zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z.z.“). V ţalobe medziiným uviedla, ţe predmetnú ujmu jej spôsobil nesprávnym úradným postupom Okresný súd Pezinok, preto jeho sudcovia nemôţu danú vec prejednať a rozhodnúť. Vzhľadom na to ţiadala, aby Krajský súd v Bratislave rozhodol o prikázaní tejto veci inému súdu toho istého stupňa (§ 12 ods. 1 O.s.p.). Okresný súd Pezinok povaţoval ţalobu v uvedenej časti za námietku zaujatosti jeho sudcov a spis po ich vyjadrení sa k argumentácii ţalobkyne predloţil na rozhodnutie Krajskému súdu v Bratislave (§ 16 ods. 1 O.s.p.). 2 3 Cdo 208/2013 Krajský súd v Bratislave uznesením z
zákona č. 514/2003 Z.z.,
1 O.s.p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia 4 3 Cdo 208/2013 návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky. Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadla ţalobkyňa dovolaním, nemá znaky ţiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu uvedenému § 239 ods. 2 písm. a/ aţ c/ O.s.p. Dovolanie ţalobkyne preto podľa ustanovení § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. prípustné nie je. Prípustnosť dovolania ţalobkyne by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy len ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný; ak v konaní došlo k niektorej z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tieţ rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Osobitne ale treba zdôrazniť, ţe pre záver o prípustnosti dovolania
nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade vymenovanej v tomto 5 3 Cdo 208/2013 ustanovení; rozhodujúcim je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo. Ţalobkyňa procesné vady konania
a/ aţ d/ a f/ O.s.p. netvrdila a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva. 1. Ţalobkyňa tvrdí, ţe v danom prípade súdy konali napriek tomu, ţe sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný (§ 237 písm. e/ O.s.p.).
1 veta prvá O.s.p. konanie začína na návrh. Toto ustanovenie určuje moment, ktorým vznikajú Občianskym súdnym poriadkom upravené procesné práva a povinnosti súdu a účastníkov konania. Nedostatok návrhu na začatie takého konania, ktoré podľa zákona môţe začať len na návrh, je neodstrániteľným nedostatkom podmienky konania. Ak súd zistí, ţe sa pred ním vedie konanie bez toho, aby bol podaný návrh na začatie konania, hoci bol taký návrh potrebný, prebiehajúce konanie v ktoromkoľvek štádiu zastaví. Skutočnosť, ţe občianske súdne konanie v niektorej veci prebehlo bez toho, aby bol podaný návrh, výlučne ktorým mohlo toto konanie začať, zakladá procesnú vadu uvedenú v § 237 písm. e/ O.s.p. O prípad neexistencie návrhu na začatie konania ide ale len vtedy, ak chýba návrh ako procesný úkon účastníka, ktorým sa začína konanie (porovnaj tieţ rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2005 sp. zn. 3 Cdo 56/2005 a z 19. októbra 2006 sp. zn. 3 Cdo 186/2006). V občianskom súdnom sporovom konaní (o také ide aj v danom prípade) sa návrh na začatie konania označuje ako ţaloba. Z obsahu spisu vyplýva, ţe ţalobkyňa podala ţalobu o náhradu majetkovej a nemajetkovej ujmy
zákona č. 514/2003 Z.z. na Okresnom súde Pezinok dňa
ktorého „námietka zaujatosti je návrhom na začatie 'samostatného' konania o vylúčenie sudcu“. Obsah odôvodnenia dovolaním napadnutého uznesenia odvolacieho súdu ale v ničom neopodstatňuje záver, ţe by odvolací súd zastával tento názor (t.j. ţe konanie o námietke zaujatosti je samostatným konaním). Odvolací súd sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia len stotoţnil s názorom Ústavného súdu Slovenskej republiky,
