Najvyšší súd 7 Cdo 7/2010 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu Ing. P. B., bývajúceho v Ţ. t.č. D. N. proti ţalovanej Slovenskej republike, z

§ 224ods.

1 O.s.p. Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podala ţalovaná dovolanie, z dôvodu, ţe postupom odvolacieho súdu jej bola odňatá moţnosť konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.), pretoţe odvolacie pojednávanie nebolo verejné, ţalovaná nebola o odvolacom pojednávaní vyrozumená i keď sa nevzdala verejného prerokovania veci. V písomnom odvolaní ţalovaná predloţila v súlade s § 205a ods. 1 písm. d/ O.s.p. „nový dôkaz“, na ktorý odvolací súd pri rozhodovaní nevzal zreteľ. Najmä nebolo v konaní nad všetky pochybnosti preukázané, či ţalobca bol schopný kaţdodenných aktivít, či tieto reálne vykonával vzhľadom na jeho zdravotnú diagnózu (brániacu mu v zimnom období v pohybe vonku – vychádzajúc z vyjadrenia právnej zástupkyne ţalobcu na odvolacom pojednávaní) a či mal reálne finančné prostriedky na krytie uvádzaných aktivít. Dovolateľka v tejto súvislosti poukázala na vzájomné rozpory medzi vykonanými dôkazmi i na to, ţe tieto neboli vyhodnotené súdom v súlade s ustanovením § 132 O.s.p. Z uvedených dôvodov navrhla, aby dovolací súd zmenil rozsudok odvolacieho súdu tak, ţe ţalobu v celom rozsahu zamieta alternatívne ţalobcovi priznal náhradu škody 184 €. Ţalobca sa k dovolaniu doposiaľ nevyjadril. 3 7 Cdo/ 7/2010 Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), spĺňajúca podmienku povinného zastúpenia v dovolacom konaní ( § 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr to, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O.s.p.). Dovolanie má v systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania osobitné postavenie. Ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorým moţno úspešne napadnúť (len) právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, avšak nie v kaţdom prípade, ale iba ak ho právna úprava pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.) Pre účely predmetného dovolacieho konania je vhodné zdôrazniť, ţe dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a nemoţno sa ním úspešne domáhať revízie skutkových zistení súdov niţších stupňov ani výsledkov nimi vykonaného dokazovania. Dovolací súd nie je treťou inštanciou, v ktorej by bolo moţné preskúmať akékoľvek rozhodnutie. Posúdiť správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to ani v súvislosti s právnym posúdením veci, nemôţe dovolací súd uţ len z toho dôvodu, ţe nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy. Dovolacie konanie má (a to je potrebné osobitne zdôrazniť) prieskumnú povahu; aj so zreteľom na ňu dovolací súd – na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu – nemá moţnosť vykonávať dokazovanie (viď § 243a ods. 2 veta druhá O.s.p.). V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a

