vtedajšieho cenového predpisu – vyhlášky č. 129/1984 Zb. o cenách stavieb, pozemkov, porastov, úhradách za zriadenie práva osobného uţívania pozemkov a o náhradách za dočasné uţívanie pozemkov (ďalej len „vyhláška č. 129/1984 Zb.“). Uzavretiu tejto kúpnej zmluvy predchádzalo rozhodnutie Obvodného národného výboru Bratislava I (ďalej len „ONV“) o vyvlastnení vydané
nich dôjsť jednostranne a bez dohody s nimi v čase po uzavretí kúpnej zmluvy. Predloţili síce kópiu poštovej poukáţky znejúcej na túto sumu, z kópie ale nevyplýva dôvod jej zaplatenia.
názoru súdu prvého stupňa sa ţalobcovia mali a mohli domáhať vydania parcely č. 221/1 postupom
zákona č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách (ďalej len „zákon č. 87/1991 Zb.“). Keďţe uplatnenie reštitučných nárokov bolo viazané na zákonom 3 3 Cdo 58/2012 stanovené lehoty, nemôţu sa uţ
všeobecných občianskoprávnych predpisov domáhať určenia vlastníctva, lebo by sa tým narušila právna istota subjektov, ktoré nehnuteľnosť získali po tom, keď uţ bolo zrejmé, ţe nebol uplatnený reštitučný nárok. Zamietnutie ţaloby v časti určenia spoluvlastníctva parcely č. 221/2 odôvodnil súd prvého stupňa tým, ţe ţalovaná nie je v katastri nehnuteľností vedená ako jej vlastník, teda v danom prípade nie je pasívne vecne legitimovaná. Uvedený rozsudok súdu prvého stupňa napadli ţalobcovia odvolaním, v ktorom vyjadrili názor, ţe súd neposudzoval vec z hľadiska nimi namietaných dôvodov neplatnosti kúpnej zmluvy.
ich názoru dospel k nepodloţenému záveru, ţe kúpna cena bola určená správne. Naďalej tvrdili, ţe sumu 8 699 Kčs vrátili titulom „preplatku nehn. r. 85“, čo potvrdzuje, ţe cenu určoval jednostranne len kupujúci. Zároveň to svedčí aj skutočnosti, ţe vrátenie časti kúpnej ceny spôsobilo neplatnosť kúpnej zmluvy, pretoţe v jej písomnom vyhotovení chýbala dohoda o cene.
ich názoru sa im MSK a štátne orgány protiprávne vyhráţali spôsobom relevantným v zmysle § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Poukázali tieţ na to, ţe „bojovali o svoj majetok so socialistickým reţimom 40 rokov a za ten čas prišli o všetko – počnúc osobným automobilom, hotelom, domom – viackrát boli vysídlení z miesta bydliska, či vylučovaní zo škôl a pod.“. Spochybnili tieţ správnosť záveru, ţe ţalovaná nie je vo vzťahu k parcele č. 221/2 pasívne vecne legitimovaná. K otázke aplikácie reštitučných zákonov ţalobcovia uviedli, ţe vzťah týchto zákonov k Občianskemu zákonníku je vzťahom špeciálneho zákona ku všeobecnému zákonu, ale len ak sú splnené všetky predpoklady pre pouţitie osobitného zákona. Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 20. novembra 2008 sp. zn. 3 Co 177/2006 odvolaním napadnutý rozsudok potvrdil. Vychádzal z názoru, ţe ţalobcovia v odvolaní neuviedli ţiadne skutočnosti, s ktorými by sa nebol vysporiadal uţ súd prvého stupňa. Odôvodnenie svojho potvrdzujúceho rozsudku zaloţil na aplikácii ustanovenia § 219 ods. 2 O.s.p., pričom na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku uviedol, ţe z dokazovania pred súdom prvého stupňa nevyplynuli skutočnosti, ktoré by nasvedčovali tomu, ţe ţalobcovia uzavreli kúpnu zmluvu pod tlakom bezprávnej vyhráţky. Poukázal na skutočnosť, ţe k vyvlastneniu objektu nikdy nedošlo, ţalobcovia vyvlastňovacím zámerom úspešne čelili a na ich odvolanie bolo prvostupňové vyvlastňovacie rozhodnutie zrušené. V konaní nebolo preukázané, ţe by neskoršia poţiadavka, aby dali vyhotoviť statický posudok, slúţila ako zámienka pre „opätovné vyvlastnenie“ a ţe by štátne orgány sledovali 4 3 Cdo 58/2012 jediný cieľ – pozbaviť ţalobcov majetku. Kúpna zmluva nebola uzavretá ani v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok, lebo kúpna cena bola určená
vyhlášky č. 129/1984 Zb. Uvedený rozsudok odvolacieho súdu napadli ţalobcovia sťaţnosťou. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) v náleze z 26. novembra 2009 sp. zn. III. ÚS 279/09 (ďalej len „nález“) uviedol, ţe odvolací súd porušil základné právo ţalobcov na súdnu ochranu. Vzhľadom na to ústavný súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. V odôvodnení nálezu uviedol, ţe prvostupňový súd správne poukázal na moţnosť posudzovania veci
zákona č. 87/1991 Zb., čo by vylučovalo aplikáciu ustanovení Občianskeho zákonníka o absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy. Spornou bola preto predovšetkým otázka, či ţalobcovia mohli svoje nároky uplatňovať
