← Slovensko

o náhradu škody

Obsah (4)§ 243f§ 243a§ 242§ 243i

Najvyšší súd 5 M Cdo 1/2011 Slovenskej republiky ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Maguru a členov senátu JUDr.

§ 243fods.

1 písm. c/ O.s.p.). Na odôvodnenie mimoriadneho dovolania uviedol, ţe časť škody, ktorú ţalobca v ţalobe uplatnil, vznikla v evidentnej príčinnej súvislosti s výkonom väzby ţalobcu v období od

  1. januára 1995 do
  2. marca
  3. Ide o škodu zodpovedajúcu trovám právneho zastúpenia a ušlému zisku ţalobcu za uvedené obdobie. Mal za to, ţe nárok na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe, sa premlčal do jedného roka odo dňa, kedy bolo trestné stíhanie zastavené. Ţalobca podal ţalobu po uplynutí premlčacej lehoty a ţalovaný vzniesol námietku premlčania. Pre posúdenie námietky premlčania je irelevantné, ako ţalobca svoj nárok právne kvalifikoval. Rozhodujúce je iba to, ako ţalobca svoj nárok skutkovo vymedzil. Zo skutkového vymedzenia v ţalobe je zrejmé, ţe sa uplatňuje aj škoda (ušlý zisk) za obdobie, kedy bol ţalobca vo väzbe. Nepovaţoval za správny výklad, ţe štát za škodu spôsobenú rozhodnutím o väzbe, súčasne zodpovedá aj z iného právneho dôvodu, a to z dôvodu nezákonného vznesenia obvinenia. Zodpovednosť za väzbu má charakter osobitnej úpravy vo vzťahu k všeobecnej úprave zodpovednosti za nezákonné rozhodnutie. Tento vzťah osobitného a všeobecného vyplýva z toho, ţe štát za škodu spôsobenú väzbou zodpovedá rovnako, bez ohľadu na to, či bola väzba zákonná alebo nezákonná. Podľa názoru mimoriadneho dovolateľa konajúce súdy mali preto vyhodnotiť, ţe škoda - trovy právneho zastúpenia a ušlý zisk ţalobcu v čase od
  4. januára 1995 do
  5. marca 1996 – vznikla v príčinnej súvislosti s rozhodnutím o väzbe, pričom ţalobu mali v tejto časti, vzhľadom na uplatnenú námietku premlčania, zamietnuť. Namietal, ţe konajúce súdy nesprávne vyloţili ustanovenie § 1 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. v časti „ spôsobená škoda“, ak mali za to, ţe v príčinnej súvislosti s trestným stíhaním ţalobcu bol spôsobený ušlý zisk spoločnosti V., v ktorej bol ţalobca jedným zo spoločníkov, a ţe ušlý zisk obchodnej spoločnosti je škodou spoločníka obchodnej spoločnosti vo výške podielu spoločníka v spoločnosti. Ušlý zisk spoločnosti V. však nie je škodou na strane ţalobcu. Ţalobca a obchodná spoločnosť V. sú odlišné právne subjekty. Nie je vylúčené, ţe v dôsledku trestného stíhania vznikla ţalobcovi, ako spoločníkovi obchodnej spoločnosti, škoda vo forme ušlého zisku. Avšak táto škoda mohla mať formu „poklesu výnosov z jeho majetkovej účasti v spoločnosti" (prípadne mohla ţalobcovi vzniknúť skutočná škoda poklesom trhovej alebo likvidačnej hodnoty jeho majetkovej účasti v spoločnosti, to však nebolo v ţalobe tvrdené). Podľa dovolateľa súdy niţších stupňov neuviedli a skutkovo nevyhodnotili, prečo a ako 6 5 M Cdo 1/2011 ovplyvnilo trestné stíhanie ţalobcu ekonomický chod obchodnej spoločnosti, v ktorej mal ţalobca 50%-nú majetkovú účasť a tieţ skutkovo nevyhodnotili, či existuje príčinná súvislosť medzi trestným stíhaním ţalobcu a poklesom skutočne vyplácaných podielov na zisku spoločníkom spoločnosti V., respektíve, či vôbec pokles vyplácaných podielov na zisku nastal, či by vyplácanie podielov na zisku, nebyť trestného stíhania, nastalo. Namietal, ţe konajúce súdy tieţ nesprávne vyloţili ustanovenie § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka v časti „ušlý zisk“, ak mali za to, ţe ţalobcovi ako podnikateľovi (fyzickej osobe), vznikla škoda vo forme ušlého zisku vo výške priemerne dosahovaného zisku za obdobie pred začatím trestného stíhania, a súčasne aj vo forme ušlého zisku z konkrétne individuálne nezrealizovaných obchodov. Súdy priznali ţalobcovi náhradu ušlého zisku za obdobie od
  6. júna 1994 do
  7. novembra 1996 vo výške priemerného zisku dosahovaného v období roku
  8. Zároveň priznali ţalobcovi náhradu ušlého zisku z nezrealizovaného obchodu, keďţe ţalobca mal na základe zmluvy o budúcej zmluve moţnosť predať nehnuteľnosť - hotel P., M., do
