţalobcu aj ţalovaného rozsudkom z
  9. februára 2010 sp.zn. 9 Co 147/09 rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti týkajúcej sa ospravedlnenia a zamietajúcej časti potvrdil a v časti priznania nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume 10 000 EUR ho zmenil tak, ţe ţalobu zamietol. Ţiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania. V potvrdzujúcej časti svojho rozhodnutia sa stotoţnil so skutkovými aj právnymi závermi súdu prvého stupňa. Zmeňujúci výrok rozhodnutia odôvodnil tým, ţe z obsahu zákonných podmienok stanovených v § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka vyplýva, ţe zadosťučinenie v peniazoch plní len podpornú (subsidiárnu) funkciu, t.j. nastupuje vţdy aţ potom, keď sa morálne zadosťučinenie ukázalo (úplne alebo sčasti) nepostačujúce. Nevyhnutnou podmienkou pre priznanie peňaţného zadosťučinenia súdom je, ţe sa priznanie ţiadnej inej formy morálneho zadosťučinenia nejaví s ohľadom na okolnosti prípadu postačujúce, a ţe v dôsledku neoprávneného zásahu došlo k zníţeniu dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej váţnosti v značnej miere, ktoré skutočnosti prvostupňový súd pri priznaní nemajetkovej ujmy v peniazoch dôsledne nezváţil. Poukázal na to, ţe z vykonaného dokazovania síce vyplýva, ţe nepravdivé informácie o súkromnom ţivote ţalobcu zasiahli do jeho osobnostných práv, ale pre hodnotenie, či došlo k naplneniu zákonných podmienok podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka nemoţno za rozhodujúce povaţovať subjektívne pocity a reakcie ţalobcu. Dôkazná povinnosť (a to aj pri zásahu do súkromnej sféry) na preukázanie, ţe neoprávneným zásahom ţalovaného došlo k zníţeniu cti, dôstojnosti a váţnosti v spoločnosti v značnej miere zaťaţovala ţalobcu, ktorú podľa odvolacieho súdu tento neuniesol. Nepreukázal, ţe by k zníţeniu jeho dôstojnosti, či jeho váţnosti v spoločnosti, došlo v značnej miere a to či uţ v rodine, v mieste bydliska, 4 Cdo 232/2010 4 na pracovisku, v odbornom svete, v politickom či inom verejnom ţivote, teda v ktorejkoľvek sfére jeho ţivotného uplatnenia. Ţalobca v rámci prvostupňového konania navrhol jediného svedka Ľ. F.. Tento vo svojej výpovedi uviedol, ţe zastupuje ţalobcu pri všetkých javiskových programoch, ponúka usporiadateľom programy, v ktorých účinkuje ţalobca. Uviedol, ţe sa stretol s vyjadreniami usporiadateľov po uverejnení článkov, ţe nemajú záujem o vystúpenia ţalobcu, záujem niektorých usporiadateľov bol menší. Záujem o programy, v ktorých vystupoval ţalobca bol menší a tým pádom bol poškodený ţalobca a aj on. Uvedené skutočnosti ale nie sú dôvodom na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy, keď zadosťučinenie v peniazoch neslúţi v ţiadnom prípade funkčne k náhrade vzniknutej škody, k strate na zárobku. Táto je svojou podstatou majetková ujma – škoda, ktorá sa riadi nie právnym reţimom § 13 Občianskeho zákonníka, ale reţimom § 16 a § 420 Občianskeho zákonníka. O trovách (celého) konania rozhodol podľa § 142 ods. 2 O.s.p. s odôvodnením, ţe ţalobca bol úspešný v časti, v ktorej sa domáhal uloţenia povinnosti ospravedlnenia a ţalovaný bol úspešný v časti týkajúcej sa uloţenia mu povinnosti zaplatiť ţalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy, t.j. kaţdý z nich bol v konaní čiastočne úspešný i neúspešný. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu v časti výroku o zamietnutí priznania nemajetkovej ujmy v peniazoch a v časti výroku o trovách konania podal dovolanie ţalobca, ţiadal ho zmeniť a priznať mu náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 10 000 EUR z titulu zásahu do súkromia a priznať mu náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania. Vyslovil názor, ţe odvolací súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) v tom, ţe pri posudzovaní otázky vzniku nároku na priznanie zadosťučinenia v peniazoch sa zameral výlučne na otázku naplnenia podmienky značného zníţenia dôstojnosti a váţnosti ţalobcu v spoločnosti a opomenul moţnosť splnenia podmienky nedostatočnosti morálneho