odôvodnenia súdu prvého stupňa ţalovaní uzavreli zmluvy so spoločnosťou S.., B., I.., K., so spoločnosťou T.., K., so spoločnosťou C.., K., so spoločnosťou O.K. s.r.o., B.. Na základe týchto uzavretých kúpnopredajných zmlúv, celkom v počte 16, priznal nárok ţalobcom 1/ aţ 11/ ako majetkové právo, finančnú náhradu voči ţalovaným 1/ aţ 6/. Pri priznávaní finančných náhrad vzal do úvahy aj tú skutočnosť, ţe ide o samostatné nároky ţalobcov 1/ aţ 11/ voči ţalovaným 1/ aţ 6/, teda nároky zaloţené uzavretím jednotlivých kúpnych zmlúv ţalovanými a kupujúcimi. Dospel k záveru, ţe uplatnené nároky ţalobcov voči ţalovaným zo zmlúv uzavretých so spoločnosťami C.(v novembri 1992, v októbri 1992, ktorej vklad bol povolený v marci 1993, uplatnený nárok ţalobou z
2 O.s.p. a konštatoval s poukazom na § 150 O.s.p, ţe hoci ţalovaní by
výsledku konania v zmysle § 142 ods. 2 O.s.p. mali právo na náhradu potrebných na účelné uplatňovanie svojho práva proti ţalobcom, ktorí v spore úspech mali čiastočný, súd ţalovaným náhradu trov konania nepriznal z dôvodov hodných osobitného zreteľa v zmysle § 150 O.s.p. Na odvolanie ţalobcov, ktorí podali odvolanie proti výroku rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým bola v prevyšujúcej časti ţaloba zamietnutá a ţalovaných, ktorí podali odvolanie proti výrokom, ktorými prvostupňový súd ţalobe vyhovel a výroku o trovách konania, Krajský súd v K. rozsudkom z
vykonaného dokazovania malo by ísť o prevod vlastníctva z vl. č. 1269, parc. č. X., ktorá bola vo výmere 4137 m2. V kúpnej zmluve je prevod 3875 m2.
zápisu A. E. bola vlastníčkou 2/4, M. B.
zmluvy došlo k prevodu 3481 m2, teda navyše svojho vlastníckeho práva malo dôjsť k prevodu 1301 m2, avšak vzhľadom na vznesenú námietku premlčania nároku ţalobcov nebolo moţné rozhodnúť v prospech ţalobcov. Navyše odvolací súd poukázal na skutočnosť, ţe ţalovaní namietali dôvodnosť uplatnených nárokov ţalobcami s poukazom na právnu úpravu realizovanú zákonom č. 293/1992 Zb.,
ktorej v zmysle § 13 aţ § 15 bol upravený postup pri vyrovnaní dedičských podielov v prípade, ak pri vyporiadaní dedičstva
doterajších predpisov došlo k nadobudnutiu poľnohospodárskych alebo lesných pozemkov poručiteľa len jednej alebo niektorým z dedičov len preto, ţe išlo o pozemky v uţívaní socialistickej organizácie
osobitných predpisov a tým došlo k zníţeniu podielov ostatných dedičov v porovnaní s nadobúdateľom týchto pozemkov alebo k opomenutiu dedičov. Oprávnená osoba mala právo ţiadať od povinných osôb vyrovnanie svojho dedičského podielu v lehote do 30. júna 1993, inak právo zaniklo. Ţalobcovia takto nepostupovali, uplatnili si plnenie
ustanovení Občianskeho zákonníka. Preto odvolací súd ich ţalobu aj z týchto dôvodov zamietol, potom čo boli títo poučení o moţnosti pouţitia inej právnej úpravy. Práve prijatím tohto zákona v podstate išlo o reštitučný zákon, ktorého účelom bolo zmierniť majetkové krivdy, ku ktorým došlo v minulosti. Z vykonaného dokazovania na súde prvého stupňa i z preukazovaných kúpnych zmlúv odvolací súd mal za to, ţe ţalovaní prevádzali nehnuteľnosti len im vlastnícky patriace, ktoré získali po právnych predchodcoch podielom zodpovedajúcim výlučnému vlastníctvu M. E. a jeho manţelke A. E., rod. B. a prevádzali aj časť podielu, ktorý získal M. E. po svojej sestre M. B., rod. E.. Dospel k záveru, ţe neboli splnené ani podmienky odvolacieho dôvodu
