← Slovensko

určenie vlastníctva

Najvyšší súd 2 Cdo 179/2010 Slovenskej republiky U z n e s e n i e Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu S. , so sídlom v G., zastúpeného JUDr. V. V. advokátom v G.G., proti žalovanému Trnavskému samosprávnemu kraju, so sídlom v Trnave, Starohájska 10, o určenie vlastníctva , vedenej na Okresnom súde Galanta pod sp. zn. 8 C 236/2008, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Trnave z

  1. marca 2010 sp. zn. 10 Co 356/2009, takto r o z h o d o l Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trnave z
  2. marca 2010 sp. zn. 10 Co 356/2009 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie. O d ô v o d n e n i e : Okresný súd Galanta rozsudkom z
  3. júla 2009 č. k. 8 C 236/2008 – 160 určil, že žalobca je vlastníkom stavby SČK súpisné číslo X. na parcele č. X., vedenej na LV č. X., katastrálne územie G. v celosti, ako aj podielu na spoločných častiach a zariadeniach domu v podiele 11358/2277in. Žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť na účet súdu súdny poplatok 83 € ( zaplatený v nesprávnej výške ) a žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania 99,50 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vykonaným dokazovaním mal jednoznačne preukázané, že na investičnej akcii „L. G.“, sa finančne podielali spoluinvestorstvom bývalé OÚNZ G. a ČSČK ( právny predchodca žalobcu ) . Táto akcia zahŕňala výstavbu lekárne, ktorá je samostatnou nehnuteľnosťou a výstavbu OV ČSČK 1Cdo 179/2010 2 a jednu bytovú jednotku pre lekárnika ( projektová úloha pre ich výstavbu bola vyhotovená S. B. v októbri 1971 a
  5. 1974 bola uzavretá hospodárska zmluva o správe objektu L. v G. a niektorých prácach a výkonoch medzi OÚNZ G. a OV ČSČK , pričom ako správca budovy bol označený OÚNZ G. a ako užívateľ OV ČSČK G. ) , ktorá nehnuteľnosť je taktiež samostatnou nehnuteľnosťou. V jej prízemí boli kancelárie OV ČSČK a na prvom poschodí byt lekárnika. Vlastníctvo uvedených subjektov ( právny predchodca žalobcu a OÚNZ G. ) nebolo nikdy a nikým spochybňované a na základe rozhodnutia Mestského úradu v G. o určení súpisného čísla z
  7. 1993 došlo k zápisu ich vlastníctva na liste vlastníctva bez určenia spoluvlastníckych podielov. K výmazu žalobcu ( jeho právneho predchodcu ) z listu vlastníctva došlo na základe ( opravného ) rozhodnutia Mestského úradu v G. z
  9. 1994 pod č. Výst. 360/94 bez jeho upovedomenia potom, čo OV SČK ( predtým OV ČSČK ) bol listom zo
  11. 1994 vyzvaný na predloženie dokladov preukazujúcich spoluvlastníctvo k objektu nachádzajúcemu sa na pozemku parc. č. X. , kat. územie G. ( zmluva o združení finančných prostriedkov prípadne iný doklad preukazujúci spoluinvestorstvo ) v termíne do
  13. 1994 a po ich nepredložení bol ako vlastník uvedený Nemocnica s poliklinikou G. ( predtým OÚNZ G. ). Dospel k záveru, že takýmto rozhodnutím vlastníctvo odňať nemožno ( primátor mesta nemá právomoc ho vydať ) , z ktorého dôvodu je absolútne neplatným právnym úkonom. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p. Krajský súd v Trnave na odvolanie žalovaného rozsudkom z
  14. marca 2010 sp. zn. 10 Co 356/2009 rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že žalobu zamietol a žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanému náhradu trov konania 683, 80 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Dospel k záveru, že súd prvého stupňa síce zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom pre vyhlásenie rozhodnutia, na základe vykonaných dôkazov však dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec i nesprávne právne posúdil. Po doplnení uvedeného dokazovania dospel k záveru, že žalobca sa domáha určenia vlastníctva na základe toho, že s bývalým ÚNZ v G. bol spoluinvestorom pri výstavbe lekárne a budovy OV ČSČK , keď spoluinvestorstvo bolo schválené nadriadeným orgánom listom z
