Najvyšší súd 6 Cdo 248/2010 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcov 1/ R. T., bývajúceho v B., 2/ M. T., bývajúcej v B., obaja v dovolacom konaní zastúpení Mgr. V. Š., advokátom so sídlom v B., proti ţalovanej Slovenskej republike - Úradu geodézie, kartografie a katastra Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Chlumeckého 2, o zaplatenie 66,39 Eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 17 C 55/2009, o dovolaní ţalobcov proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z
- mája 2010, sp. zn. 7 Co 19/2010, takto r o z h o d o l : Dovolanie ţalobcov o d m i e t a . Ţalovanej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva. O d ô v o d n e n i e Okresný súd Bratislava II rozsudkom z
- septembra 2009, č.k. 17 C 55/2009-31 uloţil ţalovanej povinnosť zaplatiť ţalobcom spoločne a nerozdielne sumu 66,39 Eur so 6,5 % úrokom z omeškania od
- novembra 2008 do zaplatenia a náhradu trov konania v sume 81,14 Eur. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, ţe ţalovaná svojim konaním porušila ustanovenie § 32 ods. 1 zákona č. 162/1992 Zb. tým, ţe o vklade záloţnej zmluvy (uzavretej medzi ţalobcami a Slovenskou sporiteľňou, a.s. dňa
- októbra 2007) nerozhodla do 30 dní od podania návrhu. Týmto konaním bolo porušené právo ţalobcov na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čo zakladá ich právo na náhradu nemajetkovej ujmy v zmysle § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. Ţalobe ţalobcov preto v celom rozsahu vyhovel. Krajský súd v Bratislave rozsudkom z
- mája 2010, sp. zn. 7 Co 19/2010 na odvolanie ţalovanej rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, ţe ţalobu zamietol 6 Cdo 248/2010 2 a ţalovanej náhradu trov konania nepriznal. Na rozdiel od súdu prvého stupňa dospel k záveru, ţe samotný nesprávny úradný postup (v danej veci spočívajúci v tom, ţe katastrálny úrad nerozhodol o návrhu na vklad v zákonom stanovenej lehote) bez ďalšieho nemá za následok vznik práva na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle § 9 ods. 1, 2 a § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. V konaní o tomto nároku ţalobca musí označiť a preukázať ujmu, ktorá mu bola spôsobená nesprávnym úradným postupom, musí byť preukázané, z akých dôvodov samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením a musí byť preukázaná bezprostredná príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom ujmy. Keďţe ţalobcovia tieto rozhodujúce skutočnosti netvrdili a teda ani nepreukázali, neboli splnené zákonné predpoklady pre vznik nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle vyššie citovaných zákonných ustanovení. Napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa preto v zmysle § 220 O.s.p. zmenil tak, ţe ţalobu zamietol. Proti tomuto rozsudku podali včas dovolanie ţalobcovia. Navrhli napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. V úvode dovolania citovali viaceré rozhodnutia Ústavného súdu SR týkajúce sa poţiadavky riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia, aplikácie a výkladu právnej normy a porušenia princípu právnej istoty v prípade, ak všeobecný súd aplikuje určité ustanovenie zákona bez relevantných dôvodov v rozpore s konštantnou rozhodovacou praxou. S poukazom na ne uviedli, ţe v danej veci odvolací súd zaloţil svoje rozhodnutie na právnych záveroch, ktoré sú v príkrom rozpore s dlhoročnou konštantnou judikatúrou ústavného súdu. Keďţe odvolacím súdom zvolený výklad popiera zmysel a účel právnej normy, ide o vadu rozsudku v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. zakladajúcu prípustnosť dovolania. Dovolanie odôvodnili tieţ tým, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu je zaloţené na nesprávnom právnom posúdení veci. Ţalovaný navrhol dovolanie ţalobcov ako neprípustné odmietnuť. Uviedol, ţe ustanovenie § 237 písm. f/ O.s.p. dáva odňatie moţnosti konať pred súdom do súvislosti výlučne s faktickou procesnou činnosťou súdu a nie s právnym hodnotením veci zaujatým v napadnutom rozhodnutí. Námietka nesprávneho právneho posúdenia veci preto nespôsobuje vadu v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. 6 Cdo 248/2010 3 Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podali včas účastníci konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpení advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods.1 O.s.p.) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno týmto opravným prostriedkom napadnúť (§ 236 a nasl. O.s.p.). Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej, proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci, a proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, resp. ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 . Výnimku z tejto prípustnosti tvoria (okrem vecí uvedených v § 238 ods. 4 O.s.p.) veci, v ktorých bolo napadnuté právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu o peňaţnom plnení neprevyšujúcom trojnásobok minimálnej mzdy a v obchodných veciach desaťnásobok minimálnej mzdy, pričom na príslušenstvo sa neprihliada. Ak je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky, dovolanie nie je prípustné, ak výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa prvej vety. Na určenie minimálnej mzdy je rozhodujúci deň podania návrhu na prvostupňovom súde (§ 238 ods. 5 O.s.p.). V prejednávanej veci je síce dovolaním napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu, avšak ide o právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu o peňaţnom plnení (66,39 Eur) neprevyšujúcom trojnásobok minimálnej mzdy, ktorej výška v čase podania návrhu na prvostupňovom súde (
