← Slovensko

o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam

Najvyšší súd 5 Cdo 99/2011 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa I. K., bývajúceho v K., zastúpeného JUDr. R. H., advokátom so sídlom v Ţ., proti odporkyni V. K., bývajúcej v K., zastúpenej JUDr. J. V., advokátom v Č., o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, vedenej ma Okresnom súde Čadca pod sp.zn. 8 C 25/2010 (pôvodne sp.zn.13 C 369/2002), o dovolaní odporkyne proti rozsudku Krajského súdu v Ţiline z

  1. novembra 2010, sp.zn. 5 Co 66/2010, v spojení s opravným uznesením Krajského súdu v Ţiline z
  2. marca 2011 sp.zn. 5 Co 66/2010, takto r o z h o d o l : Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Ţiline z
  3. novembra 2010, sp.zn. 5 Co 66/2010 z r u š u j e vec vracia tomuto súdu na ďalšie konanie. O d ô v o d n e n i e Okresný súd Čadca rozsudkom zo
  4. februára 2008 č.k. 13 C 369/2002-263 zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal, aby súd určil, ţe je výlučným vlastníkom nehnuteľností v kat. úz. K., zapísaných na LV č. X. ako parcela čX., zastavaná plocha o výmere 255 m2, parcela X. zastavaná plocha o výmere 57 m2 a domu súpisné číslo X., postaveného na parcele KN 499/
  5. Navrhovateľa zaviazal zaplatiť odporkyni náhradu trov konania 79 663,-- Sk k rukám jej právneho zástupcu do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vychádzal zo skutočností, ţe účastníci konania uzatvorili manţelstvo vo Š. dňa
  6. marca
  7. Obidvaja však boli štátnymi príslušníkmi ČSFR a ako to vyplýva z § 21 ods. 2 zákona č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom, ich majetkové vzťahy sa spravujú právnym poriadkom Slovenskej republiky, a to Občianskym zákonníkom platným v čase uzavretia ich manţelstva. Uzatvorením manţelstva dňa
  8. marca 1991 vzniklo medzi účastníkmi bezpodielové spoluvlastníctvo manţelov (ďalej len BSM) a trvalo aţ do
  9. novembra 1999, kedy bolo zrušené na poklade právoplatného rozhodnutia súdu. 2 5 Cdo 99/2011 Súd prvého stupňa uviedol, ţe úprava BSM v Občianskom zákonníku je kogentná a akákoľvek dohoda uzatvorená v rozpore s týmto ustanovením zákona je absolútne neplatným úkonom z dôvodu rozporu so zákonom v zmysle ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka. V čase, keď účastníci uzatvorili manţelstvo, úprava BSM v slovenskom právnom poriadku nepripúšťala ani zúţenie, ani rozšírenie zákonom určeného rozsahu BSM, ani vznik predmanţelskej zmluvy a akákoľvek dohoda k tomuto smerujúca bola neplatná. Pokiaľ potom účastníci pred uzavretím manţelstva uzatvorili v zahraničí predmanţelskú zmluvu, táto je absolútne neplatným právnym úkonom pre rozpor s kogentným ustanovením Občianskeho zákonníka a súd z úradnej povinnosti nemohol na ňu prihliadať. Z toho istého dôvodu pre rozpor s kogentnými ustanoveniami zákona je neplatnou aj manţelská dohoda o inventarizácii majetku, ktorú uzatvorili účastníci vo Š. počas trvania manţelstva. Táto však z dôvodu svojho obsahu mohla byť iba nepriamym dôkazom o tom, ţe navrhovateľ vlastnil pred uzavretím manţelstva nehnuteľný majetok v K., čo však nebolo spornou skutočnosťou. Pokiaľ išlo o nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam v kat. území K. (parcela č. X. zastavaná plocha o výmere 255 m2 a parcela X. zastavaná plocha o výmere 57 m2), toto vlastníctvo nadobudli účastníci uzavretím kúpnej zmluvy zo dňa
  10. júna 1992, zaregistrovanej štátnym notárstvom ku dňu
