1 a § 486 Občianskeho zákonníka určenia, ţe je podielovým spoluvlastníkom v podiele 1/10-iny nehnuteľnosti – rodinného domu č. súp. X., postaveného na pozemku KN-C č. 267/1 – zastavané plochy a nádvoria o výmere 400 m2 a pozemkov zobrazených ako KN-C parc. č. 267/1 – zastavané plochy a nádvoria o výmere 400 m2 a parc. č. 267/2 – záhrady o výmere 298 m2, všetky zapísané na LV č. X., kat. úz. K.. Uviedol, ţe zákonné ustanovenia poskytujú osobitný spôsob ochrany oprávnenému dedičovi, s ktorým sa však v rámci dedičského konania nekonalo, táto zákonná úprava však nestotoţňuje ochranu oprávneného dediča s ochranou vlastníka. Všeobecná úprava ochrany oprávneného dediča sa odlišuje v tom, ţe právo dediča na vydanie dedičstva sa premlčuje v trojročnej premlčacej dobe 2 5 Cdo 158/2011 od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým dedičské konanie skončilo, a vlastnícke právo sa zásadne nepremlčuje. Účastníkmi hmotnoprávneho vzťahu vyplývajúceho z § 485 Občianskeho zákonníka sú na jednej strane oprávnený dedič a na strane druhej ten, kto
dedičského rozhodnutia dedičstvo nadobudol. Predpokladom úspešného uplatnenia práva oprávneného dediča je jednak to, ţe dedičské konanie voči nepravému dedičovi bolo právoplatne skončené, ktorý predpoklad v spore splnený bol. Ďalším predpokladom je, ţe oprávnený dedič si uplatňuje svoj nárok zákonom stanoveným spôsobom. Tento predpoklad zo strany ţalobcu, ako jediného právneho nástupcu jedného zo zákonných dedičov poručiteľa v III. dedičskej skupine s podielom vo veľkosti I/l0-iny, ktorý nebol účastníkom dedičského konania, naplnený nebol.
názoru súdu, určovacia ţaloba nemôţe sama o sebe nahradiť ţalobu o vydanie dedičstva ako zákonom predpokladaný spôsob uplatnenia práv oprávneného dediča. Ţaloba na vydanie dedičstva je svojím charakterom obdobná ţalobe na vydanie bezdôvodného obohatenia, keďţe aj povinnosť nepravého dediča vydať všetko, čo z dedičstva má, sa riadi zásadami o bezdôvodnom obohatení a jej účelom je dosiahnuť to, aby nepravý dedič nemal majetkový prospech na úkor oprávneného dediča. Uvedené sa dá docieliť naturálnou reštitúciou a ak to nie je dobre moţné, tak
1 Občianskeho zákonníka má byť oprávnenému dedičovi poskytnutá peňaţná náhrada. Ţaloba o určenie vlastníckeho práva nemôţe nahradiť ţalobu na vydanie dedičstva, ak moţno ţalovať na plnenie, nemá spravidla ţalobca naliehavý právny záujem na určení existencie práva. Uţ z uvedeného dôvodu musel okresný súd ţalobu zamietnuť ako nedôvodnú, keďţe ţaloba nezodpovedala zákonom predpokladanému spôsobu ochrany. Okrem toho, ak sa ţalobca domáhal deklarovania existencie svojho spoluvlastníckeho práva aj voči ţalovanému 1/, tento v spore nemohol byť pasívne vecne legitimovaný, keďţe uţ v čase začatia konania nebol zapísaný ako vlastník sporných nehnuteľností a tento stav trval aj pri vyhlásení rozsudku. Ţalobu voči ţalobkyni 2/ súd povaţoval taktieţ za nedôvodnú, keďţe bolo preukázané, ţe táto sa narodila aţ v čase, keď uţ nesporne ţalobca so svojimi rodičmi nebýval v K., odkiaľ sa odsťahovali koncom roka
