ustanovení, ktoré vymedzujú kedy je prípustné dovolanie proti rozsudku (§ 238 O.s.p.), ale
ustanovení, ktoré vymedzujú, kedy je prípustné dovolanie proti uzneseniu (§ 239 O.s.p.). Dovolanie proti uzneseniu je prípustné, ak je ním napadnuté zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu (§ 239 ods. 1 písm. a/ O.s.p.) alebo ak odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 písm. b/ veta prvá O.s.p.).
2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky. Ustanovenia odsekov 1 a 2 neplatia, ak ide o uznesenie o príslušnosti, predbeţnom opatrení, poriadkovej pokute, o znalcovskom, tlmočnom, o odmietnutí návrhu na zabezpečenie predmetu dôkazu vo veciach týkajúcich sa práva duševného vlastníctva a o trovách konania, ako aj o tých uzneseniach vo veciach upravených Zákonom o rodine, v ktorých sa vo veci samej rozhoduje uznesením (§ 239 ods. 3 O.s.p.). Ţalovaný 1/ v prejednávanej veci napadol dovolaním výrok o trovách konania, avšak ustanovenie § 239 ods. 3 O.s.p. v takomto prípade vylučuje prípustnosť dovolania. Dovolanie ţalovaného 1/ by v dôsledku toho mohlo byť procesne prípustné, len ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád, ktoré sú uvedené v § 237 O.s.p. (por. tieţ rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. októbra 1998 sp. zn. 5 Cdo 69/1998, ktorý bol publikovaný ako R 117/1999). 4 4 Cdo 231/2012 So zreteľom na obsah dovolania a tieţ so zreteľom na § 242 ods. 1 druhá veta O.s.p., dovolací súd skúmal, či v konaní nedošlo k procesnej vade v zmysle § 237 O.s.p.
tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a písm. g/ O.s.p. dovolateľ nenamietal a v dovolacom konaní ich existencia nevyšla najavo. Prípustnosť dovolania ţalovaného 1/ preto z týchto ustanovení nemoţno vyvodiť. S prihliadnutím na dovolacie námietky dovolateľa sa dovolací súd osobitne zameral na posúdenie, či konanie nie je zaťaţené vadou v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Dospel pritom k záveru, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu v tejto napadnutej časti takou vadou konania trpí. Odňatím moţnosti konať pred súdom sa rozumie procesne vadný postup súdu, ktorý má za následok znemoţnenie realizácie procesných oprávnení účastníka občianskeho súdneho konania (napr. oprávnenia zúčastniť sa na pojednávaní, vyjadrovať sa k veci, navrhovať dôkazy, podať opravný prostriedok alebo vyjadrenie, v stanovenej lehote urobiť procesný úkon a pod.). Dovolateľ namieta nedostatky týkajúce sa odôvodnenia dovolaním napadnutého výroku rozsudku odvolacieho súdu. Treba uviesť, ţe právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva totiţ aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, ţe majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05). Súd prvého stupňa rozhodnutie o trovách konania zaloţil na aplikácii § 142 ods. 1 O.s.p., pričom vychádzal pri zamietnutí ţaloby ţalobcu z plného úspechu dovolateľa v konaní. Z dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu nemoţno zistiť, na základe 5 4 Cdo 231/2012 ktorého zákonného ustanovenia o trovách konania rozhodol (pre jeho absenciu), moţno len vyvodiť, ţe odvolací súd nepovaţoval aplikáciu ustanovenia § 142 ods. 1 O.s.p. za správnu pri potvrdení rozsudku súdu prvého stupňa o zamietnutí ţaloby ţalobcu vo vzťahu k ţalovanému 1/ („ ... pretoţe ţalobcovi ide o nápravu nesprávneho formálneho stavu .... Správny údaj o vlastníckom práve je v zásade aj v záujme Slovenského pozemkového fondu ..... Preto nie je dôvod mu uhrádzať náklady konania ....“). Dovolací súd tu povaţuje za potrebné zdôrazniť, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu v napadnutej časti týkajúcej sa trov konania vyznelo v neprospech dovolateľa.