2 písm. f) O.s.p. Preto návrh aj z týchto dôvodov zamietol. O náhrade trov konania odvolací súd rozhodol
2 O.s.p., § 150 ods. 1 O.s.p. a účastníkom náhradu trov celého konania nepriznal, aj keď ţalovaní v tomto konaní boli úspešní. Vychádzal z dôvodov hodných osobitného zreteľa spočívajúci predovšetkým v príbuzenských vzťahov účastníkov, ale aj v nejednotnosti súdnej praxe pri rozhodovaní o takýchto nárokoch, ako aj vzhľadom na sociálne postavenie ţalobcov, z ktorých väčšina sú dôchodcovia a bolo im priznané oslobodenie od súdnych poplatkov. Výrok rozsudku odvolacieho súdu, ktorým odvolací súd v prevyšujúcej vyhovujúcej časti zmenil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa tak, ţe ţalobu zamietol, napadli ţalobcovia 1/ - 4/ dovolaním. Navrhli, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd 7 5 Cdo 89/2011 dovolací zrušil rozsudok odvolacieho súdu a súdu prvého stupňa a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania vyvodzovali z ustanovenia § 238 ods. 1 O.s.p. Namietali, ţe napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Poukázali na právny názor uvedený v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.zn. 5 Cdo 96/2000,
ktorého, ak sa preberateľom dedičstva, poľnohospodárskych pozemkov, stáva jeden z dedičov s tým, ţe v prípade scudzenia pozemkov za náhradu sa táto pomerne rozdelí v pomere medzi všetkých dedičov, čo moţno povaţovať za obdobu (analógiu zmluvy, dohody), ktorá zakladá majetkové právo, zaväzuje nielen jej účastníkov, ale aj ich právnych nástupcov, a umoţňuje domáhať sa práv, resp. nárokov ňou zaloţených, ak sa stanú splatnými. Mali za to, ţe je bez právneho významu, ţe v minulosti nevyuţili postup
293/1992 Zb. o vyrovnaní dedičských podielov. Na takýto postup nebol ţiadny dôvod, pretoţe v tom čase medzi nimi a ţalovanými spor neexistoval a poľnohospodárska pôda nebola predmetom predaja. Nevyuţitím tohto právneho inštitútu ich práva na finančnú náhradu za predané pozemky nezanikli. Rozsudok odvolacieho súdu v časti, v ktorej odvolací súd posúdil ich nárok ako premlčaný, označili za nedostatočne odôvodnený a zároveň namietali, ţe otázku premlčania odvolací súd nesprávne právne posúdil, pričom vyjadrili názor, ţe je potrebné v uvedenom prípade postupovať
1 a 2 Občianskeho zákonníka, ktorý v prípade úmyselného bezdôvodného obohatenia stanovuje desaťročnú premlčaciu lehotu. Taktieţ namietali nesprávne skutkové zistenia odvolacieho súdu. Ţalovaní 1/ aţ 11/ sa k podanému dovolaniu nevyjadrili. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť dovolaním (§ 236 ods. 1 O.s.p.). Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo sa v občianskoprávnom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môţe konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom, vrátane dovolacieho konania (I. ÚS 4/2011). 8 5 Cdo 89/2011 Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). Dovolanie nie je ďalším odvolaním a dovolací súd nie je treťou inštanciou, v ktorej by bolo moţné preskúmať akékoľvek rozhodnutie. Občiansky súdny poriadok upravuje dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorý moţno podať len proti právoplatným rozhodnutiam odvolacieho súdu výslovne uvedeným v zákone (viď § 238 O.s.p. pokiaľ ide o rozsudok a § 239 O.s.p. pokiaľ ide o uznesenie), alebo len v prípade výskytu zákonom osobitne vymenovaných závaţných procesných vád (viď § 237 O.s.p.). V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu.