- januára 2009) bola 295,50 Eur (8 900,-- Sk) (nariadenie vlády Slovenskej republiky č. 422/2008 Z.z.). Dovolanie proti tomuto rozhodnutiu je preto podľa § 238 ods. 5 O.s.p. vylúčené. 6 Cdo 248/2010 4 Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O.s.p.) skúmať vţdy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v ustanovení § 237 O.s.p., neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa komplexne zaoberal otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ aţ g/ O.s.p. (t.j., či v prejednávanej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, prípad nepodania návrhu na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať a rozhodovania vylúčeným sudcom, či konania nesprávne obsadeným súdom). Osobitne sa zaoberal námietkou dovolateľov, ţe konanie trpí vadou uvedenou v § 237 písm. f/ O.s.p. spočívajúcou v odňatí moţnosti účastníkovi konať pred súdom. Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p., je taký vadný procesný postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme moţnosť pred ním konať a uplatňovať procesné práva priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv. Takýmto procesným právom účastníka je napr. byť predvolaný na súdne pojednávanie, právo zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým dôkazom, ktoré sa vykonali, a pod. Ustanovenie § 237 písm. f/ O.s.p. odňatie moţnosti konať pred súdom teda výslovne dáva do súvislosti s faktickou činnosťou súdu, a nie s jeho právnym hodnotením veci zaujatým v napadnutom rozhodnutí. Právne posúdenie veci súdom je realizáciou jeho rozhodovacej činnosti a nemôţe zakladať dôvod prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku, pretoţe súd neporušuje ţiadnu procesnú povinnosť vyplývajúcu mu zo zákona, ani procesné právo účastníka. Pokiaľ preto ţalobcovia vyvodzovali prípustnosť dovolania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. z toho, ţe odvolací súd zaloţil svoje rozhodnutie na nesprávnych právnych záveroch, táto námietka je nedôvodná. K tvrdeniu dovolateľov, podľa ktorého odvolací súd zaloţil svoje rozhodnutie na právnych záveroch, ktoré sú v príkrom rozpore s dlhoročnou konštantnou judikatúrou a ţe 6 Cdo 248/2010 5 svojim výkladom popiera zmysel a účel právnej normy, čo spôsobuje vadu rozsudku v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. treba uviesť, ţe dovolatelia neuviedli ţiadne rozhodnutia Ústavného súdu SR, prípadne Najvyššieho súdu SR, ktoré by riešili problematiku výkladu ustanovenia § 9 ods. 1, 2 a § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. a od ktorých by sa odvolací súd odchýlil. Ich nesúhlas s interpretáciou právnej normy zvolenej odvolacím súdom, je svojou povahou výhradou k právnemu posúdeniu veci. Ani táto námietka dovolateľov preto nie je spôsobilá zaloţiť prípustnosť dovolania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Do úvahy neprichádza ani prípadné posúdenie veci v zmysle Nálezu Ústavného súdu SR z
- apríla 2009, sp. zn. I. ÚS 393/08, podľa ktorého ak všeobecný súd aplikuje určité ustanovenie zákona bez relevantných dôvodov v rozpore s konštantnou rozhodovacou praxou, treba povaţovať takýto postup za arbitrárny. Pokiaľ ţalobcovia poukazovali na Nález Ústavného súdu SR z
- mája 2004 sp. zn. I. ÚS 226/03 týkajúci sa poţiadavky riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia, treba uviesť, ţe podľa názoru dovolacieho súdu, odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia jasne uviedol, ktoré dôkazy povaţoval za rozhodujúce, z akých záverov vychádzal, podľa ktorých ustanovení právneho predpisu vec posúdil a ako tieto ustanovenia interpretoval. Dostatočne a presvedčivo odôvodnil, prečo nemoţno nárok ţalobcov povaţovať za dôvodný a vyhovieť mu. Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel preto k záveru, ţe skutkové a právne závery odvolacieho súdu nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a teda, ţe k porušeniu práva ţalobcov na spravodlivý proces v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v posudzovanej veci nedošlo. Dovolatelia teda neopodstatnene namietali, ţe súdy niţších stupňov im nesprávnym postupom odňali moţnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Dovolací súd nezistil ani existenciu ţiadneho ďalšieho dôvodu obsiahnutého v taxatívnom výpočte uvedenom pod písmenami a/ aţ e/ a g/ § 237 O.s.p. Dovolanie v tejto veci preto ani podľa týchto zákonných ustanovení prípustné nie je. Napokon dovolatelia vady uvedené v týchto zákonných ustanoveniach ani nenamietali. 6 Cdo 248/2010 6 So zreteľom na vyššie uvedené dôvody moţno uzavrieť, ţe dovolanie ţalobcov smerovalo proti rozsudku odvolacieho súdu, proti ktorému podľa § 238 ods. 5 O.s.p. prípustné nie je; keďţe neboli zistené ani dôvody prípustnosti uvedené v § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky ich dovolanie ako neprípustné odmietol (§ 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p.). V dovolacom konaní úspešnej ţalovanej vzniklo právo na náhradu trov konania voči ţalobcom, ktorí úspech nemali (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd jej však náhradu trov dovolacieho konania nepriznal, lebo nepodala návrh na ich priznanie (§ 151 ods. 1 O.s.p.). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
- P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
- júna 2011 JUDr. Ladislav G ó r á s z, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia : Bc. Patrícia Špacírová