reštitučných predpisov. Aţ po negatívnej odpovedi na ňu malo význam skúmať neplatnosť kúpnej zmluvy. Prvostupňový súd v prvom rade analyzoval moţnosť absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy a len okrajovo poukázal na moţnosť aplikácie reštitučných predpisov. Súd prvého stupňa zo súvisiaceho spisu vedel, ţe ţalobcovia sa svojich práv domáhali najskôr v konaní začatom
zákona č. 87/1991 Zb., v ktorom za ţalovanú označili medziiným tieţ Maďarskú republiku, teda cudzí štát, ktorý
1 písm. b/ zákona č. 87/1991 Zb. nie je povinnou osobou. To vyvoláva pochybnosti, či ţalobcovia mohli
tohto zákona uplatniť svoje práva k predmetu sporu. Odpoveď na túto otázku mala pre prerokovávanú vec podstatný význam, pretoţe ak mohli (mali) postupovať
zákona č. 87/1991 Zb., bolo by potrebné ich vlastnícku ţalobu bez ďalšieho zamietnuť. Súd prvého stupňa túto otázku zodpovedal vyslovením názoru, ktorý je síce správny, nepredchádzala mu ale potrebná analýza okolností daného prípadu. Ústavný súd preto konštatoval, ţe súdy dostatočne neodôvodnili záver o pouţiteľnosti právneho názoru o vzťahu všeobecných občianskoprávnych predpisov a predpisov reštitučných na prípad ţalobcov. Ako nedostatočné hodnotil ústavný súd aj odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu v otázke určenia kúpnej ceny v roku
reštitučných právnych predpisov, alebo
všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka. Z doplneného dokazovania mal preukázané, ţe sporné nehnuteľnosti predali ţalobcovia MSK. Na základe uznesenia Vlády Slovenskej socialistickej republiky (ďalej len „SSR“) č. 38 z
zákona č. 87/1991 Zb. domáhali voči ţalovaným – Správe sluţieb diplomatickému zboru Bratislava, ďalej Českej a Slovenskej Federatívnej republike (ďalej len „ČSFR“) a Maďarskej republike vydania parcely č.
1 písm. b/ zákona č. 87/1991 Zb. Veľvyslanectvo Maďarskej republiky sa vyjadrilo, ţe k nehnuteľnosti ich strana získala právo trvalého uţívania a nezmenene si na nej ţelá postaviť Maďarské kultúrne stredisko. Maďarská republika bola ako drţiteľ spornej nehnuteľnosti vedená v katastri nehnuteľností aţ do rozhodnutia Okresného úradu Bratislava I – katastrálneho odboru z
tohto zákona, opierala ţalovaná o to, ţe
Medzivládnej dohody mala Maďarská publika zaplatiť do troch mesiacov odo dňa podpisu dohody sumu 2 095 200 Kčs, ktorú ale neuhradila a nikdy sa nestala trvalou uţívateľkou ani oprávnenou drţiteľkou a ani vlastníčkou nehnuteľnosti. Ţalovaná zastávala názor, ţe ak by ţalobcovia pokračovali v reštitučnom konaní, bolo by v ňom vyšlo najavo, ţe vlastníčkou a drţiteľkou bola stále ČSFR, resp. Slovenská republika (ďalej len „SR“). Tieto tvrdenia ţalovanej označil odvolací súd za účelové a zavádzajúce, lebo počas reštitučného konania bola v katastri nehnuteľností ako drţiteľka objektu vedená Maďarská republika. V reštitučnom konaní ţalovaná uviedla, ţe nehnuteľnosť nemá v drţbe ani v operatívnej správe a Maďarská republika potvrdila existenciu svojho práva k nehnuteľnosti. Za tohto stavu ani ţalobcovia nemali ţiadny dôvod spochybňovať správnosť zápisu práva v katastri nehnuteľností. Keďţe túto parcelu
výpisu z katastra drţal cudzí štát, nemali ani právnu moţnosť domáhať sa jej vydania
zákona č. 87/1991 Zb. Odvolací súd preto v ďalšom preskúmal vec
všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka. Vychádzal zo zistenia, ţe v období rokov 1981 aţ 1985 cez štátne orgány a socialistické organizácie bol na ţalobcov vyvíjaný psychický nátlak, aby objekt predali, lebo inak im bude vyvlastnený. V konkrétnostiach poukázal odvolací súd na to, ţe MSK listom z
hli a 2. decembra 1985 uzavreli kúpnu zmluvu, ktorou dom s pozemkom odpredali za kúpnu cenu 68 758 Kčs určenú
znaleckého posudku. Konanie kupujúcej strany malo znaky postupu, ktorý viedol k absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy. Odvolací súd mal výsledkami vykonaného dokazovania preukázané, ţe dom bol v schátralom stave a v roku 1979 bol určený na asanáciu. I keď vtedajší právny poriadok neumoţňoval vyvlastniť objekt na účel, ktorý bol uvedený v prvostupňovom vyvlastňovacom rozhodnutí, predsa len bolo rozhodnuté o vyvlastnení. Toto rozhodnutie bolo síce zrušené rozhodnutím druhostupňového vyvlastňovacieho orgánu, následne ale štát pokračoval v nových pokusoch získať objekt. Ţalobcom bolo nariadené predloţiť statický posudok objektu, zaplatením za ktorý by u nich došlo k ďalšej finančnej ujme. Cena za statický posudok sa v tom čase mohla pohybovať od 10 000 Kčs (