  11. júla
  12. K úhrade kúpnej ceny došlo
  13. júna 1992 poštovou poukáţkou na účet Mestského úradu KNM, na ktorej ako odosielatelia boli uvedení K. I. a manţelka. Navrhovateľ podľa záveru súdu prvého stupňa nijakým priamym dôkazom nepreukázal, ţe peniaze pouţité na úhradu kúpnej ceny, pochádzali z jeho výlučných finančných prostriedkov, ktoré nadobudol pred uzavretím manţelstva. Preto nebolo moţné skonštatovať, ţe v danom prípade išlo o transformáciu veci, ako v konaní tvrdil navrhovateľ. Pokiaľ išlo o nehnuteľnosť stavbu – viacúčelový objekt súp. číslo 1399 v K., postavenú na parcele KN X., išlo tu o originálne nadobudnutie vlastníckeho práva výstavbou. Navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno a nepredloţil súdu ţiadne priame dôkazy o tom, ţe počas obdobia rokov 1993 a 1994 financoval všetky stavebné práce a nákup materiálu zo svojich výlučných finančných prostriedkov. Predloţil súdu dôkazy, ţe k
  14. máju 1990 mal na konte vo Š. uloţenú hotovosť 19 556 Š. frankov, čo zodpovedalo sume 645 348,-- Sk. Ďalej preukazoval ďalšie finančné hotovosti uloţené vo Š., a to vo výške 78 606 Š. frankov a 34 482 Š. frankov, avšak ku dňu
  15. decembra 1992, teda v čase trvania manţelstva. Pokiaľ išlo preto o peňaţné hotovosti preukazované ku dňu
  16. decembra 1992, v danom prípade manţelstvo účastníkov trvalo uţ dva roky, pričom navrhovateľ nijako nepreukázal pôvod týchto peňazí z doby pred uzatvorením manţelstva. 3 5 Cdo 99/2011 Naopak, súd prvého stupňa povaţoval za dôvodné, ţe pokiaľ išlo o stav účtu k
  17. decembru 1992, budú na ňom aj príjmy získané počas trvania manţelstva, hoci aj z podnikania navrhovateľa, avšak patriace do BSM. Navrhovateľ nijako nepreukázal financovanie stavby počas roku 1993 a do
  18. júna
  19. Práve v tomto období vznikali podstatné znaky stavby, pričom boli vykonané zemné práce, základy,
  20. nadzemné podlaţie a ďalšie. Financovanie stavby preukazoval výbermi z účtu ČSOB aţ počnúc od
  21. júna 1994, pričom počas roku 1994 tu boli iba 2 výbery a to
  22. júna 1994 suma 10 000 DM a
  23. augusta 1994 suma 5 000 DM, ostatné výbery či uţ realizované z ČSOB alebo so SLSP boli aţ v rokoch 1995 aţ 1997, keď uţ existovali prvky dlhodobej ţivotnosti a stavba v právnom zmysle slova. Z výpovede odporkyne, ako aj vypočutého svedka V. M., hoci jeho vierohodnosť bola oslabená tým, ţe je blízkym príbuzným odporkyne, vyplynulo, ţe aj táto sa podieľala v období rokov 1993 aţ 1994 na financovaní stavby, pretoţe v danom období pracovala vo Š. a mala stály príjem. Podstatou pre neunesie dôkazného bremena navrhovateľa bolo podľa záveru súdu prvého stupňa však nepredloţenie priamych dôkazov o pôvode finančných prostriedkov pouţitých na financovanie stavby v období rokov 1993 a 1994, preto nebolo moţné konštatovať, ţe stavba je nadobudnutá z výlučných prostriedkov navrhovateľa. Z vykonaných dôkazov bolo preukázané to, ţe v čase nadobúdania nehnuteľnosti tu bola vôľa obidvoch účastníkov konania nadobúdať veci do BSM. Ako kúpna zmluva na kúpu nehnuteľnosti – pozemkov (zároveň aj ţiadosť o odkúpenie, ktorá jej predchádzala), ako aj stavebné povolenie, kolaudačné rozhodnutie, rozhodnutie o pridelení súpisného čísla, zmluva o dielo na stavbu predmetnej nehnuteľnosti ako nájomné zmluvy uzatvorené po dostavaní nehnuteľnosti s nájomcami, boli uzatvárané s obidvoma manţelmi. Súd prvého stupňa, preto majúc za to, ţe nehnuteľnosti patria do BSM účastníkov, návrh zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. Krajský súd v Ţiline na odvolanie navrhovateľa rozsudkom zo
