geometrického plánu na oddelenie pozemku vyhotoveného dňa
zmluvy registrovanej
súdu absentoval z dôvodu, ţe jeho právne postavenie by sa v prípade vyhovenia ţalobe nijakým spôsobom nezmenilo, keďţe v konečnom dôsledku by vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam mala Slovenská republika ako právny nástupca vtedajšieho československého štátu. Súd prvého stupňa sa vyporiadal aj s navrhnutým zmierom, keď mal za to, ţe v znení, v akom bol ţalobcom navrhnutý, by bol v rozpore s hmotným právom, konkrétne s ustanovením § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka,
ktorého sa právny úkon musí urobiť slobodne a váţne, ale predovšetkým určito a zrozumiteľne. Navyše k zmieru nebolo moţné
súdu pristúpiť ani z dôvodu neustálej neprítomnosti účastníkov konania. O trovách konania súd rozhodol
1 a § 151 ods. 1 O.s.p., keď si tieto v zákonnej lehote vyčíslil len ţalovaný 2/. Proti rozsudku súdu prvého stupňa podali odvolanie tak ţalobca, ako i ţalovaní 3/, 4/, 5/, kaţdý osve (ţalované 3/ a 4/ odvolanie v priebehu odvolacieho konania vzali späť). V štádiu prípravy spisu odvolaciemu súdu súd prvého stupňa uznesením zo
2 O.s.p. Proti tomuto rozhodnutiu podal ţalobca odvolanie. Krajský súd v Prešove (odvolací súd) rozsudkom z 20. decembra 2011, sp. zn. 5 Co 138/2010, 5 Co 139/2010, 5 Co 140/2010, 5 Co 141/2010, 5 Co 142/2010, o podaných odvolaniach účastníkov rozhodol tak, ţe rozsudok súdu prvého stupňa v časti zamietnutia návrhu na určenie, ţe nehnuteľnosť vytvorená na liste vlastníctva č. X., parc. č. X., o výmere X. m², druh pozemku zastavaná plocha (dvor), v okrese K.,
geometrického plánu na oddelenie pozemku vyhotoveného dňa 1. decembra 1997, v celosti patrí do dedičstva po J. L., zomrelom X., zrušil a konanie zastavil (prvý výrok) a vo zvyšku rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil (druhý výrok). Odvolanie ţalovaného 5/
1 písm. b/ O.s.p. ako podané osobou, ktorá rozhodnutím nebola dotknutá na svojich právach, a teda na podanie odvolania nie je oprávnená, odmietol (tretí výrok) a odvolacie konanie vo vzťahu k ţalovaným 3/ a 4/ z dôvodu späťvzatia odvolaní zo strany týchto účastníkov zastavil (štvrtý výrok). Odvolací súd zároveň zrušil uznesenie súdu prvého stupňa z
súdu nemal byť v zmysle zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov vôbec vyrubený (šiesty výrok). Odvolací súd ďalej potvrdil uznesenie zo
geometrického plánu na oddelenie pozemku vyhotoveného dňa
1 písm. i/ O.s.p., pretoţe nemalo byť vôbec vydané. Ţalobca totiţ svoju neprítomnosť ospravedlnil podaním, v ktorom zároveň poţiadal o prerušenie konania, a keďţe súd v rozhodnutí o jeho zamietnutí podal nesprávne poučenie o tom, ţe nie je moţné podať odvolanie, lehota na podanie odvolania bola trojmesačná (§ 204 ods. 2 O.s.p.). Odvolací súd preto nemohol súhlasiť so záverom súdu prvého stupňa, ţe ţalobca sa nemohol domnievať, ţe k pojednávaniu nedôjde. Skutočnosť, ţe ţalobca sa zúčastnil na pojednávaní vo veci sp. zn. 3 C 73/2010, pričom mal za to, ţe právoplatné rozhodnutie v tejto veci o zmieri, ktorý navrhol, bude mať vplyv na rozhodnutie v predmetnom konaní, nemoţno
odvolacieho súdu pripočítať na jeho ťarchu. V nadväznosti na uvedené potom odvolací súd zmenil aj uznesenie Okresného súdu Keţmarok zo 4. októbra 2010, č.k. 5 C 624/1998-453, ktorým bola ţalobcovi súdom prvého stupňa uloţená poriadková pokuta vo výške 1 640 Eur, a to tak, ţe zníţil výšku uloţenej pokuty na sumu 820 Eur, keďţe na predchádzajúcu pokutu nebolo moţné brať ohľad, a teda ţalobca sa v konaní nedopustil opakovaného hrubého sťaţenia postupu konania