ţalovanej) do 40 000 Kčs (
ţalobcov). Pri príjme ţalobcov z nájomného za byty v dome (3 780 Kčs), z ktorého sa 70% odvádzalo štátu na osobitný účet a len 30% (1 134 Kčs) zostalo na opravu, údrţbu objektu, by aj ţalovanou uvádzaná cena statického posudku predstavovala zhruba nájomné za 9 rokov; ak by ţalobcovia túto sumu pouţili na obstaranie statického posudku, nezostali by im prostriedky na investície do objektu. Na druhej strane ale, pokiaľ by nedali vypracovať statický posudok, 8 3 Cdo 58/2012 obstarali by ho príslušné orgány, jeho cenu by však museli napokon i tak zaplatiť ţalobcovia zo svojho. Odvolací súd zohľadnil na jednej strane výšku kúpnej ceny uvedenú v kúpnej zmluve, na druhej strane výšku náhrady za statický posudok a konštatoval nielen ich nepomer, ale aj nedostatok logiky v postupe orgánov a inštitúcií štátu – ak bol totiţ objekt určený na asanáciu, nedôvodne bola ţalobcom uloţená povinnosť predloţiť statický posudok. Od ţalobcov bolo teda vynucované niečo, čo nebolo dovolené vynucovať. Toto konanie štátu malo znaky bezprávnej vyhráţky vzbudzujúcej v ţalobcoch dôvodné obavy, ţe napokon za objekt nezískajú takmer ţiadne finančné prostriedky. V ďalšom sa odvolací súd, riadiac sa záväzným právnym názorom ústavného súdu, zaoberal otázkami, ktoré súvisia s tým, ako bola v danom prípade určená výška kúpnej ceny. Odvolací súd mal z vyjadrení ţalobcov, z obsahu kúpnej zmluvy a zo znaleckého posudku o cene objektu preukázané, ţe medzi predávajúcimi a kupujúcou nedošlo k dohode o kúpnej cene. Svedok Ing. J. B. (v čase uzavretia kúpnej zmluvy riaditeľ MSK) sa vyjadril, ţe nerokoval so ţalobcami o kúpnej cene, lebo to bolo vecou ekonómov a právnikov. Zo znaleckého posudku spracovaného znalcom Ing. F. B., z ktorého sa vychádzalo pri určení kúpnej ceny, mal odvolací súd preukázané, ţe tento posudok objednávala MSK. Posudok bol vypracovaný 26. marca 1984 a v ňom určená cena nehnuteľnosti predstavovala 45 151 Kčs. Znalec k tomuto posudku vypracoval doplnok z 13. septembra 1985, v zmysle ktorého bola cena objektu 71 137 Kčs. V znaleckom posudku boli neznámou osobou a z neznámych dôvodov vykonané škrty. Vzhľadom na to bolo potrebné vychádzať z toho, ţe ak po týchto úpravách bola v znaleckom posudku uvedená suma 68 758 Kčs, treba naďalej za cenu
znaleckého posudku povaţovať cenu určenú znalcom – vo výše 71 137 Kčs. Opodstatnené je preto tvrdenie ţalobcov, ţe i keď je v kúpnej zmluve uvedená kúpna cena 68 758 Kčs, v skutočnosti k dohode o kúpnej cene medzi účastníkmi kúpnej zmluvy nedošlo. Odvolací súd k tomuto záveru dospel aj s prihliadnutím na to, ţe ţalobcovia boli následne vyzvaní, aby vrátili časť kúpnej ceny (8 699 Kčs); túto sumu ţalobcovia poukázali MSK 13. septembra 1986 s poznámkou, ţe ide o „prepl. nehn. r. 85“. Odvolací súd v tom videl nielen skutočnosť svedčiacu o absencii dohody o zmene kúpnej ceny (zníţenie kúpnej ceny o 1/8), ale tieţ dôvod zakladajúci neplatnosť kúpnej zmluvy. Tvrdenie ţalovanej, ţe táto suma sa nemusela týkať plnenia na základe kúpnej zmluvy, ale ţe mohlo ísť o plnenie v inom právnom vzťahu (ako napríklad nedoplatok elektriny), povaţoval odvolací súd za nepodloţené, lebo k iným (kúpnou zmluvou nezaloţeným) právnym vzťahom medzi ţalobcami a MSK nedošlo. Odvolací súd zo všetkých uvedených dôvodov zmenil rozsudok súdu prvého stupňa (§ 220 O.s.p.) v časti určenia vlastníctva parcely č. 221/1tak, ţe ţalobe vyhovel; v časti týkajúcej sa parcely č. 221/2 napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne 9 3 Cdo 58/2012 správny s odôvodnením, ţe ţalovaná nie je v katastri nehnuteľností vedená ako jej vlastníčka. O trovách konania rozhodol odvolací súd
ustanovení § 224 a § 142 ods. 3 O.s.p. Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podala ţalovaná dovolanie. Z obsahu jej mimoriadneho opravného prostriedku (§ 41 ods. 2 O.s.p.) vyplýva, ţe ním napadla tak rozhodnutie vo veci samej – zmeňujúci výrok rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bolo určené vlastníctvo ţalobcov (viď najmä úvodnú časť bodu XV. dovolania), ako aj výrok o náhrade trov konania (viď bod XIV. dovolania).