  9. marca 1995 za kúpnu cenu 52 000 000 Sk. Poukázal na skutkový stav, z ktorého súdy vychádzali, a to, ţe ţalobca nehnuteľnosť pouţíval na podnikanie. Z uvedeného vyplýva, ţe ak by ţalobca nehnuteľnosť predal, bol by ako podnikateľ fyzická osoba dosiahol zisk za identické zdaňovacie obdobie, za ktoré uţ nárok na ušlý zisk uplatnil vo výške paušálnej náhrady podľa skorších priemerne dosahovaných ziskov. Za odporujúce zásadám právnej logiky povaţoval fakt, aby súd výšku nároku na ušlý zisk podnikateľa za určité obdobie, určil ako súčet priemerne dosahovaných ziskov a ziskov, ktoré bolo moţné dosiahnuť z individualizovaných obchodných prípadov. Namietal, ţe konajúce súdy tieţ nesprávne vyloţili ustanovenie § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka v časti „ušlý zisk“ tým, ţe prijali výklad, ţe ušlým ziskom je rozdiel medzi očakávanou kúpnou cenou z predaja veci, ktorý sa nezrealizoval a medzi nadobúdacou cenou veci. Mal za to, ţe nezrealizovaným obchodom (predajom veci) per se, totiţ predávajúcemu ešte nevzniká „ušlý zisk“ v zmysle ustanovenia § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Uvedené platí bez ohľadu na to, ţe z účtovného a daňového hľadiska by predávajúci zisk vykázal, ak by bol obchod zrealizovaný. Mal za to, ţe právne hľadisko však nemôţe, na rozdiel od účtovného alebo daňového, povaţovať hodnotu predávanej veci za totoţnú s jej nadobúdacou hodnotou. Hodnota predávanej veci je prima facie totoţná s dohodnutou kúpnou cenou. Vyslovil, ţe ak predávajúci neuzavrie očakávanú kúpnu zmluvu, potom per se nenastal únik zisku ani na strane predávajúceho, ani na strane kupujúceho. Nedošlo iba k zámene ekvivalentných hodnôt, teda k zámene peňazí vo výške kúpnej ceny za vec 7 5 M Cdo 1/2011 v hodnote kúpnej ceny. Účtovný a daňový prístup pri vyčíslení zisku je úplne odlišný. Účtovná evidencia je zaloţená na princípe, ţe o majetku sa účtuje v nadobúdacej cene bez moţnosti jeho precenenia, ak trhová cena majetku plynutím času stúpa. Z právneho hľadiska však ide o odplatný obchod, kde hodnota predávanej veci a kúpnej ceny sú ekvivalentné. Je zrejmé, ţe ak ţalobca neuskutočnil predaj nehnuteľnosti za zamýšľanú sumu 52 000 000 Sk, ktorá nehnuteľnosť mala znalcom určenú hodnotu 60 000 000 Sk, a ktorú nadobudol za 27 550 000 Sk, potom ţalobcovi samotným neuskutočnením predaja ţiadny ušlý zisk v zmysle ustanovenia § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka nevznikol. Ak predávajúci neuzavrie očakávanú kúpnu zmluvu, potom ušlý zisk na jeho strane v zmysle ustanovenia § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka vznikne vtedy, ak nehnuteľnosť následne predá za niţšiu kúpnu cenu, avšak objektívne dosiahnuteľnú. Za paradoxný povaţoval záver spočívajúci vo vysoko nelogickom výpočte škody, ţe ţalobcovi tým, ţe v roku 1995 nepredal za 52 000 000 Sk nehnuteľnosť, ktorá nehnuteľnosť mala v tom čase znalcom určenú hodnotu 60 000 000 Sk, by mala vzniknúť škoda v rozdiele medzi touto očakávanou kúpnou cenou a nadobúdacou hodnotou nehnuteľnosti, pričom zdôraznil, ţe ţalobca nehnuteľnosť ďalej vlastnil, a teda mohol uţívať minimálne do roku 2010 a jej uţívaním získavať ďalšie výnosy. Ţalobca vo vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu navrhol tento opravný prostriedok ako nedôvodný zamietnuť. Okrem iného uviedol, ţe predkladané závery dovolateľa sú arbitrárne a nemajú oporu nielen v riadne zistenom skutkovom stave súdmi v riadnom konaní, ale ani v reálnom práve. Nezákonné trestné stíhanie zasiahlo do očakávaných výsledkov hospodárenia podnikateľského subjektu s čím ţalobca nemohol počítať. Zasiahlo aj do princípov právneho štátu, kde sa vyţaduje princíp istoty a princíp proporcionality, ktoré pri trestnom stíhaní trvajúcom 11 rokov bez podania obţaloby, rozhodne neboli dodrţané. V podobe nezákonných rozhodnutí orgánov verejnej moci ho postihla krivda. V predmetnej veci je nezákonným rozhodnutím uznesenie o vznesení obvinenia a z tohto titulu aj uplatňuje náhradu škody. Ţalovaný sa k mimoriadnemu dovolaniu generálneho prokurátora nevyjadril. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd rozhodujúci o mimoriadnom dovolaní (§10a ods. 3 O.s.p.) po zistení, ţe tento opravný prostriedok podal včas (§ 243g O.s.p.) generálny prokurátor Slovenskej republiky (§ 243e ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho 8 5 M Cdo 1/2011 pojednávania (§ 243i ods. 2 O.s.p.

§ 243aods.

1 O.s.p.) preskúmal napadnuté rozsudky súdov niţších stupňov v rozsahu podľa § 243i ods. 2 O.s.p.

§ 242ods.

1 O.s.p. a dospel k záveru, ţe mimoriadne dovolanie je čiastočne opodstatnené. V zmysle § 243f ods. 1 O.s.p. môţe byť mimoriadne dovolanie podané iba z dôvodov, ţe a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom mimoriadneho dovolania, ale i v mimoriadnom dovolaní uplatnenými dôvodmi. Obligatórne (§ 243i ods. 2 O.s.p.

