ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p. Uvedené uznesenie krajského súdu napadol ţalovaný dovolaním. Odôvodnil ho skutočnosťou, ţe v konaní došlo k vade konania v zmysle § 237 písm.
1 písm. c/ O.s.p.
2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky. Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadol povinný dovolaním, nemá znaky ţiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením zrušil uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu uvedenému v § 239 ods. 2 písm. a/ aţ c/ O.s.p. Dovolanie povinného preto
ustanovení § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. prípustné nie je. Prípustnosť dovolania ţalovaného by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.
tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu (aj uzneseniu) ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania
uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tieţ rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Pre záver 5 Cdo 385/2012 6 o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je zistenie, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo. Z obsahu dovolania povinného je zrejmé, ţe dovolateľ namieta prípustnosť dovolania
f/ O.s.p. Odňatím moţnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie moţnosti konať pred súdom, 2/ to, ţe k odňatiu moţnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu, 3/ moţnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, ţe zákon bliţšie v ţiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie moţnosti konať pred súdom nešpecifikuje, pod odňatím moţnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorý znemoţňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov. O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. Dovolateľ namieta, ţe k porušeniu jeho ústavných práv a tým aj k vade konania v zmysle § 237 písm. f) O.s.p. došlo tým, ţe odvolací súd nedostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie.
2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení 5 Cdo 385/2012 7 dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
2 O.s.p. ak nie je ďalej ustanovené inak, pouţijú sa na uznesenie primerane ustanovenia o rozsudku. Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená vo vyššie citovanom ustanovení. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O.s.p.). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na kaţdú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05). Pretoţe povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vysporiada i so špecifickými námietkami účastníka; porušením uvedeného práva účastníka na jednej strane a povinnosti súdu na druhej strane, sa účastníkovi konania (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma moţnosť náleţite, skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky i s jeho dôvodmi) v rámci vyuţitia riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu zodpovedá poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaných zákonných ustanovení. Odvolací súd v odôvodnení svojho zrušujúceho rozhodnutia uviedol, čoho sa v predmetnej veci domáhal ţalobca, ako sa vo veci vyjadril ţalovaný a ako vo veci rozhodol súd prvého stupňa. S právnym záverom súdu prvého stupňa, ţe vlastníctvo k hnuteľnej veci neprechádza na vydraţiteľa príklepom, ale ku dňu príklepu a zaplatením najvyššieho podania a prevzatím vydraţenej veci sa stotoţnil. Vo svojom rozhodnutí taktieţ poukázal na nedostatky odôvodnenia rozhodnutia súdu prvého stupňa, pokiaľ ide o právne posúdenie povinnosti vydania bezdôvodného obohatenia ţalovaného ţalobcovi. S poukazom na ustanovenie § 157 ods. 2 O.s.p. uloţil súdu prvého stupňa povinnosť prijaté právne závery náleţitým spôsobom odôvodniť. 5 Cdo 385/2012 8 V zmysle § 226 ods. 1 O.s.p. ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, je súd prvého stupňa viazaný právnym názorom odvolacieho súdu. Pri zrušení rozhodnutia súdu prvého stupňa a následnom vrátení veci na ďalšie konanie, je odvolací súd povinný vysloviť v odôvodnení svojho zrušujúceho rozhodnutia právny názor na vec, ktorý slúţi súdu prvého stupňa na usmernenie jeho ďalšej činnosti. Z jeho právneho názoru musí byť súdu prvého stupňa zrejmé, v čom spočíva naplnenie zrušovacích dôvodov