jej názoru došlo v danom konaní k procesnej vade majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) a dovolaním napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Ţalovaná pripomenula záver prvostupňové súdu, ţe pokiaľ by
všeobecných predpisov bolo moţné domáhať sa vydania nehnuteľnosti alebo určenia jej vlastníctva po uplynutí lehôt stanovených zákonom č. 87/1991 Zb., bola by porušená právna istota tých subjektov, ktoré po tom, keď bolo zrejmé, ţe reštitučný nárok nebol uplatnený, získali nehnuteľnosti od povinnej osoby.
názoru ţalovanej sa ţalobcovia nemohli domáhať ochrany svojho práva určovacou ţalobou, lebo sa
zákona č. 87/1991 Zb. mohli domáhať vydania predmetných nehnuteľností alebo poţadovať za ne finančnú náhradu. Pokiaľ v ţalobe o určenie vlastníctva uvádzali, ţe nehnuteľnosti previedli na štát v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok (čo je zároveň relevantný spôsob prechodu nehnuteľnosti na štát v zmysle § 6 ods. 1 písm. g/ zákona č. 87/1991 Zb.), v reštitučnom konaní ako „reštitučný dôvod“ uviedli to, ţe objekt bol vyvlastnený za náhradu a nikdy neslúţil účelu, na ktorý bol vyvlastnený (§ 6 ods. 1 písm. i/ zákona č. 87/1991 Zb.). Ţalobcovia vzali ţalobu v reštitučnom konaní späť tvrdiac, ţe nehnuteľnosti drţí cudzí štát (Maďarská republika), ktorý je v zmysle § 4 ods. 1 písm. b/ zákona č. 87/1991 Zb. vyňatý z okruhu povinných osôb. Maďarská republika sa ale nikdy nestala vlastníčkou sporných nehnuteľností, ani ich trvalou uţívateľkou alebo oprávnenou drţiteľkou, lebo nesplnila podmienky uvedené v Medzivládnej dohode. Maďarská republika bola teda na príslušnom liste vlastníctva zapísaná len formálne a jediným vlastníkom a drţiteľom nehnuteľnosti bol po celý čas štát (t.j. ČSFR, resp. SR). Rozhodnutím katastra bol tento chybný údaj v katastri nehnuteľností opravený.
názoru ţalovanej sa v zmeňujúcom rozsudku odvolacieho súdu nesprávne uvádza, ţe rozhodnutím katastra došlo k oprave nesprávneho zápisu „po zrušení nájmu, prípadne po odstúpení od nájomnej zmluvy“ s Maďarskou republikou. Rozhodnutie katastra nekonštatuje ţiadnu z uvedených moţností, spomína iba neuhradenie odplaty za zriadenie práva trvalého uţívania, nevysporiadanie vzťahu a zánik nájomného 10 3 Cdo 58/2012 právneho vzťahu zo zákona. Odvolací súd sa teda pri rozhodovaní neriadil ustanovením § 135 ods. 2 O.s.p., neprihliadal na rozhodnutie katastra a s jeho obsahom sa nevysporiadal; jeho úvahy o odstúpení od nájomnej zmluvy alebo o zrušení Medzivládnej dohody sú nadbytočné. Odvolací súd bez bliţšieho vysvetlenia označil za zavádzajúcu argumentáciu ţalovanej, ţe Maďarská republika nebola trvalou uţívateľkou, drţiteľkou alebo vlastníčkou sporných nehnuteľností; konštatoval ich drţbu Maďarskou republikou, neuviedol ale, z čoho vyvodil názor, ţe išlo o drţbu. Ak by ţalobcovia boli pokračovali v reštitučnom konaní, súd by v ňom musel vyriešiť otázku, či Maďarská republika bola nositeľkou práva vylučujúceho postup
zákona č. 87/1991 Zb., a či ţalobcom nevznikol nárok (len) na finančnú náhradu
87/1191 Zb.; odvolací súd sa tým ale vôbec nezaoberal. V ďalšej časti dovolania sa ţalovaná vyjadrila k otázkam týkajúcim sa ţalobcami namietanej neplatnosti kúpnej zmluvy. Pokiaľ odvolací súd za preukázaný povaţoval nátlak na ţalobcov,
ţalovanej neboli v odvolacom konaní v tomto smere produkované ţiadne nové dôkazy a odvolací súd vyhodnotil situáciu v úplnom rozpore s tým, ako ju posúdil v predchádzajúcom odvolacom konaní. V odôvodnení zmeňujúceho rozsudku nie je vysvetlené, ktoré okolnosti mali vplyv na túto zmenu právneho názoru. Ţalobcovia predloţili súdu doklad z
názoru ţalovanej treba v tom vidieť skutkové okolnosti, ktoré preukazujú, ţe orgán štátu v konečnom dôsledku chránil záujmy ţalobcov. Nie je preto vôbec zrejmé, z akého dôvodu odvolací súd vyhodnotil predmetný postup štátnych orgánov ako šikanózny.