ustanovenia § 126 a nasl. OZ) oproti špeciálnej úprave ochrany oprávneného dediča v § 485 sa odlišuje v tom, ţe právo dediča na vydanie dedičstva sa premlčuje v 3-ročnej premlčacej dobe od právoplatnosti rozhodnutia. Navyše správne bola ţaloba voči ţalovanému 1/ zamietnutá aj pre nedostatok jeho pasívnej vecnej legitimácie. Ţalovaný 1/ v čase začatia konania nebol vlastníkom ţalovaných nehnuteľností, vlastníčkou bola len ţalovaná 2/. Preto len ţalovaná 2/ mohla byť v spore v zmysle § 486 Občianskeho zákonníka pasívne vecne legitimovaná ako účastníčka konania. Okresný súd správne skúmal dobromyseľnosť pri nadobudnutí darovaných nehnuteľností (dobromyseľnosť nadobudnutia), čo je základný predpoklad úspešnosti nároku na vydanie dedičstva od nepravého dediča. Vykonaným dokazovaním však bolo preukázané, ţe ţalovaná v 2/. rade nemala vedomosť o ţalobcovi, ani o tom, ţe časť spornej nehnuteľnosti, ktorú získala od ţalovaného 1/ darovacou zmluvou, mala v určitom podiele pripadnúť inému, neţ ţalovanému 1/, v tomto prípade otcovi ţalobcu, resp. samotnému ţalobcovi. I keď vedomosť ţalovaného 1/ 4 5 Cdo 158/2011 o existencii ţalobcu nemoţno poprieť, bol správny záver okresného súdu o tom, ţe ţalovaný 1/ ţalovanú 2/ o existencii ţalobcu neinformoval, a to aj z dôvodu jeho negatívneho postoja voči nemu. To, ţe nadobúdateľ dedičstva nie je dobromyseľný, musí byť bezpečne preukázané, lebo len vtedy má oprávnený opomenutý dedič voči nepravému dedičovi právo na vydanie majetku z dedičstva
zásad o bezdôvodnom obohatení. Keďţe nebolo preukázané, ţeby ţalovaná 2/ aj pri zachovaní obvyklej starostlivosti vedela v čase uzatvárania darovacej zmluvy, ţe sporné nehnuteľnosti mali v určitom podiele pripadnúť aj niekomu inému, správne súd prvého stupňa zamietol ţalobu aj proti ţalovanej 2. Tento rozsudok odvolacieho súdu napadol ţalobca dovolaním, v ktorom uviedol, ţe v konaní došlo k procesnej vade uvedenej v § 237 písm. f/ O.s.p. a dovolanie odôvodnil s poukazom na § 241 ods. 1 písm. a/, b/, c/ O.s.p. Procesnú nesprávnosť konania súdov videl dovolateľ v tom, ţe nebol dodrţaný postup
2 O.s.p. zo strany súdu prvého stupňa a v tom smere poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa
1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci.
