1, 2, 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 511/1992 Zb.“),
čl. 2 bod 1, čl. 1 a čl. 7 Smernice Rady Európskych spoločenstiev z 19.12.1977 o vzájomnej pomoci príslušných úradov členských štátov v oblasti priamych daní (77/799/EHS) a
čl. 26 zmluvy medzi SR a MR o zamedzení dvojakého zdanenia a zabránení daňovému úniku v odbore daní z príjmov a z majetku (oznámenie MZV SR č. 80/1996 Z.z.). Krajský súd poukázal na to, že ak správca dane použil ako dôkaz výstupy z medzinárodnej výmeny informácií, bolo potom potrebné, aby ich ako zákonné dôkazy na úrovni vnútroštátneho práva i použil. Uviedol, že obsah medzinárodnej výmeny informácií bol nadobudnutý na základe dvojstranných zmlúv medzi SR a Poľskou republikou o zamedzení dvojakého zdanenia v odbore daní z príjmov a z majetku (oznámenie MZV SR č. 95/1996 Z.z.), zmluvy medzi ČSSR a Talianskou republikou o zamedzení dvojakého zdanenia v odbore daní z príjmov a o zabránení daňovému úniku (vyhl. MZV SR č. 17/1985 Zb.) a zmluvy medzi SR a MR o zamedzení dvojakého zdanenia a zabránení daňovému úniku v odbore daní z príjmov a z majetku (oznámenie MZV SR č. 80/1996 Z.z.) a rovnako právny rámec medzinárodnej výmeny informácií ohľadne zahraničných informácií ohľadne zahraničných daňových subjektov upravuje Smernica Rady ES o vzájomnej pomoci príslušných úradov členských štátov oblasti priamych daní (77/799/EHS). Konštatoval, že čo sa týka utajenia informácií, ktoré sú výstupom z medzinárodnej výmeny informácií, tieto sa budú udržiavať v tajnosti rovnakým spôsobom ako informácie, ktoré dostal podľa vnútroštátnych právnych predpisov tohto štátu štát, ktorý o ne požiadal, pričom táto právna úprava je totožná vo všetkých uvedených dvojstranných zmluvách s výnimkou zmluvy s Poľskou republikou, kde okrem tejto klauzuly je uvedená požiadavka, že na požiadanie zmluvného štátu, ktorý informácie poskytol, sa získané informácie budú udržiavať v tajnosti, avšak takáto požiadavka zo strany poľskej daňovej správy nebola vznesená a preto i v tomto prípade, ako i v prípade ostatných výstupov z medzinárodnej výmeny informácií bolo zo strany správcu dane potrebné pri nakladaní s výstupmi z medzinárodnej výmeny informácií postupovať tak, ako by sa jednalo o informácie zabezpečené podľa vnútroštátnych právnych predpisov (podľa § 22 ods. 1, 2 zák. č. 511/1992 Zb.). Mal za to, že v danom prípade výstupy z medzinárodnej kontroly informácií, t.j. samotné odpovede zahraničných daňových správ sa týkajú žalobcu a jeho obchodnej činnosti s jeho obchodnými partnermi v zahraničí, teda obsahom týchto výstupov nie sú informácie, ktoré by bolo potrebné zachovať v tajnosti pre pomery iných daňovníkov, preto ak správca dane odmietol nazeranie do spisu vo vzťahu k výstupom z medzinárodnej výmeny informácií konal v rozpore s § 22 zák. č. 511/1992 Zb., ktorý postup považoval za procesné pochybenie žalovaného správneho orgánu. Krajský súd posudzujúc, či táto procesná vada bola vadou, ktorá by mala vplyv na zákonnosť napadnutých rozhodnutí alebo nie v zmysle § 250i ods. 3 O.s.p., dospel k záveru, že uvedené procesné pochybenie nemalo za následok nezákonnosť rozhodnutia žalovaného. Krajský súd súhlasil s právnym názorom žalovaného i správcu dane, že vykonané dôkazy nepreukazovali faktické vykonanie sprostredkovania, keďže závery z medzinárodnej výmeny informácií mali preukázať, že k žiadnemu sprostredkovaniu firmou M.M. vo vzťahu k žalobcovi a zahraničným daňovým subjektom nedošlo a túto skutočnosť nezvrátili ani potvrdenia predložené žalobcom od spoločnosti B., S.A. a maďarskej spoločnosti D. BT. a C.. Podľa názoru krajského súdu podmienka vyplatenia provízie vyplývajúca z § 24 ods. 3 zák. č. 366/1999 Z.z. v znení účinnom v roku 2001, kedy malo dôjsť k zdaňovanej činnosti, taktiež nebola preukázaná, keď opakovaným výsluchom svedka M. bolo preukázané, že tento 3 6Sžf/1/2011 províziu od konateľa