1 písm. g/ Exekučného poriadku exekúciu za neprípustnú a súčasne ju zastavil. Mal preukázané, ţe v čase odstúpenia od Zmluvy o postúpení pohľadávky z
1 veta druhá Občianskeho zákonníka. Keďţe v čase postúpenia pohľadávky spoločnosťou S. na základe Zmluvy o postúpení pohľadávky zo
3 a § 214 ods. 1 písm. a) O.s.p. Uviedol, ţe ak sa v rámci exekučného konania jeden z účastníkov domáha zastavenia konania a vyhlásenia exekučného konania za neprípustné, potom výsledok rozhodovania o takomto návrhu musí byť nesporne rozhodnutím vo veci samej, pretoţe ním dochádza k ukončeniu predmetného konania s vynútenými dôsledkami pre účastníkov. V súvislosti s tým namietal postup odvolacieho súdu, ktorý najprv pripustil dôkaz predloţený oprávneným v odvolacom konaní v rozpore s ustanovením § 205a O.s.p. a potom
právnych predpisov upravujúcich vykonanie dôkazu takýto dôkaz nevykonal. Uviedol, ţe odvolací súd mal po splnení si príslušných poučovacích povinností vykonať dokazovanie sám a na tento účel nariadiť pojednávanie s moţnosťou účastníkov vyjadriť sa k vykonaným dôkazom. Rovnako namietal, ţe odvolací súd
hol tvrdeniam oprávneného vychádzajúc z listiny, ktorej pôvod, pravosť a autenticita je sporná a v konaní nebola do spisu v pôvodnom 5 Cdo 222/2012 4 vyhotovení oprávneným predloţená. Uviedol, ţe aţ po riadnom vykonaní dôkazov prichádzalo do úvahy ich hodnotenie vo všetkých vzájomných súvislostiach, aj s prihliadnutím na vierohodnosť účastníkov alebo svedkov. Tým, ţe odvolací súd takto nepostupoval, odňal mu moţnosť konať pred súdom. Ďalej namietal, ţe odvolací súd nesprávne aplikoval ustanovenie § 205a ods. 1 O.s.p., keď rozhodnutie súdu prvého stupňa o zastavení exekúcie a jej vyhlásenie za neprípustnú nepovaţoval za rozhodnutie vo veci samej, v dôsledku čoho pripustil vykonanie dôkazu predloţeného oprávneným v odvolacom konaní bez toho, ţe by bol dôkaz predloţený do spisu exekučného konania pred súdom prvého stupňa. Mal za to, ţe odvolací súd zaťaţil konanie vadou nesprávnej aplikácie právneho predpisu. Navrhol, aby dovolací súd uznesenie odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Oprávnená sa k dovolaniu povinného písomne nevyjadrila. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený v súlade s § 241 ods. 1 O.s.p., skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.), či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno dovolaním napadnúť. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. V zmysle § 239 ods. 1 O.s.p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie konania
1 písm. c/ O.s.p. V zmysle § 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského 5 Cdo 222/2012 5 rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky. Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadol povinný dovolaním, nemá znaky ţiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením zrušil uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu uvedenému v § 239 ods. 2 písm. a/ aţ c/ O.s.p. Dovolanie povinného preto
ustanovení § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. prípustné nie je. Prípustnosť dovolania povinného by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.
tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu (aj uzneseniu) ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania
uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tieţ rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je zistenie, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo. Z obsahu dovolania povinného je zrejmé, ţe dovolateľ namieta prípustnosť dovolania
f/ O.s.p. Odňatím moţnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. 5 Cdo 222/2012 6 Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie moţnosti konať pred súdom, 2/ to, ţe k odňatiu moţnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu, 3/ moţnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, ţe zákon bliţšie v ţiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie moţnosti konať pred súdom nešpecifikuje, pod odňatím moţnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorý znemoţňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov. O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci nejde z dôvodu, ţe súdy pri prejednávaní a rozhodovaní veci postupovali v súlade s právnymi predpismi a dovolateľovi neznemoţnili uplatniť procesné práva priznané mu právnym poriadkom na zabezpečenie jeho práv a oprávnených záujmov. Dovolateľ namieta, ţe k porušeniu jeho ústavných práv a tým aj k vade konania v zmysle § 237 písm. f) O.s.p. došlo tým, ţe odvolací súd vo veci rozhodol bez toho, aby nariadil na prejednanie veci pojednávanie.