zadosťučinenia aj v dôsledku iných skutočností zásahu do súkromia. S poukazom na doslovné znenie § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka uviedol, ţe morálne zadosťučinenie sa môţe ukázať ako nepostačujúce nielen v dôsledku spôsobenia značného zníţenia dôstojnosti alebo váţnosti v spoločnosti určitej fyzickej osoby, ale aj v dôsledku iných skutočností preukázaných súdu, na základe ktorých sa morálne zadosťučinenie javí ako nedostatočné. Nesúhlasil so stanoviskom odvolacieho súdu, podľa ktorého peňaţná satisfakcia je prípustná len vtedy, ak je dokazovaním preukázané, ţe neoprávneným zásahom ţalovaného došlo k zníţeniu cti, dôstojnosti a váţnosti v spoločnosti v značnej miere a to či uţ v rodine, mieste bydliska, na pracovisku, v odbornom svete. Podotkol, ţe v ţalobe ţaloval bezprecedentný útok do súkromia – intímnej sféry, kde ani 4 Cdo 232/2010 5 dôkaz pravdy nemôţe vyviniť subjekt, ktorý takýto zásah spôsobil, pričom Občiansky zákonník v § 13 ods. 2 nevyţaduje pri zásahu do súkromia, aby došlo k zníţeniu v značnej miere dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej váţnosti v spoločnosti. Inkriminované články boli objektívne spôsobilé privodiť ţalobcovi, resp. ktorejkoľvek osobe na jeho mieste ujmu. V priebehu konania sa preukázalo, ţe okolnosti, za akých došlo k zmene titulkov a textu upútaviek aj proti vôli autorov článku a v neprospech ţalobcu, jednoznačne potvrdzujú fakt, ţe išlo o úmysel. Odvolaciemu súdu vytkol, ţe aj keď dospel k záveru, ţe k protiprávnemu zásahu do súkromia ţalobcu nepochybne došlo, nedocenil dosah týchto zásahov, ako aj prehliadol alebo nepovaţoval za podstatné ďalšie skutočnosti, ktoré sú pre určenie výšky nemajetkovej ujmy dôleţité. Ak by bol odvolací súd rozhodol v súlade so zákonom, ţalovaný by musel hradiť aj trovy konania a to v plnej výške, v zmysle § 142 ods. 3 O.s.p. Ţalovaný sa k dovolaniu nevyjadril. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdi, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom, ktorý má viacero výrokov [a/ potvrdzujúci, b/ zmeňujúci a c/ o náhrade trov], pričom dovolanie ţalobcu smeruje proti zmeňujúcemu výroku a súvisiacemu výroku o náhrade trov, preto dovolanie ţalobcu podľa § 238 ods. 1 O.s.p. prípustné je. Z ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. vyplýva, ţe dovolací súd je viazaný rozsahom dovolania a dovolacím dôvodom, vrátane jeho vecného (obsahového) vymedzenia dovolateľom. Obligatórne sa zaoberá len vadami vymenovanými v § 237 O.s.p. a tzv. inými vadami, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Vady konania uvedené v ustanovení § 237 O.s.p. dovolateľom zamietané neboli a ani dovolacím súdom neboli zistené. 4 Cdo 232/2010 6 Uplatnením dovolacieho dôvodu podľa § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. moţno odvolaciemu súdu vytknúť, ţe jeho rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Úlohou dovolacieho súdu v prípade dovolania odôvodneného nesprávnym právnym posúdením veci, je posúdiť, či odvolací súd na zistený skutkový stav pouţil správny právnym predpis a či ho aj správne interpretoval. Dovolací súd v preskúmavanej veci dospel k záveru, ţe odvolací súd svoje rozhodnutie zaloţil na interpretácii ustanovení o ochrane osobnosti, pre ktorú nedávajú § 11 aţ 13 Občianskeho zákonníka dostatočnú oporu. Fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä ţivota a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy (§ 11 Občianskeho zákonníka). Fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie (§ 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, ţe bola v značnej miere zníţená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej váţnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tieţ právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch (§ 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závaţnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo (§ 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka). Právo na ochranu osobnosti predstavuje inštitút, v rámci ktorého sú nedielne chránené jednotlivé čiastkové práva zabezpečujúce občianskoprávnu ochranu konkrétnych stránok osobnosti fyzickej osoby. Predmetom ochrany sú jednak nemateriálne hodnoty a stránky osobnosti človeka (meno, česť, dôstojnosť, súkromie, telesná integrita a pod.), jednak prejavy osobnej povahy (napr. podobizne, zvukové záznamy). Otázku prípadného negatívneho dotknutia týchto čiastkových práv v rámci práva na ochranu osobnosti treba u kaţdého z nich posudzovať samostatne. 