vykonaného dokazovania práve v tomto období navštívil ţalobca 1/ riaditeľa MSK (I. J. B.) so ţiadosťou, aby MSK odkúpila predmetnú nehnuteľnosť. Vzhľadom na túto ţiadosť bol vypracovaný nový znalecký posudok na celkovú výšku 68 758 Kčs, v ktorom znalec Ing. F. B. dokonca
129/1984 Zb. zvýšil hodnotu stavby o 14%. Odvolací súd bez vysvetlenia uviedol, ţe „v rekapitulácii došlo k chybe“,
názoru ţalovanej ale išlo len o nevýznamnú matematickú chybu pri súčte hodnoty vedľajších stavieb (namiesto 2 318 Kčs malo ísť o 232 Kčs). Odvolací súd účelovo prihliada na hodnotu objektu vyčíslenú sumou 71 137 Kčs, i keď má vedomosť o tom, ţe správna výška ceny bola 68 758 Kčs. Rovnako prihliada na sumu 8 699 Kčs vrátenú ţalobcami z titulu preplatku za nehnuteľnosti, hoci nebolo preukázané, či išlo o súčasť kúpnej ceny. V tejto súvislosti ţalovaná upriamila pozornosť na ţalobu podanú v reštitučnom konaní, v ktorej ţalobcovia sami formulovali petit tak, ţe v prípade jej úspechu majú štátu vrátiť 68 758 Kčs (teda bez zohľadnenia sumy 8 699 Kčs). V tom ţalovaná videla zhodu s jej tvrdením, ţe medzi ţalobcami a MSK mohli v minulosti existovať aj iné vzťahy, v ktorých im vznikla povinnosť vrátiť túto sumu. V konaní bolo preukázané, ţe ţalobcovia sa vedeli dostatočne dôrazne a úspešne ubrániť pred vyvlastnením; to odôvodňuje predpoklad, ţe ak by MSK neoprávnene od nich ţiadala vrátiť sumu 8 699 Kčs, nezaplatili by ju. Z napadnutého rozsudku nevyplýva, z čoho vyvodil odvolací súd záver o uzavretí kúpnej zmluvy v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok. Právna zástupkyňa ţalobcov predloţila doklad spoločnosti H., s.r.o., v zmysle ktorého cena za vyhotovenie od ţalobcov poţadovaného statického posudku mohla predstavovať 47 360 Kčs, právny zástupca ţalovanej nechal ale tento doklad posúdiť spoločnosťou I. P., s.r.o., ktorá konštatovala, ţe cena statického posudku predmetného objektu v rokoch 1980 aţ 1990 predstavovala 7 000 Kčs, nanajvýš 10 000 Kčs. Ţalobcovia neopodstatnene tvrdia nátlak, ktorý bol údajne na nich vyvíjaný v súvislosti s uloţením povinnosti obstarať statický posudok. Bol to totiţ práve ţalobca 1/, ktorý inicioval stretnutie s riaditeľom MSK a dobrovoľne navrhol, aby odkúpila objekt (jedinou podmienkou bola vyššia kúpna cena a náhradné bývanie); nemoţno preto hovoriť o ţiadnom nátlaku alebo vydieraní zo strany 12 3 Cdo 58/2012 štátnych úradov. Vyvlastňovacie konanie bolo jednoznačne a natrvalo voči ţalobcom zamietnuté a teda neexistovala ţiadna hrozba, na základe ktorej by ţalobcovia boli nútení niečo konať alebo opomenúť – nemuseli (neboli donútení) teda kúpnu zmluvu uzavrieť. Najzávaţnejším dôkazom, ktorý sa právna zástupkyňa ţalobcov snaţila bagatelizovať a odvolací súd prehliadol, bolo, ţe ţalobcovia sa v reštitučnom konaní domáhali vydania nehnuteľností v zmysle § 6 ods. 1 písm. i/ zákona č. 87/1991 Zb.; nenamietali ani tieseň ani nápadne nevýhodné podmienky (§ 6 ods. 1 písm. g/ zákona č. 87/1991 Zb.). Logický je preto predpoklad, ţe ak by konanie štátu od 25. februára 1948 do 1. januára 1990 (ďalej len „rozhodné obdobie“) skutočne vnímali ako nátlak, perzekúciu alebo diskrimináciu, dozaista by to boli uviedli uţ v reštitučnom konaní. Ţalobcovia to ale neurobili, čo
ţalovanej potvrdzuje, ţe pri uzatváraní kúpnej zmluvy nekonali v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok. Skutočným dôvodom predaja objektu bolo, ţe dom sa rozpadával a jeho obyvatelia ţili v nevyhovujúcich pomeroch. Za predaj nehnuteľnosti bola ţalobcom poskytnutá nielen kúpna cena, ale aj dve bytové jednotky (ktoré majú
názoru ţalovanej v súčasnosti hodnotu 100 000 €). Týmito okolnosťami sa ale odvolací súd nezaoberal. V záverečnej časti dovolania ţalovaná namietla aj správnosť výroku napadnutého rozhodnutia o náhrade trov konania. Odvolací súd vychádzal z tarifnej odmeny advokáta z hodnoty predmetu sporu (v pôvodnej výške 2 095 200 Kčs), v konaní o určenie vlastníctva nehnuteľnosti (trhová hodnota ktorej neustále kolíše a nie je ju preto moţné určiť) mala byť ale odmena advokáta určená v zmysle § 11 ods. 1 písm. a/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych sluţieb (ďalej len „vyhláška č. 655/2004 Z.z.). Ţalovaná, a to aj s poukázaním na niektoré rozhodnutia najvyššieho súdu, vyslovila názor, ţe z hľadiska určenia výšky tarifnej odmeny advokáta za poskytovanie právnych sluţieb treba aplikovať rovnaký princíp ako vyjadruje spoločná poznámka 1. k poloţke 1 Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý je prílohou zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov (ďalej len „zákon č. 71/1992 Zb.) a pri stanovení základu tarifnej odmeny vychádzať zo sadzby stanovenej pre spory s neoceniteľnou hodnotou veci (§ 11 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z.z.). Zo všetkých uvedených dôvodov ţiadala ţalovaná napadnutý rozsudok zmeniť (ţalobu zamietnuť a ţalovanej priznať náhradu trov dovolacieho konania) alebo zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Ţalobcovia vo vyjadrení k dovolaniu vyjadrili nesúhlas s dovolacou argumentáciou ţalovanej.