2 O.s.p. Výšku uloţenej pokuty súd odôvodnil hrubou uráţkou, ktorej sa ţalobca dopustil tým, ţe konajúceho sudcu súdu prvého stupňa obvinil z korupcie a úmyselných procesných pochybení, a poukázal pritom aj na právny názor v obdobnej veci vyslovený Krajským súdom v Prešove. V závere odôvodnenia odvolací súd uviedol, ţe v priebehu konania pred súdom prvého stupňa došlo k niekoľkým procesným pochybeniam namietaným i ţalobcom v odvolaní (nesprávne poučenie o neprípustnosti odvolania proti zamietnutiu návrhu na prerušenie konania, skutočnosť, ţe súd prvého stupňa ţiadnym spôsobom nepostihol ţalovaného 2/ za neospravedlnenú neprítomnosť na pojednávaní) a došlo aj k ďalším drobným vadám konania, na ktoré neprihliadol, lebo nemali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci
3 O.s.p. Proti druhému a ôsmemu výroku rozsudku odvolacieho súdu podal prostredníctvom svojho právneho zástupcu dovolanie ţalobca a navrhol rozhodnutie v napadnutých častiach 6 4 Cdo 235/2012 zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, pričom zároveň poţiadal o odklad vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia. Dovolanie odôvodnil existenciou vád
O.s.p., konkrétne vady
d/ a f/ O.s.p. (v tej istej veci sa uţ právoplatne rozhodlo a v konaní došlo k odňatiu moţnosti účastníka konať pred súdom) a existenciou inej vady, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.). K vade
d/ O.s.p. došlo
dovolateľa tým, ţe odvolací súd opätovne prejednal vec právoplatne rozhodnutú uznesením Okresného súdu Keţmarok z 25. júna 2010, sp. zn. 3 C 73/2010. Opätovné prejednanie veci malo
neho spočívať v tom, ţe odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ţe „ţalovaní uţívajú nehnuteľnosti vo výmere uvedenej v dohodách o zriadení práva osobného uţívania pozemkov registrovaných Štátnym notárstvom pod č. R.“. K vade
f/ O.s.p. dovolateľ inter alia uviedol, ţe nikdy nebol oboznámený so spisom Okresného súdu Poprad sp. zn. 12 C 225/2004, nikdy nemal moţnosť dozvedieť sa, ţe tento dôkaz bol vykonaný a o jeho existencii sa dozvedel len z písomného vyhotovenia rozsudku súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu. Okrem toho súdy oboch stupňov odmietli rozhodnúť o jeho návrhoch na zmenu účasti v konaní na oboch procesných stranách, čím mu zabránili konať pred súdom, a to v konečnom dôsledku viedlo k zamietnutiu ţaloby pre nedostatok vecnej legitimácie. Dovolateľ tieţ poukázal na odňatie moţnosti zúčastniť sa pojednávaní dňa
2 písm. b/ O.s.p., túto vadu ţalobca videl najmä v postupe súdov oboch stupňov, ktoré sa nevysporiadali s jeho návrhmi na zmenu účastníkov a nerozhodovali ani o navrhnutých zmenách týkajúcich sa petitu, pričom v ich právnych názoroch existovali rozpory. Dovolateľ namietal aj postup odvolacieho súdu, v rámci ktorého sa tento nevysporiadal s odvolacími námietkami, resp. ich len zhrnul na str. 31 rozhodnutia tak, ţe „došlo i k ďalším drobným vadám konania, na ktoré odvolací súd neprihliadol, lebo nemali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci“. Citujúc nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 335/06 a IV. ÚS 110/09 dovolateľ takéto rozhodnutie označil za nedostatočne zdôvodnené a arbitrárne. Nevykonanie prípravy pojednávania a okolnosť, ţe súd sa nevysporiadal s procesnými návrhmi, potom
neho nemoţno hodnotiť ako drobné vady, pretoţe ak by súd postupoval ako mal, ţalobcovi by sa podarilo zvrátiť názor odvolacieho súdu. Vo vzťahu k napadnutému zmeňujúcemu výroku rozhodnutia ďalej namietal, ţe odvolací súd nešpecifikoval dôvody, ktoré ho viedli k uloţeniu takejto výšky pokuty a
neho toto konanie o pokute je postihnuté vadou