  16. 1971 a predstavovalo sumu 221 760 Kčs. Spoluinvestorský vzťah a tým aj spoluvlastnícky vzťah bol medzi právnym predchodcom žalobcu a bývalým OÚNZ G. deklarovaný hospodárskou zmluvu z
  18. 1994, v ktorej boli jednotlivé nehnuteľnosti medzi účastníkov rozdelené nedôvodne. Považoval za preukázané, že bol daný naliehavý právny záujem na žiadanom určení a to tak v čase rozhodovania prvostupňového ako aj odvolacieho súdu. Uviedol, že 1Cdo 179/2010 3 pokiaľ žalobca odvodzuje svoje vlastnícke právo od spoluinvestorstva, je potrebné skúmať , či v čase výstavby sporných nehnuteľností mohlo dôjsť k nadobudnutiu vlastníctva k národnému majetku , za účinnosti vyhlášky č. 104/1966 Zb. o správe národného majetku ( od
  20. 1967 do
  22. 1975 ). Z jej citovaných ustanovení je zrejmé , že vlastníctvo ( k sporným nehnuteľnostiam ) mohol nadobudnúť len štát a ktorákoľvek zo štátnych organizácií nanajvýš správu majetku , ktorá skutočnosť vyplývaj aj z listu vlastníctva č. 3482 ( čl. 116 ) , kde je ako vlastník vedený Československý štát –Nemocnica s poliklinikou G.. Žalobcovi nikdy nepatrilo postavenie správcu ( § 2 ods. 4 vyhlášky ) , len ktoré by sa za určitých okolností ( podľa neskorších predpisov ) mohlo transformovať na vlastníctvo. V konaní ani nepreukázal žiadny spôsobilý právny titul, na základe ktorého by sa mohol stať ( on sám ) vlastníkom namiesto štátu, keď použitie vyhlášky č. 86/1968 Zb. o združovaní prostriedkov socialistických organizácií by síce priamo nevylučovalo nadobudnutie vlastníctva zo strany spoločenskej organizácie a to i právneho predchodcu žalobcu, ktorý mal takýto charakter. To by však platilo len v takom prípade, keby sa uplatnil opačný model, t. j. model, aký upravuje táto vyhláška , prípadne keby štátna socialistická organizácia ( predchodca žalovaného) vnášala majetok v prospech spoločenskej organizácie ( právneho predchodcu žalobcu), o ktorý prípad v danej veci nejde . Vytkol súdu prvého stupňa, že sa náležite nevenoval ani okolnosti vzniku žalobcu v roku 1993 , z čoho je zrejmé, že nemohol byť priamym nadobúdateľom vlastníctva. Za dôvodnú považoval námietku žalovaného, podľa ktorej žalobca nepreukázal nadobudnutie vlastníctva ani jednej z organizačných zložiek ČSČK, ktoré by na neho prešlo. Preto ( po zopakovaní dokazovania ) dospel k záveru o nedôvodnosti žaloby . Konštatoval, že jeho rozhodnutie ( zamietnutie žaloby ) nie je pre účastníkov konania prekvapivým rozhodnutím , lebo na pojednávaní dňa
  24. 2010 sa vyjadrili, že nemajú námietky k možnému použitiu ustanovení vyhlášky č. 86/1968 Zb. a vyhlášky č. 104/1966 Zb. O trovách konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 142 ods. 1 O. s. p. Proti tomuto rozsudku krajského súdu podal dovolanie žalobca. Navrhol ho zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Namietal nesprávne právne posúdenie veci ( § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p. ). Uviedol, že spoluinvestorstvo resp. združenie spoločných finančných prostriedkov jeho právneho predchodcu ako aj OÚNZ G. nikdy zo strany žalovaného spochybnené nebolo a odzrkadľuje sa v citovanom čl. I hospodárskej zmluvy z
  26. 1994 uzavretej medzi právnymi predchodcami účastníkov konania. Na správe spornej nehnuteľnosti sa združovatelia dohodli a vlastnícke vzťahy k nej boli usporiadané v roku 1993 1Cdo 179/2010 4 ( Správa katastra G. na LV č. X. ). Zápis vlastníckeho práva bol vykonaný v zmysle rozhodnutia Mestského úradu v G. z
  28. 1993, bez uvedenia spoluvlastníckych podielov, nakoľko v tej dobe ešte nebola spísaná listina - dohoda vlastníkov, ktorá by deklarovala presné vymedzenie spoluvlastníckych vzťahov . Toto nebolo právnym predchodcom žalovaného spochybnené, naopak evidovaný stav plne deklaroval vôľu vlastníkov evidovaných na liste vlastníctva, teda právnych predchodcov účastníkov. Zápisom do katastra nehnuteľností pod položkou 298/93 na LV č. X. , kat. územie G. z