  24. októbra 2008, sp.zn. 5 Co 158/2008 rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, ţe určil, ţe nehnuteľnosti v kat. území K., zapísané na LV č. X. ako parcela č. X. – zastavaná plocha o výmere 255 m2, parcela č. X. – zastavaná plocha o výmere 57 m2 a dom č. súp. X. postavený na parcele KN č. X., patria do výlučného vlastníctva navrhovateľa. Odporkyňu zaviazal zaplatiť navrhovateľovi trovy prvostupňového a odvolacieho konania v sume 374 788,-- Sk, do troch dní na účet jeho právneho zástupcu. Mal za to, ţe prvostupňový súd nesprávne vyhodnotil vykonané dôkazy a z toho dôvodu neboli splnené podmienky na potvrdenie rozhodnutia 4 5 Cdo 99/2011 prvého stupňa ani na jeho zrušenie. Preto rozhodnutie súdu prvého stupňa zmenil s tým, ţe návrhu v celom rozsahu vyhovel. Z vykonaného dokazovania mal za preukázané, ţe účastníci uţ pred uzavretím manţelstva prejavili vôľu zachovať vlastníctvo, vedenie a uţívanie majetku vo svojom vlastníctve počas manţelstva. To znamená, ţe prejavili vôľu nadobúdať vlastníctvo kaţdý samostatne. Okrem toho po uzavretí manţelstva uzatvorili dohodu o inventarizácii majetku, na základe ktorej sa dohodli, ţe plánovaná zástavba bude financovaná výhradne z finančných prostriedkov navrhovateľa. Na základe listinných dôkazných prostriedkov mal odvolací súd ďalej preukázané, ţe navrhovateľ pracoval a bol zárobkovo činný vo Š. v období od
  25. apríla 1987 aţ do vydania potvrdenia do
  26. októbra
  27. Okrem toho mal príjem od K. Z. v sume 35 000 Š. frankov. Odporkyňa vo Š. pracovala asi od roku 1991 do roku
  28. Doklady o príjmoch za uvedené obdobie súdu nepredloţila. Z výpovedí svedkov, ako aj z listinných dôkazných prostriedkov, vyplynulo, ţe kúpnu cenu za kúpu nehnuteľnosti, ako aj financovanie stavby na predmetných nehnuteľnostiach, realizoval otec odporkyne, ktorý mal dispozičné právo k účtom navrhovateľa. Svedok V. M. – otec odporkyne, uviedol, ţe kúpnu cenu zaplatil z peňazí, ktoré poskytol navrhovateľ v polovici a polovicu poskytla odporkyňa. Taktieţ z výsluchu Ing. V. Š. bolo zrejmé, ţe sám predseda predstavenstva, a.s. S. uviedol, ţe navrhovateľ má dostatok finančných prostriedkov na stavbu nehnuteľnosti. Samotná odporkyňa podpísala čestné prehlásenie dňa
  29. decembra 1995, v ktorom uviedla, ţe výstavbu viacúčelového objektu v Kysuckom Novom Meste na parcele EN X. financuje výlučne jej manţel zo svojich finančných prostriedkov nadobudnutých pred uzavretím manţelstva, pričom ona na výstavbu a zakúpenie pozemku neposkytla ţiadne finančné prostriedky. Uvedené čestné prehlásenie odvolací súd povaţoval za platné, obranu odporkyne v tom smere, ţe podpisovala čistý papier, nepovaţoval za dôveryhodnú. Odvolací súd poukázal na skutočnosť, ţe veci získané výmenou za vec alebo z výťaţku veci, ktorá bola vo vlastníctve jedného z manţelov, sú naďalej vo vlastníctve tohto manţela. Nejde tu totiţ v takomto prípade o nadobudnutie nového majetku, ani o rozmnoţenie doterajšieho majetku za trvania manţelstva, ale o zmenu, ktorá nemá vplyv na povahu týchto vecí ako predmetu vlastníctva (R 42/1972). Poukázal na zmluvnú voľnosť v súvislosti s uzatvorenou zmluvou medzi účastníkmi, t.j. predmanţelskou zmluvou a zmluvou o inventarizácii majetku, ktorú bolo potrebné rešpektovať aj v súlade s Dohovorom o základných ľudských právach a slobodách. 5 5 Cdo 99/2011 Najvyšší súd Slovenskej republiky na dovolanie odporkyne uznesením z
