← Slovensko

o zaplatenie 489 891,70 eur s prísl. a 266 951,75 eur s prísl.

Najvyšší súd 2 Obdo 55/2012 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu A., a. s. S., IČO: X., v zastúpení JUDr. J. V. D., T., IČO: X. a I. K., T., obaja právne zastúpení JUDr. M. B., advokátom, P., proti ţalovaným 1/ V. Š., K. 2/ Ing. M. H., J., obaja právne zastúpení JUDr. J. V., advokátom, N., o zaplatenie 489 891,70 € (14 758 477,50 Sk) s prísl. a 266 951,75 € (8 042 188,40 Sk) s prísl., o dovolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Prešove zo dňa

  1. januára 2008, č. k. 7Cob/53/2007-398, takto r o z h o d o l : Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa
  2. januára 2008, č. k. 7Cob/53/2007-398 z r u š u j e a vec v r a c i a Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie. O d ô v o d n e n i e : Okresný súd Humenné rozsudkom zo dňa
  4. 2007, č. k. 12Cb/113/2006-326 ţalobu zamietol a uloţil zástupcom ţalobcu povinnosť zaplatiť ţalovanému 1/ trovy konania vo výške 885 504,-- Sk a ţalovanému 2/ trovy konania vo výške 482 526,-- Sk na účet zástupcu ţalovaných v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Súd prvého stupňa ďalej rozhodol o odňatí zástupcovi ţalobcu JUDr. J. V. priznania oslobodenia od platenia súdnych poplatkov vo výške 50%. Po vykonanom dokazovaní mal súd prvého stupňa za preukázané, ţe ţalovaní 1/ a 2/ nadobudli kúpnou zmluvou zo dňa
  6. 1998, resp. zo dňa
  8. 1998 akcie emitenta spoločnosti A., a. s., S. v počte 68 700 ks, resp. 37 435 ks, ako kupujúci od predávajúceho JUDr. J. T., správcu konkurznej podstaty úpadcu S., a. s., v konkurze s tým, ţe predmetné zmluvy boli určené rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa
  10. 2002, č. k. 43Cb 15/98-473, za absolútne neplatné a zároveň bolo rozhodnuté o povinnosti vrátiť akcie zo strany V. Š. v počte 68 700 ks JUDr. J. V. a zo strany Ing. M. H. v počte 37 436 ks Ing. I. P. v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku s tým, ţe rozsudok v tejto časti nadobudol 2 2 Obdo 55/2012 právoplatnosť a vykonateľnosť dňa
  13. Nepochybnou skutočnosťou podľa súdu prvého stupňa bolo aj to, ţe ţalovaným 1/ a 2/ ako akcionárom spoločnosti A., a. s., S., bolo na dividendách za roky 1998 aţ 2003 vyplatených 14 758 477,50 Sk, resp. 8 042 188,40 Sk. Súd prvého stupňa zdôraznil, ţe zástupcovia ţalobcu svoj nárok odôvodňovali s poukázaním na ust. § 182 ods. 1 písm. e/ Obchodného zákonníka tak, ako to upresnili na pojednávaní dňa
  15. 2007 s odôvodnením, ţe ţalovaní 1/ a 2/ neboli len akcionármi spoločnosti A., a. s., S., ale aj členovia predstavenstva a štatutárnymi zástupcami. Súd prvého stupňa bol toho názoru, ţe zástupcovia ţalobcu nemajú aktívnu legitimáciu na podanie takéhoto návrhu voči ţalovaným ako členom predstavenstva, pretoţe predmetom nároku je nárok na vrátenie dividend, ktoré mali byť vyplatené ţalovaným na základe neplatných kúpnych zmlúv s tým, ţe je nepochybné, ţe nejde v predmetnom prípade o porušenie ţiadnych povinností ţalovaných ako členov predstavenstva a z týchto dôvodov podľa súdu prvého stupňa nie je namieste právne odôvodnenie nároku ţaloby s poukázaním na ust. § 182 ods. 1 písm. e/ Obchodného zákonníka. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia ďalej uviedol, ţe aj keby ţalobca uplatnil svoj nárok iba v zmysle ust. § 179 Obchodného zákonníka, aj v tomto prípade by bolo potrebné ţalobu zamietnuť s odôvodnením, ţe ţalovaní prijali dividendy za roky 1998 aţ 2002 dobromyseľne, pretoţe právny stav v tomto období jednoznačne svedčil v ich prospech a v období rokov 1998 aţ 2002 ţalovaní 1/ a 2/ vlastnili 68 700 ks akcií, resp. 37 436 ks a skutočne aţ do právoplatného skončenia konania vedeného na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 43Cb 15/98, poberali dividendy dobromyseľne. Ohľadom nároku ţalobcu, resp. zástupcov ţalobcu, uplatneného v zmysle ust. § 451 Občianskeho zákonníka, súd prvého stupňa zdôraznil, ţe ţalovaní vzniesli námietku premlčania s tým, ţe ţalobca sa dozvedel uţ dňa