1 O.s.p., ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť.
2 O.s.p., v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
2 O.s.p., ak nie je ďalej ustanovené inak, pouţijú sa na uznesenie primerane ustanovenia o rozsudku. Z odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia nie je zrejmé, na základe ktorého zákonného ustanovenia odvolací súd rozhodol o nepriznaní náhrady trov prvostupňového a odvolacieho konania ţalovanému 1/. Konštatovanie, ţe by malo byť v záujme ţalovaného 1/, aby bol údaj o vlastníctve v katastri nehnuteľností správny je nielen nenáleţité, ale aj predčasné, pretoţe nateraz nie je moţné vysloviť, ktorý údaj o vlastníctve by bolo moţné povaţovať za správny. Takéto odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu nezodpovedá poţiadavke na riadne a presvedčivé odôvodnenie súdneho rozhodnutia. 6 4 Cdo 231/2012 Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, čo jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Judikatúra tohto súdu nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z
ktorého by súd v prejednávanej veci mohol úspešnému účastníkovi náhradu vzniknutých trov konania nepriznať – pozn. dovolacieho súdu) prichádza do úvahy v prípadoch, keď sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania, avšak súd dôjde k záveru, ţe sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná. Musí však ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí aj náleţite odôvodnený. Výnimočnosť môţe spočívať tak v okolnostiach danej veci, ako aj v okolnostiach na strane účastníkov konania. Pri posudzovaní okolností hodných osobitného zreteľa treba prihliadať na osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery všetkých účastníkov konania, na okolnosti, ktoré viedli účastníkov k uplatneniu práva na súde a ich postoj v konaní a tieţ na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril, pokiaľ ich mohol uplatniť. Nepriznanie náhrady trov konania musí zodpovedať zvláštnym okolnostiam konkrétneho prípadu a jedným z rozhodujúcich hľadísk je aj to, aby sa takéto rozhodnutie nejavilo ako neprimeraná tvrdosť voči účastníkovi a aby neodporovalo dobrým mravom. 7 4 Cdo 231/2012 Ustanovenie § 150 ods. 1 O.s.p. nie je moţné povaţovať za ustanovenie, ktoré by zakladalo voľnú moţnosť jeho aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie,
ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, ku ktorým je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Ustanovenie § 150 O.s.p. preto nemoţno vykladať tak, ţe je naň moţné prihliadnuť kedykoľvek bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania. V sporovom konaní (ako je tomu aj v danom prípade) sa povinnosť nahradiť trovy konania spravuje predovšetkým zásadou úspechu vo veci. Len výnimočne nemusí súd úspešnému účastníkovi priznať náhradu trov konania
ustanovenia § 150 ods. 1 O.s.p. Ide o ustanovenie výnimočné, ktoré má súdu umoţniť, aby pri rozhodovaní o náhrade trov konania mohol prihliadnuť k zvláštnostiam jednotlivých konkrétnych prípadov a má slúţiť k odstráneniu neprimeranej tvrdosti. Úvaha súdu, ţe ide o výnimočný prípad a či sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa, musí vychádzať z posúdenia všetkých okolností konkrétnej veci. Ustanovenie § 150 ods. 1 O.s.p. preto nemoţno vykladať tak, ţe moţno kedykoľvek bez ohľadu na základné zásady rozhodovania o náhrade trov konania nepriznať náhradu trov úspešnému účastníkovi konania. Pri skúmaní existencie podmienok hodných osobitného zreteľa je dopad takéhoto rozhodnutia najmä na majetkové pomery oprávneného účastníka. Dovolací súd zistil, ţe odvolací súd vec neodôvodnil s poukazom na celý komplex okolností relevantných pre rozhodovanie o náhrade trov konania
uvedeného zákonného ustanovenia. Aby súd tento komplex mohol zodpovedne posúdiť, musí nevyhnutne najskôr poznať všetky doň patriace okolnosti, pretoţe len na tomto základe môţe potom so znalosťou veci niektorým z nich priznať prioritu pred ostatnými. Záver odvolacieho súdu, ţe „správny údaj o vlastníctve je aj v záujme Slovenského pozemkového fondu“ je nepreskúmateľný, keďţe sa súd bliţšie nezaoberal okolnosťami, významnými z hľadiska rozhodovania
1 O.s.p. Poţiadavky na riadne odôvodnenie rozsudku súdu ustanovuje § 157 ods. 2 O.s.p. V spojitosti s § 167 ods. 2 O.s.p. toto ustanovenie primerane platí aj pre odôvodnenie uznesenia súdu. Povinnosť odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdu. Porušením uvedeného práva účastníka na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej sa tak účastníkovi konania odníma moţnosť náleţite 8 4 Cdo 231/2012 skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky s jeho dôvodmi) v rámci vyuţitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu je vadou konania, ktorou sa odníma účastníkovi moţnosť riadne konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Existencia tejto vady zakladá dôvodnosť podaného dovolania a je okolnosťou, pre ktorú musí dovolací súd takéto rozhodnutie vţdy zrušiť, pretoţe rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závaţnou procesnou vadou, nemôţe byť povaţované za správne. Dovolací súd preto rozhodnutie odvolacieho súdu vo výroku o trovách konania zrušil a vec mu v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie (§ 243 b ods. 1 O.s.p.). Vzhľadom na dôvod zrušenia sa nezaoberal ďalšími námietkami uvedenými v dovolaní. V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 25. júna 2013 JUDr. Eva S a k á l o v á, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.