1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. Dovolanie je prípustné aj proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.).
3 O.s.p. dovolenie je prípustné tieţ proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky
3 a 4. Dovolanie nie je prípustné vo veciach upravených zákonom o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov okrem rozsudku o obmedzení alebo pozbavení rodičovských práv a povinností, alebo o pozastavení ich výkonu, o priznaní rodičovských práv a povinností maloletému rodičovi dieťaťa, o určení rodičovstva, o zapretí rodičovstva alebo o osvojení (§ 238 ods. 4 O.s.p.).
5 O.s.p. dovolanie nie je prípustné ani vo veciach, v ktorých bolo napadnuté právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu o peňaţnom plnení neprevyšujúcom trojnásobok minimálnej mzdy a v obchodných veciach desaťnásobok minimálnej mzdy, pričom na príslušenstvo sa neprihliada. Ak je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky, dovolanie nie je prípustné, ak výška príslušenstva v čase začatia 9 5 Cdo 89/2011 dovolacieho konania neprevyšuje sumu
prvej vety. Na určenie minimálnej mzdy je rozhodujúci deň podania návrhu na prvostupňovom súde. Zo zvoleného legislatívno-technického riešenia (zaradenia jednotlivých ustanovení zákona) moţno vyvodiť, ţe ustanovenia § 238 ods. 4 a 5 O.s.p. majú vo vzťahu k jeho predchádzajúcim odsekom povahu špeciálne úpravy a obsahujú výnimky z nich. V týchto ustanoveniach je vyjadrený zámer zákona, aby určité rozhodnutia (buď so zreteľom na povahu prejednávanej veci alebo vzhľadom na určité špecifiká predmetu konania) neboli v dovolacom konaní prejednávané. V § 238 ods. 4 O.s.p. zákonodarca vylúčil prípustnosť dovolania proti (niektorým) rozsudkom vydaným vo veciach upravených Zákonom o rodine (s výnimkou rozsudkov o obmedzení alebo pozbavení rodičovských práv a povinností, alebo o pozastavení ich výkonu, o priznaní rodičovských práv a povinnosti maloletému rodičovi dieťaťa, o určení rodičovstva, o zapretí rodičovstva alebo o osvojení. V týchto prípadoch zákon pripúšťa moţnosť podať dovolanie za splnenia podmienok dovolania uvedených v ustanovení § 238 odsekoch 1 aţ 3). V § 238 ods. 5 O.s.p. zase vyslovil neprípustnosť dovolania proti rozsudkom vo veciach, v ktorých bolo napadnuté právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu o peňaţnom plnení neprevyšujúcom trojnásobok minimálnej mzdy a v obchodných veciach desaťnásobok minimálnej mzdy (na príslušenstvo pohľadávky sa neprihliada). V prípadoch, na ktoré dopadá § 238 ods. 4 a 5 O.s.p. je teda zo zákona vylúčená prípustnosť dovolania, i keby dovolanie smerovalo proti rozsudkom uvedeným v § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p. V prejednávanej veci ţalobcovia 1/ aţ 11/ od ţalovaných 1/ aţ 6/ poţadovali peňaţné plnenie 457 800 Sk poukazujúc pritom na rozhodnutie Štátneho notárstva K.-mesto sp.zn. D 449/1969 z