  17. 2004 o tom, ţe rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 43Cb 15/98 nadobudol právoplatnosť, a preto dvojročná premlčania lehota na vydanie bezdôvodného obohatenia začala plynúť počnúc dňom
  19. 2004 a uplynula dňa
  22. Zástupcovia ţalobcu podali ţalobu aţ dňa
  24. 2006 a súd prvého stupňa dospel k záveru, ţe nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia je premlčaný. Z týchto dôvodov súd prvého stupňa ţalobu zamietol v celom rozsahu. Výrok o trovách konania sa zakladá podľa ust. § 142 ods. 1 O. s. p. V odôvodnení rozhodnutia súdu prvého stupňa sa ďalej uvádza, ţe súd priznal zástupcovi ţalobcu JUDr. J. V. oslobodenie od platenia 3 2 Obdo 55/2012 súdnych poplatkov uznesením zo dňa
  26. 2006, č. k. 12Rob 237/2006-119, avšak z dôvodu, ţe počas konania vyšli najavo nové skutočnosti, ktoré súdu neboli známe pri priznaní oslobodenia od platenia súdnych poplatkov, súd odňal zástupcovi ţalobcu JUDr. J. V. priznanie oslobodenia od platenia súdnych poplatkov vo výške 50%. Na odvolanie ţalobcu, Krajský súd v Prešove ako súd odvolací napadnutým rozhodnutím potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o zamietnutí ţaloby a vo výroku o odňatí oslobodenia od platenia súdnych poplatkov ţalobcovi JUDr. V.. Odvolací súd potvrdil aj výrok súdu prvého stupňa o náhrade trov konania s upresnením, ţe priznané náhrady trov konania sú povinní zaplatiť JUDr. J. V. a I. K. spoločne a nerozdielne. Účastníkom konania odvolací súd náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Odvolací súd v napadnutom rozhodnutí konštatoval, ţe prejednával vec v neprítomnosti zástupcov ţalobcu a ich právneho zástupcu podľa ust. § 101 ods. 2 O. s. p. Uviedol, ţe dňa
  28. 2008 o 13.21 hod. bolo doručené faxové podanie zo strany zástupcov ţalobcu, v ktorom sa ospravedlňovali z dôvodu práceneschopnosti zástupca ţalobcu 1/ a z dôvodu choroby maloletých detí zástupkyňa ţalobcu 2/. Odvolací súd zdôraznil, ţe doklad o práceneschopnosti a doklad o potvrdení choroby maloletých detí do začatia pojednávania zo strany zástupcov ţalobcu súdu nebol doručený. Ako ďalší dôvod neprítomnosti na súdnom pojednávaní sa odôvodňoval kolíziou súdnych pojednávaní s pojednávaním 3Co 41/
  29. Odvolací súd konštatoval, ţe na základe predvolania zo dňa
  31. 2007, ktoré bolo doručené právnemu zástupcovi ţalobcov dňa
  33. 2007, súd zástupcov ţalobcu na odvolacie konanie nepredvolával. Títo sú zastúpení právnym zástupcom, ktorý predvolanie na súdne pojednávanie prevzal dňa
  35. 2007, svoju neúčasť na súdnom pojednávaní neospravedlnil a zástupcovia ţalobcu vierohodným dokladom nepreukázali dôvodnosť neprítomnosti v tomto súdnom konaní do začatia pojednávania a kolízia pojednávaní bola namietaná aj v konaní 3Co 41/
  36. Odvolací súd preto konal v neprítomnosti zástupcov ţalobcu a má za to, ţe zástupcom ţalobcu nebola odňatá moţnosť konať pred súdom, pretoţe títo boli zastúpení právnym zástupcom, pričom právny zástupca svoju neprítomnosť na súdnom pojednávaní neospravedlnil z ospravedlniteľného dôvodu. Odvolací súd ďalej konštatoval, ţe zástupcovia ţalobcu sú minoritnými akcionármi, ktorí vlastnia akcie cez 5% a ţiadali dozornú radu, aby v mene ţalobcu uplatnila nároky, ktoré tvoria predmet tohto sporu. Nakoľko bola dozorná rada nečinná, minoritní akcionári uplatnili 4 2 Obdo 55/2012 svoj nárok podľa odvolacieho súdu oprávnene. Odvolací súd preto dospel k záveru, ţe súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vecnú legitimáciu na podanie ţaloby. Odvolací súd mal taktieţ za to, ţe akcionári, ktorým boli vyplatené dividendy, boli nedobromyseľní a z uvedeného dôvodu vznikol právny nárok na ich vrátenie, ak by nebola vznesená námietka premlčania zo strany ţalovaných. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia odvolací súd uviedol, ţe posledná splatnosť nároku je uplatnená od
  38. 2002, ţaloba bola podaná na Okresnom súde Humenné. dňa