1. 4 7 Cdo/ 7/2010 V danom prípade dovolaním ţalovanej nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil, ţe dovolanie proti nemu je prípustné, a nejde ani o potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým by súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané. Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, ţe dovolanie ţalovanej nie je podľa § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p. procesne prípustné. Dovolanie ţalovanej by mohlo byť procesne prípustné, len ak by konanie, v ktorom bol vydaný napadnutý rozsudok, bolo postihnuté niektorou zo závaţných procesných vád uvedených v § 237 O.s.p. Povinnosť skúmať, či konanie nie je zaťaţené niektorou z nich, vyplýva pre dovolací súd z ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. Dovolací súd sa preto neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale zaoberal sa tieţ otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p. (tzv. vady zmätočnosti). Toto ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu (aj rozsudku aj proti uzneseniu) odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Treba uviesť, ţe z hľadiska § 237 O.s.p. sú právne významné len tie procesné nedostatky, ktoré vykazujú znaky procesných vád taxatívne vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia. Iné vady (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), i keby k nim v konaní došlo a prípadne aj mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, nezakladajú prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia. Z hľadiska posúdenia existencie niektorej z procesných vád v zmysle § 237 O.s.p. ako dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu 5 7 Cdo/ 7/2010 odvolacieho súdu, nie je pritom významný subjektívny názor účastníka, ţe v konaní došlo k takejto vade, ale len jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, ţe konanie je skutočne postihnuté niektorou z taxatívne vymenovaných vád. Dovolateľka existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a aţ g/ O.s.p. netvrdila a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo. Prípustnosť jej dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva. Dovolateľka namietala, ţe konanie trpí vadou v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p., keď odvolaciemu súdu vyčíta, ţe konanie pred odvolacím súdom o prejedaní jej odvolania nebolo verejné, odvolací súd ju o pojednávaní pred odvolacím súdom neupovedomil i keď sa nevzdala práva na verejné prerokovanie veci. Odňatím moţnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie moţnosti konať pred súdom, 2/ to, ţe k odňatiu moţnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu, 3/ moţnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. O vadu, ktorá je z hľadiska §237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. Podľa § 214 ods. 1 a 2 O.s.p. (v znení účinnom od
2. októbra 2008), na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie ak a/ je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b/ súd prvého stupňa 6 7 Cdo/ 7/2010 rozhodol podľa § 115a bez nariadenia odvolacieho pojednávania, c/ to vyţaduje dôleţitý verejný záujem. V ostatných prípadoch moţno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania. Podmienky, za splnenia ktorých môţe odvolací súd konať bez pojednávania, musia vyplývať z obsahu spisu a charakteru prejednávanej veci. V danom prípade odvolací súd nemusel doplňovať alebo opakovať dokazovanie, lebo sa stotoţnil so skutkovým stavom a právnym posúdením veci tak, ako ho ustálil súd prvého stupňa. Rozhodnutiu súdu prvého stupňa predchádzalo prejednanie veci na súdnom pojednávaní (viď napr. č.l. 53- 57, č.l. 119- 125, č.l. 127-128, č.l. 201-210, č.l. 219-221, č.l. 230-233, č.l. 236 - 241 spisu) nariadenom podľa § 115 O.s.p. Vychádzajúc z povahy prejednávanej veci (náhrada škody z titulu nesprávneho úradného postupu), obsahu spisu a stanoviska ţalovanej (bez bliţšej konkretizácie dôvodu pre nariadenie odvolacieho pojednávania vyplývajúceho z § 214 ods. 1 O.s.p.) zaujal dovolací súd názor, ţe v tomto prípade nešlo o vec dôleţitého verejného záujmu (nejde o veci týkajúce sa v rôznych súvislostiach väčšieho okruhu osôb, napr. spory týkajúce sa územného celku a pod.). Dohovor o ľudských právach a základných slobodách a ani judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva explicitne netrvá na tom, aby civilné spory (občianskoprávne konania) sa mali na kaţdom stupni prejednávať verejne - na ústnych súdnych pojednávaniach. Poţiadavka verejného vyhlásenia rozsudku odvolacieho súdu bola zachovaná (č.l. 286 spisu). Ústavná poţiadavka o verejnom vyhlásení rozsudku v zmysle čl. 142 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky

§ 156ods.