ktorého sa vecné oslobodenie občianskeho súdneho konania od súdneho poplatku podľa § 4 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. nevzťahuje na súdny poplatok za vznesenie námietky zaujatosti podľa poloţky č. 17a Sadzobníka súdnych poplatkov (II. ÚS 124/2011). Ţalobkyňa napriek tomu, ţe na jednej strane v dovolaní „nesúhlasí so separáciou konania o námietke zaujatosti“, na druhej strane prípustnosť svojho dovolania vyvodzuje z ustanovenia § 237 písm. e/ O.s.p., čo ale svedčí o tom, ţe túto „alternatívu“ (t.j. ţe námietka zaujatosti je akýmsi návrhom na začatie „samostatného“ konania) si predsa len osvojuje. V občianskom súdnom konaní, ktoré začalo podaním ţaloby (§ 79 veta prvá O.s.p.), súd spravidla rozhoduje o viacerých parciálnych otázkach významných pre konanie (o povinnosti poplatníka zaplatiť súdny poplatok, námietke zaujatosti, ustanovení zástupcu, uloţení poriadkovej pokuty, trovách konania, svedočnom a pod.). O týchto otázkach ale nerozhoduje v nejakom samostatnom (súbeţne prebiehajúcom) konaní, ktoré by začínalo osobitným návrhom. Rozhodovanie o týchto otázkach predstavuje integrálnu súčasť jednotného občianskeho súdneho konania, v ktorom je podaný jediný návrh na začatie konania – ţaloba. Aj vtedy, keď súd rozhoduje o námietke zaujatosti vznesenej účastníkom (pokiaľ bola podaná) alebo o povinnosti účastníka (poplatníka) zaplatiť súdny poplatok, rozhoduje ako súd v konaní, ktoré začalo podaním návrhu na začatie konania (ţaloby). Len ak takéto občianske súdne konanie ako celok prebehlo napriek tomu, ţe sa nepodal návrh na jeho začatie (ţaloba), hoci bol podľa zákona potrebný, ide o procesnú vadu
e/ O.s.p. Tvrdenie, ţe v danom prípade sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, nie je vôbec spôsobilé naplniť skutkovú podstatu ustanovenia § 237 ods. 1 7 3 Cdo 208/2013 písm. e/ O.s.p., lebo sa ním bez akéhokoľvek opodstatnenia zamieňa stav, keď nebol podaný ţiadny návrh na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný, s tým, ţe v ţalobou riadne začatom konaní bol vyrubený súdny poplatok, ktorý (podľa ţalobkyňou zastávaného názoru) nemal byť vyrubený. Na základe vyššie uvedeného dovolací súd uzatvára, ţe pokiaľ aj súd prvého stupňa prípadne uznesením vyrubil súdny poplatok za námietku zaujatosti, hoci ţalobkyňa túto námietku nevzniesla (pozn.: dovolací súd sa touto otázkou nezaoberal), a odvolací súd prvostupňové uznesenie potvrdil, nemohlo to mať za následok procesnú vadu uvedenú v ustanovení § 237 písm. e/ O.s.p. 2. Ţalobkyňa namieta, ţe pri vyrubovaní súdneho poplatku podľa poloţky č. 17a Sadzobníka, rozhodoval vylúčený sudca (§ 237 písm. g/ O.s.p.). Sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom moţno mať pochybnosti o ich nezaujatosti (§ 14 ods. 1 O.s.p.). Na súde vyššieho stupňa sú vylúčení i sudcovia, ktorí rozhodovali vec na súde niţšieho stupňa, a naopak. To isté platí, ak ide o rozhodovanie o dovolaní (§ 14 ods. 2 O.s.p.). Dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci alebo v jeho rozhodovaní v iných veciach (§ 14 ods. 3 O.s.p.). Neexistencia ţiadneho rozhodnutia alebo existencia právoplatného rozhodnutia nadriadeného súdu o tom, ţe sudca je alebo nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania vecí, nebránila v danom prípade dovolaciemu súdu pri skúmaní podmienok prípustnosti dovolania