  41. Vzhľadom na to, ţe ide o obchodnoprávny vzťah, na ktorý sa vzťahuje Obchodný zákonník, premlčacia lehota je štyri roky a lehota začína v zmysle ust. § 394 ods. 2 Obchodného zákonníka plynúť od plnenia. Odvolací súd má preto za to, ţe celý uplatnený nárok je premlčaný. Vo veci odňatia oslobodenia od súdnych poplatkov ţalobcovi JUDr. J. V., odvolací súd konštatoval, ţe súd prvého stupňa neodnímal oslobodenie od súdneho poplatku so spätnou účinnosťou, preto konal správne, keď uznesenie o priznaní oslobodenia nezrušil. Odvolací súd poukázal na to, ţe JUDr. J. V. pred vyšetrovateľom uviedol, ţe má dostatok majetku, ktorý je moţné ohodnotiť na niekoľko miliónov korún, preto nespĺňa zákonné podmienky, aby mu bolo priznané plné oslobodenie od platenia súdnych poplatkov. Podľa odvolacieho súdu JUDr. V. je sám podnikateľským subjektom, a preto musí okrem iného, aj znášať riziko neúspechu v podnikaní a nepreukázal, ţe by sa dostal do ťaţivej situácie. Preto by v prípade ponechania úplného oslobodenia od súdnych poplatkov došlo k prenosu podnikateľského rizika na štát. Vzhľadom na výšku hodnoty tohto sporu, povaţuje odvolací súd za dostačujúce odňatie oslobodenia v rozsahu 50%. Výrok o trovách konania sa zakladá podľa ust. § 224 ods. 1 v spojení s ust. § 142 ods. 1 O. s. p. Ţalovaným náhradu trov odvolacieho konania Krajský súd v Prešove nepriznal, nakoľko títo si neuplatnili náhradu trov odvolacieho konania. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal ţalobca dovolanie odôvodnené v zmysle ust. § 241 ods. 2 písm. a/, b/ a c/ O. s. p. Dovolateľ má za to, ţe mu bola postupom súdov odňatá moţnosť konať pred súdom, pretoţe ak účastník konania z dôleţitého a existujúceho dôvodu poţiadal o odročenie pojednávania, a súd napriek tomu vec prejednal a rozhodol v jeho neprítomnosti, je zrejmé, ţe povinnosť poskytnúť mu moţnosť, aby bola vec prejednaná v jeho prítomnosti, nesplnil. V dovolaní sa zdôrazňuje, ţe zástupcovia spoločnosti ţalobcu JUDr. J. V. a I. K., poţiadali a navrhli odročenie pojednávania z dôvodu práceneschopnosti 5 2 Obdo 55/2012 a ţiadali odvolací súd, aby nepojednával počas ich neprítomnosti na pojednávaní. JUDr. J. V. ţiadal o odročenie pojednávania aj z dôvodu kolízie pojednávaní. Podľa dovolateľa, choroba účastníka konania, preukázaná lekársky uznanou práceneschopnosťou, je dôleţitým dôvodom v zmysle ust. § 101 ods. 2 O. s. p. Ak účastník konania včas poţiadal o odročenie pojednávania, prejednanie veci v jeho neprítomnosti je potrebné podľa dovolateľa kvalifikovať ako odňatie moţnosti účastníkovi konať pred súdom v zmysle ust. § 237 písm. f/ O. s. p. (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
  43. 1994, sp. zn. 5 Cdo 66/94). Zástupcovia ţalobcu poukázali na to, ţe odvolací súd vykonal odvolacie pojednávanie v ich neprítomnosti a vyniesol rozsudok vo veci samej, tento postup bol podľa ich názoru v rozpore s ust. § 101 ods. 2 druhá veta O. s. p. Týmto ţalobcovi nebolo umoţnené uplatniť konkrétne procesné práva, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva, z ktorých bol postupom súdu vylúčený. JUDr. J. V. dodal, ţe odňatá moţnosť konať pred súdom mu bola na Krajskom súde v Prešove aj v konaní vedenom pod sp. zn. 3Co 41/2007, kde bolo pojednávanie vytýčené v ten istý deň, aj hodinu. V dovolaní sa upriamila pozornosť aj na postup odvolacieho súdu v prípade JUDr. J. Vrbu, advokáta ţalovaných, ktorý advokát poţiadal o ospravedlnenie neúčasti na nariadenom pojednávaní dňa
  45. 2007 a ţiadal o odročenie pojednávania. Faxové podanie tohto advokáta súdu napadlo
  47. 2007, riadne bolo súdu doručené
  49. 2007, pričom nie je advokátom podpísané a dôvod ospravedlnenia – práceneschopnosť, nie je preukázaný dokladom o práceneschopnosti. Vzhľadom na uvedené má ţalobca za to, ţe odvolací súd nepostupuje rovnako pre priamych účastníkov konania pri posudzovaní návrhu a ţiadostí o odročenie pojednávania a nariadenia náhradného termínu pojednávania. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku je podľa dovolateľa zrejmé, ţe odvolací súd potvrdil argumentáciu a tvrdenia zástupcov ţalobcu v otázke preukázania aktívnej ţalobnej legitimácie a nedobromyseľnosti ţalovaných akcionárov, ţe vznikol právny nárok na vrátenie vyplatených dividend, ak by zo strany ţalovaných nebola vznesená námietka premlčania. Ţalobca v podanom dovolaní ďalej uviedol, ţe odvolací súd sa nevysporiadal s opravným uznesením rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa
  51. 2007, č. k. 43Cb 15/98-829 v spojitosti so začatím plynutia premlčacej lehoty. Začiatok plynutia premlčacej lehoty u zástupcu ţalobcu 2/ I. K. podľa dovolateľa nastal 6 2 Obdo 55/2012 po nadobudnutí výlučného vlastníckeho práva k CP emitenta A., a. s., S., t. j. dňom
  54. Z týchto dôvodov má za to, ţe odvolací súd pri posúdení začiatku plynutia premlčacích lehôt tak, ako to odôvodnil v napadnutom rozsudku, pochybil. S poukazom na ust. § 391 ods. 1 Obchodného zákonníka, zástupcovia ţalobcu dodali, ţe ich právo podať ţalobu ako minoritní akcionári, za obdobie, keď proti svojej vôli nebol JUDr. J. V. D., S. S., a. s., vedený ako majiteľ akcií, mohlo byť prvýkrát uplatnené na súde aţ v deň právoplatnosti rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 43 Cb 15/98, ktorý bol zákonom vyţadovaným podkladom pre registráciu zmeny majiteľa akcií v evidencii CP podľa ust. § 18 ods. 1 zákona č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch v znení platnom v deň nadobudnutia právoplatnosti predmetného rozhodnutia. Plynutie premlčacej doby v prípade opätovného zápisu akcií na účet pôvodného majiteľa, ku ktorému došlo v dôsledku neplatnosti zmluvy o kúpe CP, podľa zástupcov ţalobcu, povaţoval senát rozhodujúci v tejto veci za otázku zásadného právneho významu vo veci vedenej pod sp. zn. 1 Cob 49/
  55. K výroku napadnutého rozhodnutia ohľadom potvrdenia odňatia oslobodenia od platenia súdnych poplatkov zástupcovi ţalobcu JUDr. J. V. vo výške 50%, dovolateľ uviedol, ţe odvolací súd sa nezaoberal relevantnými dokladmi, ktoré boli v konaní predloţené. Takýmto dokladom je napr. peňaţný príspevok na kompenzáciu zvýšených výdavkov na hygienu a opotrebovanie šatstva, bielizne a obuvi a bytového zariadenia – rozhodnutie MP, SVaR Slovenskej republiky zo dňa
  57. 2005, č. 2005/57832-
  58. Zástupca ţalobcu JUDr. J. V. v podanom dovolaní uviedol výpočet ţivotného minima, z ktorého rozpisu je podľa jeho názoru zrejmé, ţe preukázateľne neprekročil ţivotné minimum podľa platných právnych predpisov MP, SVaR Slovenskej republiky. Majetkové pomery JUDr. J. V. sú taktieţ zablokované exekučnými konaniami, zákazom prevodu, resp. scudzenia za účelom získania finančných prostriedkov na prípadnú úhradu súdnych poplatkov v súdnom konaní. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti dovolateľ navrhuje, aby dovolací súd napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ako aj rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a rozhodol o náhrade trov konania a trov právneho zastúpenia. Ţalovaní sa k podanému dovolaniu nevyjadrili. 7 2 Obdo 55/2012 Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.), po zistení, ţe dovolanie bolo podané účastníkom konania včas (§ 240 ods. 1 O. s. p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O. s. p.), najskôr skúmal, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.). Občiansky súdny poriadok pripúšťa dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu z dôvodov taxatívne menovaných v ust. § 237 písm. a/ aţ g/ O. s. p. a v prípadoch uvedených v ust. § 238 O. s. p. Dovolaním z dôvodov uvedených v § 237 O. s. p. je moţné napadnúť všetky rozhodnutia odvolacieho súdu bez ohľadu na formu rozhodnutia, na jeho obsah alebo na povahu predmetu konania. Prípustnosť dovolania podľa § 237 O. s. p. nie je daná tým, ţe dovolateľ tvrdí, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu je postihnuté niektorou z vád uvedených v tomto ustanovení. Dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je v tomto prípade prípustné iba vtedy, ak touto vadou rozhodnutie skutočne trpí, t. j. ak sa stali skutočnosti, v dôsledku ktorých vada vznikla a prejavila sa v rozhodnutí (postupe) odvolacieho súdu. Podľa ust. § 237 O. s. p. je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo, alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca, alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. K tomu, či rozhodnutie odvolacieho súdu trpí niektorou z vád uvedených v § 237 O. s. p., prihliada dovolací