zákonného dedičského podielu) o zaplatenie finančnej 11 5 Cdo 89/2011 náhrady (peňaţné plnenie) za predané nehnuteľnosti ţalovanými, nejde medzi nimi o také práva alebo povinnosti, ţe by sa rozsudok musel vzťahovať na všetkých ţalobcov. Ţalobu s takýmto predmetom konania môţe podať kaţdý z nich samostatne, nezávisle od ostatných ţalobcov. V prípade ţalobcov 1/ aţ 4/ ide preto o samostatné spoločenstvo, v rámci ktorého kaţdý z nich koná sám za seba a procesné účinky ich individuálnych procesných úkonov nedopadajú na iných účastníkov konania vystupujúcich na tej istej procesnej strane. Kaţdý zo spoločníkov má samostatný procesný nárok (povinnosť) voči svojmu procesnému náprotivku. O kaţdom nároku preto moţno rozhodnúť samostatne. Ani rozhodnutie súdu nemusí vyznievať pre všetkých spoločníkov rovnako. Nejde ani o prípad, v ktorom by od výroku voči jednému zo ţalobcov bol závislý výrok voči inému ţalobcovi. V posudzovanej veci dovolanie ţalobcov 1/ aţ 4/ smeruje proti výroku rozsudku Krajského súdu v K. z 21. septembra 2010 sp.zn. 6 Co 209/2008, ktorým odvolací súd v prevyšujúcej vyhovujúcej časti zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, ţe ich ţalobu zamietol. So zreteľom na ustanovenie § 238 ods. 5 O.s.p. bolo potrebné vyriešiť otázku, či prípustnosť dovolania nie je vylúčená výškou peňaţného plnenia, o ktorej bolo rozhodnuté odvolacím súdom. V danom prípade bola ţaloba podaná 23. februára 1999. Výšku minimálnej mzdy v deň podania ţaloby určoval § 2 ods. 1 písm. b/ zákona č. 90/1996 Zb., ktorým sa ustanovuje výška minimálnej mzdy.
tohto ustanovenia predstavovala minimálnu mzdu suma 3 000 Sk; jej trojnásobok je 9 000 Sk. Napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu sa týka peňaţného plnenia pre ţalobkyňu 1/ - 3 846 Sk, 1 924 Sk, 783 Sk, 783 Sk, 773 Sk a 704 Sk, pre ţalobkyňu 2/ - 7 692 Sk, 3 846 Sk, 1 566 Sk, 1566 Sk, 1 545 Sk a 1 407 Sk, pre ţalobkyňu 3/- 7 692 Sk, 3 846 Sk, 1 566 Sk, 1 566 Sk, 1 545 Sk a 1 407 Sk, pre ţalobkyňu 4/- 3 846 Sk, 1 924 Sk, 783 Sk, 783 Sk, 773 Sk a 704 Sk. Dovolanie ţalobcov 1/ aţ 4/ teda smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu o peňaţnom plnení neprevyšujúcom trojnásobok minimálnej mzdy (u kaţdého priznaného peňaţného plnenia pre ţalobcov ‹ 9 000 Sk). Prípustnosť dovolania ţalobcov 1/ aţ 4/ je vzhľadom na to vylúčená priamo zo zákona- ustanovením § 238 ods. 5 O.s.p. Pre účely preskúmavanej veci je potrebné uviesť, ţe § 238 ods. 5 O.s.p. je vo vzťahu k § 238 ods. 1 O.s.p. ustanovením osobitným; so zreteľom na to platí, ţe ak je napadnutý 12 5 Cdo 89/2011 rozsudok vykazujúci znaky uvedené v § 238 ods. 5 O.s.p., je dovolanie proti nemu procesne neprípustné, i keď smeruje proti zmeňujúcemu rozsudku odvolacieho súdu. Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 druhá veta O.s.p.) skúmať vţdy (bez ohľadu na to, či to účastník konania namieta alebo nie), či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., zaoberal sa dovolací súd najskôr otázkou, či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané je postihnuté niektorou zo závaţných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia (a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát). Odvolací súd dospel k záveru, ţe konanie a rozhodnutie odvolacieho súdu je postihnuté vadou v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Odňatím moţnosti konať sa v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. rozumie taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky: 1) odňatie moţnosti konať pred súdom, 2) to, ţe k odňatiu moţnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu, 3) moţnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, ţe zákon bliţšie v ţiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie moţnosti konať pred súdom nešpecifikuje, pod odňatím moţnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorý znemoţňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov. 13 5 Cdo 89/2011 O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. O takýto prípad v prejednávanej veci ide z dôvodu, ţe dovolatelia oprávnene vo svojom dovolaní vytýkajú, ţe rozsudok odvolacieho súdu je zmätočný a nepreskúmateľný. Základné právo na súdnu ochranu
