← Slovensko

o zaplatenie 4 876,85 eur s prísl.

Najvyšší súd 2 Obo 33/2012 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu: JUDr. V. J. - R., M., IČO: X., právne zastúpeného Mgr. B. G., advokátom, N., proti ţalovanému: V. F. S. S., s. r. o., V., IČO: X., právne zastúpenému JUDr. T. B., advokátkou, G., v konaní o zaplatenie 4 876,85 € s príslušenstvom, na dovolanie ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z

  1. novembra 2011, č. k. 1Cob/18/2011-220, takto r o z h o d o l : Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie ţalobcu o d m i e t a . Ţalovanému trovy dovolacieho konania nepriznáva. O d ô v o d n e n i e : Okresný súd Bratislava I rozsudkom z
  2. októbra 2010, č. k. 25Cb 107/1995-195 zamietol ţalobu ţalobcu, zaviazal ho zaplatiť ţalovanému 3 713,38 € s príslušenstvom a rozhodol, ţe o trovách konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. V odôvodnení uviedol, ţe medzi účastníkmi konania bola uzavretá zmluva o finančnom leasingu
  3. decembra
  4. Nakoľko v čase zmluvného vzťahu došlo k odcudzeniu predmetného vozidla, v zmysle čl. XI. Všeobecných zmluvných podmienok finančného leasingu, ods. 3, sa naplnili podmienky predčasného ukončenia leasingovej zmluvy. Listom z
  5. júna 1993 oznámil ţalovaný ţalobcovi prevod leasingovej zmluvy zo spoločnosti Š., s. r. o., P., do obchodnej spoločnosti Š. B., s. r. o. Účastníci konania si riadne dohodli právo na úhradu ušlého zisku pri odcudzení predmetu nájmu, a to tak, ţe prenajímateľ je oprávnený poţadovať úhradu ušlého zisku za tých istých podmienok, ako keby zmluva riadne prebehla. Vzhľadom na existujúce rozdiely vo výške ušlého zisku ustálenej obidvoma stranami bolo potrebné jednoznačne určiť sumu, ktorá tento zisk predstavuje. Jej stanovenie predpokladalo odborné posúdenie, preto súd prvého stupňa ustanovil za tým účelom súdneho znalca. Podľa 2 2 Obdo 33/2012 znaleckého posudku číslo 1/2009 zo dňa
  6. júla 2007, plnenie poisťovne bolo v sume 461 421,38 Sk mínus účtovná zostatková hodnota vozidla v sume 353 333,60 Sk, plnenie ţalovaného voči nájomcovi bolo preto v sume 108 087,78 Sk, od ktorej sumy pri odčítaní ušlého zisku 41 953,-- Sk vzniklo finančné vysporiadanie ţalovaného voči nájomcovi v sume 66 134,78 Sk. Ţalovaný uhradil ţalobcovi
  7. februára 1995 sumu 178 004,-- Sk, rozdiel medzi touto sumou a sumou, vyjadrujúcou finančné vysporiadanie ţalovaného voči nájomcovi je 111 869,22 Sk. Túto čiastku preto môţe ţalovaný poţadovať od nájomcu – ţalobcu na doplatenie. Na odvolanie ţalobcu odvolací súd napadnutým rozhodnutím potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa s tým, ţe o trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. V odôvodnení uviedol, ţe z obsahu spisu a dokazovania pred súdom prvého stupňa bolo nesporne preukázané uzavretie zmluvy o finančnom prenájme sluţobného vozidla č. 2461 dňa
  8. decembra 1992 na osobné motorové vozidlo PASSAT VARIANT 315 255 CL v obstarávacej cene 530 000,-- Kčs, s dĺţkou trvania splátkového obdobia 36 mesiacov, s 30% splátkou vopred uhradenou vo výške 159 000,-- Kčs, s mesačnými splátkami 14 247,-- Kčs. Zmluvné vzťahy medzi účastníkmi konania sa podľa uzavretej zmluvy riadia Všeobecnými podmienkami finančného leasingu. Leasingová zmluva a Všeobecné podmienky leasingovej zmluvy boli riadne podpísané oboma zmluvnými stranami, a teda tento právny úkon podľa odvolacieho súdu nemoţno spochybňovať a určiť za neplatný. Taktieţ Všeobecné podmienky leasingovej zmluvy, na ktorých sa účastníci zmluvy dohodli, upravujú vo svojich ustanoveniach právo na úhradu ušlého zisku pri odcudzení predmetu nájmu, a to tak, ţe prenajímateľ je oprávnený poţadovať úhradu ušlého zisku, tak a za tých istých podmienok, ako