1 O.s.p., bola odvolacím zachovaná (viď zápisnica odvolacieho súdu o verejnom vyhlásení rozsudku z

1. apríla 2010 – č.l. 286 spisu). Zachovanie zákonného postupu pred vyhlásením rozsudku odvolacím súdom bez nariadenia ústneho pojednávania (§ 156 ods. 3 O.s.p.) – oznámením miesta a času verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením vyplýva z obsahu spisu. Oznámenie o čase a mieste verejného vyhlásenia rozsudku odvolacím súdom bolo na úradnej tabuli súdu vyvesené
2. apríla 2010, teda najmenej päť dní pred vyhlásením rozsudku z
3. apríla 2010 (č.l. 285 spisu). Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, ţe odvolací súd v danom prípade nebol povinný nariadiť pojednávanie na prejednanie veci, na ktoré by mal povinnosť predvolať i účastníkov konania (tak ako sa toho domáhala dovolateľka), pokiaľ postupoval v súlade s § 214 ods. 1, 2 7 7 Cdo/ 7/2010 O.s.p., jeho procesný postup nemohol zaloţil procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Dovolateľka odvolaciemu súdu vyčítala, ţe neprihliadol na „nový dôkaz“, ktorý predloţila v zmysle § 205a ods. 1 písm. d/ O.s.p. spolu s odvolaním podaným proti rozsudku súdu prvého stupňa, ďalej súdom niţších stupňov vytýka, ţe vykonané dôkazy nesprávne vyhodnotili, nesprávne odstránili rozpory vyplývajúce z vykonaných dôkazov a tak dospeli k nesprávnemu skutkovému stavu veci. Pokiaľ ide o námietky dotýkajúce sa správne alebo úplne zisteného skutkového stavu veci (vrátane tej, ţe odvolací súd neprihliadal na nový dôkaz predloţený v odvolacom konaní, resp. námietka o jeho nevykonaní) je súdna prax jednotná v názore, ţe ak súd niektorý dôkaz nevykoná, môţe to viesť prípadne k nesprávnym skutkovým zisteniam a v konečnom dôsledku aj k vecne nesprávnemu rozhodnutiu, nie však k odňatiu moţnosti konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. (viď R 37/1993, R 125/1999 a R 6/2000). Treba zdôrazniť, ţe k procesným právam účastníka nepatrí, ako sa dovolateľka mylne domnieva, aby bol súdom vykonaný kaţdý ňou navrhnutý dôkaz. Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97). Rozhodovanie o tom, ktoré z navrhnutých dôkazov budú vykonané, patrí vţdy výlučne súdu, a nie účastníkovi konania (§ 120 ods. l O.s.p., § 211 ods. 2 O.s.p.). Ak súd rozhodne, ţe navrhnuté dôkazy nevykoná (napr. preto, ţe sú pre vec nevýznamné alebo nadbytočné), nemôţe to byť povaţované za postup odnímajúci účastníkovi konania moţnosť konať pred súdom. K uvedenej námietke ţalovanej treba dodať, ţe súd neodníme účastníkovi moţnosť pred ním konať ani tým, ţe (prípadne) nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov (§ 132 O.s.p.); jeho rozhodnutie môţe byť síce z tohto dôvodu vecne nesprávne, ale to ešte samo osebe nevedie k zmätočnosti rozhodnutia a nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 42/1993), pre úplnosť treba dodať, ţe nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je samostatným dovolacím dôvodom ani vtedy, keď je dovolanie procesne prípustné – viď § 241 ods. 2 písm. a/ aţ c/ O.s.p.). Pokiaľ dovolateľka namieta, ţe súdy pri rozhodovaní vychádzali 8 7 Cdo/ 7/2010 z neúplných skutkových zistení, ide po stránke obsahovej o námietku, ţe v konaní došlo k tzv. inej (neţ v § 237 O.s.p. vymenovanej) procesnej vady majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; takáto dovolateľkou tvrdená vada (i keby k nej v konaní došlo) by bola síce relevantným dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), sama o sebe by ale nezakladala prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. Pokiaľ obsah dovolacích námietok smeroval tieţ k spochybneniu právneho posúdenia veci odvolacím súdom v napadnutom rozsudku (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), je potrebné uviesť, ţe právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Súd ale právnym posúdením veci neodníma účastníkovi konania moţnosť uplatnenia jeho procesných práv v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 112/2001 uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 43/2003 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 50/2002 uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 1/2003). Právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov je Najvyšším súdom Slovenskej republiky povaţované za relevantný dovolací dôvod, ktorým moţno odôvodniť procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), zároveň je ale zhodne zastávaný názor, ţe (ani prípadné) nesprávne právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov nie je procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., lebo (ani prípadným) nesprávnym právnym posúdením veci súd účastníkovi konania neznemoţňuje realizáciu ţiadneho jeho procesného oprávnenia (viď napríklad rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 102/2004, sp. zn. 2 Cdo 282/2006, sp. zn. 3 Cdo 174/2005 a sp. 4 Cdo 165/2003). I keby dovolacie námietky o zaloţení rozhodnutia na nesprávnom právnom posúdení veci (napr. v otázkach vzniku zodpovednosti ţalovanej za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom a jej výšky) boli prípadne aj opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného hľadiska neposudzoval), dovolateľkou vytýkané okolnosti by mali za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladali by ale prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia § 237 O.s.p. 9 7 Cdo/ 7/2010 Keďţe prípustnosť dovolania ţalovanej nemoţno vyvodiť zo ţiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol jej dovolanie podľa § 243b ods. 5 O.s.p.

§ 218ods.

1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na odmietnutie dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti. V dovolacom konaní procesne úspešnému ţalobcovi vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti ţalovanej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p.

§ 224ods.

1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd napriek tomu úspešnému účastníkovi nepriznal náhradu trov dovolacieho konania, lebo nepodal návrh na uloţenie povinnosti nahradiť trovy dovolacieho konania (§ 151 ods. 1 O.s.p.). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:

1. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
2. júla 2011 JUDr. Daniela Š v e c o v á, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť : Hrčková Marta 10 7 Cdo/ 7/2010