f/ O.s.p. aj z dôvodu, ţe prebiehalo v čase neukončeného konania o uloţení predchádzajúcej pokuty, teda prebiehalo v čase odvolacieho konania, kedy ustanovenia § 209 a § 209a O.s.p. súdu prvého stupňa ţiadne konanie vo veci neumoţňujú. Dovolateľ zároveň tvrdil, ţe poriadková pokuta, ktorá mu bola uloţená, nemá právny základ, pretoţe jej dôvodom bolo podanie podnetu na podanie návrhu na disciplinárne konanie voči zákonnému sudcovi v predmetnej veci, čo nie je prípustné. Ţalovaný 2/ sa k podanému dovolaniu vyjadril podaním z
1 O.s.p., dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. V predmetnej veci odvolací súd rozhodol potvrdzujúcim rozsudkom. Podmienky prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vydaného vo forme rozsudku sú upravené v ustanoveniach § 237 a § 238 O.s.p.
dovolanie je prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (ods. 1), proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (ods. 2) a tieţ proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky
3 a 4 (ods. 3). Dovolaním napadnutý rozsudok nevykazuje znaky ţiadneho z uvedených rozhodnutí, prípustnosť dovolania preto z týchto ustanovení § 238 O.s.p. nemoţno vyvodiť. Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.) skúmať vţdy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou 9 4 Cdo 235/2012 z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., a tieţ vzhľadom k dovolacím námietkam ţalobcu, neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania
O.s.p., ale zaoberal sa i otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ aţ g/ O.s.p. V tejto súvislosti skúmal, či v prejednávanej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka konania, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, nepodania návrhu na začatie konania, hoci bol
zákona potrebný, prípad rozhodovania vylúčeným sudcom, či konania pred nesprávne obsadeným súdom, a zistil, ţe vady
a/, b/, c/, e/ O.s.p. sa v konaní pred súdmi niţších stupňov nevyskytli. Dovolací súd sa však osobitne zameral na skúmanie prípustnosti dovolania z hľadiska námietok dovolateľa o tom, ţe v konaní došlo k procesným vadám
d/ a f/ O.s.p. (prípad veci právoplatne rozhodnutej a prípad odňatia moţnosti konať pred súdom).
d/ O.s.p. dovolanie je prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie. Prekáţka veci právoplatne rozhodnutej (res iudicata) nastáva vtedy, ak sa má znova prejednať tá istá vec, ktorá uţ bola právoplatne rozhodnutá (§ 159 ods. 3 O.s.p.). Totoţnosťou veci pritom treba rozumieť totoţnosť účastníkov konania (bez ohľadu na ich označenie), totoţnosť predmetu konania vyplývajúceho z rovnakých skutkových dôvodov a totoţnosť plnenia (petitu), pričom uvedené musí byť dané súčasne. V prejednávanej veci však o takýto prípad nejde. Skutočnosť, ţe odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia zmieňuje spôsob uţívania sporných nehnuteľností (čo vyplýva z § 213 ods. 1 O.s.p.), ešte sama osebe nie je naplnením podstaty uvedenej vady, spôsobujúcej zmätočnosť rozhodnutia, preto je námietka dovolateľa v tomto smere nedôvodná. Pokiaľ dovolateľ v tejto časti námietky poukazoval na to, ţe v konaní pred Okresným súdom Keţmarok vedenom pod sp. zn. 3 C 73/2010 bol uznesením z 25. júna 2010 schválený zmier, treba konštatovať, ţe na túto skutočnosť odvolací súd vo svojom rozhodnutí prihliadol a správne rozsudok súdu prvého stupňa v tejto časti, ktorá predstavovala res iudicata, zrušil. Postup odvolacieho súdu bol preto bez vád. Ďalej sa dovolací súd zameral na preskúmanie opodstatnenosti tvrdenia, ţe v prejednávanej veci bola dovolateľovi súdom odňatá moţnosť pred ním konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.). 10 4 Cdo 235/2012 Odňatím moţnosti konať pred súdom sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe k takejto vade v konaní pred odvolacím súdom, i pred súdom prvého stupňa skutočne došlo.