spoločnosti D., s.r.o. Ing. T. F. neprevzal a nepodpísal ani príjmové pokladničné doklady či faktúry, ktoré boli predložené žalobcom ako dôkazy na uskutočnenie tejto platby, pričom samotný svedok F. uviedol, že províziu za sprostredkovanie fyzicky neodovzdal osobe, s ktorou sa stretol na výsluchu dňa 17.6.2008 v O. a ani nevedel žiadnym spôsobom identifikovať osobu, ktorej túto províziu za sprostredkovanie mal odovzdať. Konštatoval, že pritom dôkazné bremeno na preukázanie skutočného vyplatenia tejto provízie bolo na žalobcovi, avšak žalobca v celom daňovom konaní neuviedol totožnosť osoby, ktorá mala prevziať províziu za sprostredkovanie, hoci pri dodržaní zásad bežnej opatrnosti v obchodnom styku je prinajmenšom nezvyklé odovzdať províziu vo výške necelých 9 miliónov Sk osobe, ktorá nie je zástupcovi žalobcu osobne známa a nevykoná opatrenia na zistenie totožnosti osoby. Nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že sa mohlo jednať o osobu, ktorú na prevzatie provízie splnomocnil či už I. M. alebo K. R., pretože svedok M. vylúčil možnosť akéhokoľvek splnomocnenia pre tretiu osobu a tiež vylúčil možnosť, že by v tejto veci vystupoval K. R., keďže tento nepodpisoval žiadne doklady, ktoré neboli preložené do nemeckého jazyka. Mal za to, že tvrdenie žalobcu o tejto skutočnosti nebolo ničím preukázané a samotný žalobca ho uvádzal len v hypotetickej polohe, a preto naň nie je možné prihliadať. Podľa názoru krajského súdu za danej dôkaznej situácii nebolo potrebné vykonať písmoznalecký posudok na okolnosť, či podpisy I. M. na jednotlivých dokladoch preukazujúcich vyplatenie provízie sú jeho vlastné, keďže z dokazovania vyplynuli tvrdenia I. M. i Ing. T. F., ktoré zostali nesporné, teda že I. M. uvedenú províziu fakticky neprevzal a jemu vyplatená nebola. Krajský súd taktiež považoval za preukázanú skutočnosť, že nedošlo nielen k vyplateniu provízie, ale ani k uskutočneniu sprostredkovania, keď svedok I. M. potvrdil, že odkedy firme M.M. v roku 1999 bolo odňaté osvedčenie o DPH, nevykonávala táto firma žiadnu činnosť, faktúry firma nevystavovala a neevidovala ich v účtovníctve M.M.. Krajský súd námietku žalobcu ohľadne nevierohodnosti svedka M. považoval za nedôvodnú a preto na ňu neprihliadol s poukazom na to, nie je možné vyvodiť záver o jeho nevierohodnosti len z tej skutočnosti, že tento svedok uviedol, že je možné, že viaceré osoby sa za neho vydávali a vo vzťahu k tomu nepodal trestné oznámenie a ak tvrdil, že nedošlo k sprostredkovaniu M.M. pre žalobcu, potom jeho tvrdenie, že jednotlivé príjmové pokladničné doklady nie sú zaúčtované v účtovníctve M.M., sa javí ako logické a ani z tejto skutočnosti nie je možné vyvodiť nevierohodnosť tohto svedka. Krajský súd s poukazom na odôvodnenie rozsudku č.k. 10S 126/2006-71, konštatoval, že z uvedeného rozhodnutia súdu nevyplýva povinnosť žalovanému bez ďalšieho nariadiť znalecké dokazovanie znalcom z odboru písmoznalectva, ani povinný výsluch svedka R., keďže súd v odôvodnení tohto rozsudku konštatuje, že až podľa záverov výsluchu svedka M. je potrebné zvážiť prípadný výsluch svedka R., príp. nariadiť písmoznalecké dokazovanie. Vzhľadom k tomu, že dôkazná situácia po výsluchu svedka M. nevyžadovala ďalšie dokazovanie smerom preukazovania pravosti podpisov tohto svedka, nebolo účelné a ani potrebné tento dôkaz vykonať, a to i s prihliadnutím na výsluch svedka F., ktorý svojou výpoveďou urobil nespornou otázku podpisu svedka M. na príjmových pokladničných dokladoch. Krajský súd považoval taktiež za nedôvodný žalobný dôvod, ktorým žalobca namietal doručovanie rozhodnutí správnych orgánov Ing. D. D., pričom podľa názoru žalobcu, mali byť doručované S., kom. spol.. Konštatoval, že správne orgány nepochybili pri doručovaní rozhodnutí splnomocnenému zástupcovi žalobcu, keďže z výpisu z Obchodného registra na S., kom. spol. vyplýva, že v mene tejto spoločnosti