1 O.s.p. ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak, súd nariadi na prejednanie veci samej pojednávanie, na ktoré predvolá účastníkov a všetkých, ktorých prítomnosť je potrebná.
1 O.s.p. v znení do 31. decembra 2012 na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vţdy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie (písm. a/), súd prvého stupňa rozhodol
b/), to vyţaduje dôleţitý verejný záujem (písm. c/) .
2 O.s.p. v ostatných prípadoch moţno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania. 5 Cdo 222/2012 7 Pre konanie na súde prvého stupňa, ako aj pre odvolacie konanie, platí zásada prejednania veci (resp. odvolania) na ústnom pojednávaní. Ustanovenie § 115 ods. 1 O.s.p. ukladá súdu povinnosť, okrem prípadov v zákone alebo osobitnom predpise výslovne uvedených, nariadiť pojednávanie len na prejednanie veci samej. Za súčasť prejednania veci
1 O.s.p. (prejednanie veci s nariadením pojednávania) treba povaţovať iba také konania súdov, ktoré sa týkajú „veci samej“ (merita veci), o ochranu ktorej účastník konania poţiadal. Pre konanie a rozhodovanie súdov „o iných“ (ako meritórnych otázkach, napr. procesných otázkach), výsledkom ktorých sú uznesenia, pretoţe sa netýkajú veci samej, nariaďovať pojednávanie nie je potrebné. Exekučné konanie predstavuje v rámci vnútornej stratifikácie civilného procesu druhú fakultatívnu fázu civilného procesu, zaloţenú na dispozičnom princípe. Prvá fáza (nachádzacie konanie alebo základné konanie) predstavuje tú fázu civilného procesu, keď sa poskytuje ochrana tvrdenému subjektívnemu právu, ktoré je ohrozené alebo porušené. Výsledkom je deklaratórne alebo konštitutívne rozhodnutie súdu, ktorým sa konštatuje, či tu subjektívne právo je, alebo nie je (deklaratórne rozhodnutia) alebo sa konštituuje (zakladá, mení či ruší) právo nové v prípadoch konštitutívnych rozhodnutí. Po nadobudnutí vykonateľnosti exekučného titulu sa môţe začať druhá fáza civilného procesu, exekučné konanie. Zo zmyslu a účelu exekučného konania vyplýva, ţe exekučné konanie je neoddeliteľnou súčasťou poskytovania ochrany uţ judikovanému nároku a nadväzuje na základné konanie, z ktorého exekučný titul vzišiel. Základným cieľom exekučného konania je dosiahnuť uspokojenie pohľadávky oprávneného, vyplývajúcej mu z exekučného titulu, ktorým je
Exekučného poriadku vykonateľné rozhodnutie súdu, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti alebo postihuje majetok. Z uvedeného vyplýva, ţe v exekučnom konaní uţ súd prihliada len na skutočnosti, ktoré nastali po vydaní rozhodnutia, ktoré je exekučným titulom. Na to nadväzuje aj procesná úprava postupu súdu v exekučnom konaní, z ktorej nevyplýva obligatórna povinnosť súdu nariaďovať pri návrhoch na zastavenie konania (§ 57 Exekučného poriadku) pojednávanie. Ako bolo uvedené, odvolací súd napadnutým uznesením zrušil uznesenie súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Podmienka prípustnosti dovolania
f/ O.s.p. nie je splnená v prípade, ţe sa účastníkovi konania odňala moţnosť konať pred súdom pre časť konania do takej miery, ţe účastník následne mohol uplatniť svoj vplyv na výsledok konania. V uvedenom prípade povinný bude môcť realizovať svoje procesné 5 Cdo 222/2012 8 práva účastníka konania priznané mu Občianskym súdnym poriadkom a namietať skutočnosti uvádzané v dovolaní v novom konaní po vrátení veci odvolacím súdom pred súdom prvého stupňa. Uvedenú skutočnosť nariadenia (nenariadenia) pojednávania nemoţno povaţovať za odňatie moţnosti účastníkovi konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Pokiaľ povinný