keby leasingová zmluva riadne prebehla a bola riadne ukončená. Ďalšou otázkou bolo určenie výšky ušlého zisku. Na stanovenie odborného posúdenia súd prvého stupňa ustanovil znalca z odboru ekonómie a manaţmentu Ekonomická univerzita v Bratislave - Inštitút ekonomického znalectva a expertíz, Palisády 22, Bratislava. Odvolací súd konštatoval, ţe súd prvého stupňa správne uzavrel, ţe ţalobca ţalobou uplatnený nárok súdu nepreukázal, preto súd ţalobu zamietol. Z dokazovania vyplynulo, ţe ţalovaný má nárok na ušlý zisk vo výške 3 713,38 €, preto súd prvého stupňa správne postupoval, keď zaviazal ţalobcu na zaplatenie tejto istiny ţalovanému spolu s príslušenstvom pohľadávky s 21% úrokom z omeškania ročne od
  9. februára 1995 3 2 Obdo 33/2012 do zaplatenia. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny vo veci samej podľa ust. § 219 ods. 1 O. s. p. jednohlasne potvrdil a podľa ust. § 219 ods. 2 O. s. p. sa v ostatných dôvodoch stotoţnil s odôvodnením rozsudku súdu prvého stupňa. O trovách odvolacieho konania súd nerozhodol s poukazom na ust. § 224 ods. 4 O. s. p. v spojení s § 151 ods. 3 O. s. p. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podal ţalobca dovolanie v zákonnej lehote, ktoré odôvodnil tým, ţe v konaní došlo k vadám uvedeným v ust. § 237 písm. f/ a g/ O. s. p., keďţe konanie je postihnuté vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolateľ je presvedčený, ţe vo veci došlo k porušeniu jeho práva na zákonného sudcu postupom súdu prvého stupňa pri zmene v osobe konajúceho sudcu. Pôvodne konajúca JUDr. Szullová bola nahradená JUDr. Kolárovou. Navrhovateľovi ako účastníkovi konania neboli oznámené nijaké dôvody zmeny zákonného sudcu a v podstate ani nevedel, ţe došlo k zmene konajúceho sudcu. Pojednávanie pred súdom prvého stupňa dňa
  10. októbra 2010, na ktorom súd rozhodol vo veci samej, bolo konaním vo veci moţno po 10-ich rokoch a novo konajúca sudkyňa skutočnosť zmeny konajúceho sudcu na pojednávaní ani nespomenula, teda ani navrhovateľa neoboznámila s dôvodmi, pre ktoré došlo k zmene v osobe konajúceho sudcu. Tým podľa dovolateľa došlo k vylúčeniu uplatnenia práva navrhovateľa na vyjadrenie sa k tejto zmene, vyjadrenia k osobe novo konajúcej sudkyne, či moţnosti napr. namietať moţnú predpojatosť konajúcej sudkyne pred tým, ako rozhodla vo veci samej. Dovolateľ má za to, ţe súd prvého stupňa pochybil nielen v tom, ţe zbytočne vo veci nariadil znalecké dokazovanie, ale tieţ pochybil vo svojom postupe pri ustanovení znalca. Súd v konaní ustanovil ako znalca právnickú osobu bez splnenia poţiadaviek, vyplývajúcich z ust. § 127 ods. 1 O. s. p. V čase ustanovenia znalca otázka sporu medzi účastníkmi nebola sporná (viď Zápisnica z rokovania účastníkov zo dňa
  11. októbra 1996, výška ušlého zisku je 65 836,-- Sk). Dovolateľ preto zdôraznil, ţe skutočnosti, ktoré sú medzi stranami nesporné, sa pred súdom nedokazujú. Ustanovenie právnickej osoby - Centrum ďalšieho vzdelávania Ekonomickej univerzity v Bratislave, Inštitút ekonomického znalectva a expertíz Znalecký ústav, Bratislava, bez uvedenia mena konkrétnej fyzickej osoby, je podľa názoru navrhovateľa porušením práva účastníka na vyjadrenie sa k osobe znalca a bola tým nesporne vylúčená 4 2 Obdo 33/2012 moţnosť namietať jeho prípadnú predpojatosť. Týmto postupom je konanie postihnuté vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, čím súd navrhovateľovi podľa jeho názoru odňal moţnosť konať pred súdom. Navyše podľa dovolateľa, vzatie znaleckého posudku do základu rozhodnutia spôsobuje takú vadu, ktorá mala taktieţ za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolateľ zdôraznil, ţe ako účastník má právo na riadne a úplné odôvodnenie rozsudku