pôvodnej zmluvy sa stalo nemoţným. Ak je plnenie nemoţné len subjektívne - iba pre dlţníka (napr. pre jeho platobnú neschopnosť), záväzok nezaniká. Ani zo skutočnosti (ktorá navyše nebola dostatočne preukázaná), ţe v zmluve nebola určená výška poistného na základe poistných matematických metód v zmysle neskoršieho zákona o poisťovníctve tak, aby výška poistného zabezpečovala trvalú splniteľnosť všetkých záväzkov poisťovne, vrátane tvorby dostatočných technických rezerv a spôsobu ich umiestnenia, nemoţno všeobecne usudzovať, ţe zmluva svojím obsahom a účelom odporuje zákonu. Pokiaľ by aj bolo preukázané, ţe orgán štátu, ktorý schvaľoval konkrétne vzorce produktov, je zodpovedný za dôsledky spôsobené nesprávnou kalkuláciou, pre ţalovanú by to neznamenalo zánik povinností zo zmluvy, ktorou je viazaná, ale vznik nároku voči štátu na náhradu škody (vzniknutej po splnení jej záväzkov voči poistníkovi), resp. ušlého zisku. Preto súd uzavrel, ţe ţalovaná
poistnej zmluvy mala 26. februára 2009 vyplatiť ţalobcovi dohodnutú poistnú sumu 39 651 Sk (1 316,17 €). Pretoţe k uvedenému dňu ţalovaná ţalobcovi uhradila len 960,17 € zaviazal ju súd na zaplatenie zvyšku v sume 356 €. Spolu s istinou súd zaviazal ţalovanú zaplatiť ţalobcovi aj uplatnený úrok z omeškania. O trovách konania súd rozhodol
ustanovenia § 142 ods. 1 O.s.p. Krajský súd v Košiciach na odvolanie ţalovanej rozsudkom z 30. októbra 2012 sp. zn. 6 Co 35/2011 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Rozhodnutie odôvodnil tým, ţe pokiaľ ţalovaná v odvolaní namietala postup súdu z hľadiska procesnoprávnych predpisov, nie je jej odvolanie dôvodné. Súd prvého stupňa postupoval v súlade s § 118 ods. 2 O.s.p. pri oboznamovaní listinných dôkazov. Z obsahu spisu taktieţ vyplýva, ţe rozhodnutie súdu prvého stupňa nie je prekvapivé, keďţe spĺňa poţiadavku predvídateľnosti pre účastníkov. Účastníci v priebehu 3 2 Cdo 57/2013 konania mali moţnosť vyjadriť sa ku všetkým relevantným skutočnostiam do rozhodnutia vo veci samej a odôvodnenie napadnutého rozsudku má oporu vo vykonanom dokazovaní. Súd prvého stupňa preto pri vedení pojednávania postupoval v súlade s ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku a oboznámil zákonným spôsobom aj obsah listinných dôkazov obsiahnutých v spise, z ktorých pri rozhodnutí vo veci samej vychádzal. Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, ţe ani ďalšie odvolacie dôvody uvádzané ţalovanou nie sú naplnené. Uviedol, ţe okresnému súdu nebolo moţné vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani ţe by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli a ani nevyšli za konania najavo, ţe by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo ţe by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne, ţe by výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 133 aţ § 135 O.s.p., alebo ţe by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia, prípadne ţe pouţité zákonné ustanovenia nesprávne vyloţil. Rozsudok vo veci nie je ani nepreskúmateľný a nebola zistená ani iná vada, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Súd prvého stupňa vykonal vo veci dokazovanie v dostatočnom rozsahu a náleţite zistil skutkový stav, vykonané dôkazy vyhodnotil
O.s.p., dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj zaloţil svoje rozhodnutie, zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver. Uviedol, ţe vecne správne, presvedčivé a zákonu zodpovedajúce boli aj dôvody napadnutého rozsudku, s ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţnil a na tieto odkázal (§ 219 ods. 2 O.s.p.). O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd
1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala ţalovaná dovolanie. Navrhla oba rozsudky súdov niţších stupňov zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie alebo zmeniť tak, ţe ţalobu v celom rozsahu zamietne. Prípustnosť dovolania odôvodnila § 237 písm. f/ O.s.p. a jeho dôvodnosť § 241 ods. 2 písm. a/ aţ c/ O.s.p. Namietala, ţe vo veci nebolo odvolacím súdom nariadené pojednávanie.