§ 242ods.

1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými vadami uvedenými v § 237 O.s.p. a tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako boli v mimoriadnom dovolaní označené, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku. Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 243i ods. 2 O.s.p.

§ 242ods.

1 druhá veta O.s.p.) skúmať vţdy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len na posúdenie dovolacích dôvodov uvedených výslovne v mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky, ale sa zaoberal aj otázkou, či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p. O vadu tejto povahy ide vţdy vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Predmetné mimoriadne dovolanie ako dovolací dôvod uvádza, ţe rozsudok súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu spočívajú v nesprávnom právnom posúdení (§ 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p.). Právnym posúdením veci je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne 9 5 M Cdo 1/2011 posúdenie veci, ktoré je dôvodom dovolania, môţe spočívať v tom, ţe súd vec posúdil podľa nesprávneho právneho predpisu, alebo ţe správne pouţitý právny predpis nesprávne vyloţil, prípadne ho na zistený skutkový stav nesprávne aplikoval. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. Úlohou dovolacieho súdu v prípade mimoriadneho dovolania odôvodneného nesprávnym právnym posúdením veci (§ 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p.) je posúdiť, či súd (prvostupňový alebo odvolací) na zistený skutkový stav pouţil správnu právnu normu a či ju správne interpretoval. Nesprávne právne posúdenie veci je spôsobilým dovolacím dôvodom vtedy, ak bolo rozhodujúce pre rozhodnutie súdu, t.j. ak na takomto právnom posúdení napadnuté rozhodnutie spočíva. Podstata mimoriadneho dovolania spočíva v polemizovaní s právnymi závermi súdov niţších stupňov, zosumarizovanými do troch bodov, namietajúcimi, ţe: 1. konajúce súdy mali vyhodnotiť, ţe škoda - trovy právneho zastúpenia a ušlý zisk ţalobcu v čase od 20. januára 1995 do 19. marca 1996 - vznikla v príčinnej súvislosti s rozhodnutím o väzbe, a ţalobu v tejto časti vzhľadom na uplatnenú námietku premlčania, zamietnuť, 2.