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Článok 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava“) zaručuje, ţe kaţdý sa môţe domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Občiansky súdny poriadok upravuje postup súdu a účastníkov v občianskom súdnom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj výchova na zachovávanie zákonov, na čestné plnenie povinností a na úctu k právam iných osôb. Vada konania vymedzená v ustanovení § 237 písm. f/ O.s.p. je vo svojej podstate porušením základného práva účastníka súdneho konania na súdnu ochranu a s ňou súvisiace právo na spravodlivý proces (viď napr. sp. zn. III. ÚS 156/06, III. ÚS 331/04, II. ÚS 174/04), ktoré práva zaručujú v podmienkach Slovenskej republiky okrem zákonov aj citované ustanovenia Ústavy a Dohovoru, a v zmysle ktorých sa účastníkovi konania garantuje nielen poskytnutie ochrany jeho ohrozených alebo porušených práv zo strany súdu, ale aj poskytnutie súdnej ochrany v určitom rozsahu a predovšetkým kvalite, ktoré sa odzrkadľujú i v moţnosti a dostupnosti realizácie procesných práv účastníkov v rámci občianskeho súdneho konania. 11 4 Cdo 235/2012 Z ustanovenia čl. 48 ods. 2 Ústavy vyplýva, ţe kaţdý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, v jeho prítomnosti, a aby sa mohol vyjadriť k všetkým vykonávaným dôkazom.
4 O.s.p. ak sa pojednávanie neodročuje, pred jeho skončením súd vyzve účastníkov, aby zhrnuli svoje návrhy a vyjadrili sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci. Na záver súd uznesením vyhlási dokazovanie za skončené.
účastníci majú právo vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým dôkazom, ktoré sa vykonali. Právo účastníkov vyjadriť sa k vykonaným dôkazom sa v konaní realizuje tak, ţe samosudca (prípadne predseda senátu) spravidla bezprostredne po vykonaní dôkazu umoţní účastníkom, aby sa k nemu vyjadrili a aby uviedli všetko, čo pri hodnotení dôkazu povaţujú za významné. Procesnú moţnosť vyjadriť sa k vykonanému dôkazu (napr. z hľadiska vierohodnosti svedka a jeho vzťahu k prejednávanej veci, pravosti a správnosti listiny, osoby a odbornej spôsobilosti znalca, vecnej správnosti postupu súdu pri vykonávaní ohliadky a pod.) musí súd účastníkom vytvoriť v rámci dokazovania, ktoré prebehlo zákonom predpísaným spôsobom. Spôsob vykonávania jednotlivých dôkazných prostriedkov vyplýva z Občianskeho súdneho poriadku (§ 126 a nasl.). Vyjadrenie účastníka k takto vykonanému dôkazu je potom jedným z podkladov, ktoré súd pri ich hodnotení berie do úvahy, preto takéto vyjadrenie zo strany jednotlivých účastníkov môţe byť významným faktorom ovplyvňujúcim intenzitu dôkaznej sily pripisovanej konkrétnemu hodnotenému dôkazu súdom. Od práva účastníkov vyjadriť sa k vykonaným dôkazom treba odlišovať právo zhrnúť na záver pojednávania svoje návrhy a vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci (§ 118 ods. 4 O.s.p.). Procesnú moţnosť vyuţiť toto právo je súd povinný účastníkom vytvoriť aţ na záver pojednávania. V tzv. záverečnej reči môţu účastníci zhrnúť svoje návrhy, vyjadriť svoj názor na vykonané dokazovanie z hľadiska jeho úplnosti a zákonnosti a názor na to, z akých skutkových a právnych záverov by mal súd vychádzať a ako by mal vec po právnej stránke posúdiť. Význam tohto procesného úkonu spočíva v tom, ţe sa účastníkom umoţňuje vysloviť názory a zdôrazniť skutočnosti, ktoré povaţujú za významné a ktoré by mali ovplyvniť výsledok sporu. Toto právo nemoţno účastníkom odňať. Ak súd v konaní účastníkom neumoţní, aby vyuţili svoje právo na záverečné vyjadrenie, koná v rozpore so zákonom a odníma im moţnosť konať pred súdom (viď ZSP č. 49/1998). 