  30. decembra 2009 sp.zn. 5 Cdo 41/2009 rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konania. Vytkol odvolaciemu súdu, ţe z dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa vyvodil odlišné skutkové a na ich základe aj právne závery, ako súd prvého stupňa, bez toho, aby vo veci zopakoval alebo doplnil dokazovanie. Ak sa však chcel odchýliť od skutkových zistení súdu prvého stupňa na základe bezprostredne pred ním vykonaných dôkazov, mal dokazovanie v zmysle § 213 ods. 2 O.s.p. sám v potrebnom rozsahu opakovať a zadováţiť si tak rovnocenný podklad pre odlišné hodnotenie dôkazov v zmysle § 132 O.s.p. Len takýto postup je aj v súlade so zásadou priamosti a ústnosti občianskoprávneho konania. Uviedol, ţe je neprípustné, aby odvolací súd ku svojim odlišným skutkovým zisteniam, vedúcim k záveru o opodstatnenosti návrhu a jeho vyhoveniu v celom rozsahu, dospel iba na základe prehodnotenia dôkazov vykonaných súdom prvého stupňa. Krajský súdu v Ţiline rozsudkom z
  31. novembra 2010 sp.zn. 5 Co 66/2010 opätovne rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, ţe určil, ţe nehnuteľnosti v kat. území K., zapísané na LV č. X. ako parcela č. X. – zastavaná plocha o výmere 255 m2, parcela č. X. – zastavaná plocha o výmere 57 m2 a dom č. súp. X. postavený na parcele KN č. X., patria do výlučného vlastníctva navrhovateľa. Odporkyňu zaviazal zaplatiť navrhovateľovi trovy prvostupňového a odvolacieho konania v sume 13 748,19 € do troch dní na účet jeho právneho zástupcu. Aj po doplnenom dokazovaní výsluchom svedkov, ktorých výpovede však vyhodnotil ako nedôveryhodné, pre rozdielnosť ich výpovedí v rôznych štádiách konania, mal za preukázané, ţe účastníci uţ pred uzavretím manţelstva prejavili vôľu zachovať vlastníctvo, vedenie a uţívanie majetku vo svojom vlastníctve počas manţelstva, a preto prejavili vôľu nadobúdať vlastníctvo kaţdý samostatne. Okrem toho po uzavretí manţelstva uzatvorili dohodu o inventarizácii majetku, na základe ktorej sa dohodli, ţe plánovaná zástavba bude financovaná výhradne z finančných prostriedkov navrhovateľa. Opätovne, tak ako v závere odôvodnenia svojho predchádzajúceho rozhodnutia, poukázal na zmluvnú voľnosť v súvislosti s uzatvorenou zmluvou medzi účastníkmi, t.j. predmanţelskou zmluvou a zmluvou o inventarizácii majetku, ktorú bolo potrebné rešpektovať aj v súlade s Dohovorom o základných ľudských právach a slobodách. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie odporkyňa, ktorá ho navrhla zmeniť a návrh v celom rozsahu zamietnuť, alternatívne zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Namietala, ţe vykonaným dokazovaním bola 6 5 Cdo 99/2011 preukázaná vôľa oboch účastníkov nadobúdať nehnuteľnosti do ich BSM. Pokiaľ dospel odvolací súd k odlišnému právnemu záveru, ţe pri nadobudnutí sporných nehnuteľností došlo k tzv. transformácii majetku, kedy navrhovateľ mal nehnuteľnosti nadobudnúť len zo svojich výlučných prostriedkov, nepatriacich do BSM, jeho rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Poukázal na správny záver súdu prvého stupňa, v zmysle ktorého dohody uzavreté v rozpore s právnym poriadkom ČSFR, neskôr Slovenskej republiky, konkrétne s ustanoveniami vtedy platného Občianskeho zákonníka, treba povaţovať za absolútne neplatné, a v tom smere mal i odvolací súd pristupovať k vyhodnoteniu uzavretých dohôd medzi účastníkmi. V podrobnostiach ďalej rozoberala skutkový stav i právne závery súdu. Navrhovateľ vo svojom vyjadrení k dovolaniu ţiadal dovolanie zamietnuť a priznať náhradu trov dovolacieho konania. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení, ţe dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 238 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, ţe dovolanie odporkyne je podané opodstatnene. V zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. môţe byť dovolanie podané iba z dôvodov, ţe a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní uplatnenými dôvodmi. Obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými vadami uvedenými v § 237 O.s.p. a tieţ tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom však dovolací súd neposudzuje iba podľa toho, ako ich dovolateľ označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku. Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 druhá veta O.s.p.) skúmať vţdy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., zaoberal sa dovolací súd predovšetkým otázkou, či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ aţ g/ 7 5 Cdo 99/2011 O.s.p. O vadu takej povahy ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Dovolateľka ţiadnu z týchto vád nenamietala a vada uvedenej povahy nevyšla v dovolacom konaní najavo. Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak nie je v dovolaní namietaná (§ 242 ods. 1 O.s.p.), je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej príčinou je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní a dôsledkom nesprávnosť rozhodnutia vo veci samej. Ani vadu tejto povahy dovolateľka nenamietala a jej existencia nevyšla v dovolacom konaní najavo. Odporkyňa, vychádzajúc z obsahu jej dovolania namieta, ţe zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepouţil správny (náleţitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V predmetnej veci sa svojím návrhom navrhovateľ domáhal určenia vlastníctva nehnuteľností, ktoré nadobudol síce počas manţelstva s odporkyňou (čo nebolo v konaní sporné), avšak výmenou za vec alebo z výťaţku veci, ktorá bola v jeho výlučnom vlastníctve, t.j. ţe predmetné nehnuteľnosti boli nadobudnuté do jeho výlučného vlastníctva tzv. transformáciou veci. Z hľadiska subjektov a obsahu majetkových vzťahov treba v manţelstve rozlišovať majetkové vzťahy manţelov k veciam v ich bezpodielovom spoluvlastníctve manţelov (§ 143 Občianskeho zákonníka), ďalej majetkové vzťahy manţelov k veciam v ich podielovom spoluvlastníctve (napríklad ktoré nadobudli spoločne pred uzavretím manţelstva alebo 8 5 Cdo 99/2011 za trvania manţelstva právnym titulom darovania alebo dedenia) a napokon majetkové vzťahy jednotlivých manţelov samostatne k veciam, ktoré tvoria predmet ich oddeleného majetku (ktoré nadobudol kaţdý z nich samostatne pred uzavretím manţelstva alebo ktoré slúţia osobnej potrebe jedného z manţelov alebo výkonu jeho povolania alebo ktoré boli len jednému z nich vydané v rámci predpisov o reštitúcii majetku alebo ktoré nadobudol len jeden z nich po uzavretí manţelstva právnym titulom darovania alebo dedenia alebo po uzavretí manţelstva aj iným právnym titulom, pokiaľ vznik oddeleného vlastníctva len jedného z nich zodpovedá manţelmi uzatvorenej dohode podľa § 143a Občianskeho zákonníka). V nadväznosti na princíp tzv. surogátu (uznávaný aj súdnou praxou – viď R 19/60) treba vychádzať z toho, ţe pri výmene určitej