práva platného do 1. januára 1951 nadobudol dedičstvo uţ okamihom smrti poručiteľa bez ohľadu na dátum rozhodnutia súdu v dedičskom konaní, ktoré malo len deklaratórnu povahu. Rozhodnutím Konfiškačnej komisie zriadenej
nariadenia č. 64/1946 z
uznesenia o vyporiadaní dedičstva č.k. 4 A 89/87 z
nariadenia č. 104/1945 Sb. v znení nariadenia č. 64/46 Sb. 3 5 Cdo 95/2013 rozhodnutím o konfiškácii k
1 v spojení s § 151 ods. 7 O.s.p. Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom z 24. októbra 2012, sp.zn. 17 Co 329/2011 rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny
1, 2 O.s.p. potvrdil. V celom rozsahu sa stotoţnil s rozsudkom súdu prvého stupňa, ktorý správne popísal relevantné skutkové okolnosti a z nich vyvodil aj správny právny záver. Rovnako dospel k záveru, ţe skutočným vlastníkom nehnuteľností od 1. marca 1945 je Slovenská republika, napriek tomu, ţe zápis vlastníckeho práva k týmto nehnuteľnostiam
osvedčenia o dedičstve vydaného Okresným súdom Veľký Krtíš pod sp.zn. 4 D 90/2006 z 2. októbra 2008 svedčí ţalovanej. Tým mal preukázaný naliehavý právny záujem ţalobcu na určení vlastníckeho práva (zosúladenie skutočného stavu so stavom právnym). Konštatoval, ţe súd prvého stupňa všetky uvedené rozhodné skutkové okolnosti správne právne posúdil, z tohto dôvodu jeho rozhodnutie
1, 2 O.s.p. potvrdil. Proti rozsudku odvolacieho súdu podala ţalovaná dovolanie. Právny názor odvolacieho súdu označila za nesprávny, neodôvodnený a zavádzajúci, nezodpovedajúci existujúcemu právnemu a skutkovému stavu a vykonanému dokazovaniu. Namietala, ţe súdy niţších stupňov nedostatočne vyhodnotili vykonané dôkazy (konkrétne vykonané dedičské 4 5 Cdo 95/2013 konania pred Okresným súdom Veľký Krtíš, č.k. 4 D 96/2006, Dnt 99/2006 a súdnym komisárom JUDr. P. T.). Ďalej mala za to, ţe súd prvého stupňa v konaní dospel na základe vykonaného dokazovania k nesprávnym skutkovým zisteniam a následne v napadnutom rozsudku vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia. Poukazovala na to, ţe vlastnícke právo k ţalovaným nehnuteľnostiam v dedičskom konaní nadobudla v súlade s platnými právnymi predpismi, preto povaţovala podanú ţalobu ţalobkyne a ňou uplatňované nároky za zjavne neopodstatnené. Mala za to, ţe ak došlo k zápisu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti na základe spôsobilej listiny rozhodnutím príslušného správneho orgánu, nemôţe ţalobkyňa uplatňovať určenie vlastníckeho práva na základe vykonanej konfiškácie majetku tretej osoby. Namietala aj pasívnu legitimáciu ţalobkyne. Navrhla rozsudok odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Ţalobkyňa vo svojom vyjadrení k dovolaniu navrhla, aby dovolací súd podané dovolanie zamietol, pretoţe nie sú dané dôvody dovolania a nezistil dôvody, pre ktoré by bolo potrebné uvedené rozhodnutie zrušiť. Zároveň poţiadala aj o náhradu trov dovolacieho konania. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom. V zmysle § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu.
1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci.
3 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke 5 5 Cdo 95/2013 zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky
3 a 4. V danom prípade dovolaním ţalovanej nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil, ţe dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané. Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, ţe dovolanie ţalovanej nie je
1 aţ 3 O.s.p. procesne prípustné. S prihliadnutím na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O.s.p.) skúmať vţdy, či dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou zo závaţných procesných vád vedúcich k vydaniu tzv. zmätočného rozhodnutia, neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania
O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či konanie a rozhodnutie odvolacieho súdu nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ aţ g/ O.s.p. (t.j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, o prípad nedostatku návrhu na začatie konania vo veciach, ktoré moţno začať len na návrh, o prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať, či o prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo súdom nesprávne obsadeným). Takéto vady konania ale v dovolacom konaní neboli zistené. Ţalovaná namietala, ţe odvolací súd s poukazom na ustanovenie § 219 ods. 2 O.s.p. nedostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie, čím jej bola odňatá moţnosť konať pred súdom
f/ O.s.p.. Odňatím moţnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie moţnosti konať pred súdom, 2/ to, ţe k odňatiu moţnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu, 6 5 Cdo 95/2013 3/ moţnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, ţe zákon bliţšie v ţiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie moţnosti konať pred súdom nešpecifikuje, pod odňatím moţnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorý znemoţňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov. Základné právo na súdnu ochranu
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky zaručuje, ţe kaţdý sa môţe domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestanným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch, alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. K porušeniu ústavou garantovaného práva na súdnu ochranu
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, resp. analogického práva na spravodlivé súdne konanie
čl. 6 ods. 1 Dohovoru by mohlo dôjsť rozhodnutím všeobecného súdu nielen tým, ak by tento fakticky odňal moţnosť komukoľvek domáhať sa alebo brániť svoje právo na všeobecnom súde (napr. II. ÚS 8/01), ale aj tým, ak by tento súd rozhodol arbitrárne, bez náleţitého odôvodnenia svojho rozhodnutia (napr. I. ÚS 241/07), alebo vtedy, ak by sa pri výklade a aplikácii zákonného predpisu natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, ţe by zásadne poprel ich účel a význam (napr. III. ÚS 264/05). Pokiaľ ţalovaná tvrdí, ţe rozsudok odvolacieho súdu je neodôvodnený, dovolací súd pripomína, ţe
uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 115/03 z
ktorého: „Súčasťou základného práva na súdnu ochranu v občianskom súdnom konaní