súd nielen na podnet dovolateľa, ale z úradnej povinnosti (§ 242 O. s. p.). V prípade, ţe dovolací súd zistí, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu trpí niektorou z týchto vád, zruší rozhodnutie odvolacieho súdu, i keď dovolateľ toto pochybenie 8 2 Obdo 55/2012 nenamietal. Dovolací súd postupuje rovnako i v prípade, ţe dovolanie nie je v zmysle ust. § 238 a § 239 O. s. p. prípustné. Ďalej prípustnosť dovolania proti rozsudku upravuje ust. § 238 O. s. p., a to pre prípad rozsudkov odvolacích súdov, ktorými bol rozsudok súdu prvého stupňa zmenený podľa odseku 1, resp., v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu, vysloveného v tejto veci podľa odseku 2 a tieţ v prípade, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu podľa odseku
  59. V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol rozsudok prvostupňového súdu potvrdený ako vo výroku vecne správne rozhodnutie, pričom odvolací súd nevyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe je dovolanie prípustné, z ktorého dôvodu dovolanie v zmysle § 238 O. s. p. nie je procesne prípustné. Dovolací súd sa neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa ust. § 238 O. s. p., ale (aj so zreteľom na obsah dovolania) sa zaoberal tieţ otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v ust. § 237 O. s. p. Dovolateľ vady konania v zmysle ust. § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O. s. p. v dovolaní nenamietal a v dovolacom konaní vady tejto povahy nevyšli najavo. Prípustnosť tohto opravného prostriedku preto z uvedených ustanovení nemoţno vyvodiť. S prihliadnutím na obsah dovolania sa dovolací súd osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia dovolateľa, ţe mu bola postupom súdu odňatá moţnosť konať pred súdom, čo zakladá dovolací dôvod podľa ust. § 237 písm. f/ O. s. p. Vadou konania podľa uvedeného zákonného ustanovenia je taký závadný procesný postup, ktorým sa účastníkovi konania znemoţní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Ustanovenie § 237 písm. f/ O. s. p. odňatie moţnosti konať pred súdom výslovne dáva do súvislosti s faktickou činnosťou súdu a nie s jeho právnym hodnotením, zaujatým v napadnutom rozhodnutí. Napríklad môţe ísť o právo predniesť (doplniť) svoje návrhy, 9 2 Obdo 55/2012 právo označiť navrhované dôkazné prostriedky, právo vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k vykonaným dôkazom, právo zhrnúť na záver pojednávania svoje návrhy a vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci. O procesnú vadu v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. ide aj vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva. Ţalobca v dovolaní namietal, ţe konanie je postihnuté práve takouto vadou, zaloţenou na porušení práva na spravodlivý proces, ku ktorému malo dôjsť i vytvorením nerovnakých podmienok a nerovnakého procesného postavenia účastníkov konania. Postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania odňala moţnosť konať pred súdom, zakladá porušenie práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (sp. zn. III. ÚS 156/2006, sp. zn. III. ÚS 331/2004, sp. zn. II. ÚS 174/2004). Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky kaţdý sa môţe domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch. V zmysle judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky, ak súd koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v čl. 46 ods. 1 ústavy inak, ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje ústavou zaručené právo na súdnu ochranu. Koncept spravodlivého súdneho konania, vnímaný v rozhodovacej činnosti Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj v judikatúre Ústavného súdu Slovenskej republiky (sp. zn. II. ÚS 116/2009, sp. zn. III. ÚS 199/2008) vyţaduje, aby kaţdej procesnej strane bola 10 2 Obdo 55/2012 daná primeraná moţnosť predniesť svoju záleţitosť za podmienok, ktoré ju nestavajú do podstatne nevýhodnejšej pozície – proti jej protistrane (napr. Nideröst - Huber proti Švajčiarsku,