názoru ţalovanej na náleţité prejednanie odvolania a na následné správne právne posúdenie veci a rozhodnutie bolo nevyhnutné, aby odvolací súd nariadil pojednávanie. Ţalovaná sa domnieva, ţe tento postup bol nutný z dôvodu, aby boli náleţite a so všetkou starostlivosťou vykonané dôkazy, pretoţe súd prvého stupňa niektoré z navrhnutých dôkazov odmietol vykonať z dôvodu ich nerelevantnosti. Nepripustenie označeného dôkazu navrhovaného ţalovanou znamená, ţe práve tento dôkaz mohol objasniť celkový priebeh vzniku poistného vzťahu. Uviedla, ţe 4 2 Cdo 57/2013 platnosť zmluvy nikdy nespochybňovala. Skutočnosť, ţe táto okolnosť bola medzi účastníkmi poistného vzťahu nesporná a napriek tomu ju súd dokazoval, i keď nemal, navodzuje pochybnosti o inej vade konania, ktorá mohla mať v spojení s inými dôkazmi resp. dôkazmi nevykonanými, ale navrhovanými, za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej. Pre ţalovanú bolo dôleţité dokázať skutočnosti, ţe v dôsledku následnej a objektívnej nemoţnosti plnenia zo skôr dojednanej poistnej zmluvy so ţalobcom práve pod vplyvom zmeny zákona o poisťovníctve došlo k zániku predmetného právneho vzťahu. Ţalovaná v konaní dokázala, ţe zmena zákona v hmotnej podobe zasiahla do súkromno-právnych vzťahov účastníkov konania. Rozhodnutia súdov pokladá za nedostatočne odôvodnené a za nepresvedčivé. V ďalšej časti svojho dovolania namietala nesprávne právne posúdenie súdmi oboch stupňov. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom. V zmysle § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu.
1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci.
3 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky
3 a 4.
5 O.s.p. dovolanie nie je prípustné ani vo veciach, v ktorých bolo napadnuté právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu o peňaţnom plnení neprevyšujúcom trojnásobok minimálnej mzdy a v obchodných veciach desaťnásobok minimálnej mzdy, 5 2 Cdo 57/2013 pričom na príslušenstvo sa neprihliada. Ak je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky, dovolanie nie je prípustné, ak výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu
prvej vety. Na určenie minimálnej mzdy je rozhodujúci deň podania návrhu na prvostupňovom súde. V danej veci bolo dovolaním ţalovanej napadnuté právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu o peňaţnom plnení v sume 356 €, ktorá suma nedosahuje trojnásobok minimálnej mzdy v čase podania ţaloby. Minimálna mzda v deň podania ţaloby t.j. 23. júna 2009 bola
a/ nariadenia vlády č. 422/2008 Z.z. 295,50 € a jej trojnásobok predstavoval sumu 886,50 €. Preto dovolanie ţalovanej nie je
ustanovenia § 238 ods. 5 O.s.p. prípustné. Vzhľadom na obsah dovolania ako aj na zákonnú povinnosť skúmať, či napadnutý rozsudok nebol vydaný v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p. (§ 242 ods. 1 O.s.p.), zaoberal sa dovolací súd otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p.
je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Dovolateľka vady v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/, g/ O.s.p. nenamietala a tieto nezistil ani dovolací súd. Dovolateľka namietala vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ktorú videla v tom, ţe odvolací súd nenariadil na prejednanie jej odvolania pojednávanie.