odôvodnil svoje dovolanie tým, ţe odvolací súd nesprávne vyhodnotil výsledky vykonaného dokazovania, dovolací súd poukazuje na to, ţe nesprávne hodnotenie vykonaných dôkazov nie je uvedené medzi prípustnými dôvodmi dovolania, ktoré sú vymedzené v ustanovení § 241 ods. 1 písm. a) aţ c) O.s.p. Pre tento záver svedčí i ustanovenie 243a ods.2, veda druhá O.s.p., ktoré upravuje, ţe dovolací súd nevykonáva dokazovanie. Dokazovanie je časťou občianskeho súdneho konania, v ktorej si súd vytvára poznatky potrebné na rozhodnutie vo veci. Z § 132 O.s.p. vyplýva, ţe dôkazy hodnotí súd
svojej úvahy, a to kaţdý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Pri uplatnení zásady voľného hodnotenia dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten – ktorý dôkaz hodnotiť. Iba výnimočne zákon súdu ukladá určité obmedzenie pri hodnotení dôkazov (napr. § 133, § 134, § 135 O.s.p.). Ťaţisko dokazovania je v konaní na súde prvého stupňa; skutkové závery tohto súdu je oprávnený dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd, ktorý za tým účelom môţe vykonávať dokazovanie (§ 213 ods. 3 aţ 5 O.s.p.). Súd rozhodujúci o dovolaní nepreskúmava správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to uţ len z toho dôvodu, ţe v konaní o tomto opravnom prostriedku nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy; na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu totiţ nemá moţnosť dôkazy sám vykonávať (§ 243a ods. 2 veta druhá O.s.p.). Keď najvyšší súd nemôţe vykonávať dokazovanie, tak nemôţe iba na základe súdnych spisov preskúmať správnosť hodnotenia dôkazov súdom, lebo si nemôţe pre svoje rozhodnutie zabezpečiť rovnaké podklady a predpoklady doplnením alebo zopakovaním dokazovania, aké mal súd, ktorý dôkazy hodnotil. Pokiaľ ide o námietku povinného spochybňujúcu úplnosť zistenia skutkového stavu veci, či nesprávnosť skutkových zistení, treba uviesť, ţe v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. dôvodom dovolania nemôţe byť samo osebe nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie totiţ nie je „ďalším“ odvolaním, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným 5 Cdo 222/2012 9 na nápravu len výslovne uvedených procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O.s.p.) a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) vád. Preto sa dovolaním nemoţno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. Z podaného dovolania ďalej vyplýva, ţe povinný v dovolaní namieta, ţe napadnuté uznesenie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia povinného boli opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), povinným vytýkaná skutočnosť by mala za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)pouţil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo). Vzhľadom na to, ţe prípustnosť dovolania povinného nemoţno vyvodiť zo ţiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie odmietol
5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na odmietnutie dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti. V dovolacom konaní procesne úspešnému oprávnenému vzniklo právo na náhradu trov konania proti povinnému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 4 O.s.p. v spojení s § 224 5 Cdo 222/2012 10 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Oprávnený však nepodal návrh na uloţenie povinnosti nahradiť trovy konania ( § 151 ods.1 O.s.p.), a preto mu ich dovolací súd nepriznal. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 27. marca 2013 JUDr. Soňa Mesiarkinová, v. r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.