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky zaručuje, ţe kaţdý sa môţe domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Z ustanovenia čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky vyplýva, ţe kaţdý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplýva, ţe tak základné právo
čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo
čl. 6 ods. 1 dohovoru v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 383/06). Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, ţe osobám nemoţno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Ak je toto konanie v rozpore s procesnými zásadami, porušuje ústavnoprávne princípy (II. ÚS 85/06). Zmyslom práva na súdnu ochranu je umoţniť kaţdému reálny prístup k súdu a tomu zodpovedajúcu povinnosť súdu o veci konať. Ak osoba (právnická alebo fyzická) splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej musí umoţniť stať sa účastníkom konania so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia 14 5 Cdo 89/2011 vyplývajú (viď nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. augusta 2001 II. ÚS 14/2001, z 13. novembra 2002 II. ÚS 132/02, III. ÚS 171/2006 z 5. apríla 2007).
Občiansky súdny poriadok upravuje postup súdu a účastníkov v občianskom súdnom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj výchova na zachovávanie zákonov, na čestné plnenie povinností a na úctu k právam iných osôb.
2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa ţalobca domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril ţalovaný prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu teda nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z
odvolací súd nahrádza svojím rozhodnutím rozhodnutie súdu prvého stupňa. Jeho zmeňujúce rozhodnutie musí preto obsahovať úplné a výstiţné zdôvodnenie. Niet v ňom miesta pre dohady a domnienky. Zákonom poţadované riadne a presvedčivé odôvodnenie písomnej formy rozsudku (§ 157 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 211 O.s.p.) je nie len formálnou poţiadavkou, ktorou sa má zamedziť vydaniu obsahovo nezdôvodnených, nepresvedčivých alebo neurčitých a nezrozumiteľných rozsudkov, ale má byť v prvom rade prameňom poznania úvah súdu tak v otázke zisťovania skutkového stavu veci, ako aj v právnom posúdení veci. Tieto poţiadavky napadnutý rozsudok odvolacieho súdu nespĺňa. Z rozsudku odvolacieho súdu nie je moţné vyvodiť záver o tom, z akého skutkového stavu pri svojom zmeňujúcom rozhodnutí o zamietnutí vo vyhovujúcej časti nároku ţalobcov 1/ aţ 4/ vychádzal a jeho právne odôvodnenie je nedostačujúce. Odvolací súd ohľadne zmlúv uzatváraných medzi ţalovanými a spoločnosťou S.dospel k odlišným záverom pokiaľ ide o veľkosť vlastníckych podielov k pozemku parcely č. X., vloţka č. X., na základe čoho konštatoval, ţe ţalobcom nepatrí ţiadna finančná čiastka. Aj pokiaľ ide o skutkové závery odvolacieho súdu ohľadne zmlúv