2 O.s.p., najmä v čom spočívajú nedostatky dokazovania, skutkových zistení a skutkových záverov alebo prečo bolo právne posúdenie veci nesprávne. Vysloveným právnym názorom, a to či vo vzťahu k chybám hmotnoprávneho alebo procesnoprávneho charakteru, je súd prvého stupňa viazaný. Ak sa odvolací súd vo zrušovacom uznesení obmedzil len na to, ţe súd prvého stupňa uloţil vykonať ďalšie dôkazy, bez toho, aby zaujal aj stanovisko k správnosti právnych záverov súdu prvého stupňa, vyslovil tým iba pokyny pre ďalší postup v konaní po stránke procesnej; také pokyny nie sú „právnym názorom“, ktorým by súd prvého stupňa bol obmedzený v právnom posúdení veci. V § 226 odsek 1 sa stanovuje, ţe právny názor vyslovený odvolacím súdom je pre súd prvého stupňa záväzný. Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe v odôvodnení napadnutého rozhodnutia odvolací súd zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušil. Jeho rozhodnutie nemoţno povaţovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretoţe odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, ţe dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotoţňuje, nemôţe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06). Ţalovaný vo svojom dovolaní ďalej namietal, ţe odvolací súd sa nevysporiadal s námietkou zmeny právnej kvalifikácie. Poukázal na to, ţe ţalobca svoj nárok v ţalobe posúdil ako nárok na náhradu škody, pričom súd prvého stupňa ho posúdil ako bezdôvodné obohatenie. 5 Cdo 385/2012 9 Dovolací súd v tejto súvislosti uvádza, ţe občianske súdne konanie je ovládané zásadou iura novit curia (právo pozná súd). Účastníci konania nie sú povinní uplatnený nárok, ani obranu proti nemu, právne kvalifikovať, pretoţe právna kvalifikácia veci je vecou súdu. Musia ale uviesť rozhodné skutočnosti, ktoré umoţnia súdu, aby uplatnený nárok alebo obranu proti nemu právne kvalifikoval. Súd tak skúma, či tvrdené skutočnosti moţno podriadiť pod hypotézu niektorej právnej normy tak, aby z dispozície tejto právnej normy bolo moţné vyvodiť plnenie, prípadne určiť, či tu ţalobcom poţadovaný právny vzťah alebo právo je alebo nie je alebo potvrdiť také skutočnosti, ktoré bránia tomu, aby bolo ţalobe vyhovené. Ak účastník uvedie rozhodujúce skutočnosti, z ktorých vyvodzuje ním tvrdený nárok alebo obranu proti nemu, ale s týmito skutočnosťami spája nesprávne právne následky, nie je súd viazaný právnym názorom účastníka a je povinný posúdiť vec
tých právnych noriem, ktoré na tvrdený a súdom zistený skutkový stav dopadajú. Ak teda súd rozhoduje o peňaţnom plnení, ktoré vychádza zo skutkových tvrdení, ktoré umoţňujú posúdiť nárok po právnej stránke aj
iných noriem, ako je ţalobcom navrhované, resp. výsledky vykonaného dokazovania umoţňujú podriadiť uplatnený nárok pod iné hmotnoprávne ustanovenie, neţ akého sa ţalobca dovoláva, je povinnosťou súdu uplatnený nárok takto posúdiť bez ohľadu na to, či v ţalobe právny dôvod poţadovaného plnenia je alebo nie je uvedený, alebo je uvedený nesprávne. Nemoţno preto uprieť súdu, aby v spojení so skutkovými zisteniami urobil sám odlišné, právu zodpovedajúce hodnotenie ţalobou uplatneného plnenia. Uvedené sa neprieči ani právnej zásade vyjadrenej v Občianskom súdnom poriadku, a to zásade predvídateľnosti rozhodnutí súdu. Predvídateľné je také rozhodnutie, ktorému prechádza predvídateľný postup pri konaní a rozhodovaní. Zákon ustanovuje, ţe účastníci by nemali byť zaskočení moţným iným právnym posúdením veci súdom bez toho, aby im bolo umoţnené tvrdiť skutočnosti významné z hľadiska sudcovho právneho názoru a navrhnúť k ich preukázaniu dôkazy. V konaní pred súdom prvého stupňa je uvedená zásada premietnutá do ustanovenia § 100 ods. 1 O.s.p. a v konaní pred odvolacím súdom do ustanovenia § 213 ods. 2 O.s.p.