ich názoru bolo v konaní dostatočne preukázané, ţe voči Maďarskej 13 3 Cdo 58/2012 republike – cudziemu štátu (v prospech práva ktorého aţ do roku 1998 vyznievali údaje zapísané v katastri nehnuteľností) nemohli úspešne viesť reštitučný spor o vydanie nehnuteľnosti; to, napokon, uznávala aj ţalovaná v reštitučnom konaní. V čase, keď prebiehalo reštitučné konanie, nebolo moţné ani spravodlivé od nich ţiadať, aby si overili, či cudzí štát na základe medzinárodnej zmluvy poskytol alebo neposkytol dohodnuté peňaţné plnenie, resp. aby ţiadali predbeţne určiť, kto je vlastníkom alebo drţiteľom sporných nehnuteľností. Neobstojí preto výčitka, ţe odvolací súd neskúmal platnosť Medzivládnej dohody alebo moţnosť poskytnutia finančnej náhrady za nehnuteľnosti, ktoré nie je moţné vydať. Otázka absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy bola odvolacím súdom vyriešená správne. K bezprávnej vyhráţke došlo v danom prípade konaním štátnych orgánov od rozhodnutia o asanácii, cez vyvlastnenie, jeho zrušenie, uloţenie povinnosti predloţiť statický posudok aţ po „kúpu“ s jednostranným určením podmienok kúpy. Absurdná je argumentácia ţalovanej, ţe hodnota nehnuteľnosti sa zniţovala pomerom starej a novej meny, ţe správna hodnota 6-bytového trojpodlaţného domu s pozemkom, dvorom a garáţou bola 68 758 Kčs a vrátenie sumy 8 699 Kčs neuviedli v reštitučnom konaní. Podobne je to aj ohľadne ceny statického posudku – je totiţ otázne, načo bol statický posudok potrebný v situácii, v ktorej štát ako budúci vlastník mal uţ vopred úmysel zbúrať dom.
názoru ţalobcov aj náhrada za tento posudok vo výške uvádzanej ţalovanou (10 000 Kčs) bola vo vtedajšej situácii pre ţalobcov likvidačná. Reštitučné dôvody uvedené v § 6 ods. 1 zákona č. 87/1991 Zb. boli rovnocenné a ich vtedajší právny zástupca uplatnil v reštitučnom konaní ten dôvod, ktorý vtedy z hľadiska preukázania povaţoval za najmenej skutkovo náročný; to však neznamená, ţe by ţalobcovia sami popierali, ţe neexistoval aj iný reštitučný dôvod. Ţalobcovia na nich spáchanú krivdu pociťovali od momentu, keď im štát bez ich súhlasu obsadil dom nájomníkmi s ročným nájomným 3 780 Kčs viazaným na osobitnom účte v štátnej banke, pričom pre nich bola voľná len suma 1 135 Kčs, za ktorú sa nedali vykonať ani základné údrţbové práce. Štát od nich odkúpil celý objekt za cca 60 000 Kčs, len samotný pozemok uţ ale zakrátko predával cudziemu štátu za 30-násobok. Stotoţňovanie právnej úpravy vyrubenia súdneho poplatku za návrh na začatie konania a určením výšky odmeny advokáta za poskytovanie právnych sluţieb nemá ţiadne opodstatnenie. Hodnotu nehnuteľnosti, ku ktorej sa v danom konaní určovalo vlastníctvo, predurčil ešte v roku 1989 právny predchodca ţalovanej. Z týchto dôvodov ţiadali ţalobcovia dovolanie zamietnuť ako smerujúce proti vecne správnemu rozsudku odvolacieho súdu a priznať im náhradu trov dovolacieho konania. 14 3 Cdo 58/2012 Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.) proti zmeňujúcemu výroku rozsudku odvolacieho súdu, proti ktorému je dovolanie prípustné (§ 238 ods. 1 O.s.p.), preskúmal vec v zmysle § 242 ods. 1 O.s.p. a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) dospel k záveru, ţe dovolanie treba v tejto časti zamietnuť.
2 O.s.p. môţe byť dovolanie podané iba z dôvodov, ţe a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. 1. Dovolací súd v zmysle § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p. najskôr skúmal, či v konaní nedošlo k niektorej z procesných vád, ktoré sú taxatívne vymenované v § 237 písm. f/ O.s.p. O vadu v zmysle tohto ustanovenia ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Vady konania uvedené v § 237 O.s.p. neboli v dovolaní namietané a ani nevyšli v dovolacom konaní.