koná komplementár, ktorým je S., s.r.o., zastúpená jeho konateľom Ing. D. D., teda Ing. D. D. je konateľom konateľa 4 6Sžf/1/2011 splnomocneného zástupcu žalobcu a nič nebráni, aby písomnosti boli adresované i priamo štatutárnemu zástupcovi S., s.r.o., ktorá je oprávnená konať v mene splnomocneného zástupcu žalobcu S., kom. spol. v zmysle § 13 ods. 1 Obchodného zákonníka. Krajský súd považoval námietku žalobcu, že existujú rozdiely medzi prekladom výstupov medzinárodnej výmeny informácií, ktorý realizovalo Daňové riaditeľstvo SR a originálmi výstupov z tejto výmeny informácií, za bezpredmetnú a to z dôvodu, že samotné výstupy z medzinárodnej výmeny informácií neboli brané ako priamy dôkaz vo vzťahu k preukazovaniu faktickej realizácie sprostredkovania, keďže i bez týchto výstupov na základe ďalších vykonaných dôkazov bolo možné rozhodnúť tak, ako rozhodol správca dane i žalovaný a námietka nemohla žalobcovi privodiť iné rozhodnutie krajského súdu. Krajský súd žalobu zamietol, keď rozhodnutie žalovaného i správcu dane považoval za zákonné. Rozhodovanie o náhrade trov konania krajský súd odôvodnil v zmysle § 246c ods. 1 O.s.p.
1. Žalovanému náhradu trov konania nepriznal napriek jeho úspechu v konaní, pretože si ich náhradu podľa § 151 ods. 1 O.s.p. neuplatnil. Proti uvedenému rozsudku krajského súdu sa v zákonnej lehote odvolal žalobca. Žiadal, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil tak, že žalobe vyhovie, alternatívne tak, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zruší a vec mu vráti na ďalšie konanie. Žalobca vytýkal žalovanému a správcovi dane, že nedostatočne zistili skutkový stav daňovej veci a nevykonali dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie vo veci. Poukázal na to, že zmluvu o sprostredkovaní zo 6.1.2001 uzavretú medzi spoločnosťou žalobcu a českou spoločnosťou M.M., I., I., spol. s r.o., O. (ďalej aj „M.M., s.r.o.“) mali podpísať obidvaja konatelia spoločnosti I. M. a K. R., podľa výpisu z obchodného registra spoločnosť navonok zastupujú obidvaja konatelia K. R. a I. M., obidvaja konatelia majú preto pri výkone konateľského oprávnenia podpisovať za spoločnosť spoločne. Ďalej vytýkal správcovi dane, že sa uspokojil len s výsluchom českého, a nie aj nemeckého konateľa firmy sprostredkovateľa. Zdôraznil, že dôkazné bremeno nemožno v daňovom konaní vykladať jednostranne a izolovane tak, že zaťažuje výlučne daňový subjekt. Poukázal v tejto súvislosti na platnú súdnu judikatúru, konkrétne rozsudok Najvyššieho súdu SR č. k. 7 Sž 88-89/98 z 28.1.1999), podľa ktorého správca dane má povinnosť v daňovom konaní dostatočne zistiť skutkový stav a musí pritom vykonať dokazovanie čo najúplnejšie. Žalobca namietal, že žalovaný a správca dane mu ako daňovému subjektu neumožnili nahliadnuť do zápisníc z medzinárodnej výmeny informácií realizovaných maďarskou, poľskou a talianskou daňovou správou. Súhlasil s tvrdením Krajského súdu v Žiline na strane 11 rozsudku, že ak správca dane odmietol nazeranie do spisu vo vzťahu k výstupom z medzinárodnej výmeny informácií, konal v rozpore s ustanovením § 22 zákona č. 511/1992 Zb. a považoval za správny názor prvostupňového súdu, že v tomto smere ide o procesné pochybenie žalovaného správneho orgánu, nesúhlasil však s názorom súdu prvého stupňa, že táto procesná vada nemá vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia, nakoľko daňový subjekt nemal možnosť kvalifikovane sa vyjadriť k výstupom z medzinárodnej výmeny informácií. 