  1. a)konajúce súdy nesprávne vyloţili ustanovenie § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka v časti „ušlý zisk“, ak mali za to, ţe ţalobcovi ako podnikateľovi (fyzickej osobe), vznikla škoda vo forme ušlého zisku vo výške priemerne dosahovaného zisku za obdobie pred začatím trestného stíhania, a súčasne aj vo forme ušlého zisku z konkrétne individuálne nezrealizovaných obchodov,
  2. b)ţe ušlý spoločnosti V. nie je škodou na strane ţalobcu, pretoţe ide o pokles očakávaných výnosov na strane spoločnosti, 3. konajúce súdy nesprávne vyloţili ustanovenie § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka v časti „ušlý zisk“ prijatím výkladu, ţe ušlým ziskom je rozdiel medzi očakávanou kúpnou cenou z predaja veci, ktorý sa nezrealizoval a medzi nadobúdacou cenou veci. 1. Dovolací súd sa nestotoţňuje s argumentáciou dovolateľa o premlčaní práva na náhradu škody zodpovedajúcej trovám právneho zastúpenia a ušlému zisku za obdobie od 20. januára 1995 do 19. marca 1996. V predmetnej veci ţalobca uplatnil nárok na náhradu škody z titulu nezákonného uznesenia o vznesení obvinenia podľa § 1 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu alebo jeho nesprávnym úradným postupom a tento 10 5 M Cdo 1/2011 nárok vyčíslil ako trovy nutnej obhajoby, ušlý zisk z dôvodu nemoţnosti podnikať ako fyzickej osobe, ušlý zisk z dôvodu nemoţnosti podnikať v obchodnej spoločnosti a ušlý zisk z nezrealizovaného predaja nehnuteľnosti v súvislosti so zmluvou o budúcej zmluve, ktorú nebolo moţné zrealizovať. Vzhľadom na čas vzniku ţalobcom tvrdenej škody, bolo potrebné danú vec v zmysle ustanovenia § 27 ods. 2 (prechodné ustanovenie k úpravám účinným od 1. júla 2004) zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, posúdiť podľa zákona č. 58/1959 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, tak ako to súdy niţších stupňov správne aj aplikovali. Podľa § 1 ods. 1, prvá veta zákona č. 58/1969 Zb. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, ktoré v občianskom súdnom konaní a v konaní pred štátnym notárstvom, v správnom konaní, ako aj v konaní pred miestnym ľudovým súdom, a ďalej v trestnom konaní, pokiaľ nejde o rozhodnutie o väzbe alebo treste, vydal štátny orgán alebo orgán štátnej organizácie (ďalej len "štátny orgán"). Podľa § 1 ods. 2 tohto zákona zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemoţno zbaviť. Z ustanovenia § 4 ods. 1 zákona vyplýva, ţe nárok na náhradu škody nemoţno uplatniť, dokiaľ právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, pre nezákonnosť nezrušil príslušný orgán. Rozhodnutím tohto orgánu je súd rozhodujúci o náhrade škody viazaný. Podľa § 4 ods. 2 zákona ako výnimku z ustanovenia odseku 1 moţno uplatniť nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím vykonateľným bez ohľadu na jeho právoplatnosť, ak toto rozhodnutie bolo na základe opravného prostriedku (§ 3) zrušené alebo zmenené. Z ustanovenia § 5 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. vyplýva, ţe právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe má voči štátu ten, na kom bola väzba vykonaná, ak bolo proti nemu trestné stíhanie zastavené alebo ak bol spod obţaloby oslobodený. Podľa § 22 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. právo na náhradu škody podľa tohto zákona sa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou na uplatnenie práva na náhradu škody zrušenie rozhodnutia, plynie premlčacia doba odo dňa 11 5 M Cdo 1/2011 doručenia (oznámenia) zrušujúceho rozhodnutia. Podľa odseku 2 tohto ustanovenia najneskôr sa toto právo premlčí za desať rokov odo dňa, keď poškodenému bolo doručené (oznámené) nezákonné rozhodnutie, ktorým bola spôsobená škoda; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví. Podľa odseku 3 tohto ustanovenia, ak je potrebné nárok predbeţne prerokovať na ústrednom orgáne (§ 9 ods. 1), premlčacia doba odo dňa podania ţiadosti do skončenia prerokovania, najdlhšie však po dobu šiestich mesiacov, neplynie. Podľa judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ten, proti komu bolo trestné stíhanie zastavené, alebo ten, kto bol spod obţaloby oslobodený, má pri splnení zákonných predpokladov podľa ustanovení § 1 aţ 4 zákona č. 58/1969 Zb. zásadne právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia. Takéto právo má aj vtedy, ak v súvislosti s rozhodnutím orgánu činného v trestnom konaní, ktoré nie je v súlade s zákonom, vynaloţil náklady na trovy nutnej obhajoby, a to bez zreteľa na to, či mu bol obhajca ustanovený, alebo si ho zvolil sám (R 70/1994, obdobne R 35/1991). V prejednávanej veci, na základe sťaţnosti ţalobcu, Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze z 25. novembra 2008, sp.zn. III. ÚS 339/08-40 vyslovil, ţe základné právo ţalobcu vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky bolo porušené rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.zn. 12 Co 305/2007-446 z 28. februára 2008. Ústavný súd Slovenskej republiky uvedený rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici v časti, ktorou bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica č.k. 7 C 178/2005-388 z 20. septembra 2007 zrušil a vec vrátil Krajskému súdu v Banskej Bystrici na ďalšie konanie. V odôvodnení nálezu Ústavný súd Slovenskej republiky po zhrnutí priebehu súdnych konaní (na prvostupňovom a odvolacom súde) uviedol, ţe „rozsudok krajského súdu v časti, ktorou potvrdil rozsudok okresného súdu, má arbitrárny charakter. Krajský súd potvrdil rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým okresný súd zamietol ţalobu sťaţovateľa o náhradu škody a ušlého zisku voči ţalovanému v 1. rade. Dôvodom bola skutočnosť, ţe podľa názoru krajského súdu je nárok ţalobcu podľa § 23 zákona č. 58/1969 Zb. premlčaný. Ustanovenie § 23 zákona č. 58/1969 Zb. však upravuje iba premlčanie práva na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe (§ 5 zákona č. 58/1969 Zb.) a rozhodnutím o treste (§ 6 zákona č. 58/1969 Zb.). Z uţ uvedeného odôvodnenia rozsudku krajského súdu vyplýva, ţe sťaţovateľ si neuplatňoval náhradu škody z titulu nezákonného rozhodnutia o väzbe alebo treste, ale z titulu nezákonného uznesenia o vznesení obvinenia podľa § 1 ods. 1 zákona 12 5 M Cdo 1/2011 č. 58/1969 Zb. Preto bolo potrebné aplikovať na premlčanie práva na náhradu škody ustanovenie § 22 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb., podľa ktorého právo na náhradu škody podľa tohto zákona sa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou na uplatnenie práva na náhradu škody zrušenie rozhodnutia, plynie premlčacia doba odo dňa doručenia (oznámenia) zrušujúceho rozhodnutia. Preto ak uznesenie o zastavení trestného stíhania nadobudlo právoplatnosť 17. februára 2004, premlčacia lehota podľa § 22 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. je 3 roky, a keďţe sťaţovateľ podal ţalobu dňa 21. októbra 2005, jeho nárok na náhradu škody nebol premlčaný, tak ako to rozhodol krajský súd, čo je v rozpore s ústavou a medzinárodnou zmluvou garantovanými základnými právami.