Obsah (4)

§ 239§ 204§ 47§ 237

Najvyšší súd 2Cdo 163/2010 Slovenskej republiky U z n e s e n i e Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa D. P. B. a. s., so sídlom v B. zastúpeného JUDr. M. C. advokátom, so síd

§ 239ods.

2 O. s. p. je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa , ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní ( neuznaní ) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné ( nevykonateľné ) na území Slovenskej republiky. V danom prípade je napadnuté uznesenie odvolacieho súdu o odmietnutí odvolania, teda uznesenie, ktoré nevykazuje znaky žiadneho z uvedených uznesení. Je preto

§ 239ods.

1, 2 O. s. p. neprípustné. Vzhľadom na zákonnú povinnosť dovolacieho súdu vyplývajúcu z ustanovenia § 242 ods. 1 O. s. p., neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie splnenia podmienok prípustnosti dovolania

§ 239O. s.

p., ale sa zaoberal aj otázkou, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O. s. p.

tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu ( rozsudku či uzneseniu ), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ nepodal sa návrh na začatie konania, hoci

zákona bol potrebný , g/ rozhodoval 2Cdo 163/2010 4 vylúčený sudca alebo bol nesprávne obsadený súd , ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Vady konania uvedené v § 237 písm. a/ až e/ a g/ O. s. p. neboli dovolateľom namietané a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. So zreteľom na odporcom tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd Slovenskej republiky osobitne zaoberal jeho námietkou, že konanie trpí vadou uvedenou v § 237 písm. f/ O. s. p. Teda, že mu postupom odvolacieho súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom. Pod odňatím možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. treba rozumieť taký postup súdu, ktorým znemožní realizáciu tých procesných práv, ktoré účastníkom občianskeho súdneho konania procesné predpisy priznávajú za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených záujmov. K odňatiu možnosti konať pred súdom môže dôjsť nielen činnosťou súdu, ktorá rozhodnutiu predchádza, ale aj samotným rozhodnutím. Takýmto rozhodnutím je aj uznesenie , ktorým odvolací súd nesprávne odmietne odvolanie ako oneskorene podané ( R 23/1994 ).

§ 204ods.

1 O. s. p. ( účinného do 3o. 9. 2004 ) odvolanie sa podáva do 15 dní od doručenia uznesenia a do 30 dní od doručenia rozsudku na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Z citovaného ustanovenia vyplýva, že za skutočnosť určujúcu začiatok lehoty na podanie odvolania treba považovať deň doručenia rozhodnutia súdu prvého stupňa.

§ 47ods.

1 O. s. p. ( platného do 15 októbra 2008 ) do vlastných rúk treba doručiť písomnosti, pri ktorých to ustanovuje zákon , a iné písomnosti, ak to nariadi súd.

ods. 2 ak nebol adresát písomnosti, ktorá sa má doručiť do vlastných rúk, zastihnutý, hoci sa v mieste doručenia zdržuje, doručovateľ ho vhodným spôsobom upovedomí, že mu zásielku príde znovu doručiť v deň a hodinu uvedenú v oznámení. Ak zostane i nový pokus o doručenie bezvýsledným, uloží doručovateľ písomnosť na pošte alebo na orgáne obce a adresáta o tom vhodným spôsobom upovedomí. Ak si adresát zásielku do troch dní od uloženia nevyzdvihne, považuje sa posledný deň tejto lehoty za deň doručenia, i keď sa adresát o uložení nedozvedel. 2Cdo 163/2010 5 Citované ustanovenie upravuje zákonnú fikciu doručenia,

ktorej sa za tam stanovených podmienok písomnosť považuje za doručenú, uplynutím trojdňovej lehoty počítanej odo dňa, kedy bola písomnosť uložená na pošte. Ide nepochybne o procesnú lehotu určenú

dní, za začiatok ktorej treba považovať deň po uložení písomnosti na pošte a ktorá končí uplynutím jej posledného dňa. Pre vznik fikcie doručenia zakotvenej v citovanom ustanovení ( ... považuje sa posledný deň lehoty za deň doručenia ... ) je potrebné splnenie stanovených podmienok, ktorými sú : a/ možnosť náhradného doručenia nie je zákonom vylúčená ( napr. § 114 ods. 4 O. s. p. ), b/ adresát písomnosti nebol pri doručovaní zastihnutý, hoci sa v mieste doručenia zdržoval, c/doručovateľ nezastihnutého adresáta vhodným spôsobom upovedomil, kedy príde písomnosť doručiť znovu ( s uvedením dňa a hodiny ), d/ druhý pokus o doručenie zostal bezvýsledný, e/ adresát písomnosti bol vhodným spôsobom upovedomený o uložení písomnosti na pošte alebo orgáne obce , f/ adresát si zásielku do 3 dní od upovedomenia nevyzdvihol. Miesto, deň a spôsob doručenia zásielky sa preukazuje doručenkou , ktorú pošta vracia späť odosielajúcemu súdu. Príslušnou poštou vystavená doručenka zachytávajúca postup pri doručení , vrátane údajov vyžadovaných ustanovením § 47 ods. 2 O. s. p. , osvedčuje pravdivosť toho, čo je v nej uvedené, ak nie je preukázaný opak. Doručenka vrátená súdu osvedčuje súdu vykonanie doručenia a čas doručenia, kým nie je preukázaný opak ( uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z