5 6Sžf/1/2011 Ďalej namietal, že správca dane ako prvostupňový správny orgán nevykonal komplexné dokazovanie v daňovom konaní, keď nepočkal na všetky výstupy z medzinárodnej výmeny informácií, ktorú skutočnosť priznalo samotné DR SR, čím došlo k porušeniu práv daňového subjektu, nakoľko žalobcovi bola odňatá možnosť sa k týmto novým dôkazom vyjadriť, teda správca dane preto porušil ustanovenie § 29 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb., a súčasne porušil § 30 ods. 3 citovaného zákona. Taktiež vytýkal prvostupňovému správnemu orgánu, že navyše nerešpektoval právny názor krajského súdu vyslovený v zrušujúcom rozsudku v predchádzajúcom súdnom konaní č. k. 10S/126/2006 zo dňa 19.12.2006, v ktorom súd na strane 8 rozsudku konštatoval, že je potrebné, aby listinné dôkazy z medzinárodnej výmeny informácií boli zabezpečené do rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa a aby boli pretlmočené vo forme úradne overeného prekladu, alebo iným verifikovaným spôsobom bola preukázaná hodnovernosť a nespochybniteľnosť prekladov, ako aj, že je potrebné, aby pred rozhodnutím vo veci bol účastník daňového konania s obsahom týchto listinných dôkazov oboznámený. Namietal, že krajský súd ako prvostupňový súd sa však v napadnutom rozsudku s týmto nerešpektovaním svojho predchádzajúceho právneho názoru zo strany žalovaného vôbec nevysporiadal. Uviedol, že sa nestotožňuje ani s právnym názorom prvostupňového súdu vysloveným v napadnutom rozsudku, že výstupy z medzinárodnej výmeny informácií nemuseli byť použité v daňovom konaní vôbec, namietajúc, že súd prvého stupňa aj v tomto prípade vybočil zo svojho právneho názoru vysloveného v predchádzajúcom rozsudku. Súčasne namietal odklon od predchádzajúceho právneho názoru súdu aj v tom, že prvostupňový súd konštatoval, že ak dôkazná situácia po výsluchu svedka I. M. nevyžadovala ďalšie dokazovanie smerom k preukazovaniu pravosti podpisu tohto svedka, nebolo účelné ani potrebné dôkaz znaleckého posudku z odboru písmoznalectva vykonať. Za správny považoval prvý právny názor krajského súdu, ktorým v každom prípade predpokladal na začiatku vykonanie znaleckého dokazovania. Tvrdil, že správca dane v tomto prípade nerešpektoval právny názor krajského súdu vyslovený v predchádzajúcom zrušujúcom rozsudku. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu vyjadril tak, že navrhoval, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdil. Uviedol, že žalobca v odvolaní v podstate namieta zhodné skutočnosti, ktoré boli obsahom žaloby, a preto zotrváva na svojom stanovisku k žalobe. Tvrdil, že správca dane vykonal rozsiahle šetrenie, aj napriek tomu, že dôkazná povinnosť je na daňovom subjekte a pokiaľ aj výsledky šetrení na základe medzinárodnej výmeny daňových informácií nemal správca dane k dispozícii, a tieto boli k dispozícii až v odvolacom konaní, s ktorými sa žalobca zápisnične oboznámil na ústnom pojednávaní dňa 21.10.2008, výsledky šetrení z medzinárodnej výmeny informácií neboli jediným dôkazom, na základe ktorých správca dane rozhodol, keďže správca dane vylúčil náklady na sprostredkovateľské provízie na základe iných dôkazov, ktoré mal k dispozícii a ktoré boli podstatné na posúdenie danej veci (mal k dispozícii dôkazné prostriedky od daňového subjektu, ktorý mal byť sprostredkovateľom a tento sa jednoznačne vyjadril, že sprostredkovanie z jeho strany nebolo vykonané), teda výsledky šetrenia len potvrdili, že správca dane postupoval správne. Konštatoval, že pokiaľ žalobca v odvolaní proti rozsudku rozoberá konanie, ktoré bolo ukončené rozsudkom Krajského súdu v Žiline č. k. l0S 126/2006, ktorým krajský súd zrušil rozhodnutie žalovaného č. 1/228/1372430457/2006/992025-r zo dňa 25.4.2006 a dodatočný platobný výmer DÚ Martin č. 666/231/64475/05/Por zo dňa 13.10.2005 a vec vrátil na ďalšie konanie, žalovaný 6 6Sžf/1/2011 ako aj správca dane v ďalšom konaní postupovali v súlade so závermi Krajského súdu v Žiline vyslovenými v predchádzajúcom zrušujúcom rozsudku. Mal za to, že Krajský súd v Žiline v predmetnej veci rozhodol v súlade s platnými právnymi predpismi, aplikoval a vykladal ustanovenia príslušných právnych predpisov správne a dospel k správnemu rozhodnutiu vo veci. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (ust. § 10 ods. 2 O.s.p.
1) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu z dôvodov a v rozsahu uvedenom v odvolaní žalobcu (§ 246c ods. 1 veta prvá
ust. § 212 ods. 1 O.s.p.) postupom podľa ust. § 250ja ods. 2 veta prvá O.s.p., keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a 3 O.s.p.
1 veta prvá a § 211 ods. 2), a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Predmetom odvolacieho konania v preskúmavanej veci bol rozsudok krajského súdu, ktorým súd prvého stupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného správneho orgánu a vrátenia veci mu na ďalšie konanie, ktorým rozhodnutím žalovaný potvrdil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu, ktorým správca dane vyrubil žalobcovi rozdiel dane z príjmov právnických osôb za zdaňovacie obdobie 2001 vo výške 86.666 eur, a preto odvolací súd v rozsahu odvolacích dôvodov preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie žalovaného správneho orgánu
rozhodnutím správneho orgánu prvého stupňa a konanie im predchádzajúce, najmä z toho pohľadu, či sa súd prvého stupňa vysporiadal so všetkými námietkami uvedenými v žalobe a z takto vymedzeného rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného správneho orgánu. Predmetom preskúmavacieho konania v danej veci je rozhodnutie a postup žalovaného správneho orgánu, ktorým rozhodnutím žalovaný rozhodoval s konečnou platnosťou o povinnosti žalobcu zaplatiť rozdiel dane z príjmov právnických osôb za zdaňovacie obdobie
366/1999 Z.z.. Cieľom daňovej kontroly je zabezpečenie podkladov v súčinnosti s daňovým subjektom na zistenie, či si daňový subjekt splnil v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Z predloženého administratívneho spisu vyplýva, že daňové orgány oboch stupňov sa náležite vecou zaoberali, vykonali vo veci rozsiahle dokazovanie v súčinnosti s daňovým subjektom – žalobcom. Z uvedeného dôvodu nie je možné súhlasiť s názorom žalobcu, že vo veci nebol dostatočne zistený skutkový stav, pretože správca dane nepočkal na všetky výstupy z medzinárodnej výmeny informácií, informácie získané medzinárodnou výmenou mu neboli sprístupnené, namietajúc správnosť kladenia otázok v dožiadaní ako aj správnosť prekladu informácií z medzinárodnej výmeny. Pokiaľ aj správca dane vydal dodatočný platobný výmer napriek tomu, že nepočkal na všetky výstupy z medzinárodnej výmeny informácií, ktorú skutočnosť priznalo samotné DR SR, došlo k porušeniu práv daňového subjektu, nakoľko týmto postupom žalobcovi bola odňatá možnosť sa k týmto novým dôkazom vyjadriť, avšak uvedené procesné pochybenie bolo odstránené v priebehu ďalšieho konania daňovými orgánmi po zrušení predchádzajúceho rozhodnutia žalovaného správneho orgánu rozsudkom Krajského súdu v Žiline č.k. 10S/126/2006 zo dňa 19.12.2006. Odvolací súd sa stotožnil s argumentáciou súdu prvého stupňa týkajúcou sa zdôvodnenia námietky žalobcu nesprístupnenia informácií a súčasne na ňu poukazuje. Aj podľa názoru odvolacieho súdu postup správcu dane, ktorým žalobcovi neumožnil sa oboznámiť s informáciami získanými medzinárodnou výmenou nahliadnutím do týchto informácií, treba považovať za procesné pochybenie, avšak predmetná procesná vada nemá vplyv na zákonnosť rozhodnutí daňových orgánov oboch stupňov, keďže z výsledkov daňovej kontroly vyplynul záver, že žalobca v danej veci postupoval v rozpore s § 24