  60. februára 1997, ods. 23, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997 - 1). Okrem tejto poţiadavky koncept spravodlivého súdneho konania v sebe implikuje aj princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti konania, právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a iné poţiadavky spravodlivého procesu. Právo na rovnosť v konaní je v zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva a rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky súčasťou práva na spravodlivý súdny proces a prejavuje sa vytváraním rovnakých procesných podmienok a rovnakého procesného postavenia subjektov, o ktorých právach a povinnostiach rozhoduje občianskoprávny súd. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, ţe princíp rovností zbraní vyţaduje, aby kaţdej procesnej strane bola daná primeraná moţnosť predniesť svoju záleţitosť za podmienok, ktoré ju nestavajú do podstatne nevýhodnejšej situácie, neţ v ktorej je jej odporca (Komanický v. Slovenská republika, rozsudok zo
  61. júna 2002, § 45). Právo na kontradiktórne konanie zase znamená, ţe procesné strany musia dostať príleţitosť nielen predloţiť všetky dôkazy potrebné na to, aby ich návrh uspel, ale i zoznámiť sa so všetkými ďalšími dôkazmi a pripomienkami, ktoré boli predloţené s cieľom ovplyvniť rozhodnutie súdu a vyjadriť sa k nim (pozri cit. rozsudok Komanický, § 46). Zásada rovnosti strán v civilnom procese sa prejavuje vytváraním rovnakých procesných podmienok a rovnakého procesného postavenia subjektov, o právach a povinnostiach ktorých rozhoduje občianskoprávny súd (PL. ÚS 43/95). Ústava Slovenskej republiky v článku 47 ods. 3 garantuje rovnosť účastníkov v konaní pred súdom. Rovnosť účastníkov v súdnom konaní ako prirodzený dôsledok rovnosti všetkých občanov bliţšie charakterizuje § 18 prvá veta O. s. p., podľa ktorého účastníci majú v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie. Pod rovnakým postavením účastníkov moţno rozumieť iba také procesné postavenie, ktoré zabezpečí spravodlivý proces. Poţiadavka spravodlivého procesu v sebe obsahuje zásadu, zaručujúcu pre kaţdú 11 2 Obdo 55/2012 stranu v procese mať rovnakú moţnosť obhajovať svoje záujmy a zároveň vylučujúcu mať moţnosť podstatnej výhody voči protistrane. Zásada rovnosti účastníkov vyţaduje, aby jej uplatňovanie bolo koherentné vo všetkých štádiách občianskeho súdneho konania. Obaja účastníci majú právo na efektívny opravný prostriedok a na odvolacie konanie bez faktických a právnych prekáţok. Z obsahu spisu vyplýva, ţe pojednávanie odvolacieho súdu vytýčené na deň
  63. 2007, bolo odročené na deň
  65. 2008 z toho dôvodu, ţe právny zástupca ţalovaného 1/ a 2/ doručil súdu faxové podanie (č. l. 384-386 spisu), ktorým ospravedlňuje svoju neúčasť a zároveň ţiada o odročenie pojednávania z titulu práceneschopnosti. Dotknuté faxové podanie bolo odvolaciemu súdu doručené
  68. Listom zo dňa
  70. 2007, č. l. 389, bol právny zástupca ţalovaného 1/ a 2/ poţiadaný, aby odvolaciemu súdu v lehote 3 dní doručil doklad o jeho práceneschopnosti na deň
  73. Poţadovaný doklad nebol právnym zástupcom ţalovaného 1/ a 2/ súdu doručený. V súvislosti s pojednávaním, vytýčeným na deň
  75. 2008, odvolaciemu súdu doručili zástupcovia spoločnosti ţalobcu JUDr. J. V. a I. K., faxové podania (č. l. 391 a 392 spisu), ktorými ospravedlnili svoju neúčasť na nariadenom pojednávaní z dôvodu práceneschopnosti JUDr. J. V. a choroby maloletých detí I. K. a navrhli jeho odročenie. Zo zápisnice o pojednávaní pred odvolacím súdom dňa
  77. 2008 vyplýva, ţe súd konal a rozhodol v neprítomnosti zástupcov ţalobcu a ich právneho zástupcu. Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, ţe v danej veci odvolací súd v jednom prípade odročil pojednávanie dňa
  79. 2007 z titulu práceneschopnosti právneho zástupcu ţalovaného 1/ a 2/ a v druhom prípade pojednávanie, vytýčené na deň
  81. 2008 z titulu práceneschopnosti zástupcu spoločnosti ţalobcu neodročil a vec prejednal a rozhodol v neprítomnosti zástupcov ţalobcu a ich právneho zástupcu, pričom podmienky na odročenie pojednávania ani v jednom prípade splnené neboli, keď zástupca ţalovaných 1/ a 2/ doklad o váţnom dôvode, pre ktorý poţadoval odročenie pojednávania nedoloţil a v prípade zástupcov ţalobcu, hoci JUDr. J. V. faxové podanie následne doplnil písomne i dokladom o jeho práceneschopnosti (č.l. 395 a 396 spisu), bol však v konaní spolu s I. K. zastúpený 12 2 Obdo 55/2012 advokátom, ktorý o odročenie pojednávania, vytýčeného na deň