4 Cdo 232/2010 7 Z hľadiska skutkových okolností, z ktorých ţalobca v predmetnom konaní vyvodzoval svoj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, treba poukázať predovšetkým na to, ţe do rámca vymedzeného ustanoveniami §§ 11 aţ 13 Občianskeho zákonníka patrí právo na súkromie zahŕňajúce širokú oblasť súkromia fyzickej osoby (najmä jej súkromného ţivota intímnej a rodinnej sféry, vnútorného myšlienkového a citového ţivota). V najširšom zmysle sa toto právo týka aj ţivota v rodine a manţelských a partnerských alebo priateľských či obdobných vzťahoch. Takto chápané právo na súkromie spočíva v práve fyzickej osoby samostatne sa rozhodnúť podľa vlastného uváţenia, či a v akom rozsahu majú byť skutočnosti z jej súkromného ţivota sprístupnené iným alebo zverejnené. O porušenie práva na ochranu súkromia ide nielen v prípade neoprávneného získavania vedomostí a poznatkov o súkromí fyzickej osoby, ale tieţ v prípade neoprávneného rozširovania týchto poznatkov a vedomostí. Širokej škále prejavov a súčastí súkromného ţivota fyzickej osoby zodpovedá aj moţnosť rozmanitých prejavov zásahov do súkromia a ich dôsledkov na chránené osobnostné práva. Tieto zásahy v určitých prípadoch môţu (avšak nemusia) mať aj difamačné dôsledky – neoprávnený zásah do tohto čiastkového práva (práva na súkromie) nemusí vţdy vyvolať zníţenie váţnosti alebo dôstojnosti dotknutej fyzickej osoby. Porušenie práva na súkromie je potrebné dôsledne odlišovať od prípadov neoprávnených zásahov do práva na česť, dôstojnosť a váţnosť v spoločnosti. Ustanovenia §§ 11 aţ 13 Občianskeho zákonníka chránia aj ďalšie čiastkové práva fyzickej osoby – právo na jej česť a dôstojnosť v rozmanitých spoločenských vzťahoch, v rodine, na pracovisku, v odborných kruhoch. Ak došlo k neoprávnenému zásahu do cti a dôstojnosti fyzickej osoby, ktorý je objektívne spôsobilý privodiť ujmu (to v prípade zásahov do týchto čiastkových práv znamená mať difamačné dôsledky), dotknutá osoba môţe uplatniť právne prostriedky ochrany. Pokiaľ došlo k neoprávnenému zásahu do uvedených osobnostných práv, má fyzická osoba dotknutá zásahom právo domáhať sa na súde, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov, odstránili následky neoprávnených zásahov, poskytlo primerané zadosťučinenie. Podaním ţaloby (návrhu) na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch sleduje fyzická osoba priznanie materiálnej satisfakcie. Pred podaním takejto ţaloby nie je nevyhnutné uplatniť právo na poskytnutie morálnej satisfakcie. 4 Cdo 232/2010 8 Náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch (ktorej sa ţalobca domáha) môţe súd podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka priznať vtedy, ak by sa morálna satisfakcia nezdala postačujúca, najmä ak bola v značnej miere zníţená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej váţnosť v spoločnosti. Dôvody priznania náhrady sú v tomto ustanovení uvedené len demonštratívne. Zákon tu ustanovuje jedinú podmienku priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorá je splnená vtedy, keď sa nemateriálne zadosťučinenie nezdá postačujúce. Pokiaľ sa v ďalšom texte tohto ustanovenia uvádzajú slová „najmä preto, ţe bola v značnej miere zníţená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej váţnosť v spoločnosti“, ide iba o príklad následku neoprávneného zásahu, v ktorom je táto podmienka splnená. Podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch (t.j. materiálnej satisfakcie) je – vţdy – v závislosti na individuálnych okolnostiach daného prípadu – existencia závaţnej ujmy. Za závaţnú ujmu treba podľa právneho