veci za inú vec, pri ktorej nedochádza k rozmnoţeniu majetku, zostáva charakter vlastníctva nadobudnutej veci nezmenený. Surogátom sú napríklad veci, ktoré si manţelia obstarali z príjmov v ich bezpodielovom spoluvlastníctve (ak sa na nadobudnutie novej veci pouţili okrem prostriedkov v bezpodielovom spoluvlastníctve aj prostriedky v samostatnom vlastníctve niektorého z manţelov, patrí táto vec do bezpodielového spoluvlastníctva manţelov). Ak ale určitú vec nadobudol jeden z manţelov počas trvania manţelstva výlučne za prostriedky tvoriace jeho oddelené vlastníctvo, zostáva aj takto nadobudnutá vec predmetom jeho samostatného vlastníctva (to neplatí, ak sa na nadobudnutie novej veci pouţili okrem prostriedkov v oddelenom vlastníctve jedného z manţelov aj prostriedky v bezpodielovom spoluvlastníctve; v tom prípade patrí táto vec do bezpodielového spoluvlastníctva manţelov). Obdobne aj doterajšia judikatúra súdov Slovenskej republiky, ktorá v R 49/1973 dospela k záveru, ţe vec nadobudnutá za trvania manţelstva sa stane predmetom BSM, pokiaľ nie je obstaraná za finančné prostriedky, ktoré sú majetkom výlučne len jedného z manţelov. V stanovisku R 42/1972 bol vyslovený záver, ţe pri nadobudnutí vecí z prostriedkov patriacich jednak do BSM, jednak do osobného majetku niektorého z manţelov, sa takto nadobudnuté veci stávajú predmetom BSM bez ohľadu na rozsah pouţitých prostriedkov z BSM. Súdna prax dospela tieţ k záveru, ţe do BSM nepatrí ani vec získaná (kúpou, výmenou) za prostriedky patriace do oddeleného majetku jedného z manţelov. Nejde tu totiţ o nadobudnutie nového majetku, ani o rozmnoţenie uţ existujúceho majetku za trvania manţelstva, ale o zmenu, ktorá nemá vplyv na povahu (vlastníctva) týchto vecí ako predmetu výlučného (oddeleného) vlastníctva jedného z manţelov. Pri nadobúdaní vecí do bezpodielového spoluvlastníctva všeobecne platí a súdna prax vychádza zo zásady, ţe pokiaľ za trvania manţelstva bola vec nadobudnutá jednak z prostriedkov, ktoré patria 9 5 Cdo 99/2011 do bezpodielového spoluvlastníctva účastníkov, t.j. zo spoločných a jednak z prostriedkov patriacich výlučne niektorému z manţelov (t.j. získaných dedením, darovaním, a pod.), stáva sa takáto vec predmetom bezpodielového spoluvlastníctva manţelov. To isté platí aj v prípade, ak by boli na nákup veci pouţité prostriedky získané z výťaţku z predaja veci patriacej do výlučného vlastníctva niektorého z manţelov a čiastočne pouţité spoločné prostriedky z bezpodielového spoluvlastníctva manţelov (R 42/1972 str. 125). Znamená to, ţe ak ide o vec nadobudnutú za trvania manţelstva kúpou (nie dedičstvom alebo darom), ktorá neslúţi osobnej potrebe alebo výkonu povolania len jedného z manţelov, pričom na jej zakúpenie neboli pouţité len finančné prostriedky patriace výlučne len jednému z manţelov, v takom prípade ide vţdy o vec, na ktorú sa nepochybne vzťahuje zákonné ustanovenie § 143 OZ, t.j. vec, ktorá do bezpodielového spoluvlastníctva manţelov patrí. Pre úplnosť treba ešte uviesť, ţe ak by aj kúpna cena veci bola celkom zaplatená z výlučných prostriedkov kaţdého z manţelov, avšak kupujúcimi boli obaja manţelia a obaja pri uzavretí kúpnej zmluvy prejavili vôľu nadobudnúť vec do bezpodielového spoluvlastníctva manţelov, stáva sa táto vec predmetom ich bezpodielového spoluvlastníctva. Dovolací súd dospel k záveru, ţe odvolací súd zo správne zistených skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery, a to v tom, ţe k nadobudnutiu vlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam počas trvania BSM účastníkov, došlo len výlučne z prostriedkov navrhovateľa, a preto došlo k tzv. transformácii, ktorý záver vyvodil len z čestného prehlásenia zo dňa
