o zaplatenie 1 818,93 € (54 797,-- Sk) s príslušenstvom

Najvyšší súd 6 Cdo 228/2010 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu N., s.r.o., so sídlom v B., proti ţalovanej E. B., bývajúcej v B., o zaplatenie 1 818,93 € (54 797,-- Sk) s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 27 C 5/2006, o dovolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z

1. mája 2010 sp. zn. 8 Co 130/2008, takto r o z h o d o l : Dovolanie ţalobcu o d m i e t a . Ţalovanej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva. O d ô v o d n e n i e Okresný súd Bratislava I rozsudkom z
2. marca 2008 č.k. 27 C 5/2006-177 zamietol ţalobu, ktorou sa ţalobca domáhal zaplatenia istiny 1 818,93 € (54 797,-- Sk) spolu s poplatkom z omeškania z titulu nedoplatku na nájomnom a úhradách za plnenia spojené s uţívaním bytu č. 1, nachádzajúceho sa na prízemí obytného domu v B., za roky 2004 aţ
3. Krajský súd v Bratislave rozsudkom z
4. mája 2010 sp. zn. 8 Co 130/2008 na odvolanie ţalobcu rozsudok okresného súdu potvrdil a rozhodol o trovách odvolacieho konania. Potvrdenie prvostupňového rozsudku odôvodnil jeho vecnou správnosťou. Stotoţnil sa so záverom súdu prvého stupňa, ţe nie je daný nárok ţalobcu voči ţalovanej na doplatenie rozdielu nájomného, ktorý vznikol tým, ţe ţalobca zatriedil od
5. januára 2004 sporný byt, vzhľadom na jeho vybavenie, z bytu II. kategórie na byt I. kategórie. Uviedol, ţe o kvalitatívne zvýšenie vybavenia bytu sa pričinila výlučne ţalovaná, ktorá ešte v roku 1981 2 6 Cdo 228/2010 vykonala stavebné úpravy v byte na vlastné náklady. Túto skutočnosť rešpektoval od roku 2000 aţ do 10.1.2004 aj ţalobca ako nový vlastník, čo je zrejmé z jeho predpisu nájomného. Podľa odvolacieho súdu nebol dôvod na odňatie ţalovanej získaného práva na kvalitatívne zatriedenie bytu z hľadiska určenia výšky nájomného, a to ani vzhľadom na záväzný právny predpis platný v ţalovanom období. Z jeho obsahu síce vyplýva splnenie hľadísk pre kvalitatívne zatriedenie bytu do I. kategórie, avšak ţalobca vstúpil do práv predchádzajúceho prenajímateľa (reštituenta) a v čase od roku 2003, kedy ţalobca podľa Opatrenia MF SR R-1/2003 účinného od 1.3.2003 upravujúceho regulované nájomné, upravil ţalovanej nájomné ako za byt II. kategórie, do roku 2004, odkedy došlo k zvýšeniu nájomného ţalobcom z dôvodu zatriedenia bytu do I. kategórie, k ţiadnej zmene okolností odôvodňujúcej zmenu kritérií na kvalitatívne zatriedenie bytu nedošlo. Niet ani dôvodu na to, aby sa ţalovaná iba prijatím novej právnej úpravy dostala v súvislosti s úhradou nájomného do horšieho postavenia. Poznamenal tieţ, ţe ustanovenie § 667 OZ, na ktoré sa odvoláva ţalobca, sa netýka ţalovanej ako pôvodnej nájomníčky bytu. Úspešnej ţalovanej náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko si tieto neuplatnila v súlade s § 151 ods. 1 O.s.p. Proti tomuto rozsudku krajského súdu ako odvolacieho súdu podal dovolanie ţalobca. Mal za to, ţe postupom odvolacieho súdu mu bola odňatá moţnosť konať pred súdom tým, ţe sa nemohol vyjadriť a navrhnúť dokazovanie, vrátane výsluchu svedkov, ku skutočnostiam, ktorými prvostupňový súd odôvodnil svoj rozsudok. Odvolací súd totiţ po odročení pojednávania za účelom uzavretia mimosúdnej dohody, ku ktorej však nedošlo, vo veci ďalšie pojednávanie nevytýčil a bez ďalšieho vydal rozsudok. Namietal tieţ porušenie práva na spravodlivé súdne konanie spočívajúce v tom, ţe odvolací súd nedostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie. Napokon, dovolanie odôvodnil tým, ţe odvolací súd nesprávne právne vec posúdil, keď na daný prípad aplikoval neplatné a neúčinné právne predpisy. Ţalovaná sa k podanému dovolaniu ţalobcu nevyjadrila. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), riadne zastúpený (§ 241 ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O.s.p.), a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) dospel k záveru, ţe dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému takýto opravný prostriedok nie je prípustný, preto ho treba odmietnuť. 3 6 Cdo 228/2010 Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V preskúmavanej veci dovolateľ napadol dovolaním rozhodnutie odvolacieho súdu vydané vo forme rozsudku, ktorým potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa. Podmienky prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku odvolacieho súdu sú upravené v ustanoveniach § 237 a § 238 O.s.p. Prípustnosť dovolania v predmetnej veci podľa § 238 O.s.p. neprichádza do úvahy. Nejde totiţ o zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu vo veci samej, ani o rozsudok, v ktorom by sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci, pretoţe dovolací súd v tejto veci ešte nerozhodoval. Rovnako nejde o rozsudok, vo výroku ktorého by odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, ani o rozsudok, ktorým by bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým by súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. Ak súdne konanie trpí niektorou z vád vymenovaných v ustanovení § 237 O.s.p., moţno dovolaním napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, pri ktorých je inak dovolanie z hľadiska § 238 O.s.p. neprípustné. Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.) skúmať vţdy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 písm. a/ aţ g/ O.s.p., dovolací súd sa ďalej zaoberal otázkou, či nie je daná prípustnosť dovolania v zmysle tohto zákonného ustanovenia, teda či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, spôsobilosti byť účastníkom konania, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, prípad absencie návrhu na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný, prípad odňatia moţnosti účastníkovi pred súdom konať a rozhodovania vylúčeným sudcom, či konania súdom nesprávne obsadeným. Osobitne sa zaoberal námietkou dovolateľa, ţe konanie trpí vadou uvedenou v § 237 písm. f/ O.s.p. Ţalobca v dovolaní tvrdil, ţe postupom odvolacieho súdu mu bola odňatá moţnosť konať pred súdom nenariadením ďalšieho odvolacieho pojednávania a nedostatočným 4 6 Cdo 228/2010 odôvodnením rozhodnutia, čím bolo porušené právo ţalobcu na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Odňatím moţnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým znemoţnil účastníkovi konania realizáciu tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva, napr. právo na doplnenie alebo opravu nesprávneho, neúplného alebo nezrozumiteľného podania, právo zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom, vykonávať svoje práva a povinnosti prostredníctvom zvoleného zástupcu a pod. Povahu odňatia moţnosti konať pred súdom môţe mať aj nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu týkajúce sa objasnenia dôleţitých skutkových okolností a s tým súvisiacich právnych záverov. V posudzovanej veci však rozsudok krajského súdu nie je takouto vadou postihnutý. Podľa názoru dovolacieho súdu rozsudok odvolacieho súdu zodpovedá poţiadavkám vyplývajúcim z ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p. na riadne a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia. Odvolací súd sa v dôvodoch svojho rozhodnutia vysporiadal s argumentmi ţalobcu. Zhodne so súdom prvého stupňa dospel k záveru, ţe ţalobca nemá od ţalovanej právo na nájomné ako za byt I. kategórie, ale len za byt zatriedený do II. kategórie. Tento svoj záver dostatočne a presvedčivo odôvodnil. Skutočnosť, ţe ţalobca sa s dôvodmi uvedenými v rozsudku nestotoţňuje ešte neznamená, ţe jeho zdôvodnenie nezodpovedá poţiadavkám, ktoré na túto časť rozsudku kladie vyššie citované zákonné ustanovenie. Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky kaţdý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ale právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho poţiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi 5 6 Cdo 228/2010 a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, ţe majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05). Súd sa z tohto dôvodu nemusí v odôvodnení svojho rozhodnutia zaoberať úplne všetkými dôvodmi a argumentmi procesných strán - postačujúcim je, ak z odôvodnenia rozhodnutia sú zrejmé všetky pre rozhodnutie podstatné skutočnosti objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia (viď tieţ II. ÚS 76/07). K námietke dovolateľa týkajúcej sa nenariadenia ďalšieho pojednávania odvolacím súdom po odročení pojednávania konanom dňa
6. júna 2009 treba uviesť, ţe vzhľadom na ustanovenie § 214 ods.1, 2 O.s.p. v znení od
7. októbra 2008, odvolací súd uţ nebol povinný rozhodnúť vo veci samej po jej prejednaní na pojednávaní. Odvolací súd totiţ dokazovanie nedopĺňal ani neopakoval, nešlo ani o vec, v ktorej by súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a O.s.p. bez nariadenia pojednávania a prejednanie veci samej na pojednávaní nevyţadoval ani verejný záujem (v ktorých prípadoch by odvolací súd musel na prejednanie odvolania vo veci samej nariadiť pojednávanie). Ani týmto postupom odvolacieho súdu preto nebola ţalobcovi odňatá moţnosť konať pred súdom. Pokiaľ dovolateľ uviedol ako dovolací dôvod aj nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom, dovolací súd na tieto jeho námietky nemohol prihliadať. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Treba však zdôrazniť, ţe súd právnym posúdením veci neodníma účastníkovi konania moţnosť uplatnenia jeho procesných práv v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 112/2001 uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 43/2003 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 50/2002 uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 1/2003). Právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov je aj v súčasnosti Najvyšším súdom Slovenskej republiky povaţované za relevantný dovolací dôvod, ktorým moţno odôvodniť procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), zároveň je ale zhodne zastávaný názor, ţe nesprávne právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov nezakladá procesnú vadu konania v zmysle § 237 O.s.p. (porovnaj napríklad rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 102/2004, sp. zn. 2 Cdo 282/2006, sp. zn. 3 Cdo 174/2005 a sp. zn. 4 Cdo 165/2003). I keby teda tvrdenia ţalobcu o tom, ţe napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení boli prípadne aj opodstatnené, nezakladalo by to prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. 6 6 Cdo 228/2010 Moţno teda uzavrieť, ţe dovolací súd nezistil skutočnosti, ktoré by opodstatňovali prípustnosť dovolania ţalobcu podľa § 237 O.s.p. a keďţe dovolanie nie je prípustné ani podľa § 238 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky mimoriadny opravný prostriedok ţalobcu odmietol podľa § 218 ods. l písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p. bez toho, aby sa zaoberal vecnou správnosťou napadnutého rozsudku odvolacieho súdu. V dovolacom konaní procesne úspešnej ţalovanej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti ţalobcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p., § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd jej však náhradu trov dovolacieho konania nepriznal, nakoľko jej ţiadne trovy nevznikli. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
8. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
9. júla 2011 JUDr. Ladislav G ó r á s z, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia : Bc. Patrícia Špacírová