názoru dovolacieho súdu povaţovať ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadom na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu, jeho trvanie alebo dopad a dôsledky povaţuje za ujmu značnú. Pritom však nie sú rozhodujúce jej subjektívne pocity, ale objektívne hľadisko, teda to, či by predmetnú ujmu takto v danom mieste a čase (v tej istej situácii, prípadne spoločenskom postavení a pod.) vnímala aj kaţdá iná fyzická osoba. Pokiaľ dôjde k neoprávnenému zásahu do práva na česť a dôstojnosť, má zásah závaţné dôsledky vtedy, keď ním bola v značnej miere zníţená dôstojnosť alebo váţnosť fyzickej osoby v spoločnosti. Aj v prípade niektorého zásahu do práva na súkromie môţe nastať ten istý dôsledok (zníţenie dôstojnosti alebo váţnosti v spoločnosti v značnej miere); tento negatívny – difamačný následok ale nie je jediným právne akceptovateľným prejavom závaţnosti ujmy spôsobenej fyzickej osobe na týchto chránených právach. Oba súdy niţšieho stupňa dospeli v danom prípade k zhodnému záveru, ţe konanie ţalovaného vykazuje znaky neoprávneného zásahu do osobnostných práv, ktorý bol objektívne spôsobilý privodiť ţalobcovi ujmu. Rozdielne však pristúpili k riešeniu otázky, či ţalobcovi spôsobená nemajetková ujma je ujma závaţná, ktorá odôvodňuje priznať náhradu v peniazoch. Súd prvého stupňa akcentoval tie aspekty konania ţalovaného, ktoré svedčia predovšetkým o zásahu ţalovanej do súkromia ţalobcu a na tomto základe dospel 4 Cdo 232/2010 9 po vykonanom dokazovaní k záveru, ţe ţalobcovi bola na chránených osobnostných právach spôsobená značná ujma, za ktorú mu patrí náhrada nemajetkovej ujmy, ktorú ustálil v sume 10 000 EUR. Dovolací súd – bez toho, aby sa vyjadril k výške priznanej náhrady nemajetkovej ujmy – konštatuje, ţe právne závery prvostupňového súdu, na ktorých spočíva jeho rozhodnutie, sa nepriečia uvedeným všeobecným interpretačným východiskám. Odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku svedčí o tom, ţe tento súd dostatočne nezohľadnil zdôraznenú potrebu samostatného posudzovania jednotlivých negatív dopadu konania pôvodcu zásahu na čiastkové práva tvoriace súčasť práva na ochranu osobnosti. Odvolací súd v prejednávanej veci nevzal v potrebnej miere na zreteľ, ţe ţalobca v konaní kládol dôraz na zásah do súkromia a súkromného ţivota, a ţe vzhľadom na to, do akej chránenej sféry (do ktorých čiastkových práv) sa zasiahlo, nebolo jeho procesnou povinnosťou preukazovať, ţe neoprávnený zásah ţalovaného pôsobil difamačne a mal za následok zníţenie jeho váţnosti a dôstojnosti v spoločnosti (rovnaký právny názor vyslovil Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp.zn. 3 Cdo 137/2008 v obdobnej právnej veci). Právne závery odvolacieho súdu vyjadrené v odôvodnení dovolaním napadnutého rozsudku nie sú v plnom rozsahu podloţené správnym výkladom ustanovení §§ 11 aţ 13 Občianskeho zákonníka, keď prehliadol, ţe so zreteľom na čiastkové práva, do ktorých ţalovaný zasiahol, bolo pri riešení otázky opodstatnenosti ţaloby na priznanie nemateriálnej satisfakcie (§ 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka) treba povaţovať zníţenie dôstojnosti a váţnosti v spoločnosti v značnej miere len za jeden z viacerých do úvahy prichádzajúcich následkov neoprávneného zásahu do osobnostných práv, nie však za jediný určujúci následok, výlučne ktorý by opodstatňoval priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Jeho rozhodnutie je vzhľadom na uvedené neúplné, predčasné a v dôsledku toho vecne nesprávne. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok odvolacieho súdu v napadnutom rozsahu zrušil v zmysle ustanovenia § 243b ods. 1 O.s.p. z dôvodu podľa § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p., pričom ako súvisiaci zrušil aj výrok rozsudku odvolacieho súdu o náhrade trov konania a vec v rozsahu zrušenia vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
  10. 4 Cdo 232/2010 10 P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
  11. júna 2011 JUDr. Ľubor Šebo, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.