tak, ako to vyplýva z ust. § 157 ods. 2 O. s. p. a je toho názoru, ţe ani rozhodnutie súdu prvého stupňa, ako ani napadnuté rozhodnutie takéto poţiadavky nespĺňa. Z odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa podľa dovolateľa nie je vôbec zrejmé, akými úvahami sa súd riadil pri potrebe nariadenia znaleckého dokazovania na určenie výšky ušlého zisku, keď medzi účastníkmi táto otázka bola uţ vyriešená a dohodnutá. Nie je zrejmé, prečo súd odmietol pri rozhodovaní medzi účastníkmi dohodnutú metodiku pre výpočet finančného vysporiadania podľa účastníkmi odsúhlaseného vzorca, ako tieţ nie je zrejmé, prečo súd pri svojom rozhodovaní odmietol navrhovateľov návrh na aplikovanie tzv. všeobecného princípu. Podľa tohto princípu, ak sú v zmluve pouţité formulácie a pojmy, ktoré moţno vykladať rozdielne, javí sa byť spravodlivým vykladať ich v neprospech toho, kto ich do zmluvy vloţil. Podľa dovolateľa, práve naopak súd pri rozhodovaní aplikoval skôr opak tohto princípu, a pri výklade zmluvných dojednaní prijímal výkladové závery tak, ţe v rozpore s touto zásadou ich vykladal v prospech strany, ktorá toto ustanovenie do zmluvy nevloţila. Pretoţe odvolací súd tieto vady odôvodnenia rozhodnutia neodstránil, ani sa s nimi nijako nevysporiadal, podľa dovolateľa svojím postupom odňal navrhovateľovi moţnosť konať pred súdom a porušil jeho právo na spravodlivý súdny proces. Dovolateľ má za to, ţe odvolací súd vôbec neprihliadal na skutočný právny a skutkový obsah podaného odvolania a formulované odvolacie dôvody a skutočnosti, o čom svedčí, ţe obsah podaného rozsiahleho odvolania navrhovateľa opísal vo svojom odôvodnení rozsudku na štyroch riadkoch. V odôvodnení opisuje ţalovaným podané vyjadrenie k podanému odvolaniu a berie ho do základu svojho záveru, ţe odvolanie ţalobcu je nedôvodné. V prípade, ţe k svojmu záveru dospel odvolací súd aj na základe vyjadrenia ţalovaného k odvolaniu ţalobcu, mal také vyjadrenie navrhovateľovi doručiť. Ak nebolo takéto vyjadrenie doručené, ide podľa dovolateľa o skutočnosť, ktorou odvolací súd navrhovateľovi odňal moţnosť konať pred súdom. Odvolací súd takto zrejme akceptoval argumentáciu odporcu s odvolaním sa na ust. § 37 ods. 3 Občianskeho zákonníka, ţe právny úkon nie je 5 2 Obdo 33/2012 neplatný pre chyby v písaní a počítaní, ak je jeho význam nepochybný. Pritom fundamentom celého tohto sporového konania je podľa dovolateľa pochybnosť o výklade ustanovenia čl. XIII ods. 2 VPFL a nie jeho neplatnosti. Odvolací súd vôbec nereagoval ani na navrhovateľom poukazovaný Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 243/07, ani na odvolanie sa na výkladové pravidlo podľa ust. § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Takýto postup podľa navrhovateľa je preukazom arbitrárnosti rozhodovania odvolacieho súdu. Dovolateľ poukázal na ustálenú judikatúru a má za to, ţe vyššie uvedeným postupom došlo k odňatiu moţnosti navrhovateľa konať pred súdom aj tým, ţe pred súdom prvého stupňa mu súd neumoţnil prednes záverečnej reči, súdy nedostatočne odôvodnili svoje rozsudky a dovolateľovi, ako účastníkovi konania, neumoţnili vyjadriť sa k všetkým dôkazom. Dovolateľ preto navrhol zrušiť napadnuté rozhodnutie, ako aj rozhodnutie súdu prvého stupňa a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Zároveň poţiadal aj o odklad vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia podľa ust. § 243 O. s. p. Ţalovaný sa k podanému dovolaniu nevyjadril. Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.), po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.) zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 O. s. p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O. s. p.), skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 236 a nasl. O. s. p.). Dospel pritom k záveru, ţe z hľadiska jeho prípustnosti neboli splnené zákonné podmienky. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým nemoţno napadnúť kaţdé rozhodnutie súdu. Výnimočnosti tohto opravného prostriedku zodpovedá právna úprava jeho prípustnosti. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu len v prípadoch, v ktorých ho pripúšťa zákon (§ 236 ods. 1 O. s. p.). Podmienky prípustnosti dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu upravujú ustanovenia § 237 aţ § 239 O. s. p. 6 2 Obdo 33/2012 Podľa ust. § 237 O. s. p. je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca, alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. K tomu, či rozhodnutie odvolacieho súdu trpí z niektorou z vád uvedených v ust. § 237 O. s. p., prihliada dovolací súd nielen na podnet dovolateľa, ale i z úradnej povinnosti podľa ust. § 241 ods. 1 O. s. p. V prípade, ţe dovolací súd zistí, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu trpí niektorou z týchto vád, zruší rozhodnutie odvolacieho súdu, i keď dovolateľ toto pochybenie nenamietal. Dovolací súd postupuje rovnako i v prípade, ţe dovolanie nie je v zmysle ust. § 238 a § 239 O. s. p. prípustné. Ďalej prípustnosť dovolania proti rozsudku upravuje ust. § 238 O. s. p., a to pre prípad rozsudkov odvolacích súdov, ktorými bol rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej zmenený, resp. v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu, vysloveného v tejto veci a tieţ v prípade, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu. V danom prípade neboli splnené podmienky pre prípustnosť dovolania v zmysle ust. § 238 O. s. p., pretoţe odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a prípustnosť dovolania nevyslovil. Vzhľadom na uvedené, dovolací súd skúmal, či je daný dôvod prípustnosti dovolania podľa ust. § 237 O. s. p. 7 2 Obdo 33/2012 Dovolateľ vady konania v zmysle ust. § 237 písm. a/ aţ e/ O. s. p. v dovolaní nenamietal a v dovolacom konaní vady tejto povahy nevyšli najavo. Prípustnosť tohto opravného prostriedku preto z uvedených ustanovení nemoţno vyvodiť. Z obsahu dovolania vyplýva, ţe dovolateľ namieta skutočnosť zmeny zákonného sudcu, resp. skutočnosť, ţe sa ţalobca nemohol vyjadriť k prípadnej zaujatosti konajúceho sudcu súdu prvého stupňa. Podľa § 237 písm. g/ O. s. p. dovolanie je prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak rozhodoval vylúčený sudca, alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze č. k. II. ÚS 283/09 vyslovil, ţe iba taký sudca, určený podľa rozvrhu práce, ktorý je sudcom vecne a miestne príslušného súdu ustanoveného zákonom, je zákonným sudcom v zmysle čl. 48 ods. 1 ústavy, resp. nezávislým a nestranným sudcom podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru. Podľa Ústavného súdu Slovenskej republiky súd treba povaţovať za „nesprávne obsadený“ aj vtedy, ak nekoná zákonný sudca, resp. zákonní sudcovia (nález č. k. II. ÚS 136/08). Z obsahu spisu sa zisťuje, ţe ţaloba bola doručená na Obvodný súd Bratislava I. (t. č. Okresný súd Bratislava I.) dňa
  12. februára 1995 a vec bola pridelená zákonnej sudkyni JUDr. Emílii Szullovej, sp. zn. 25Cb 107/
  13. Podľa ust. § 3 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, zákonným sudcom je sudca, ktorý vykonáva funkciu sudcu na príslušnom súde a bol určený v súlade so zákonom a s rozvrhom práce na konanie a rozhodovanie v prejednávanej veci. Podľa Dodatku č. 22 k Rozvrhu práce Okresného súdu Bratislava I. na rok 2010, časť. I., bola JUDr. Emília Szullová na obdobie od
  14. septembra 2010 do
