Proti tomuto uzneseniu krajského súdu podala včas dovolanie ţalobkyňa. Navrhla, aby dovolací súd uznesenie odvolacieho súdu a tieţ uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil Krajskému súdu v Košiciach (?) na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania vyvodila z ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p., pretoţe postupom súdu jej bola odňatá moţnosť konať pred súdom. Odňatie moţnosti konať pred súdom bolo podľa dovolateľky potrebné vidieť v tom, ţe v dôsledku uloţenej jej povinnosti jej bolo zabránené v prístupe k súdu. Uviedla, ţe postupom súdov pri pouţití „nie obvyklého“ procesného ustanovenia, došlo k jeho nesprávnemu výkladu. V odôvodnení dovolania podrobne rozobrala, aký úmysel zákonodarca sledoval ustanovením § 141a O.s.p., pričom poukázala aj na dôvody uvedené vo svojom odvolaní proti uzneseniu súdu prvého stupňa, s ktorými sa odvolací súd vôbec nevysporiadal a s jej argumentáciou sa s odkazom na procesné ustanovenie vôbec nezaoberal. Uviedla, ţe spôsob rozhodnutia odvolacím súdom zavádza do právneho poriadku nový prvok – majetkové kritérium účastníka konania v prístupe k súdu. Posudzujúc dovolanie podľa jeho obsahu (§ 41 ods. 2 O.s.p.), dovolateľka namietala tieţ nesprávne právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Ţalovaný ani vedľajší účastník nevyuţili právo vyjadriť sa k dovolaniu ţalobkyne. Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpená advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. a O.s.p.) skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa. Podľa § 236 ods. 1 O.s.p., dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol uznesením. Pokiaľ dovolanie smeruje proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vydanému v tejto procesnej forme, je tento opravný prostriedok prípustný, ak smeruje proti zmeňujúcemu uzneseniu odvolacieho súdu (§ 239 ods. 1 písm. a/ O.s.p.) alebo uzneseniu, ktorým odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia 3 4 Cdo 216/2012 návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev [§ 109 ods. 1 písm. c/] na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 písm. b/ O.s.p.) alebo potvrdzujúcemu uzneseniu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu (§ 239 ods. 2 písm. a/ O.s.p.), alebo ak ním bolo potvrdené buď uznesenie súdu prvého stupňa o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia (§ 239 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) alebo uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo jeho vyhlásenie za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky (§ 239 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Prípustnosť dovolania ţalobkyne z týchto ustanovení nemoţno vyvodiť. S prihliadnutím na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O.s.p.) skúmať vţdy, či dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou zo závaţných procesných vád vedúcich k vydaniu tzv. zmätočného rozhodnutia, ktoré zistenie by viedlo k záveru, ţe dovolanie je prípustné bez ohľadu na procesnú formu rozhodnutia odvolacieho súdu a spôsob jeho rozhodnutia, neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 239 O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či konanie a rozhodnutie odvolacieho súdu nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ aţ g/ O.s.p. (t.j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, o prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať, o prípad nedostatku návrhu na začatie konania vo veciach, ktoré moţno začať len na návrh, či o prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo súdom nesprávne obsadeným). Vady konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. neboli v dovolaní namietané a v dovolacom konaní nevyšli najavo. Prípustnosť dovolania preto z týchto ustanovení nemoţno vyvodiť. So zreteľom na obsah dovolania sa dovolací súd osobitne zameral na posúdenie, či konanie nie je zaťaţené vadou uvedenou v § 237 písm. f/ O.s.p.. V zmysle tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom. Odňatím moţnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým znemoţnil účastníkovi konania 4 4 Cdo 216/2012 realizáciu jeho procesných práv (napr. právo zúčastniť sa na pojednávaní, vyjadrovať sa k veci, navrhovať dôkazy a pod.). V zmysle konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky má znaky odňatia moţnosti pred súdom konať tieţ procesný postup odvolacieho súdu, ktorý odmietne odvolanie bez splnenia podmienok uvedených v § 218 ods. 1 O.s.p. (R 23/1994). Podstata znemoţnenia realizácie procesných práv účastníka tu spočíva v odňatí moţnosti domôcť sa zákonom predpísaným spôsobom (podaním odvolania) preskúmania vecnej správnosti odvolaním napadnutého rozhodnutia z dôvodu, ktorý má základ v opravnom prostriedku (konkrétne v tom, ţe odvolanie nemá predpísané náleţitosti alebo bolo podané po uplynutí odvolacej lehoty alebo neoprávnenou osobou alebo proti rozhodnutiu, ktoré týmto opravným prostriedkom nemoţno napadnúť). Pri tomto vadnom procesnom postupe sa odvolací súd bez zákonného podkladu odmietne zaoberať odvolaním, jeho opodstatnenosťou a v ňom uvádzanými odvolacími dôvodmi. Dovolateľka v dovolaní o. i. uviedla, ţe súd prvého stupňa jej uloţil na návrh ţalovaného povinnosť zloţiť preddavok na trovy konania bez toho, aby jej takýto návrh doručil. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky zaručuje, ţe kaţdý sa môţe domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Z ustanovenia čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky vyplýva, ţe kaţdý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, v jeho prítomnosti, a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“), kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. 5 4 Cdo 216/2012 Zmyslom práva na súdnu ochranu je umoţniť kaţdému reálny prístup k súdu a tomu zodpovedajúcu povinnosť súdu o veci konať. Ak osoba (právnická alebo fyzická) splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej musí umoţniť stať sa účastníkom konania so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia vyplývajú (viď nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. augusta 2001 II. ÚS 14/2001, z 13. novembra 2002 II. ÚS 132/02, z 5. apríla 2007 III. ÚS 171/2006). Podľa § 1 O.s.p., Občiansky súdny poriadok upravuje postup súdu a účastníkov v občianskom súdnom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj výchova na zachovávanie zákonov, na čestné plnenie povinností a na úctu k právam iných osôb. V zmysle § 18 O.s.p. majú účastníci v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké moţnosti na uplatnenie ich práv. Z obsahu spisu vyplýva, ţe návrhom z 2. januára 2012 navrhol ţalovaný uloţiť ţalobkyni povinnosť zloţiť preddavok na trovy konania, v zmysle ustanovenia § 141a O.s.p., ktorý bol doručený Okresnému súdu Košice - okolie 3. januára 2012 v troch vyhotoveniach, pričom zo spisu vyplýva, ţe tento návrh nebol ţalobkyni (ani vedľajšiemu účastníkovi – pozn. dovolacieho súdu) doručený, keď všetky exempláre tohto podania sa nachádzajú doteraz v spise a zo spisu vyplýva, ţe konajúci súd ani nedal dispozíciu na jeho doručenie účastníkom konania. Právo účastníkov konania na doručenie procesných návrhov a vyjadrení ostatných účastníkov treba povaţovať za súčasť práva na spravodlivý proces. Nedoručenie návrhu alebo vyjadrenia účastníka konania druhému účastníkovi konania vytvára stav nerovnosti účastníkov v konaní pred súdom, čo je v rozpore s princípom kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní ako súčasti práva na spravodlivý proces. Keďţe v danej veci návrh ţalovaného na uloţenie povinnosti ţalobkyni zloţiť
nebol ţalobkyni doručený, pričom ţalobkyňa túto skutočnosť v odvolaní proti uzneseniu súdu prvého stupňa z
1 O.s.p. môţe súd rozhodnúť len na návrh, je potrebné (per analogiam) vychádzať z ustanovenia § 79 ods. 4 O.s.p., podľa ktorého súd návrh doručí ostatným účastníkom do vlastných rúk. Z uvedeného vyplýva, ţe bolo povinnosťou súdu prvého stupňa, aby pred svojím rozhodnutím o návrhu ţalovaného podľa § 141a O.s.p., o ktorom rozhodoval bez nariadenia pojednávania, doručiť tento návrh ţalobkyni a poskytnúť jej moţnosť vyjadriť sa k návrhu ţalovaného na uloţenie jej povinnosti zloţiť preddavok na trovy konania. 7 4 Cdo 216/2012 Váţneho pochybenia, majúceho za následok odňatie moţnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa však súd prvého stupňa dopustil aj tým, ţe nepostupoval v súlade s ustanovením § 141a ods. 1 O.s.p., keď povinnosť zloţiť preddavok na trovy konania ţalobkyni uloţil bez toho, aby zisťoval, či ţalobkyňa (ne)spĺňa predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov podľa § 138 O.s.p. v celom rozsahu a to napriek tomu, ţe súd je v prvom rade povinný skúmať splnenie týchto predpokladov. Z uznesenia súdu prvého stupňa vyplýva, ţe v danej veci formálne aplikoval ustanovenie § 141a ods. 1 O.s.p., avšak bez tohto, aby preskúmal a následne odôvodnil naplnenie všetkých jeho atribútov, resp. predpokladov jeho uplatnenia. Zo štrukturálnej formulácie a obsahovej gradácie ustanovenia § 141a ods. 1 O.s.p. vyplýva podmienenosť jeho pouţitia iba v príčinnej súvislosti s preskúmaním dvoch základných predpokladov, ktoré musia byť kumulatívne naplnené, a to jednak preskúmaním predpokladu na oslobodenie od súdnych poplatkov v zmysle § 138 O.s.p. a jednak aj preskúmaním výšky ţalovaného nároku vzhľadom na sumu ţivotného minima. Aj Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom náleze zo
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.