  83. 2008, z váţneho dôvodu nepoţiadal. Z uvedených dôvodov musí dovolací súd konštatovať, ţe odvolací súd pri prejednaní odvolania ţalobcu uvedeným postupom, v rozpore so zásadou rovnosti, nevytvoril pre účastníkov konania rovnaké procesné podmienky a rovnaké moţnosti pre uplatnenie ich práva zúčastniť sa pojednávania, a preto odvolacie konanie nie je moţné povaţovať za spravodlivé. Preto najvyšší súd dospel k záveru, ţe došlo k porušeniu základného práva ţalobcu na súdnu ochranu podľa čl. 47 ods. 3, čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a ţalobcovi bola prejednaním odvolania na pojednávaní bez jeho účasti, odňatá moţnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.). V súvislosti s ďalším dovolacím dôvodom, ktorý sa týka rozhodnutia odvolacieho súdu ohľadom 50% odňatia oslobodenia od súdneho poplatku zástupcovi spoločnosti ţalobcu JUDr. J. V., dovolací súd predovšetkým uvádza, ţe v takomto prípade rozhoduje súd uznesením (ust. § 167 O. s. p.). Podľa ust. § 239 ods. 1 O. s. p. je dovolanie prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (ust. § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.) na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. V zmysle ust. § 239 ods. 2 O. s. p. je dovolanie prípustné tieţ proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky. 13 2 Obdo 55/2012 Podľa doslovného znenia § 239 ods. 3 O. s. p. však ustanovenia odsekov 1 a 2 neplatia, ak ide o uznesenie o príslušnosti, predbeţnom opatrení, poriadkovej pokute, znalečnom, tlmočnom a o trovách konania, ako aj o tých uzneseniach vo veciach upravených Zákonom o rodine, v ktorých sa vo veci samej rozhoduje uznesením. Vzhľadom na uvedené je nepochybné, ţe prípustnosť dovolania ţalobcu proti potvrdzujúcemu rozhodnutiu odvolacieho súdu o čiastočnom odňatí oslobodenia od platenia súdnych poplatkov z ustanovenia § 239 O. s. p. nemoţno vyvodiť. V zmysle zákonnej povinnosti skúmať vţdy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v ustanovení § 237 O. s. p., dovolací súd sa neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa ust. § 239 O. s. p., ale komplexne sa zaoberal aj otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád, uvedených v ust. § 237 O. s. p., ako je uvedené vyššie. Dovolací súd v súvislosti s odňatím oslobodenia od súdneho poplatku zástupcovi ţalobcu JUDr. J. V. poukazuje na ust. § 138 ods. 1 O. s. p., v zmysle ktorého môţe súd na návrh priznať účastníkovi celkom alebo sčasti oslobodenie od súdnych poplatkov, ak to pomery účastníka odôvodňujú a ak nejde o svojvoľné alebo zrejme bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva. Ak nerozhodne súd inak, vzťahuje sa oslobodenie na celé konanie a má i spätnú účinnosť; poplatky, zaplatené pred rozhodnutím o oslobodení, sa však nevracajú. Ustanovenie § 138 ods. 2 O. s. p. sa týka moţnosti súdu rozhodnúť o odňatí uţ priznaného oslobodenia od súdnych poplatkov (aj so spätnou účinnosťou), ak sa do právoplatného skončenia konania ukáţe, ţe pomery účastníka oslobodenie neodôvodňujú, prípadne neodôvodňovali. Toto ustanovenie slúţi na to, ţe pokiaľ sa zmenia okolnosti, z ktorých súd pri rozhodovaní o priznaní oslobodenia od súdnych poplatkov vychádzal, môţe oslobodenie rozhodnutím odňať, a to i spätne. Ak uplatňovanie alebo bránenie práva nie je ani svojvoľné ani zrejme bezúspešné, umoţňuje citované zákonné ustanovenie vyhovieť ţiadosti o oslobodenie od súdnych 14 2 Obdo 55/2012 poplatkov (ako aj rozhodnúť o odňatí priznaného oslobodenia) pod podmienkou, ţe to odôvodňujú pomery účastníka. Zákon nevysvetľuje bliţšie obsah pojmu „pomery účastníka“, bezpochyby však musí ísť o pomery ţiadateľa majetkové, majúce základ v okolnostiach, ktoré nie sú len dočasnej či prechodnej povahy a odôvodňujú záver, ţe ako poplatník celkom, či sčasti (v prípade