ustanovenia § 237 písm. g/ O.s.p., posúdiť túto otázku samostatne a prípadne i inak, neţ ju posúdil nadriadený súd (R 59/1997). I keď zákon v § 14 ods. 1 O.s.p. spája vylúčenie sudcov z prejednania a rozhodovania vo veci nielen so skutočne preukázanou zaujatosťou, ale aj vtedy, ak moţno mať čo i len pochybnosť o ich nezaujatosti, nemoţno prehliadať, ţe rozhodnutie o vylúčení sudcu podľa § 14 ods. l O.s.p. predstavuje výnimku z významnej ústavnej zásady, ţe nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi (čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky). Vzhľadom na to moţno vylúčiť sudcu z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci len celkom výnimočne a len zo skutočne závaţných dôvodov, ktoré sudcovi zjavne bránia rozhodnúť 8 3 Cdo 208/2013 v súlade so zákonom, objektívne, nezaujato a spravodlivo. Samotný subjektívny názor účastníka konania, ţe v osobe určitého sudcu sú dané okolnosti vylučujúce ho z prejednávania a rozhodovania veci, nezakladá ešte bez ďalšieho dôvod pre legitímne obavy z jeho nestranného a nezaujatého rozhodovania. Z hľadiska § 14 ods. 1 O.s.p. je právne významný vzťah sudcu, a to buď k veci (kedy má sudca svoj konkrétny záujem na určitom spôsobe skončenia konania a rozhodnutia o veci), alebo k účastníkom konania (o taký vzťah ide vtedy, ak sudca má k účastníkovi konania určitý osobný vzťah, so zreteľom na ktorý moţno mať pochybnosti o jeho nezaujatosti) a napokon k zástupcom účastníkov konania. V danom prípade ţalobkyňa – z hľadiska obsahového (viď § 41 ods. 2 O.s.p.) – namieta, ţe sudkyňa Okresného súdu Pezinok, ktorá rozhodla o povinnosti ţalobkyne zaplatiť súdny poplatok vo výške 66 €, bola vylúčená z prejednávania a rozhodovania tejto veci, lebo je sudkyňou Okresného súdu Pezinok, nesprávny úradný postup ktorého v inej veci zakladá podľa názoru ţalobkyne zodpovednosť ţalovanej
zákona č. 514/2003 Z.z. Najvyšší súd Slovenskej republiky uţ v iných veciach vyslovil názor, ţe dôvod na vylúčenie sudcu (§ 14 ods. 1 O.s.p.) nezakladá sama skutočnosť, ţe sudca má prejednať a rozhodnúť vec, v ktorej ţalovaným je súd, na ktorom tento sudca vykonáva súdnictvo (viď napríklad uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. mája 2010 sp. zn. 3 Nc 14/2010). Nadväzujúc na tento názor dovolací súd pre účely preskúmavanej veci konštatuje, ţe dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to, ţe vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne (podľa tvrdenia ţalobkyne) svojím nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci zaloţil zodpovednosť ţalovanej za majetkovú a nemajetkovú ujmu
zákona č. 514/2003 Z.z. Z uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, ţe námietka ţalobkyne o existencii procesnej vady konania
g/ O.s.p. nie je opodstatnená. 3. Vzhľadom na to, ţe ţalobkyňa v dovolaní neopodstatnene namietla existenciu vád konania
e/ a g/ O.s.p., čo pri uţ vyššie uvedenom konštatovaní o neprípustnosti jej dovolania
1 a 2 O.s.p. a § 237 písm. a/ aţ d/ a f/ O.s.p. znamená, ţe tento jej mimoriadny opravný prostriedok nie je podľa Občianskeho súdneho poriadku procesne prípustný, nepristúpil dovolací súd k posúdeniu správnosti 9 3 Cdo 208/2013 právneho posúdenia veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), na ktorom spočíva napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu; ani prípadná nesprávnosť právneho posúdenia nezakladá totiţ prípustnosť dovolania (viď R 54/2012). Z toho istého dôvodu dovolací súd neskúmal ani správnosť záverov odvolacieho súdu v tých otázkach, v súvislosti s ktorými ţalobkyňa poukázala na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.