3 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky
3 a 4 O.s.p. Dovolaním odporcu nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu (§ 238 ods. 1 O.s.p.), ani rozsudok vydaný vo veci, v ktorej by uţ dovolací súd vyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané (§ 238 ods. 2 O.s.p.). Napadnutý rozsudok nie je ani rozsudkom uvedeným v § 238 ods. 3 O.s.p. Prípustnosť dovolania odporcu preto z týchto ustanovení nemoţno vyvodiť. So zreteľom na § 242 ods. 1 O.s.p. dovolací súd (ex offo) skúmal, či v konaní nedošlo k procesnej vade v zmysle § 237 O.s.p. O vadu tejto povahy ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Dovolateľ procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. nenamietal a ţiadna z týchto vád ani v dovolacom konaní nevyšla najavo. Prípustnosť dovolania odporcu preto z týchto ustanovení nevyplýva. S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti, ktorých sa mali dopustiť súdy oboch niţších stupňov, sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či postupom súdu nebola dovolateľovi odňatá moţnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.). 6 5 Cdo 158/2011 Odňatím moţnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. sa rozumie procesne nesprávny postup súdu, ktorý má za následok znemoţnenie realizácie tých procesných oprávnení účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. Dovolací súd z obsahu spisu nezistil, ţe by konanie pred súdmi niţších stupňov bolo postihnuté procesnou vadou, znemoţňujúcou ţalobcovi realizáciu jeho procesných práv. Dovolateľ namieta, ţe k odňatiu moţnosti konať pred súdom došlo tým, ţe súd prvého stupňa nedodrţal postup stanovený v § 118 ods. 2 O.s.p. a ani odvolací súd túto procesnú nesprávnosť neodstránil, pričom v tomto smere poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 17. februára 2011 sp.zn. 3 MCdo 18/2010. V uvedenom rozhodnutí dovolací súd uviedol, ţe „v nedodrţaní postupu
2 O.s.p., ku ktorému došlo v danej veci, treba vidieť procesnú nesprávnosť, ktorá so zreteľom na individuálne okolnosti preskúmavanej veci (II. ÚS 261/06) viedla k zmareniu účelu sledovaného týmto zákonným ustanovením a neprispela k predvídateľnosti postupu a rozhodnutia súdu prvého stupňa“. Uţ zo samotného znenia odôvodnenia tohto rozhodnutia je zrejmé, ţe k procesnej nesprávnosti malo prísť so zreteľom na individuálne okolnosti preskúmavanej veci, nemoţno však v neuvedení takéhoto postupu konkrétne do zápisnice o pojednávaní súdu, vidieť bez ďalšieho vadu konania, tak ako to má na mysli ustanovenie § 237 písm. f/ O.s.p. V zmysle § 118 ods. 2 O.s.p. predseda senátu alebo samosudca
doterajších výsledkov konania uvedie, ktoré právne významné skutkové tvrdenia účastníkov je moţné povaţovať za zhodné, ktoré právne významné skutkové tvrdenia zostali sporné a ktoré z navrhnutých dôkazov budú vykonané a ktoré dôkazy súd nevykoná, aj keď ich účastníci navrhli. Citovaný § 118 ods. 2 O.s.p. ukladá súdu povinnosť oboznámiť účastníkov konania na pojednávaní s predbeţným zhrnutím sporných a nesporných skutkových okolností a tieţ s predbeţným náhľadom súdu na to, ktoré z navrhnutých dôkazov treba vykonať a ktoré vykonané nebudú. Účastníkom konania sa tým má vytvoriť moţnosť, aby tomu, s čím ich oboznámil súd, prispôsobili ich ďalší procesný postup v konaní. 7 5 Cdo 158/2011 Z obsahu zápisníc o pojednávaní na súde prvého stupňa dňa 18. októbra 2010 (č.l. 44) a dňa 22. novembra 2010 (č.l. 61) vyplýva, ţe v konaní sudca oboznámil na začiatku pojednávania písomnosti predloţené účastníkmi, týchto vypočul, ako aj vyhovel navrhnutému dokazovaniu, a to tým, ţe predvolal i dodatočne (písomne) navrhnutých svedkov. Z obsahu zápisnice o pojednávaní dňa 22. novembra 2010, na ktorom vyhlásil súd prvého stupňa svoje rozhodnutie je zrejmé, ţe účastníci boli poučení
4 O.s p. a zhodne uviedli, ţe nemajú ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania. Dovolací súd dáva do pozornosti, ţe sporové konanie je vedené zásadou aktívnej účasti účastníkov konania, (účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná - § 120 ods. 1, veta prvá a druhá O.s.p.) Výnimočne môţe súd vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci (§ 120 ods. 1, veta tretia O.s.p.). Pre konanie na odvolacom súde, vzhľadom na jeho preskúmavací charakter, neplatia ustanovenia § 118 ods. 2 O. s.p. a § 120 ods. 4 O.s.p., naviac za situácie, kedy odvolací súd s výnimkami, uvedenými v § 214 ods. 1 O.s.p. (ktoré však nie sú dané v predmetnej veci) môţe o odvolaní rozhodnúť i bez nariadenia pojednávania, tak ako sa stalo v súdenej veci. Z uvedeného dovolací súd dospel k záveru, ţe v konaní súdov niţších stupňov nedošlo k odňatiu prístupu ţalobcu súdu a tým i k ním namietanej vade
f/ O. s.p. Dovolateľ ďalej odňatie moţnosti konať pred súdom a porušenie práva na spravodlivý proces vyvodzoval z toho, ţe odvolací súd nedostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie, a nevyporiadal sa s jeho podstatným argumentmi. Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe ani táto námietka ţalobcu nie je dôvodná.