ţiadosti o čiastočné oslobodenie od súdnych poplatkov) nemôţe splniť poplatkovú povinnosť, alebo ţe jej splnenie od neho nemoţno spravodlivo poţadovať. Pri rozhodovaní o oslobodení od súdnych poplatkov (ako aj o odňatí priznaného oslobodenia), súd prihliada k celkovým majetkovým pomerom ţiadateľa, k výške súdneho poplatku, k nákladom, ktoré si pravdepodobne vyţiada dokazovanie, k povahe uplatňovaného nároku. U fyzických osôb prihliada k ich S. pomerom, resp. zdravotnému stavu. U právnických osôb a fyzických osôb, ktoré sú podnikateľmi, berie v takom prípade zreteľ i na povahu ich podnikateľskej činnosti, stav a štruktúru majetku, platobnú schopnosť a pod. Po celkovom zhodnotení všetkých takýchto významných okolností musí rozhodnutie súdu zodpovedať tomu, aby účastníkovi nebolo iba pre jeho nepriaznivú situáciu (teda preto, ţe nemohol zaplatiť súdny poplatok), znemoţnené uplatňovať alebo brániť svoje právo na súde. Rozhodnutie o oslobodení od súdneho poplatku (rovnako aj o odňatí priznaného oslobodenia), teda nezávisí od úvahy súdu, ale od majetkových pomerov, ktoré priznanie oslobodenia od súdneho poplatku odôvodňujú. Určujúcim kritériom, na základe ktorého súd rozhoduje o oslobodení od súdneho poplatku, je teda, či objektívna neschopnosť účastníka zaplatiť súdny poplatok v stanovenej výške existuje. Pokiaľ takáto objektívna neschopnosť účastníka zaplatiť súdny poplatok existuje, môţe súd dospieť k záveru o nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov iba v prípade, ţe sa jedná o svojvoľné alebo bezúspešné uplatňovanie práva. Podstata odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spočíva v tom, ţe zástupca spoločnosti ţalobcu JUDr. J. V. je podnikateľom, z ktorého podnikaním 15 2 Obdo 55/2012 vo všeobecnosti je spojené i podnikateľské riziko, ktorého dôsledky nie je moţné prenášať formou úľav na štát. Uvedený názor odvolacieho súdu, rozlišujúci subjekty na podnikateľské a nepodnikateľské, je takou interpretáciou ust. § 138 O. s. p., ktorá nemá oporu nielenţe v jazykovom výklade tohto zákonného ustanovenia, ale zásadne odporuje zásade rovnosti účastníkov občianskeho súdneho konania, deklarovanou taktieţ Európskym súdom pre ľudské práva, a je v priamom rozpore s čl. 3 Listiny základných práv a slobôd. Z týchto dôvodov spájanie splnenia podmienok pre odňatie oslobodenia od súdnych poplatkov s podnikateľským rizikom je právne irelevantné, nakoľko, ako uţ bolo uvedené, primárne súd musí skúmať objektívnu neschopnosť účastníka zaplatiť súdny poplatok a nie skúmať, na základe akých skutočností táto neschopnosť nastala, čo platí aj pri rozhodovaní o odňatí priznaného oslobodenia. Odvolací súd z uvedených dôvodov nesprávnym výkladom ust. § 138 O. s. p. uprel zástupcovi ţalobcu právo prístupu na súd, čo zakladá procesnú vadu v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. Výskyt niektorej z procesných vád, uvedených v § 237 O. s. p. je zo zákona vţdy dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu, vydanému v konaní postihnutom touto vadou. Zároveň je tieţ dôvodom, pre ktorý musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu vţdy zrušiť, pretoţe rozhodnutie, vydané v takomto konaní, nemôţe byť povaţované za správne. Najvyšší súd Slovenskej republiky vzhľadom na uvedené skutočnosti napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu podľa § 234b ods. 2, 4 O. s. p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O. s. p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky k návrhu zástupcov ţalobcu na zabezpečenie dôkazu od S. P., pobočka H., uvádza, ţe dovolací súd podľa druhej vety ust. § 243a ods. 2 16 2 Obdo 55/2012 O. s. p. dokazovanie nevykonáva. Z uvedeného dôvodu sa návrhom na zabezpečenie navrhovaného dôkazu bude zaoberať odvolací súd v ostatnom konaní. Toto rozhodnutie bolo prijaté rozhodnutím senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:
  84. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
  85. januára 2013 JUDr. Beata Miničová, v. r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Hana Segečová

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.