2 O.s.p. ale inak otázky, o ktorých patrí rozhodnúť inému orgánu, môţe súd posúdiť sám. Ak však bolo o takejto otázke vydané príslušným orgánom rozhodnutie, súd z neho vychádza. Povaha tvrdení ţalovanej a moţné dopady tejto, ţalovanou namietanej nesprávnosti, viedli najvyšší súd k záveru, ţe i keby k nej prípadne došlo, bola by táto dovolacia námietka bez právneho významu, lebo sa týka takej okolnosti (otázky, či nájomný vzťah zanikol alebo nezanikol zo zákona), ktorá v rámci právnych záverov dovolacieho súdu uvedených ďalej v bode 3.1.5. odôvodnenia tohto rozsudku dovolacieho súdu „nemá“ (viď § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) ţiadny dopad na vecnú správnosť dovolaním napadnutého rozhodnutia. 16 3 Cdo 58/2012 2.2.
názoru ţalovanej odvolací súd v napadnutom rozhodnutí konštatoval drţbu Maďarskej republiky v čase prebiehajúceho reštitučného konania, neuviedol ale, z čoho vyvodil názor, ţe išlo o drţbu. Z hľadiska obsahového tu môţe ísť o námietku, ţe rozsudok odvolacieho súdu je nepreskúmateľný (ak je táto námietka súčasťou tvrdenia, ţe napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, dovolací súd poukazuje na bod 3. odôvodnenia rozsudku dovolacieho súdu). Nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu je povaţovaná za tzv. inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. (viď R 111/1998). Aj nepreskúmateľnosť je v rámci procesne prípustného dovolacieho prieskumu právne významná iba ak „mala“ za následok nesprávne rozhodnutie veci.
názoru dovolacieho súdu zodpovedá napadnutý rozsudok poţiadavkám vyplývajúcim z § 157 ods. 2 O.s.p. na riadne a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia. Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská oboch procesných strán k prerokovávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Dovolací súd v tejto súvislosti poukazuje aj na závery vyplývajúce z uznesení ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 115/03 a II. ÚS 78/05,
ktorých súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzal do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na všetky námietky alebo argumenty v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú určujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a ktoré zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. 17 3 Cdo 58/2012 Z rozhodnutia odvolacieho súdu ako celku je zrejmé, ktoré skutkové okolnosti odvolací súd zohľadnil, k akým skutkovým zisteniam dospel a ako ich právne vyhodnotil. Je v ňom primerane vysvetlené to, čo odvolací súd povaţoval za určujúce z hľadiska rozhraničenia vzťahu lex specialis – lex generalis, totiţ skutočnosť, ţe Maďarská republika bola počas prebiehajúceho reštitučného konania v katastri vedená ako subjekt, ktorému k dotknutej nehnuteľnosti prislúcha také právo (či uţ o drţbu išlo alebo nešlo), ktoré by inak – keby patrilo tuzemskej právnickej osobe – zakladalo jej postavenie ako povinnej osoby; keďţe ale toto právo patrilo cudziemu štátu, nemohlo ísť o povinnú osobu (§ 4 ods. 1 písm. b/ zákona č. 87/1991 Zb.). Túto časť odôvodnenia svojho rozhodnutia uzatvára preto najvyšší súd konštatovaním, ţe námietka ţalovanej o nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia nie je dôvodná. 2.
zásad uvedených v § 132 O.s.p.; pokiaľ sa pri tom prípadne dopustí hodnotiacej nesprávnosti, nejde o spôsobilý dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. (porovnaj R 42/1993 a tieţ ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad z 25. septembra 2008 sp. zn. 5 Cdo 258/2007). Jeho neprípustnosť je daná charakterom dovolacieho konania, v ktorom sa dôkazy nevykonávajú (§ 243a ods. 2 O.s.p.), a tak ani neprislúcha dovolaciemu súdu, aby prehodnocoval dôkazy vykonané súdmi niţších stupňov. Pre úplnosť dovolací súd uvádza, ţe do obsahu základného práva
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97). 2.
reštitučných zákonov. Bez týchto úvah je – aj so zreteľom na závery ústavného súdu vyjadrené v náleze – nemysliteľné zodpovedanie otázky, či sa ţalobcovia mohli alebo nemohli domáhať ochrany ich práv vlastníckou ţalobou. 20 3 Cdo 58/2012 3.1.