2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. 8 5 Cdo 158/2011 To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu teda nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z
2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môţe sa v odôvodnení obmedziť len na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Ustanovením § 219 ods. 2 O.s.p. je odvolaciemu súdu daná moţnosť vypracovania tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Moţnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je podmienená tým, ţe odvolací súd sa v plnom rozsahu stotoţní s dôvodmi rozhodnutia súdu prvého stupňa, a to po skutkovej, ako aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne nestotoţní s týmito závermi, neprichádza do úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia. Môţe síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu prvého stupňa, toto doplnenie však nemôţe byť v rozpore so závermi súdu prvého stupňa, môţe ho iba dopĺňať v tom zmysle, ţe ďalšie závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvého stupňa. Odvolací súd prirodzene musí odpovedať na podstatné a právne významné dôvody odvolania a nemôţe sa obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplniť ďalšie dôvody. Inak sa dostane 9 5 Cdo 158/2011 mimo limitov práva na spravodlivý proces, ktoré je chránené nielen čl. 46 ods. 1 ústavy, ale aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov niţších stupňov zodpovedajú vyššie uvedeným poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil. Súd prvého stupňa uviedol, ţe návrh zamietol z dôvodu, ţe ţalovaný 1/ nie je v spore pasívne legitimovaný, pretoţe v čase rozhodovania súdu nebol vlastníkom nehnuteľnosti, ku ktorej vlastníctva sa ţalobca domáhal. Ďalej mal za to, ţe ţalovaná 2/ bola dobromyseľná pri nadobúdaní predmetných nehnuteľností, a preto nebola povinná ich vydať. S odôvodnením rozsudku súdu prvého stupňa sa stotoţnil aj odvolací súd. Ich rozhodnutia nemoţno povaţovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretoţe súdy sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlili od znenia príslušných ustanovení a nepopreli ich účel a význam. Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe skutkové a právne závery súdu prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a preto aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu ako celok s poukazom na ustanovenia § 219 ods. 2 O.s.p. spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p.). Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie
predstáv odporcu. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, ţe dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotoţňuje, nemôţe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06). Ţalobca ďalej namietal, ţe napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym 10 5 Cdo 158/2011 právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia ţalobcu boli opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), nezakladali by ale prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)pouţil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo). Vzhľadom na uvedené moţno preto zhrnúť, ţe v danom prípade prípustnosť dovolania nemoţno vyvodiť z ustanovenia § 238 O.s.p., a iné vady konania v zmysle § 237 O.s.p. neboli dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie ţalobcu v súlade s § 218 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p., ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým rozsudkom odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti. V dovolacom konaní úspešným ţalovaným 1/, 2/ vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti ţalobcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd priznal ţalovaným 1/, 2/ náhradu trov dovolacieho konania spočívajúcu v odmene advokáta za 1 úkon právnej sluţby, ktorú im poskytol vypracovaním vyjadrenia k dovolaniu ţalobcu (§ 14 ods. 1 písm. b/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych sluţieb). Základnú sadzbu tarifnej odmeny za tento úkon právnej sluţby určil vo výške 55,49 €, čo s náhradou výdavkov za miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné 7,41 € a po pripočítaní DPH v sume 12,58 € predstavuje spolu 75,48 €. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. 11 5 Cdo 158/2011 V Bratislave 27. februára 2013 JUDr. Soňa Mesiarkinová, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.