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je právo na odôvodnenie, ktorého štruktúra je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 O.s.p. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O.s.p.). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na kaţdú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní.“
2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môţe sa v odôvodnení obmedziť len na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Ustanovením § 219 ods. 2 O.s.p. je odvolaciemu súdu daná moţnosť vypracovania tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Moţnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je podmienená tým, ţe odvolací súd sa v plnom rozsahu stotoţní s dôvodmi rozhodnutia súdu prvého stupňa, a to po skutkovej, ako aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne nestotoţní s týmito závermi, neprichádza do úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia. Môţe síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu prvého stupňa, toto doplnenie však nemôţe byť v rozpore so závermi súdu prvého stupňa, môţe ho iba dopĺňať v tom zmysle, ţe ďalšie závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvého stupňa. Odvolací súd prirodzene musí odpovedať na podstatné a právne významné dôvody odvolania a nemôţe sa obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplniť ďalšie dôvody. Inak sa dostane mimo limitov práva na spravodlivý proces, ktoré je chránené nielen čl. 46 ods. 1 ústavy, ale aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Zo spisu vyplýva, ţe odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozsudku sa v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. v celom rozsahu stotoţnil s odôvodnením rozhodnutia súdu prvého stupňa, 8 5 Cdo 95/2013 ktorý uviedol zistený skutkový stav veci, opísal priebeh konania, stanoviská oboch procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania, citoval právne normy, uviedol úvahy, ktorými sa riadil pri hodnotení dôkazov i právnom posúdení veci. Právne závery vysvetlil (dovolací súd sa ich správnosťou nezaoberal). Z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvého stupňa v spojení s napadnutým rozsudkom odvolacieho súdu nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Najvyšší súd Slovenskej republiky vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti dospel k záveru, ţe skutkové a právne závery prijaté súdmi nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a ţe ich odôvodnenie ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p.). Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie
predstáv ţalovanej. Pokiaľ ţalovaná odôvodnila svoje dovolanie tým, ţe odvolací súd nesprávne vyhodnotil výsledky vykonaného dokazovania, dovolací súd poukazuje na to, ţe nesprávne hodnotenie vykonaných dôkazov nie je uvedené medzi prípustnými dôvodmi dovolania, ktoré sú vymedzené v ustanovení § 241 ods. 1 písm.
svojej úvahy, a to kaţdý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Pri uplatnení zásady voľného hodnotenia dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten – ktorý dôkaz hodnotiť. Iba výnimočne zákon súdu ukladá určité obmedzenie pri hodnotení dôkazov (napr. § 133, § 134, § 135 O.s.p.). Ťaţisko dokazovania je v konaní na súde prvého stupňa; skutkové závery tohto súdu je oprávnený dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd, ktorý za tým účelom môţe vykonávať dokazovanie (§ 213 ods. 3 aţ 5 O.s.p.). Súd rozhodujúci o dovolaní nepreskúmava správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to uţ len z toho dôvodu, ţe v konaní o tomto opravnom prostriedku nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy; na rozdiel od súdu 9 5 Cdo 95/2013 prvého stupňa a odvolacieho súdu totiţ nemá moţnosť dôkazy sám vykonávať (§ 243a ods. 2 veta druhá O.s.p.). Keď najvyšší súd nemôţe vykonávať dokazovanie, tak nemôţe iba na základe súdnych spisov preskúmať správnosť hodnotenia dôkazov súdom, lebo si nemôţe pre svoje rozhodnutie zabezpečiť rovnaké podklady a predpoklady doplnením alebo zopakovaním dokazovania, aké mal súd, ktorý dôkazy hodnotil. Pokiaľ ide o námietku ţalovanej spochybňujúcu správnosť zistenia skutkového stavu veci treba uviesť, ţe v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. dôvodom dovolania nemôţe byť samo osebe nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie totiţ nie je „ďalším“ odvolaním, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu len výslovne uvedených procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O.s.p.) a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) vád. Preto sa dovolaním nemoţno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. Z obsahu dovolania ďalej vyplýva, ţe ţalovaná namietala aj skutočnosť, ţe napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia ţalovanej boli opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), ţalovanou vytýkaná skutočnosť by mala za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)pouţil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych 10 5 Cdo 95/2013 skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo). Vzhľadom na to, ţe prípustnosť dovolania ţalovaného nemoţno vyvodiť zo ţiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie odmietol
5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na odmietnutie dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti. V dovolacom konaní procesne úspešnej ţalobkyni vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti ţalovanej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd priznal ţalobkyni náhradu trov dovolacieho konania spočívajúcu v odmene advokátky za 1 úkon právnej sluţby, ktorú jej poskytla vypracovaním vyjadrenia k dovolaniu ţalovanej (§ 14 ods. 1 písm. b/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych sluţieb). Základnú sadzbu tarifnej odmeny za tento úkon právnej sluţby určil
1 písm. a) vyhlášky vo výške 60,08 €, čo s náhradou výdavkov za miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške jednej stotiny výpočtového základu [§ 1 ods. 3 a § 16 ods. 3 vyhlášky (t.j. 7,81 € )], plus 20 % DPH predstavuje spolu 81,47 €. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 7. mája 2013 JUDr. Vladimír Magura, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia : Dagmar Falbová 11 5 Cdo 95/2013
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.