  32. decembra 1995, podpísaného odporkyňou, nakoľko výpovede svedkov vyhodnotil ako nedôveryhodné. Toto čestné prehlásenie, ktorého obsah spochybnila odporkyňa, však odvolací súd neposúdil v kontexte prejavenej vôle, vyjadrenej v kúpnej zmluve zo dňa
  33. júna 1992 a v ďalších písomnostiach, viaţucich sa k predmetným nehnuteľnostiam (stavebnom rozhodnutí, kolaudačnom rozhodnutí, zmluve o dielo) zo strany oboch účastníkov konania. Naviac uvedenému záveru odvolacieho súdu nesvedčí ani tá skutočnosť, ţe svoju vôľu nadobúdať veci do BSM začal navrhovateľ spochybňovať aţ s odstupom dlhšieho časového obdobia a to pod vplyvom zhoršených vzájomných vzťahov. Naproti tomuto vôľu nadobudnúť predmetné nehnuteľnosti do BSM s odporkyňou nasvedčujú poverenia pre otca odporkyne, ktorý nielen ţe kúpil fakticky nehnuteľnosť pod stavbou (t.j. vyplatil finančné prostriedky), ale aj celú stavbu realizoval a dohliadal na ňu, čo v konaní bolo nepochybené, nakoľko sa navrhovateľ v čase stavby nachádzal, spoločne s odporkyňou v zahraničí. 10 5 Cdo 99/2011 Dovolací súd preto na rozdiel od odvolacieho súdu dospel k záveru, ţe navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal, ţe predmetné nehnuteľnosti, ku ktorým sa domáhal určenia vlastníctva nadobudol výlučne zo svojich finančných prostriedkov získaných pred manţelstvom a ţe pri uzatváraní zmluvy o kúpe nehnuteľnosti, ako aj pri následných krokoch vedúcich k zhotoveniu stavby, nemal úmysel tieto nadobudnúť do BSM, ale len do svojho výlučného vlastníctva. Pokiaľ odvolací súd poukázal v závere svojho rozhodnutia na zmluvnú voľnosť v súvislosti s uzavretou zmluvou medzi účastníkmi (predmanţelskou zmluvou a zmluvou o inventarizácii majetku), ktoré je „potrebné rešpektovať aj s poukazom na Dohovor o ochrane ľudských práva a slobôd“, bez toho, aby tento svoj záver bliţšie odvolací súd odôvodnil, dovolací súd uvádza, ţe (ako správne uviedol uţ súd prvého stupňa) účastníci uzavreli manţelstvo ako štátni príslušníci bývalej ČSFR dňa
  34. marca 1991 a ich majetkové vzťahy sa spravujú právnym poriadkom Slovenskej republiky. Občiansky zákonník predmanţelskú zmluvu, ani zmluvu o inventarizácii majetku nepoznal a nepozná ani v súčasnosti, a preto bolo moţné k týmto prihliadať len ako k písomným dôkazom, dosvedčujúcim skutkový stav, nie však k relevantným právnym úkonom, a tieto dôkazy vyhodnotiť v kontexte k ostatným dôkazom (§ 132 O.s.p.), čo však v odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu si v časti logicky protirečí a v časti i absentuje. Z uvedeného vyplýva, ţe odporkyňa opodstatnene namietla existenciu dovolacích dôvodov v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. Dovolací súd so zreteľom na to rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie (§ 243b O.s.p.). Ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené, koná ďalej o veci. Pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval o dovolaní, záväzný. V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
  35. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. 11 5 Cdo 99/2011 V Bratislave
  36. februára 2013 JUDr. Soňa Mesiarkinová, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.