  15. februára 2011 dočasne 8 2 Obdo 33/2012 pridelená na výkon funkcie sudcu obchodnoprávneho kolégia Krajského súdu v Bratislave. Podľa časti II. tohto dodatku, boli JUDr. Emílii Szullovej odňaté všetky nevybavené veci jej v zmysle rozvrhu práce pridelené so stavom vrátane ku dňu
  16. augusta 2010 a pridelené do oddelení sudcov príslušných registrov náhodným výberom. Vec bola následne pridelená náhodným výberom sudkyni Mgr. Nine Kollárovej dňa
  17. septembra 2010 (č. l. 187). Pre tieto dôvody neobstojí tak tvrdenie dovolateľa, ţe sudkyňa Mgr. Nina Kollárová, ktorá na súde prvého stupňa konala a rozhodovala v tejto veci dňa
  18. októbra 2010, nebola zákonnou sudkyňou, a teda, ţe súd bol nesprávne obsadený, resp., ţe pre tento dôvod bola ţalobcovi odňatá moţnosť konať pred súdom. S prihliadnutím na obsah dovolania sa dovolací súd osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia ţalobcu, ţe mu bola postupom súdu odňatá moţnosť konať pred súdom, čo zakladá dovolací dôvod podľa ust. § 237 písm. f/ O. s. p. Vadou konania podľa uvedeného zákonného ustanovenia je taký závadný procesný postup, ktorým sa účastníkovi konania znemoţní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Ustanovenie § 237 písm. f/ O. s. p. odňatie moţnosti konať pred súdom výslovne dáva do súvislosti s faktickou činnosťou súdu a nie s jeho právnym hodnotením, zaujatým v napadnutom rozhodnutí. Napríklad môţe ísť o právo predniesť (doplniť) svoje návrhy, právo označiť navrhované dôkazné prostriedky, právo vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k vykonaným dôkazom, právo zhrnúť na záver pojednávania svoje návrhy a vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci. Dovolateľ vidí odňatie moţnosti konať pred súdom podľa ust. § 237 písm. f/ O. s. p. v tom, ţe pokiaľ rozhodnutie súdu prvého stupňa neobsahovalo vyhodnotenie všetkých dôkazov predloţených v konaní, tak mal odvolací súd takéto rozhodnutie doplniť. Odôvodnenie písomného vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu preto povaţuje za nepreskúmateľné, resp. nedostatočné. 9 2 Obdo 33/2012 Podľa ust. § 157 ods. 2 O. s. p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj ako len „ESĽP“). Judikatúra tohto súdu nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z
  19. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z
  20. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z
  21. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z
  22. februára 1998). Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-
  23. Ústavný súd uţ vyslovil, ţe súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky, súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03). Dovolací súd však zdôrazňuje, ţe všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky, nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (I. ÚS 241/07). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva pripomenul, ţe súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú (García Ruiz c. Španielsku z
  24. januára 1999). Judikatúra ESĽP teda nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, 10 2 Obdo 33/2012 vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (napr. Higgins c. Francúzsko z
  25. februára 1998). Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, ţe majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z