366/1999 Z.z., keďže nepreukázal, že k sprostredkovaniu skutočne aj došlo a že za sprostredkovanie bola skutočne aj sprostredkovateľovi vyplatená odmena, pričom preukázanie týchto skutočností zaťažovalo dôkazným bremenom žalobcu v zmysle § 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb.. Aj podľa názoru odvolacieho súdu z výsledkov vykonaného dokazovania nie je možné vyvodiť záver, že v danom prípade došlo k sprostredkovateľskej činnosti zo strany spoločnosti M.M., keďže jej konateľ uskutočnenie takýchto obchodov nepotvrdil, ako aj 10 6Sžf/1/2011 nepotvrdil prevzatie odmeny za takúto činnosť, ktorú žalobca preukazoval výdavkovými pokladničnými dokladmi. Treba súhlasiť s konštatovaním súdu prvého stupňa, že pritom dôkazné bremeno na preukázanie skutočného vyplatenia tejto provízie bolo na žalobcovi, avšak žalobca v celom daňovom konaní neuviedol totožnosť osoby, ktorá mala prevziať províziu za sprostredkovanie, hoci pri dodržaní zásad bežnej opatrnosti v obchodnom styku je prinajmenšom nezvyklé odovzdať províziu vo výške necelých 9 miliónov Sk osobe, ktorá nie je zástupcovi žalobcu osobne známa a nevykoná opatrenia na zistenie totožnosti osoby. Za vystavenie dokladov, ktorými preukazuje skutočnosti uvádzané v daňovom priznaní, zodpovedá daňový subjekt. Pokiaľ teda žalobca si uplatnil ako výdavok odmenu za sprostredkovanie v zmysle § 24 ods. 1, 3 písm. h/ zákona č. 366/1999 Z.z., bolo jeho povinnosťou spôsobom nevzbudzujúcim akékoľvek pochybnosti preukázať, že daňové doklady ním predložené k daňovej kontrole sú spôsobilé preukázať splnenie zákonných podmienok pre uplatnenie zníženia základu dane. Žalobca ako daňový subjekt v danej veci neuniesol dôkazné bremeno, keď nepreukázal, že sa uskutočnili sprostredkovateľské obchody fakturované sprostredovateľskou spoločnosťou (M.M.), a že za sprostredkovanie bolo zaplatené zástupcovi sprostredkovateľskej spoločnosti, keďže svedok M., ktorý bol konateľom sprostredkovateľskej spoločnosti pri svojich výsluchoch uviedol, že od roku 1999 spoločnosť nevyvíjala žiadne obchodné aktivity, preto ani nevystavovala faktúry a neprevzal v kontrolovanom období
366/1999 Zb. vyplýval aj bez týchto informácií, keďže zástupca obchodnej spoločnosti, ktorý mal pre žalobcu vykonávať predmetnú sprostredkovateľskú činnosť (konateľ spoločnosti M.M. I. M.) nepotvrdil žalobcom tvrdenú skutočnosť, že k sprostredkovateľskej činnosti a k vyplateniu odmeny za ňu skutočne došlo. Konateľ spoločnosti M.M. I. M. vypočutý ako svedok aj za účasti konateľa žalobcu Ing. T. F. vypovedal, že pre žalobcu nesprostredkoval ako zástupca tejto spoločnosti možnosť uzavrieť v roku 2001 zmluvy na predaj ihličnatého reziva so spoločnosťami v Poľsku, Maďarsku a Taliansku, nevystavoval faktúry, tieto nie sú ani zaúčtované v účtovníctve spoločnosti M.M., na týchto faktúrach nie je jeho podpis, razítko na nich nie je originálnym razítkom uvedenej spoločnosti a podpis na predložených pokladničných dokladoch nie je taktiež jeho podpisom, súčasne vylúčil možnosť obchodných kontaktov druhého konateľa spoločnosti M.M. K. R. so spoločnosťou žalobcu. Skutkové zistenia z medzinárodnej výmeny informácií však potvrdili správnosť úsudku správcu dane, že nedošlo medzi spoločnosťou žalobcu a spoločnosťou M.M. k uskutočneniu sprostredkovateľskej činnosti, keď zástupcovia obchodných spoločností v Poľsku, Maďarsku a Taliansku potvrdili, že pokiaľ aj obchodovali so spoločnosťou žalobcu, obchody sa uskutočňovali priamo