“ Podľa § 56 ods. 6 zákona č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov, ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom Ústavného súdu Slovenskej republiky. Nález ústavného súdu je v konkrétnej veci záväzný. Záväznosť nálezu je stanovená zákonom, a to najvyššej právnej sily (§ 56 ods. 6 zákona č. 38/1993 Z.z.), preto je sudca všeobecného súdu pri svojom rozhodovaní takýmto nálezom v konkrétnej veci viazaný, bez ohľadu na to, či ho povaţuje za správny, pretoţe posudzovanie tejto otázky sudcom všeobecného súdu neprislúcha. V posudzovanom prípade súdy niţších stupňov (viazané právnym názorom Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý vyslovil v náleze z 25. novembra 2008 sp.zn. III. ÚS 339/08-40) nepochybili, keď vychádzali z toho, ţe ţalobca si uplatnil nárok na náhradu škody z titulu nezákonného uznesenia o vznesení obvinenia podľa § 1 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. a aplikovali na premlčanie práva na náhradu škody ustanovenie § 22 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb,, podľa ktorého právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Neobstojí potom námietka mimoriadneho dovolateľa, ţe škoda - trovy právneho zastúpenia a ušlý zisk ţalobcu v čase od 20. januára 1995 do 19. marca 1996 - vznikla v príčinnej súvislosti s rozhodnutím o väzbe a vzhľadom na uplatnenú námietku premlčania, konajúce súdy mali ţalobu zamietnuť s poukazom na ustanovenie § 23 zákona č. 58/1969 Zb. 13 5 M Cdo 1/2011 2. Mimoriadne dovolanie napadnutým rozsudkom ďalej vytýka spôsob výpočtu a určenia výšky ušlého zisku
  3. a)ţalobcu ako fyzickej osoby a
  4. b)ako spoločníka v obchodnej spoločnosti V.
  5. a)Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia pri výpočte výšky ušlého zisku ţalobcu ako fyzickej osoby - podnikateľa vychádzal z priznania k dani z príjmov fyzických osôb predloţenej ţalobcom Daňovému úradu Ţilina za rok 1993. Výšku ušlého zisku určil ako rozdiel medzi výškou základu dane a výškou daňovej povinnosti sumou 220 989 Sk za rok, pričom celkovú výšku ušlého zisku určil s ohľadom na počet mesiacov, od vznesenia obvinenia od 8. júna 1994 aţ do zániku ţivnostenského oprávnenia 29. novembra 1996 – spolu obdobie 30 mesiacov, t.j. sumou 18 338,73 €. Najvyšší súd Slovenskej republiky povaţuje za potrebné poukázať na tú skutočnosť, ţe mimoriadny dovolateľ vyvodzuje nesprávne právne posúdenie veci súdmi výlučne z hodnotenia dôkazov vykonaných súdmi niţšieho stupňa. Medzi zákonnými dôvodmi, ktoré by odôvodňovali mimoriadneho dovolateľa napadnúť právoplatné rozhodnutia súdov mimoriadnym dovolaním sa však dôvod, vzťahujúci sa k námietkam o nesprávnom hodnotení vykonaných dôkazov v súvislosti s právnym posúdením veci, nenachádza. Z ustanovenia § 132 O.s.p. totiţ vyplýva, ţe dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to kaţdý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Iba výnimočne zákon súdu ukladá určité obmedzenie pri hodnotení dôkazov (napr. § 133, § 134, § 135 O.s.p.). Dokazovanie je časťou občianskeho súdneho konania, v ktorej si súd vytvára poznatky potrebné na rozhodnutie vo veci. Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na to, ţe dovolací dôvod podľa § 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p. smeruje na pochybenia pri aplikácii práva na zistený skutkový stav a nie na pochybenia pri zisťovaní skutkového stavu veci. Z obsahu mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora Slovenskej republiky je zrejmé, ţe mimoriadny dovolateľ pod nesprávnym právnym posúdením veci v skutočnosti nenamieta ani jeho úplnosť 14 5 M Cdo 1/2011 a správnosť vykonaného dokazovania, ale jeho vyhodnotenie súdmi. Keďţe za spôsobilý dovolací dôvod v zmysle ustanovenia § 243f ods. 1 O.s.p. nemoţno povaţovať nesúhlas mimoriadneho dovolateľa s vyhodnotením dôkazov súdmi (napr. R 42/1993), nemohol sa dovolací súd námietkami mimoriadneho dovolateľa týkajúcimi sa neúplnosti a nesprávnosti vyhodnotenia dokazovania súdmi zaoberať. Najvyšší súd Slovenskej republiky povaţuje za potrebné poukázať aj na to, ţe mimoriadne dovolanie nie je „ďalším odvolaním“, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu len výslovne uvedených procesných (§ 243f ods. 1 písm. a/, b/ O.s.p.) a hmotnoprávnych (§ 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p.) vád. Preto sa mimoriadnym dovolaním nemoţno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi, tak ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. Ťaţisko dokazovania je v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery je oprávnený dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd, ktorý za tým účelom môţe vykonávať dokazovanie (§ 213 O.s.p.). Preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to ani v súvislosti s právnym posúdením veci, nemôţe dovolací súd uţ len z toho dôvodu, ţe nie je oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy, pretoţe na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu, nemá moţnosť podľa zásad ústnosti a bezprostrednosti v konaní o dovolaní tieto dôkazy sám vykonávať, ako je zrejmé z obmedzeného rozsahu dokazovania v dovolacom konaní. Preto za spôsobilý dovolací dôvod v zmysle § 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p. nemoţno povaţovať nesúhlas mimoriadneho dovolateľa s vyhodnotením dôkazov súdmi. Dovolací súd povaţuje v tejto súvislosti za potrebné opakovane zdôrazniť, ţe námietky mimoriadneho dovolateľa, uvádzané v odôvodnení mimoriadneho dovolania o tom, ţe rozhodnutia spočívajú v nesprávnom právnom posúdení veci, boli mimoriadnym dovolateľom prezentované výlučne v súvislosti, s podľa jeho názoru zlým vyhodnotením dokazovania, a preto neobstoja.
  6. b)K námietke mimoriadneho dovolateľa, ktorou vytýka súdom niţších stupňov nedostatok odôvodnenia ich rozhodnutí v časti uplatnenej škody (ušlého zisku), ktorá mala ţalobcovi vzniknúť ako spoločníkovi spoločnosti V. dovolací súd uvádza: Podľa dovolacieho súdu je konanie a rozhodnutie ako krajského súdu, tak aj okresného súdu v tejto časti postihnuté vadou podľa § 237 písm. f/ O.s.p. 15 5 M Cdo 1/2011 Odňatím moţnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie taký závadný postup súdu, ktorý má za následok znemoţnenie realizácie tých procesných práv účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. ide vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva. Nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia judikatúra Ústavného súdu Slovenskej republiky kvalifikuje za nezlučiteľnú s obsahom práv zaručených v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej tieţ „ústava“) a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej tieţ „dohovor“) povaţujúc ju za vadu konania zakladajúcu prípustnosť i dôvodnosť dovolania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (napr. Ústavný súd Slovenskej republiky sp.zn. III. ÚS 198/2011). Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky zaručuje, ţe kaţdý sa môţe domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Z ustanovenia čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky vyplýva, ţe kaţdý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplýva, ţe tak základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a odôvodnenie rozhodnutia (napr. II. ÚS 383/06). 16 5 M Cdo 1/2011 Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, ţe osobám nemoţno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Ak je toto konanie v rozpore s procesnými zásadami, porušuje ústavnoprávne princípy (napr. II. ÚS 85/06). V tejto súvislosti povaţuje dovolací súd za potrebné uviesť, ţe nedostatok odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutia je vo svojej podstate porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj čl. 46 a nasledujúcich Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A), Komisie (napr. stanovisko vo veci E.R.T. c/a Španielsko z roku 1993, sťaţnosť č. 18390/91) a Ústavného súdu Slovenskej republiky (napr. I ÚS 17/01, I ÚS 226/03, II ÚS 261/06, III ÚS 74/08, I ÚS 181/08) treba za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie povaţovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Judikatúra nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A; Hiro Balani c/a Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c/a Grécko z 29. mája 1997; Higgins c/a Francúzsko z 19. februára 1998). Poţiadavky na riadne odôvodnenie rozsudku súdu vo vnútroštátnych podmienkach Slovenskej republiky ustanovuje § 157 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil; dbá pritom aj na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Výkladom citovaného ustanovenia O.s.p. pritom treba dospieť k záveru, ţe s tam uvedenými poţiadavkami je v rozpore nielen úplný či čiastočný nedostatok (absencia) dôvodov rozhodnutia, ale napr. aj existencia extrémneho nesúladu medzi právnymi závermi súdu a jeho skutkovými zisteniami, resp. prípad, keď právne závery zo skutkových zistení v ţiadnej moţnej interpretácii nevyplývajú a napokon i len všeobecné súhrnné zistenia bez špecifikácie 17 5 M Cdo 1/2011 jednotlivých dôkazov, z ktorých mali byť tieto zistenia vyvodené. Pretoţe povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vyporiada i so špecifickými námietkami účastníka; porušením uvedeného práva účastníka na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej sa účastníkovi konania (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma moţnosť náleţite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci vyuţitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak potom nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá zároveň aj dôvodnosť podaného mimoriadneho dovolania. Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na to, ţe odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku súdu musí obsahovať výklad opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku rozhodnutia. Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tieţ s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Niet v ňom miesta pre dohady a domnienky. Zákonom poţadované riadne a presvedčivé odôvodnenie písomnej formy rozsudku je nie len formálnou poţiadavkou, ktorou sa má zamedziť vydaniu obsahovo nezdôvodnených, nepresvedčivých alebo neurčitých a nezrozumiteľných rozsudkov, ale má byť v prvom rade prameňom poznania úvah súdu tak v otázke zisťovania skutkového stavu veci, ako aj v právnom posúdení veci. Inak povedané, účelom odôvodnenia rozsudku je predovšetkým preukázať jeho správnosť a odôvodnenie súčasne musí byť i prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutí súdu, t.j. musí byť preskúmateľné. Tieto poţiadavky mimoriadnym dovolaním napadnuté rozsudky súdov v tejto časti (ušlý zisk z podnikania právnickej osoby) nespĺňajú. V odôvodnení rozhodnutia súdu prvého stupňa absentujú úvahy o príčinnej súvislosti medzi vznikom škody a protiprávnym úkonom ţalovanej. Otázka príčinnej súvislosti medzi určitým protiprávnym konaním a konkrétnou škodou je otázkou skutkovou. Jej existenciu zisťuje súd, ktorý so zreteľom na konkrétne okolnosti vyhodnocuje, či tu príčinná súvislosť je alebo nie. Pri riešení otázky príčinnej súvislosti je 18 5 M Cdo 1/2011 právnym posúdením veci vymedzenie, medzi akou ujmou (ako následkom) a akou skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Vzťah príčiny a následku musí byť priamy, bezprostredný, neprerušený – nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu (porovnaj tieţ rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3 Cdo 32/2007). Vzťah príčinnej súvislosti medzi vydaním rozhodnutia o vznesení obvinenia a škodou spôsobenou ţalobcovi je daný vtedy, ak je medzi vydaním rozhodnutia o vznesení obvinenia a škodou vzťah príčiny a následku. Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť ţalovanej nenastáva. Otázka príčinnej súvislosti môţe byť vţdy riešená len v konkrétnych súvislostiach. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba škodu izolovať od všeobecných súvislostí a skúmať, konkrétne ktorá príčina ju vyvolala. Pritom nie je rozhodujúce časové hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny a následku; časová súvislosť ale napomáha pri posudzovaní vecnej súvislosti (porovnaj R 21/1992, porovnaj tieţ rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 2 Cdo 144/2008). V prejednávanej veci súd prvého stupňa zaloţil zodpovednosť ţalovanej za škodu iba na základe vydania rozhodnutia o vznesení obvinenia ţalovanou a pritom sa nezaoberal skutočnosťou, či existoval vzťah príčinnej súvislosti medzi porušením povinností ţalovanej a vzniknutou škodou. Samo vydanie rozhodnutia neznamená automaticky vznik zodpovednosti ţalovanej za škodu ţalobcovi. Súd prvého stupňa v odôvodnení rozhodnutia síce poukázal na skutočnosť, ţe v spoločnosti pôsobili dvaja spoločníci, nevyrovnal sa však s faktom, či práve absencia ţalobcu vo vedení spoločnosti mohla byť a bola bezprostrednou a priamou príčinou majúcu za následok vznik škody. Dovolací súd dospel k záveru, ţe rozsudok odvolacieho súdu v časti vzniku ušlého zisku vo výške 117 773,52 € je nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov, keďţe z neho nemoţno bez ďalšieho jednoznačne vyvodiť, ako odvolací súd hodnotil vzťah príčinnej súvislosti medzi konaním ţalovanej a spôsobenou škodou. Rozsudok odvolacieho súdu, ktorý nemá náleţitosti uvedené v § 157 ods. 2 O.s.p., je potom nepreskúmateľný a účastníkovi je takýmto rozhodnutím odňatá moţnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm.
  7. f)O.s.p. a je dôvodom, pre ktorý dovolací súd musí napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť, 19 5 M Cdo 1/2011 pretoţe rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závaţnou procesnou vadou, nemôţe byť vecne správne. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto rozsudok odvolacieho súdu vo výroku, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa v časti 117 773,52 € (týkajúci sa ušlého zisku ţalobcu ako spoločníka v spoločnosti V.) a vo výroku o trovách konania zrušil (§ 243b ods. 1 O.s.p.