  26. apríla 1993, II. ÚS 410/06). Podľa ust. § 219 ods. 2 O. s. p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môţe sa v odôvodnení obmedziť len na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Vyššie citované ustanovenie bolo zavedené novelou Občianskeho súdneho poriadku, vykonanou zákonom č. 384/2008 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, a z dôvodovej správy k tomuto zákonu vyplýva, ţe zákonodarca ním „reaguje na súdnu prax v prípadoch úplných a presvedčivých rozhodnutí súdov prvého stupňa, kedy odôvodnenie rozhodnutia odvolacích súdov je len kopírovaním vecne správnych dôvodov. V takých prípadoch rozhodnutia obsahujú účastníkom známe podania, známy napadnutý rozsudok a v závere obsahujú uţ len stručné konštatovania o správnosti a presvedčivosti napádaného rozhodnutia, s ktorým sa odvolací súd plne stotoţňuje. Ide o ustanovenie v rovine fakultatívnej a umoţňuje odvolaciemu súdu sa sústrediť uţ len na doplnenie presvedčivosti rozhodnutia a odvolacie súdy sa tak môţu sústrediť na judikatúru a odbornú literatúru. Ustanovením § 219 ods. 2 O. s. p. je odvolaciemu súdu daná moţnosť vypracovania tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Moţnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je podmienená tým, ţe odvolací súd sa v plnom rozsahu stotoţní s dôvodmi rozhodnutia súdu prvého stupňa, a to po skutkovej, ako aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne nestotoţní s týmito závermi, neprichádza do úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia. Môţe síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu prvého stupňa, toto doplnenie však nemôţe byť v rozpore so závermi súdu prvého stupňa, môţe ho iba dopĺňať v tom zmysle, ţe ďalšie závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvého stupňa. Odvolací súd prirodzene musí odpovedať na podstatné a právne významné dôvody odvolania a nemôţe sa 11 2 Obdo 33/2012 obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplniť ďalšie dôvody. Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov niţších stupňov zodpovedajú vyššie uvedeným poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia z
  27. októbra 2010, č. k. 25Cb/107/1995-195, uviedol rozhodujúci skutkový stav, výsledky vykonaného dokazovania a poukázal na právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil. S odôvodnením súdu prvého stupňa sa stotoţnil aj odvolací súd. Odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia dodal, ţe Leasingová zmluva a Všeobecné podmienky leasingovej zmluvy boli riadne podpísané oboma zmluvnými stranami, a teda tento právny úkon podľa odvolacieho súdu nemoţno spochybňovať a určiť za neplatný. Taktieţ Všeobecné podmienky leasingovej zmluvy, na ktorých sa účastníci zmluvy dohodli, upravujú vo svojich ustanoveniach právo na úhradu ušlého zisku pri odcudzení predmetu nájmu, a to tak, ţe prenajímateľ je oprávnený poţadovať úhradu ušlého zisku tak a za tých istých podmienok, ako keby leasingová zmluva riadne prebehla a bola riadne ukončená. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny vo veci samej podľa ust. § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil a podľa ust. § 219 ods. 2 O. s. p. sa v ostatných dôvodoch stotoţnil s odôvodnením rozsudku súdu prvého stupňa. Námietka dovolateľa, ţe odvolací súd, ako aj súd prvého stupňa neuviedli, ako vyhodnotili Všeobecné podmienky leasingovej zmluvy, je vzhľadom na vyššie uvedené neopodstatnená. Dovolací súd k aplikácii ust. § 219 ods. 2 O. s. p. dodáva, ţe v prípade, ak odvolací súd v plnom rozsahu odkáţe na dôvody rozhodnutia súdu prvého stupňa (úplný alebo čiastočný blanketový odkaz) stačí, ak v odôvodnení rozsudku iba poukáţe na relevantné skutkové zistenia a stručne zhrnie právne posúdenie veci, pretoţe rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe zahŕňa po obsahovej stránke, aj odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa, s ktorým tak tvorí jeden celok. Na základe uvedeného, rozhodnutie súdu prvého stupňa, ako aj napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu, je potrebné povaţovať za jeden celok, ktorý vytvára 12 2 Obdo 33/2012 komplexné zhodnotenie skutkovej a právnej stránky posudzovaného vzťahu medzi účastníkmi konania. Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe skutkové a právne závery súdu prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a preto aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu ako jeden súvislý celok s odôvodnením rozhodnutia súdu prvého stupňa, s poukazom na ustanovenie § 219 ods. 2 O. s. p. spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O. s. p.). Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať ani to, ţe odvolací súd neodôvodnil napadnuté rozhodnutie podľa predstáv ţalobcu. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, ţe dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotoţňuje, nemôţe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06). Zákonodarcom upravenou fakultatívnou moţnosťou odvolacieho súdu obmedziť sa v odôvodnení potvrdzujúceho napadnutého rozhodnutia len na skonštatovanie správnosti dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa, preto vo svetle judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky a Európskeho súdu pre ľudské práva, nedošlo v danom prípade k porušeniu práva účastníka občianskeho súdneho konania (ţalobcu) na riadne odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu. Ţalobca v dovolaní napokon namieta aj to, ţe v prípade, ak ku svojmu záveru dospel odvolací súd aj na základe vyjadrenia ţalovaného k odvolaniu ţalobcu, mal také vyjadrenie ţalobcovi doručiť. Ak nebolo takéto vyjadrenie doručené, ide podľa dovolateľa o skutočnosť, ktorou odvolací súd ţalobcovi odňal moţnosť konať pred súdom. Najvyšší súd Slovenskej republiky zdôrazňuje, ţe rozhodnutiu všeobecného súdu musí predchádzať postup zodpovedajúci garanciám spravodlivého súdneho konania, najmä 13 2 Obdo 33/2012 garanciám obsiahnutým v práve na prístup k súdu, v princípe rovností zbraní a práve na kontradiktórne konanie. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, ţe princíp rovnosti zbraní vyţaduje, aby kaţdej procesnej strane bola daná primeraná moţnosť predniesť svoju záleţitosť za podmienok, ktoré ju nestavajú do podstatne nevýhodnejšej situácie, neţ v ktorej je jej ţalovaný. Právo na kontradiktórne konanie znamená, ţe procesné strany musia dostať príleţitosť nielen predloţiť všetky dôkazy, potrebné na to, aby ich návrh uspel, ale i zoznámiť sa so všetkými ďalšími dôkazmi a pripomienkami, ktoré boli predloţené s cieľom ovplyvniť rozhodnutie súdu, a vyjadriť sa k nim (Komanický v. Slovenská republika, rozsudok zo
  28. júna 2002). Najvyšší súd Slovenskej republiky v tejto súvislosti poukazuje na konštantnú judikatúru ESĽP, podľa ktorej princíp rovnosti zbraní ako jeden zo znakov širšieho konceptu spravodlivého súdneho konania vyţaduje, aby kaţdej procesnej strane bola daná primeraná moţnosť predniesť svoju záleţitosť za podmienok, ktoré ju nestavajú do podstatne nevýhodnejšej pozície vis-á-vis proti jej protistrane. Okrem tejto poţiadavky koncept spravodlivého súdneho konania v sebe implikuje právo na kontradiktórne konanie, podľa ktorého procesné strany musia dostať príleţitosť nielen predloţiť všetky dôkazy potrebné na to, aby ich návrh uspel, ale aj zoznámiť sa so všetkými dôkazmi a pripomienkami, ktoré boli predloţené s cieľom ovplyvniť rozhodnutie súdu a vyjadriť sa k nim (napr. Nideröst- Huber proti Švajčiarsku,