1 O.s.p. (v znení účinnom do 31.12.2012) na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vţdy, ak a/ je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b/ ide o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, c/ to vyţaduje dôleţitý verejný záujem. 6 2 Cdo 57/2013
2 O.s.p. (v znení účinnom do 31.12.2012) v ostatných prípadoch moţno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania. V zmysle citovaného ustanovenia odvolací súd môţe o odvolaní rozhodnúť bez nariadenia pojednávania vţdy, ak nie je splnená ani jedna z uvedených podmienok, pričom oprávnenie posudzovať ich splnenie má výlučne odvolací súd, ktorý zvaţuje potrebu doplniť alebo zopakovať dokazovanie (§ 120 ods. 1 O.s.p.), rovnako ako existenciu dôleţitého verejného záujmu, ktorý je dôvodom na nariadenie pojednávania len vtedy, ak by otázky, ktoré sú predmetom konania, mohli mať širší spoločenský dopad a ak by ochrana práv a právom chránených záujmov účastníkov konania mohla byť významná i pre iné subjekty. V prejednávanej veci mal odvolací súd v čase rozhodovania (ako to vyplýva z jeho rozhodnutia) za to, ţe súd prvého stupňa dokazovanie vykonal v dostatočnom rozsahu pre rozhodnutie vo veci, preto nepovaţoval za potrebné dokazovanie doplniť alebo zopakovať. Rovnako daná vec sa netýka porušenia zásady rovnakého zaobchádzania. Moţno teda uzavrieť, ţe v predmetnej veci nebola splnená ani jedna z podmienok ustanovenia § 214 ods. 1 O.s.p., preto odvolací súd nebol v čase rozhodovania povinný nariadiť pojednávanie v zmysle tohto ustanovenia a mohol postupovať
odseku 2. Dovolateľka ďalej uviedla, ţe rozhodnutia súdov nie sú dostatočne odôvodnené a sú nepresvedčivé. Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe vyššie uvedená námietka dovolateľky taktieţ nie je dôvodná. Vady konania vymedzené v zhora citovaných častiach ustanovenia § 237 O.s.p. sú porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, toto právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z
f/ O.s.p. a zároveň aj dôvodnosť podaného dovolania. Ústavný súd
konštantnej judikatúry (pozri IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04) vyslovil, ţe súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne, zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a ochranou proti takému uplatneniu (I. ÚS 241/07).
2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku (v danom prípade aj s poukazom na § 211 O.s.p.) súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie uznesenia bolo presvedčivé. Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe v odôvodení svojho rozhodnutia súd prvého stupňa zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, prečo ţalobe vyhovel. Rovnako odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil (aj s poukazom na obsah a dôvodnosť odvolania). Ich rozhodnutia nemoţno povaţovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretoţe súdy sa pri výklade 8 2 Cdo 57/2013 a aplikácii zákonných predpisov neodchýlili od znenia príslušných ustanovení a nepopreli ich účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, ţe dovolateľ/ka sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotoţňuje, nemôţe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia súdu (napr. I. ÚS 188/06). Pokiaľ dovolateľka namietala odňatie moţnosti konať pred súdom nevykonaním dokazovania, ktoré súdu navrhla, dovolací súd uvádza, ţe posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z dôkazov budú vykonané, je vţdy vecou súdu (viď § 120 ods. 1 O.s.p.), nie účastníkov konania. Nevykonanie určitého dôkazu môţe mať za následok neúplnosť skutkových zistení, nezakladá ale procesnú vadu v zmysle ustanovenia § 237 O.s.p. (R 37/1993). Nevykonaním ţalovanou navrhovaného dokazovania nemohlo preto dôjsť k odňatiu jej moţnosti konať pred súdom. Dovolateľka v dovolaní ďalej tvrdila, ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.). Iná vada konania je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Je právne relevantná, ak mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolací súd môţe pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti tohto tvrdenia o existencii tohto dovolacieho dôvodu aţ vtedy, keď je dovolanie z určitého zákonného dôvodu prípustné; o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde. Záverom dovolací súd k námietkam dovolateľky ohľadne nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) dodáva, ţe právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). V danom prípade dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je
prípustné a vady uvedené v § 237 O.s.p. neboli zistené. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dovolanie ţalovanej ako neprípustné
5 O.s.p. v spojení 9 2 Cdo 57/2013 s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. odmietol. S poukazom na právnu úpravu dovolacieho konania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti. V dovolacom konaní úspešnému ţalobcovi vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti ţalovanej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však ţiadne trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, ţe nepodal návrh na ich priznanie (§ 151 ods. 1 O.s.p.), navyše mu ani ţiadne trovy v dovolacom konaní nevznikli. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 28. marca 2013 JUDr. Martin Vladik, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.