  30. 1993 nadobudol ( vyhláška č. 594/1992 Zb. ) vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti aj on. Ide o právny titul, o ktorý opiera svoju žalobu o určenie vlastníctva k nej. Následne jednostranným a podľa jeho názoru protiprávnym aktom bol z evidencie nehnuteľností vymazaný ( LV č. X. v časti B ) . Listinu, ktorou mal byť zbavený svojho vlastníckeho práva z
  32. 1994 neobdržal. Výmaz bol v rozpore s § 66 a § 68 ods. 1 vyhlášky č. 594/1992 Zb. a jeho dôvod sa nezakladá na pravde. Poukázal na nesprávny právny názor odvolacieho súdu , ktorým spochybnil jeho právne nástupníctvo , vyvrátený listinnými dôkazmi ( aj na pojednávaní
  34. 2008 žalovaný jednoznačne potvrdil, že je právnym nástupcom pôvodného ČSČK na základe zákona č. 84/1994 Z. z. ). Žalovaný sa k dovolaniu nevyjadril. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( § 10a ods. 1 O. s. p. ) po zistení, že dovolanie podal účastník konania ( § 240 ods. 1 O. s. p. )proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom ( § 243a ods. 1 O. s. p. ) preskúmal rozsudok odvolacieho súdu a dospel k záveru, že ho treba zrušiť. Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa ( § 236 ods. 1 O. s. p. ). Dovolanie je tiež prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa ( § 238 ods. 1 O. s. p. ). Ak tento zákon neustanovuje inak, pre konanie na odvolacom súde platia primerane ustanovenia pred súdom prvého stupňa ( § 211 ods. 3 O. s. p. ). Z ustanovenia § 125 O. s. p. vyplýva, že za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky , ktorými možno zistiť stav veci, najmä výsluch svedkov, znalecký posudok, správy a vyjadrenia orgánov obce, fyzických osôb a právnických osôb, listiny, ohliadka a výsluch účastníkov konania. Pokiaľ nie je spôsob vykonania dôkazu predpísaný, určí ho súd. 1Cdo 179/2010 5 V zmysle ustanovenia § 220 O. s. p. odvolací súd zmení rozhodnutie súdu prvého stupňa, ak nie sú splnené podmienky ani na potvrdenie ( § 219 O. s. p. ), ani na jeho zrušenie ( § 221 ods. 1 O. s. p. ). Ak odvolací súd má za to, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, dokazovanie v potrebnom rozsahu opakuje sám ( § 213 ods. 3 O. s. p.). Z uvedených zákonných ustanovení vyplýva, že predpokladom toho, aby odvolací súd mohol zmeniť napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa , ak má za to, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a na ním založených následných právnych záverov, je opakovanie dokazovania v potrebnom rozsahu odvolacím súdom nevyhnutným. Podmienkou zmeny rozhodnutia v takomto prípade je teda skutočnosť, že odvolací súd opakuje v potrebnom rozsahu dokazovanie, na základe ktorého dospeje k skutkovému stavu, odlišnému od skutkového stavu zisteného prvostupňovým súdom, tvoriacim podklad pre rozhodnutie v danej veci. Dovolací súd z obsahu spisu zistil, že odvolací súd z dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa vyvodil odlišné skutkové zistenia a na ich základe aj právne závery, ako súd prvého stupňa bez toho, aby vo veci vykonal potrebné dokazovanie ( zopakovanie alebo doplnenie). Z obsahu zápisnice o pojednávaní pred odvolacím súdom z
  35. marca 2010 ( čl. 199 ), na ktorom došlo aj k vyhláseniu rozsudku , zo zápisu „boli oboznámené listinné dôkazy :“ bez špecifikácie aké listinné dôkazy , nevyplýva, že by bolo doplnené dokazovanie listinnými dôkazmi uvedenými v odôvodnení jeho rozhodnutia v súlade s § 129 ods. 1 O. s. p. a ani vyjadrenia účastníkov konania vyplývajúce zo zápisnice nemožno považovať za doplnenie ( zopakovanie ) dokazovania ich výsluchom ( § 131 O. s. p. ). Ak sa chcel odvolací súd odchýliť od skutkových zistení súdu prvého stupňa na základe bezprostredne pred ním vykonaných dôkazov, mal dokazovanie v zmysle § 213 ods. 3 O. s. p. sám v potrebnom rozsahu opakovať ( a zaznamenať to v