ustanovenia § 100 ods. 1 O.s.p. len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá. Pritom sa usiluje predovšetkým o to, aby sa spor vyriešil zmierne a aby konanie pôsobilo výchovne. 5 Cdo 385/2012 10 Počas konania môţe súd účastníkom uviesť, ako sa na základe doteraz tvrdených a preukazovaných skutočností javí právne posúdenie veci. Citované ustanovenie umoţňuje stranám sporu oboznámiť sa s predbeţným právnym názorom súdu v danej veci. S poukazom na ustanovenie § 100 ods. 1 O.s.p. prvej vety, ktorý upravuje zásadu hospodárnosti a rýchlosti konania, moţno dospieť k záveru, ţe účelom predbeţného právneho posúdenia súdu je prispieť k zefektívneniu a zrýchleniu súdneho konania. Jeho adekvátnym uplatnením súd v konaní upriamuje pozornosť účastníkov na to, čo je
predbeţného posúdenia súdu v konaní podstatné a čo nie, a teda na čo sa účastníci majú v konaní zamerať. Z textu ustanovenia je zrejmé, ţe súd tak môţe, ale nemusí urobiť, teda nie je zákonnou povinnosťou súdu poskytnúť svoj predbeţný právny názor účastníkom. Ustanovenie § 213 ods. 2 O.s.p. však ustanovuje odvolaciemu súdu povinnosť, ak je toho názoru, ţe sa na vec vzťahuje ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo pouţité a je pre rozhodnutie vo veci rozhodujúce, vyzvať účastníkov konania, aby sa k moţnému pouţitiu tohto ustanovenia vyjadrili. Ustanovenie právneho predpisu je pre vec rozhodujúce vtedy, keď odvolací súd mieni toto ustanovenie urobiť právnym základom pre rozhodnutie vo veci samej. V predmetnej veci odvolací súd zrušil rozhodnutie súdu prvého stupňa z dôvodu, ţe súd prvého stupňa nedostatočným spôsobom odôvodnil svoj právny záver, ţe ţalovaný sa na úkor ţalobcu bezdôvodne obohatil. Z dôvodu, ţe ide o zrušujúce uznesenie, nebolo preto potrebné, aby sa účastníkom konania vytvorila moţnosť oboznámiť sa so skutočnosťou, ţe predbeţne sa právne posúdenie veci javí byť odvolaciemu súdu prípadne iné ako súdu prvého stupňa. Tým, ţe sa odvolací súd stotoţnil s právnym posúdením veci súdu prvého stupňa v otázke nesplnenia podmienok prechodu vlastníckeho práva k hnuteľnej veci, nedošlo k porušeniu ustanovenia § 213 ods. 2 O.s.p., pretoţe odvolací súd nepoukázal na iné zákonné ustanovenia, neţ na aké sa odvolal súd prvého stupňa. K námietke ţalovaného, ţe súdy niţších stupňov nevykonali všetky ním navrhnuté dôkazy, dovolací súd uvádza, ţe táto námietka ţalovaného nie je dôvodná, pretoţe súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhnuté dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vţdy vecou súdu (§ 120 ods. 1 O.s.p.) a nie účastníka 5 Cdo 385/2012 11 konania. Ak súd v priebehu konania nevykoná všetky navrhované dôkazy, nezakladá to vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., lebo to nemoţno povaţovať za odňatie moţnosti konať pred súdom (R 125/1999, R 6/2000). Ţalovaný svoje dovolanie odôvodnil aj tým, ţe v konaní došlo k inej vade konania (§ 241 ods. 2 písm. b) O.s.p.). Iná vada konania je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Je právne relevantná, ak mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Z hľadiska dovolateľom tvrdenej existencie tzv. inej vady konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. treba uviesť, ţe dovolací súd môţe pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti tvrdenia o tomto dovolacom dôvode aţ vtedy, keď je dovolanie z určitého zákonného dôvodu prípustné (o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde). Ţalovaný ďalej namietal aj skutočnosť, ţe napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia ţalovaného boli opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), ţalovaným vytýkaná skutočnosť by mala za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)pouţil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo). 5 Cdo 385/2012 12 V dovolacom konaní úspešnej ţalovanej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti ţalobcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p v spojení s § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky nepriznal ţalovanej náhradu trov dovolacieho konania, lebo v dovolacom konaní nebol podaný návrh na uloţenie povinnosti nahradiť trovy dovolacieho konania (§ 151 ods. 1 O.s.p.). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 6. februára 2013 JUDr. Vladimír Magura, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.