  29. februára 1997, ods. 23, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-I). Dovolací súd má z obsahu spisu preukázané, ţe vyjadrenie ţalovaného k odvolaniu ţalobcu (č. l. 208), nebolo ţalobcovi doručené. V tomto vyjadrení ţalovaný odcitoval čl. XIII ods. 1 a 2 Všeobecných podmienok leasingovej zmluvy. Ţalovaný ďalej uviedol, ţe povaţuje uzatvorenie leasingovej zmluvy, vrátane jej všeobecných podmienok za platný právny úkon. Ţalovaný taktieţ poukázal na závery znaleckého dokazovania v predmetnej veci, ktoré bolo vykonané nestranným, súdom určeným znalcom. Podrobným preskúmaním napadnutého rozhodnutia, dovolací súd konštatuje, ţe odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia opísal priebeh skoršieho konania, uviedol 14 2 Obdo 33/2012 stručný obsah podaného odvolania, ako aj obsah vyjadrenia ţalovaného k tomuto odvolaniu. Odvolací súd poukázal na skutkové a právne závery, ktoré vyplynuli z obsahu spisu a dokazovania pred súdom prvého stupňa. Dodal, ţe preskúmaním prejavu vôle oboch zmluvných strán v súvislosti s uzatvorením leasingovej zmluvy a Všeobecných podmienok tejto zmluvy, boli tieto zmluvy – právne úkony, urobené slobodne, váţne, určite a zrozumiteľne. Ohľadom výšky ušlého zisku odkázal odvolací súd na znalecký posudok, ktorý bol vo veci vykonaný. Dovolací súd preto dospel k záveru, ţe odvolací súd v napadnutom rozhodnutí vychádzal z obsahu spisu a dokazovania pred súdom prvého stupňa. Odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia poukázal na vyjadrenie ţalovaného k podanému odvolaniu ţalobcu, avšak nie je moţné prisvedčiť tvrdeniu ţalobcu, ţe toto vyjadrenie ţalovaného berie odvolací súd do základu svojho záveru, ţe odvolanie ţalobcu je nedôvodné. Dovolací súd dodáva, ţe okrem iného, na obsah čl. XIII ods. 1 a 2 Všeobecných podmienok leasingovej zmluvy, sa ţalovaný opiera počas celého konania, ako napríklad v odvolaní na č. l.
  30. Neplatnosť právnych úkonov namietol ţalobca iba v podanom odvolaní, dovtedy platnosť týchto právnych úkonov, t. j. leasingovej zmluvy, vrátane jej všeobecných podmienok, nebola sporná. Účastníci konania boli riadne poučení podľa ust. § 120 ods. 4 O. s. p. (č. l. 188), pričom ţalobca v podanom odvolaní nenamietol ako odvolací dôvod skutočnosti, uvedené v ust. § 205a O. s. p. Z uvedeného je zrejmé, ţe v odvolacom konaní nebola porušená jedna z poţiadaviek spravodlivého procesu, a to kontradiktórnosť konania tým, ţe ţalobcovi nebolo umoţnené zaujať svoje stanovisko k písomnému vyjadreniu ţalovaného k odvolaniu ţalobcu. Dovolací súd vzhľadom na zistené skutočnosti konštatuje, ţe ţalobca nebol postupom súdu prvého stupňa, ako ani odvolacieho súdu, vylúčený z realizácie procesných práv, daných Občianskym súdnym poriadkom. Za týchto okolností tvrdenie dovolateľa, ţe mu postupom súdu bola odňatá moţnosť konať pred súdom, nie je opodstatnené. Vzhľadom na to, ţe v dovolacom konaní sa nepreukázala existencia ţalobcom tvrdenej procesnej vady v zmysle ust. § 237 písm. f/ a g/ O. s. p. a ţe najavo nevyšla ani ţiadna iná 15 2 Obdo 33/2012 vada uvedená v ust. § 237 O. s. p., dovolací súd v ďalšom vychádzal z toho, ţe prípustnosť dovolania navrhovateľa nemoţno vyvodiť z ust. § 237 O. s. p. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dovolanie ţalobcu odmietol podľa ust. § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s ust. § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p., ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na odmietnutie dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti. Úspešnému ţalovanému vzniklo podľa ust. § 243b ods. 4 v spojení s ust. § 224 ods. l O. s. p. právo na náhradu trov dovolacieho konania. Nakoľko mu však v dovolacom konaní ţiadne nevznikli, dovolací súd mu náhradu trov konania nepriznal. Toto rozhodnutie bolo prijaté rozhodnutím senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:
  31. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný. V Bratislave
  32. novembra 2012 JUDr. Beata Miničová, v. r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Hana Segečová

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.