bez súčinnosti sprostredkovateľa. Vzhľadom na uvedené odvolací súd dospel k zhodnému záveru ako súd prvého stupňa, že správca dane ako aj žalovaný vo veci vykonali dokazovanie v dostatočnom rozsahu, náležite zistili skutkový stav veci a v daňovom konaní sa riadne vysporiadali s tvrdeniami žalobcu ako daňového subjektu. Odvolací súd taktiež neprihliadol na námietku žalobcu, že súd prvého stupňa sa odklonil od svojho právneho záveru uvedeného v predchádzajúcom zrušujúcom rozhodnutí a zmenu svojho postupu náležite v napadnutom rozhodnutí ani neodôvodnil. Súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku odôvodnil, z ktorých dôvodov nepovažoval vykonanie dôkazu znalcom z odboru písmoznalectva za potrebné, keď s poukazom na odôvodnenie rozsudku č.k. 10S 126/2006-71, konštatoval, že z uvedeného rozhodnutia súdu nevyplýva povinnosť žalovanému bez ďalšieho nariadiť znalecké dokazovanie znalcom z odboru písmoznalectva, ani povinný výsluch svedka K. R., keďže súd v odôvodnení zrušujúceho rozsudku uviedol, že až podľa záverov výsluchu svedka M. je potrebné zvážiť prípadný výsluch svedka R., príp. nariadiť písmoznalecké dokazovanie a vzhľadom k tomu, že dôkazná situácia po výsluchu svedka M. nevyžadovala ďalšie dokazovanie smerom preukazovania pravosti podpisov tohto 12 6Sžf/1/2011 svedka, nebolo účelné a ani potrebné tento dôkaz vykonať, a to i s prihliadnutím na výsluch svedka F., ktorý svojou výpoveďou urobil nespornou otázku podpisu svedka M. na príjmových pokladničných dokladoch. Odvolací súd z uvedených dôvodov dospel k záveru, že súd prvého stupňa v preskúmavanej veci postupom v súlade s právnymi normami ustanovenými v druhej hlave piatej časti Občianskeho súdneho poriadku (§§ 247 a nasl.), náležite preskúmal zákonnosť rozhodnutia žalovaného správneho orgánu a postup mu predchádzajúci a v rámci toho aj zákonnosť rozhodnutia a postupu správcu dane v rozsahu žalobných dôvodov a v odôvodnení napadnutého rozsudku sa vysporiadal s jednotlivými žalobnými námietkami. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, že v preskúmavanej veci bolo relevantným spôsobom preukázané, že žalobca za zdaňovacie obdobie 2001 nesplnil zákonné podmienky na zníženie základu dane, pretože žalobca neuniesol dôkazné bremeno o tvrdení, že predmetné výdavky – provízie za sprostredkovanie, súviseli z jeho zdaniteľnými príjmami, teda nebolo preukázané, že by skutočne k sprostredkovaniu, vo vzťahu ktorého bola sprostredkovateľská odmena konkrétne účtovaná, sprostredkovateľom M.M., došlo a súčasne, že by došlo k vyplateniu sprostredkovateľskej odmeny. Z uvedených dôvodov odvolací súd považuje záver súdu prvého stupňa o tom, že správne orgány oboch stupňov v preskúmavanej veci postupovali v súlade so zákonom, keď žalobcovi ako platiteľovi dane vyrubili za zdaňovacie obdobie 2001 rozdiel dane z príjmov právnických osôb zistený na základe daňovej kontroly vychádzajúc z vyčíslenej dane žalobcom v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie 2001 a dane vyčíslenej daňovým úradom z platieb vyplývajúcich z listinných dôkazov predložených ku kontrole žalobcom, za skutkovo správny a v súlade so zákonom. Vzhľadom na uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdil podľa § 250ja ods. 3 O.s.p.
1 a s § 219 ods. 1, 2. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p.
1 a s § 250k ods.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.