1. júla 1992 sp. zn. 1 Cdo 37/1992 ). Tento dôsledok však môže nastať len vo vzťahu k tomu, čo je na doručenke uvedené. Pokiaľ doručenka neobsahuje údaj, že doručovateľ nezastihnutého adresáta vhodným spôsobom upovedomil, kedy mu príde písomnosť doručiť znovu s uvedením dňa a hodiny , nie je osvedčené, či táto podmienka náhradného doručenia bola splnená. V takomto prípade je povinnosťou súdu vykonať šetrenie na zistenie jej splnenia, pričom nie je povinnosťou účastníka , ktorému bolo doručované poštou , navrhnúť dôkazy na preukázanie svojho prípadného tvrdenia, že táto podmienka splnená nebola z dôvodu, že účastník nemá povinnosť preukazovať opak toho, čo nie je osvedčené. Preto záver súdu o účinnom náhradnom doručení bude možný len vtedy, ak bude spoľahlivo zistené, že boli splnené všetky podmienky stanovené zákonom ( § 47 ods. 2 O. s. p. ). Z obsahu spisu vyplýva, že uznesenie súdu prvého stupňa z
2. decembra 2003 , ktoré malo byť vydané vyššou súdnou úradníčkou ( ktorá skutočnosť z čl. 35 nevyplýva a ktorou sa 2Cdo 163/2010 6 odvolací súd ani nezaoberal ) bolo doručované odporcovi do vlastných rúk na adresu jeho bydliska - Bajzova 4 Bratislava – najskôr
3. januára 2004 a potom opakovane
4. februára 2004, kedy bola zásielka ( s uznesením ) uložená na pošte a odporca si zásielku – uznesenie prevzal
5. februára
6. Odvolanie proti nemu podal osobne na súde prvého stupňa
7. februára 2004 ( čl. 37 ). Odvolací súd konštatoval doručenie uznesenia náhradným spôsobom v súlade s § 47 ods. 2 O. s. p. bez toho , aby skúmal , či boli splnené všetky podmienky náhradného doručenia vyplývajúce z tohto ustanovenia. To vrátane podmienky, že po nezastihnutí odporcu v mieste doručenia dňa
8. januára 2004 , ho doručovateľ vhodným spôsobom upovedomil , že mu zásielku príde doručiť znovu
9. februára 2004 vrátane hodiny doručenia. Len po vykonaní potrebného šetrenia vo vyššie uvedenom zmysle mohol odvolací súd dospieť k jednoznačnému záveru, či odporca podal alebo nepodal odvolanie v zákonom určenej lehote. Ak totiž nie je záver o dodržaní zákonom ustanovenej procesnej lehoty na podanie opravného prostriedku preukázaný mimo rozumných pochybností, musí všeobecný súd vychádzať z predpokladu, že opravný prostriedok v zákonnej lehote podaný bol ( III. ÚS 331/ 04 , III. 249/08 ). Keďže odvolací súd potrebné šetrenie v uvedenom smere nevykonal ( resp. nevykonal žiadne šetrenie ) je predčasný jeho záver o splnení podmienok náhradného doručenia uznesenia z
10. decembra 2003 odporcovi a následne aj záver o neopodstatnenosti rozhodnutia sudcom súdu prvého súdu zo
11. júla 2004 v zmysle § 374 ods. 4 O. s. p. v znení platnom do
13. 2004,

ktorého proti rozhodnutiu vydanému povereným zamestnancom súdu v občianskom súdnom konaní možno podať odvolanie za rovnakých podmienok ako proti rozhodnutiu súdu. Ak je podané odvolanie proti rozhodnutiu, ktoré vydal vyšší súdny úradník, rozhodnutie sa tým zrušuje v celom rozsahu a o veci rozhodne sudca. To neplatí, ak bolo odvolanie podané oneskorene, bolo podané osobou, ktorá na podanie odvolania nie je oprávnená, smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému odvolanie nie je prípustné , smeruje len proti výroku o trovách konania, alebo ak odvolaniu môže úplne vyhovieť sudca, ak sa ním nezasiahne do práv iného účastníka konania. Ak bolo odvolanie vzaté späť pred začatím pojednávania, k zrušeniu rozhodnutia nedôjde a rozhodnutie sa stane právoplatným, ako keby k podaniu odvolania nedošlo. O odvolaní , odmietnutí odvolania a o zastavení odvolacieho konania rozhodne sudca. Rozhodnutie sudcu sa považuje za rozhodnutie súdu prvého stupňa a možno ho napadnúť odvolaním. 2Cdo 163/2010 7 Vychádzajúc z uvedeného dovolací súd dospel k záveru, že odporca dôvodne vytýka , že konanie a z neho pochádzajúce rozhodnutie odvolacieho súdu má vadu konania

§ 237písm.

f/ O. s. p. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie ( § 243b ods. 1 , 2 O. s. p. ). V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného konania a dovolacieho konania ( § 243d ods. 1 O. s. p. ). P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 23. februára 2011 JUDr. Daniela Š v e c o v á, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť : Hrčková Marta