12 4 Cdo 235/2012 Ţalobca namietal porušenie jeho procesných práv súdom prvého stupňa spočívajúce v nevykonaní dôkazu obsiahnutom v spise Okresného súdu Poprad sp. zn. 12 C 225/2004, ktorý súd prvého stupňa pri formulovaní svojich rozhodujúcich úvah pouţil a vychádzal z neho, pričom ţalobca nemal moţnosť sa k tomuto dôkazu vyjadriť a namietal i porušenie jeho procesných práv vykonaním pojednávania dňa 11. júna 2010 v jeho neprítomnosti bez toho, aby boli na to splnené podmienky. Dovolací súd po preskúmaní tvrdení ţalobcu zistil nasledovné : v konaní pred súdom prvého stupňa sa uskutočnilo viacero pojednávaní, z ktorých ţalobcom namietanými boli pojednávanie dňa 11. decembra 2009, 15. januára 2010, 17. februára 2010, 28. apríla 2010 a 11. júna 2010. Zo súdneho spisu vyplýva, ţe pojednávania z 15. januára 2010 a 17. februára 2010 boli odročené, pojednávanie z 28. apríla 2010 zrušené a pojednávania z 11. decembra 2009 a 11. júna 2010 boli vykonané v neprítomnosti ţalobcu. Na pojednávanie uskutočnené 11. decembra 2009 sa ţalobca napriek riadnemu doručeniu predvolania do vlastných rúk s osobným prevzatím 23. novembra 2009 nedostavil a z neúčasti na ňom sa neospravedlnil a ani nepoţiadal z dôleţitého dôvodu o jeho odročenie, čím boli naplnené podmienky
2 O.s.p. a súd mohol pojednávanie vykonať v jeho neprítomnosti, k čomu aj došlo. To však neplatí pre pojednávanie z
2 O.s.p. na to, aby súd vykonal pojednávanie v neprítomnosti ţalobcu, čím došlo k závaţnému procesnému pochybeniu súdu, v dôsledku 13 4 Cdo 235/2012 ktorého bola ţalobcovi odňatá nielen moţnosť zúčastniť sa pojednávania, ale i predniesť záverečnú reč, vypočuť si záverečnú reč protistrany, a byť prítomný pri vyhlásení rozhodnutia, teda došlo k odňatiu moţnosti účastníka konať pred súdom (porovnaj napr. i ZSP 53/2000). Uvedené je o to závaţnejšie, ţe ţalobca v ďalšom priebehu konania uţ nemal reálnu moţnosť uplatniť svoj vplyv na výsledok konania, keďţe v konaní pred odvolacím súdom nebolo nariadené pojednávanie (porovnaj R 39/1993). Zo súdneho spisu ďalej vyplýva, ţe na základe poţiadavky ţalovaného 2/ bol
f/ O.s.p., pretoţe sa ním odníma účastníkovi moţnosť konať pred súdom. Na dôvaţok dovolací súd dáva dovolateľovi za pravdu aj v tom, ţe v konaní pred odvolacím súdom došlo k odňatiu moţnosti konať pred súdom (a tým i k porušeniu jeho práv garantovaných Ústavou a Dohovorom) aj tým, ţe súd mu opomenul doručiť vyjadrenie podané zo strany ţalovaného 2/ datované 28. septembra 2010 k odvolaniu ţalobcu proti rozsudku Okresného súdu Keţmarok z 11. júna 2010, č.k. 5 C 624/1998-382. Právo na doručenie procesných vyjadrení ostatných účastníkov vyplýva zo zásady kontradiktórnosti súdneho konania,
ktorej procesné strany musia dostať príleţitosť nielen predloţiť všetky potrebné dôkazy tak, aby uniesli dôkazné bremeno a v spore boli úspešní, ale i zoznámiť sa so všetkými dôkazmi a pripomienkami, ktoré boli v konaní účastníkmi predloţené alebo súdom zabezpečené s cieľom ovplyvniť jeho rozhodnutie vo veci a mať moţnosť sa k nim vyjadriť (napr. Niderӧ st – Huber proti Švajčiarsku z
1 Ústavy a právo
čl. 6 ods. 1 Dohovoru, v dôsledku čoho bola dovolateľovi odňatá moţnosť konať pred súdom
f/ O.s.p. (m. m. I. ÚS 2/05, I. ÚS 100/04, I. ÚS 335/06). Uvedená skutočnosť, ţe tak v konaní pred súdom prvého stupňa, ako i v konaní pred odvolacím súdom, došlo k početným procesným vadám zakladajúcim odňatie moţnosti účastníka konať pred súdom