uzatváraných medzi ţalovanými 16 5 Cdo 89/2011 a spoločnosťou I.., dospel odvolací súd k odlišnému záveru ako súd prvého stupňa. Uviedol, ţe ţalovaní predali o 111,6 m2 viac ako im patrilo, čím by prichádzala do úvahy povinnosť zaplatiť v prospech ţalobcov kúpnu cenu po 1000 Sk za meter. Zároveň nárok ţalobcov aj inak právne posúdil keď konštatoval, ţe vzhľadom na vznesenú námietku premlčania nemohol nárok ţalobcom priznať. Ohľadne zmlúv uzatváraných medzi ţalovanými a spoločnosťou T., ktoré sa mali týkať prevodu pozemku parc. č. X, vloţka č. X, dospel odvolací súd k novým skutkovým záverom, a to, ţe z finančného obnosu získaného predajom týchto nehnuteľností ţalobcom nič nepatrí. Pokiaľ ide o zmluvu týkajúcu sa spoločnosti C.(bez dátumu), ktorou mala byť z parc. č. 10140, zapísanej vo vl. č. X., predaná pôda vlastnícky patriaca ţalobcom, dospel k inému skutkovému záveru ako súd prvého stupňa, keď mal za to, ţe táto zmluva nebola preukázaná. Rovnako o zmluve v prospech spoločnosti C.(č.l. 139b) konštatoval, ţe ţalobcovia nepreukázali prevod vlastníctva touto zmluvou. Pokiaľ ide o kúpnu zmluvu uzavretú ţalovanými so spoločnosťou C.. (z novembra 1992), týkajúcu sa parc. č. X., zapísanej vo vl. č. X., z ktorej bolo predaných 763 m2, keďţe bola registrovaná v roku 1993, vzhľadom na vznesenú námietku premlčania mal za to, ţe nie je moţné náhradu za tento prevod priznať. Čo sa týka zmluvy uzavretej v prospech spoločnosti O.K, spol. s.r.o. zistil, ţe
nej došlo k prevodu vlastníckeho práva o 1301m2 viac, ale vzhľadom na vznesenú námietku mal za to, ţe nie je moţné rozhodnúť v prospech ţalobcov. Úplne bez odôvodnenia ponechal odvolací súd námietky ţalobcov 1/ aţ 4/ ohľadom premlčania ich nárokov vznesených ţalovanými. Nedostatok odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu v časti, v ktorej odvolací súd prihliadol na námietku premlčania spočíva v tom, ţe tu absentuje konkrétne zdôvodnenie začiatku, ako aj dĺţky plynutia premlčacej doby s odkazom na príslušné zákonné ustanovenie, a to, či odvolací súd tieto skutočnosti posudzoval
ustanovenia § 101 Občianskeho zákonníka o všeobecnej premlčacej dobe alebo
niektorého z osobitných ustanovení § 102 aţ § 110 Občianskeho zákonníka. Záver odvolacieho súdu, ţe vzhľadom na námietku premlčania, nie je moţné nároku ţalobcov vyhovieť (č.l. 13 rozsudku, prvý odsek posledná veta a č.l. 14 rozsudku, druhý odsek posledná veta) a súčasne, ţe nárok ţalobcov s poukazom na úpravu realizovanú zákonom č. 293/992 Zb. zanikol, sú nepreskúmateľné a nedávajú podklad k záveru odvolacieho súdu o zamietnutí uplatneného nároku. Z uvedeného je
dovolacieho súdu zrejmé, ţe odvolací súd zaťaţil svoje konanie a rozhodnutie vadou (§ 237 písm. f/ O.s.p.), ktorá je dôvodom, pre ktorý dovolací súd musí 17 5 Cdo 89/2011 rozhodnutie odvolacieho súdu v napadnutej časti zrušiť, pretoţe rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závaţnou procesnou vadou nemôţe byť vecne správne. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto rozsudok Krajského súdu v K.
1 O.s.p. v napadnutej časti vrátane výroku o trovách konania vo vzťahu medzi ţalobcami 1/ aţ 4/ a ţalovanými 1/ aţ 6/ zrušil a vec mu v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie. V novom rozhodnutí rozhodne súd aj o trovách dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.