§ 243iods.

2 O.s.p.). Vzhľadom k tomu, ţe rovnakými vadami, pre ktoré bol zrušený rozsudok odvolacieho súdu, trpí i rozhodnutie súdu prvého stupňa, bol i tento rozsudok v uvedenom rozsahu zrušený a vec bola v tomto rozsahu vrátená Okresného súdu Banská Bystrica na ďalšie konanie (§ 243b ods. 3 O.s.p.

§ 243iods.

2 O.s.p.). Právny názor vyslovený v tomto rozsudku je záväzný; v novom rozhodnutí rozhodne súd aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho konania (§ 243d O.s.p.). Dovolací súd v tejto súvislosti poznamenáva, ţe ušlý zisk ako druh majetkovej ujmy (škody) spočíva v nedosiahnutí toho, čoho by poškodený pri neexistencii škodnej udalosti za normálnych okolností, pri pravidelnom behu vecí, dosiahol. Ušlý zisk teda znamená stratu očakávaného prínosu. Pri posudzovaní ušlého zisku nepostačuje len pravdepodobnosť zvýšenia majetku poškodeného v budúcnosti, ale musí byť stanovené naisto, ţe pri pravidelnom behu vecí, pokiaľ by nebolo protiprávneho konania škodcu, mohol poškodený dôvodne očakávať zvýšenie svojho majetku. Pri výške ušlého zisku je určujúce, akému majetkovému prospechu, ku ktorému malo reálne dôjsť, zabránilo konanie škodcu, resp. o aký reálne dosiahnuteľný (nie hypotetický) prospech poškodený prišiel. Je teda nutné vychádzať z čiastky, ktorú by v predmetnom období za obvyklých podmienok poškodený získal s prihliadnutím na náklady vynaloţené na dosiahnutie tohto zisku, prípadne na náklady na dosiahnutie tohto zisku potrebnými.