zákona č. 87/1991 Zb. domáhali vydania spornej parcely. V tomto reštitučnom konaní sa ţalobou ako oprávnené osoby (§ 3 ods. 1 zákona č. 87/1991 Zb.) domáhali vydania sporného pozemku voči povinným osobám (§ 4 ods. 1 zákona č. 87/1991 Zb.), za ktoré označili štát, ďalej Správu sluţieb diplomatického zboru Bratislava a Maďarskú republiku. Ako tzv. reštitučný dôvod uvádzali to, ţe pozemok, vydania ktorého sa domáhali, prešiel na štát právnym titulom vyvlastnenia za náhradu, naďalej existuje a nikdy neslúţil účelu, na ktorý bol vyvlastnený (§ 6 ods. 1 písm. i/ zákona č. 87/1991 Zb.). Správa sluţieb diplomatického zboru sa v reštitučnom konaní vyjadrila, ţe tento pozemok nemá v drţbe ani operatívnej správe, lebo bol „prevedený na maďarskú stranu“, a preto treba aplikovať § 4 ods. 1 písm. b/ zákona č. 87/1991 Zb. (viď č.l. 9 predmetného spisu). Maďarská republika, ktorá bola počas reštitučného konania vedená v katastri nehnuteľností ako trvalá uţívateľka, potvrdila, ţe v tomto právnom postavení chce na pozemku postaviť Maďarské kultúrne stredisko (viď stanovisko vlády Maďarskej republiky na č.l. 16 predmetného spisu). V tomto spise zaloţený list vlastníctva č. 4081 svedčí o tom, ţe Maďarská republika bola v tom čase skutočne vedená ako výlučná trvalá uţívateľka predmetu sporu. Ţalobcovia v reštitučnom konaní procesným úkonom zo
iného (všeobecného) predpisu, i keby tento predpis stanovil niektoré podmienky alebo predpoklady uplatnenia nároku odchylne. V zmysle zásady „lex specialis derodat lex generalis“ (zvláštny zákon má prednosť pred všeobecným zákonom) sa musí špeciálna právna úpravy pouţiť vtedy, ak sú splnené podmienky pre jej pouţitie. Naopak, ak nie sú splnené podmienky aplikácie zvláštnej právnej úpravy, musí sa postupovať
všeobecnej úpravy (viď rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 120/2003). Lex specialis neruší platnosť a záväznosť lex generalis, len jeho primárnu aplikáciu vylučuje dovtedy, neţ je zistené, ţe ustanovenia lex specialis na daný prípad nedopadajú a preto ich nemoţno uplatniť; aplikácia ustanovení lex generalis nastupuje preto za týchto predpokladov aţ sekundárne (viď rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 1/1998). 3.1.3.
1 zákona č. 87/1991 Zb. sa tento reštitučný zákon vzťahuje na zmiernenie následkov niektorých majetkových krívd, ktoré v rozhodnom období vznikli občianskoprávnymi a pracovnoprávnymi úkonmi a správnymi aktmi, urobenými počas nedemokratického stavu a vývoja spoločnosti a štátu v rozpore so zásadami demokratickej spoločnosti. Zákon č. 87/1991 Zb. na zmiernenie následkov niektorých majetkových krívd (obdobne ako iné reštitučné zákony) nezvolil právne riešenie, pri ktorom by boli za neplatné označené všetky právne úkony urobené oprávnenými osobami alebo zrušené všetky rozhodnutia a akty odnímajúce v rozhodnom období vlastníctvo oprávneným osobám. Vychádzajúc z poznania rozmanitých foriem, spôsobov a druhov nedemokratických zásahov štátu do majetkovej sféry fyzických a právnických osôb stanovil mechanizmus a podmienky vrátenia (obnovenia vlastníctva) násilne odňatého majetku. Súdy Slovenskej republiky sa v podstate uţ od účinnosti reštitučných predpisov (vrátane zákona č. 87/1991 Zb.) zaoberali otázkou, či slovenský právny poriadok nevylučuje uplatnenie práv vlastníckou ţalobou vtedy, keď ţalobca ako vlastník nevyuţil (nemohol vyuţiť) moţnosť uplatniť svoj nárok
reštitučných predpisov. Touto otázkou sa opakovane zoberal aj ústavný súd, ktorý dospel k záveru, ţe reštitučné predpisy neboli vydané pre ten účel, aby spôsobili zánik vlastníckeho práva oprávnených osôb, ale aby im uľahčili obnovenie tohto vlastníckeho práva (viď napríklad III. ÚS 102/04, III. ÚS 178/06, II. ÚS 231/09, IV. ÚS 208/2012). 22 3 Cdo 58/2012 Zmyslom a účelom reštitučného zákonodarstva nemohlo byť a ani nebolo vytváranie dodatočných právnych titulov pre nadobudnutie vlastníckeho práva (štátom) s odstupom mnohých rokov, a tým aj legalizácia takých postupov štátu v dobe neslobody, ktoré boli nezlučiteľné nielen s ústavnými princípmi ochrany vlastníctva v ich dnešnom chápaní, ale boli v rozpore aj s právom platným v rozhodnom období. Takýto účel právnej úpravy z ustanovení zákona č. 87/1991 Zb. nevyplýva. 3.1.4.
1 zákona č. 87/1991 Zb. zmiernenie následkov majetkových a iných krívd spôsobených občianskoprávnymi úkonmi, ku ktorým došlo v rozhodnom období, spočíva medziiným: a/ vo vydaní veci alebo b/ v poskytnutí finančnej náhrady vtedy, ak je to v zákone výslovne uvedené, alebo ak ním došlo na základe ustanovení právnych predpisov, ktoré tento zákon zrušuje, alebo ak boli dôsledkom politickej perzekúcie alebo postupu porušujúceho všeobecne uznávané ľudské práva. Pokiaľ ide o zmiernenie následkov majetkových krívd formou vydania veci, upravuje zákon č. 87/1991 Zb. podmienky a predpoklady zaloţenia osobitného právneho vzťahu („reštitučného vzťahu“), ktorý vzniká medzi oprávnenou osobou (§ 3 zákona č. 87/1991 Zb.) a povinnou osobou (§ 4 zákona č. 87/1991 Zb.) a obsahom ktorého sú ich vzájomné práva a povinnosti pri vydaní veci v prípadoch uvedených v § 6 tohto zákona. Reštitučné zákony upravujú vzťahy osôb označených v ňom ako osoby oprávnené a povinné, ktoré sa týkajú právnych skuto
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.