f/ O.s.p., je okolnosťou, pre ktorú musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie vţdy zrušiť, pretoţe rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závaţnou procesnou vadou, nemôţe byť povaţované za správne. Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok odvolacieho súdu
2 O.s.p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Vzhľadom k tomu, ţe rovnaké vady vykazuje i rozhodnutie súdu prvého stupňa, bolo potrebné zrušiť i jeho rozhodnutie (§ 243b ods. 3 O.s.p.). Dovolací súd povaţoval za potrebné vyjadriť sa i k uplatnenému dovolaciemu dôvodu
2 písm. b/ O.s.p. a zaoberal sa tým, či sa v konaní pred odvolacím súdom vyskytla tzv. iná vada konania, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Táto vada na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia, jej základom je porušenie iných procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní. Tieto tzv. iné vady sú spôsobilým dovolacím dôvodom len za predpokladu, ţe mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Medzi takéto vady patrí skutočnosť, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu vychádza z neúplného alebo nesprávne zisteného skutkového stavu veci, ţe odvolací súd pri svojom rozhodovaní vychádzal z iného skutkového základu neţ súd prvého stupňa a pod. Dovolací súd však takéto vady, v kontexte namietanom dovolateľom, v konaní pred odvolacím súdom nezistil. Dovolací súd v ďalšom preskúmal prípustnosť dovolania ţalobcu voči rozsudku krajského súdu vo výroku, ktorým bolo zmenené uznesenie Okresného súdu Keţmarok zo 4. októbra 2010, č.k. 5 C 624/1998-453, o uloţení poriadkovej pokuty vo výške 1 640 Eur a dospel k záveru, ţe dovolanie v tejto časti nie je prípustné, preto ho treba odmietnuť. 15 4 Cdo 235/2012 V prejednávanej veci odvolací súd síce rozhodol rozsudkom, rozhodol však vo veci poriadkovej pokuty, ktorý výrok nestráca charakter uznesenia
1 O.s.p., aj keď sa stal súčasťou rozhodnutia súdu vo veci samej (m. m. ZSP 51/2006), preto bolo potrebné prípustnosť dovolania posúdiť z hľadiska tejto procesnej formy rozhodnutia. V zmysle ustanovení § 239 O.s.p. platí, ţe ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému vo forme uznesenia, je prípustné, ak je ním napadnuté zmeňujúce uznesenie súdu prvého stupňa (§ 239 ods. 1 písm. a/ O.s.p.) alebo uznesenie, ktorým odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev [§ 109 ods. 1 písm. c/] na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 písm. b/ O.s.p.), alebo potvrdzujúce uznesenie, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu (§ 239 ods. 2 písm. a/ O.s.p.) alebo ak rozhodnutím odvolacieho súdu bolo potvrdené buď uznesenie súdu prvého stupňa o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia (§ 239 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) alebo uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky (§ 239 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Bez ohľadu na charakter uznesenia je však dovolanie neprípustné v prípadoch upravených v § 239 ods. 3 O.s.p.,
ktorého ustanovenia odsekov 1 a 2 neplatia, ak ide o uznesenie o príslušnosti, predbeţnom opatrení, poriadkovej pokute, o znalcovskom, tlmočnom, o odmietnutí návrhu na zabezpečenie predmetu dôkazu vo veciach týkajúcich sa práva duševného vlastníctva a o trovách konania, ako aj o tých uzneseniach vo veciach upravených Zákonom o rodine, v ktorých sa vo veci samej rozhoduje uznesením. Dovolaním napadnuté rozhodnutie má zmeňujúci charakter, mení sa ním však uznesenie okresného súdu o poriadkovej pokute, v ktorom prípade je prípustnosť dovolania vylúčená s výnimkou situácie, ak by sa v konaní preukázala vada