  1. Ďalším dôvodom, pre ktorý mimoriadny dovolateľ povaţoval rozhodnutia súdov niţších stupňov za nesprávne, bol ich záver o existencii a spôsobe výpočtu ušlého zisku z nerealizovaného predaja hotela „P.“. Podľa § 20 zákona č. 58/1969 Zb. pokiaľ nie je ustanovené inak, spravujú sa právne vzťahy upravené v tomto zákone Občianskym zákonníkom. 20 5 M Cdo 1/2011 Pri riešení otázok v zákone č. 58/1969 Zb. výslovne neupravených sa teda vychádza z ustanovení Občianskeho zákonníka. Podľa § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka uhrádza sa skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk). Škoda je majetková ujma vyjadriteľná v peniazoch, ktorá sa prejavuje buď ako skutočná škoda alebo ako ušlý zisk. Skutočnou škodou sa rozumie ujma spočívajúca v zmenšení majetkového stavu poškodeného a reprezentujúca majetkové hodnoty, ktoré bolo nutné vynaloţiť, aby došlo k uvedeniu veci do pôvodného stavu. Ušlý zisk je ujmou spočívajúcou v tom, ţe u poškodeného nedošlo v dôsledku škodnej udalosti k rozmnoţeniu majetkových hodnôt, ktoré sa dali pri pravidelnom behu veci očakávať. Ušlý zisk sa neprejavuje zmenšením majetku poškodeného (úbytkom aktív, ako je to u skutočnej škody), ale stratou očakávaného prínosu (výnosu). Nestačí pritom iba pravdepodobnosť rozmnoţenia majetku, lebo musí byť naisto postavené, ţe pri pravidelnom behu vecí (nebyť protiprávneho konania škodcu alebo škodnej udalosti) mohol poškodený dôvodne očakávať zväčšenie svojho majetku, ku ktorému nedošlo práve v dôsledku konania škodcu (škodnej udalosti). Pre výšku ušlého zisku je rozhodujúce, akému prospechu, ku ktorému malo reálne dôjsť, zabránilo konanie škodcu (škodná udalosť), teda konkrétne o aký reálne dosiahnuteľný príjem poškodený prišiel. Podľa čl. 1 Dodatkového protokolu kaţdá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne uţívať majetok. Nikoho nemoţno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva. Článok 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky ustanovuje, ţe kaţdý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepoţíva. Dedenie sa zaručuje. Obsah vlastníckeho práva nie je predmetom ústavnej úpravy, ale upravuje ho na základe ústavného zmocnenia zákon (PL. ÚS 38/95, I. ÚS 97/09). Týmto zákonom je Občiansky zákonník v ustanovení § 123 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého je vlastník 21 5 M Cdo 1/2011 v medziach zákona oprávnený právo vec drţať (ius possidendi), právo vec uţívať (ius utendi), poţívať jej plody a úţitky (ius fruendi) a právo s vecou nakladať (ius disponendi). Oprávnenie s vecou nakladať (ius disponendi) tvorí tradičný a základný prvok vlastníckeho práva k veci. Vlastnícke právo je právom absolútnym, pôsobiacim proti všetkým (erga omnes) a zodpovedá mu povinnosť všetkých ostatných nerušiť vlastníka vo výkone jeho práva k veci; je právnym panstvom nad vecou, pretoţe dáva vlastníkovi moc, aby nakladal s vecou podľa svojej vôle ( III. ÚS 44/2011 z
  2. októbra 2011 a I. ÚS 23/01 z
  3. júla 2003). Výkon vlastníckych práv teda znamená nielen majetok mať (vlastniť), ale s ním aj právne relevantným spôsobom nakladať k účelu, na ktorý bol nadobudnutý (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z
  4. mája 1999, PL. ÚS 37/1999). Oprávnenie nakladať s vecou závisí výlučne od úvahy vlastníka, nikto nemôţe vlastníka nútiť aby vec predal, prenajal, alebo aby inak realizoval svoje panstvo nad vecou, z dôvodu a v čase, kedy to sám nezná za vhodné. Vlastníka bez jeho súhlasu moţno pozbaviť jeho vlastníctva v zmysle čl. 20 odst. 4 Ústavy Slovenskej republiky na základe dvoch právnych dôvodov, a to vyvlastnením (kedy dôjde k zmene osoby vlastníka) a obmedzením vlastníkovej dispozície s jeho majetkom (dôvod predstavujúci zásah do rozsahu oprávnení vyplývajúcich z obsahu ústavou zaručeného práva vlastniť majetok). Z iných ako uvedených dvoch dôvodov vlastníka proti jeho vôli nútiť realizovať jeho oprávnenie nakladať s predmetom jeho vlastníctva v čase, ktorý on sám nepovaţuje za vhodný, resp. na základe iného dôvodu (napr. kúpa alebo nájom) ako to sám usúdi, by bolo v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky a medzinárodnými zmluvami o ľudských právach, ktorých účastníkom je Slovenská republika. V prejednávanej veci z obsahu spisu vyplýva, ţe ţalobca kúpil hotel za účelom jeho ďalšieho predaja, z dôvodu, ţe v uvedenom čase bol pre neho predaj výhodný. Ţalobca sa teda rozhodol realizovať svoje oprávnenie vecou nakladať predajom veci (§ 588 a nasl. Občianskeho zákonníka) v čase, kedy to sám, na základe vlastnej vôle povaţoval za najvhodnejšie s ohľadom na predpokladanú výšku zisku (zmluvou o zmluve budúcej z
  5. marca 1994, z ktorej vyplynulo, ţe k uzavretiu riadnej kúpnej zmluvy malo dôjsť do
  6. marca 1995). Vzhľadom na to, ţe nehnuteľnosť bola v trestnom konaní od
  7. októbra 1994 do
  8. októbra 1998 zaistená, ţalobca tento predaj zrealizovať nemohol. Ţalobca objektívne nemohol zamýšľaný prevod vlastníctva k nehnuteľnosti uskutočniť, a teda 22 5 M Cdo 1/2011 predpokladaný rozdiel v kúpnej cene a v hodnote nehnuteľnosti nadobudnúť. Ţalobcovi zmluvou o budúcej zmluve vznikla voči ţalovanej pohľadávka, ktorú v zmysle definícií Európskeho súdu pre ľudské práva je moţno charakterizovať ako majetok. Nakoľko v príčinnej súvislosti so zásahom štátu (ako to bolo vyššie uvedené) k uzavretiu riadnej kúpnej zmluvy nedošlo, úvahy mimoriadneho dovolateľa o vzniku ušlého zisku v budúcnosti, v čase kedy ţalobca nehnuteľnosť predá, sú neopodstatnené. Následne aj spôsob výpočtu ušlého zisku, ako rozdielu medzi nadobúdacou hodnotou nehnuteľnosti a očakávanou kúpnou cenou, ako ho vykonali súdy niţších stupňov, povaţuje dovolací súd za správny. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora Slovenskej republiky v tejto časti z vyššie uvedených dôvodov nepovaţoval za dôvodné a podľa § 243b ods. 1 O.s.p.

§ 243iods.

2 O.s.p. ho zamietol. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :

  1. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
  2. októbra 2012 JUDr. Vladimír Magura, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová 23 5 M Cdo 1/2011

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.