zápisnici o pojednávaní ) a zadovážiť si tak rovnocenný podklad pre odlišné hodnotenie dôkazov v zmysle § 132 O. s. p. . Len takýto postup je v súlade so zásadou priamosti a ústnosti civilného procesu, ktoré zásady zostali zachované aj po účinnosti novely Občianskeho súdneho poriadku vykonané zákonom č. 273/2007 Z. z. vrátane novely uskutočnenej zákonom č. 384/2008 Z. z. Je neprípustné, aby odvolací súd k svojím odlišným skutkovým zisteniam vedúcim k záveru 1Cdo 179/2010 6 o nedôvodnosti žaloby o určenie vlastníctva , dospel len na základe prehodnotenia dôkazov vykonaných súdom prvého stupňa. Odvolací súd podľa týchto ustanovení a zásad v danej veci nepostupoval . Vo svojom zmeňujúcom rozhodnutí vychádzal z dôkazov vykonaných súdom prvého stupňa , na základe ktorých ale dospel k iným skutkovým zisteniam, z ktorých vyvodil iný právny záver bez toho, aby doplnil dokazovanie vykonané súdom prvého stupňa ( opak zo zápisnice o pojednávaní pred odvolacím súdom nevyplýva ) . Predmetom daného konania je určenie vlastníctva žalobcu k stavbe SČK súp. č. X. nachádzajúcej sa na parcele č. X. , evidovanej na LV č. X. , kat. územie G. v celosti a podielu 11358/22771 – in na spoločných častiach a zariadeniach domu. Súd prvého stupňa dospel k záveru o dôvodnosti žaloby vychádzajúc zo skutkového zistenia o nespochybniteľnosti vlastníckeho ( spoluvlastníckeho ) práva právnych predchodcov účastníkov konania odvodzovaným od ich spoluinvestorstva pri výstavbe lekárne a budovy OV ČSČK vrátane jednej bytovej jednotky . V porovnaní s ním odvolací súd, na základe dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa, dospel k záveru o nedôvodnosti žaloby vychádzajúc zo skutkového zistenia o nepreukázaní titulu nadobudnutia vlastníckeho práva žalobcom pri aplikácii právnych predpisov účinných v čase výstavby sporných nehnuteľností, súdom prvého stupňa nepoužitých ( k možnému použitiu ktorých sa účastníci konania v zmysle § 213 ods. 2 O. s. p. vyjadrili na odvolacom pojednávaní ). V tejto súvislosti ( t.j v súvislosti so zmenou skutkového stavu zisteného súdom prvého stupňa ) vyznieva zmätočne odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu týkajúce sa skutkových zistení prvostupňovým súdom. Odvolací súd totiž uviedol, že dospel k záveru o jeho zistení v potrebnom rozsahu a súčasne k záveru o nesprávnych skutkových zisteniach ( a z neho vyplývajúceho záveru o nesprávnom právnom posúdení veci ) . Z uvedeného vyplýva, že krajský súd si pre odlišný skutkový záver vedúci k zamietnutiu žaloby nezopakoval, prípadne nedoplnil dokazovanie na okolnosti existencie titulu nadobudnutia vlastníckeho práva žalobcu k sporným nehnuteľnostiam. Odvolací súd si tak nezadovážil rovnocenný zákonný procesný podklad pre odlišné hodnotenie dôkazov v zmysle § 132 O. s. p. , a preto sú jeho skutkové a na ne nadväzujúce právne závery predčasné a dovolaciemu súdu neprislúcha v súčasnom štádiu konania oprávnenie na ich hodnotenie. 1Cdo 179/2010 7 Z uvedeného vyplýva, že konanie odvolacieho súdu je postihnuté inou vadou , majúcou za následok nesprávne rozhodnutie vo veci ( § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p. ) . K takejto vade bol dovolací súd povinný prihliadnuť , aj keď nebola uplatnená ako dôvod prípustnosti dovolania ( § 242 ods. 1 druhá veta O. s. p. ). Najvyšší súd Slovenskej republiky preto rozhodnutie odvolacieho súdu vo veci samej ako aj v nadväzujúcom výroku o trovách konania zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie ( § 243b ods. 2, 3 O. s. p. ). V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného konania a dovolacieho konania ( § 243d ods. 1 O. s. p.). P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave,
  36. apríla 2011 JUDr. Daniela Š v e c o v á, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť : Hrčková Marta

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.