Vzhľadom na uvedené a tieţ na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.) skúmať vţdy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania
O.s.p., ale zaoberal sa i otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ aţ g/ O.s.p., pričom sa osobitne zameral na skúmanie dovolateľom namietanej vady
f/ O.s.p., a dospel k záveru, ţe konanie pred odvolacím súdom (čo do napadnutého výroku rozhodnutia) takýmito vadami postihnuté nie je. 16 4 Cdo 235/2012 Podstatou námietok uvádzaných dovolateľom vo vzťahu k namietanej vade
f/ O.s.p. bolo, ţe súd
neho nešpecifikoval dôvody, ktoré ho viedli k uloţeniu takejto výšky pokuty, a toto konanie o pokute je
neho postihnuté uvedenou vadou aj z dôvodu, ţe prebiehalo v čase odvolacieho konania, kedy úkony
Dovolací súd v tejto súvislosti opätovne zdôrazňuje, ţe vada spočívajúca v odňatí moţnosti účastníka konať pred súdom je daná vtedy, ak súd svojím nesprávnym postupom v konaní odňal účastníkovi práva, ktoré mu v zmysle Občianskeho súdneho poriadku prináleţia. V konaní pred odvolacím súdom však k takémuto nesprávnemu postupu odvolacieho súdu, v dôsledku ktorého by ţalobca nemohol v konaní uplatňovať svoje procesné práva, nedošlo. Dovolací súd nemôţe dať dovolateľovi za pravdu ani v tom, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu v napadnutej časti nie je riadne zdôvodnené. Odôvodnenie rozhodnutia obsahuje tak dôvody, ktoré odvolací súd viedli k zmene rozhodnutia súdu prvého stupňa (nedošlo k opakovanému hrubému sťaţeniu postupu v konaní
2 O.s.p.), ako i dôvody, pre ktoré bola uloţená pokuta v uvedenej výške (bezdôvodné obvinenie sudcu z korupcie) a tieţ ustanovenia, o ktoré sa súd pri rozhodnutí vo veci opieral. Rozhodnutie je preto v tejto časti riadne odôvodnené a spĺňa poţiadavky
2 O.s.p. Dovolateľom namietaná absencia právneho základu pre uloţenie poriadkovej pokuty je zo svojho obsahového hľadiska dovolacím dôvodom
2 písm. c/ O.s.p., ktorý dôvod je dovolací súd oprávnený skúmať len vtedy, ak je daná prípustnosť dovolania, nakoľko tento dovolací dôvod prípustnosť dovolania (na rozdiel od prípadu existencie vady
spôsobujúcej zmätočnosť rozhodnutia, ktorá zakladá nielen prípustnosť dovolania, ale aj jeho dôvodnosť) nezakladá. Vzhľadom na uvedené, keďţe prípustnosť dovolania v tejto časti dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu nie je moţné vyvodiť ani z § 237 O.s.p., ani z § 239 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie ţalobcu v tejto časti
5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému tento mimoriadny opravný prostriedok nie je prípustný, odmietol. Dovolací súd sa zaoberal aj návrhom ţalobcu na odloţenie vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia
O.s.p., no nezistil splnenie predpokladov pre takýto odklad a v súlade s ustálenou praxou tohto súdu o tom nevydal samostatné rozhodnutie. 17 4 Cdo 235/2012 Keďţe dovolací súd zrušil nielen rozsudok odvolacieho súdu, ale aj rozsudok súdu prvého stupňa, o veci bude ďalej konať súd prvého stupňa, ktorý je viazaný právnym názorom dovolacieho súdu a v novom rozhodnutí rozhodne znova aj o trovách pôvodného a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky v záujme zachovania prehľadnosti jednotlivých výrokov rozsudku odvolacieho súdu a na ne nadväzujúce dôvody prevzal označenie ţalovaných
úvodnej časti rozsudku odvolacieho súdu. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerov hlasov 3 :
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.