názoru súdu prvého stupňa, nebolo moţné cudzie rozhodnutie vykonať a ţiadosť o udelenie poverenia súd musel v plnom rozsahu zamietnuť. Na odvolanie oprávneného Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „odvolací súd“) uznesením z 25. januára 2012 sp. zn. 2 CoE 244/2011 napadnuté uznesenie potvrdil. V odôvodnení svojho rozhodnutia sa stotoţnil s dôvodmi uvedenými súdom prvého stupňa (§ 219 ods. 2 O.s.p.) a dodal, ţe v danom prípade bolo potrebné skúmať aj otázku uznania cudzieho rozhodcovského rozhodnutia. Uviedol, ţe neobstojí obrana oprávneného spočívajúca v tvrdení, ţe z ustanovenia ZRŘ (zák. č. 216/1994 Sb.) nevyplýva pre rozhodcu povinnosť zasielať ţalobu ţalovanej a navyše nekvalifikovanou formou. Odvolací súd poukázal na obsah čl. II bod 2.1 Rozhodcovskej doloţky v spojení s ustanovením § 19 ods. 1 ZRŘ, z ktorého vyplýva, ţe rozhodcovské konanie v predmetnom prípade bude prebiehať
rozhodcovského poriadku upraveného v čl. II. doloţky. Pritom v čl. II bod 2.4 doloţky označeného ako „Doručovanie“ sa v bode 2.4.3 uvádza, ţe rozhodca doručuje účastníkom konania spravidla do vlastných rúk a to na naposledy známu adresu, ktorú strana uviedla, poprípade jej právnemu zástupcovi. Všetky písomnosti týkajúce sa rozhodcovského konania sa povaţujú za doručené aj v prípade, ţe adresát odmietol písomnosť prevziať alebo cez oznámenie poštového úradu písomnosť v úloţnej dobe nevyzdvihol alebo iným spôsobom doručenie písomnosti zmaril (napr. neoznámenou zmenou sídla alebo adresy uvedenej pre doručovanie, neoznámenou zmenou zástupcu a pod.), a to dňom odmietnutia prevzatia písomnosti alebo posledným dňom úloţnej lehoty oznámenej poštovým úradom, a to aj v prípade, ţe sa adresát o uloţení zásielky nedozvedel. Ďalej odvolací súd poznamenal, ţe v konaní nebolo preukázané, ţe rozhodca postupoval
citovaného článku Rozhodcovskej doloţky, keďţe v rozhodcovskom spise sa nenachádza dôkaz o doručení ţaloby ţalovanej. Bez toho, aby sa ţalovaná (povinná) vôbec dozvedela o začatí rozhodcovského konania, nemohla sa k ţalobe vyjadrovať, nemohla predkladať písomné dôkazy a materiály, na základe ktorých rozhodca v konaní rozhodoval (čl. II bod 2.4.5.). Ţalovaná nemohla napríklad ani vyuţiť oprávnenie zoznámiť sa s obsahom spisu (čl. II bod 2.5.3.). Ţalovanej preto
názoru odvolacieho súdu nebola poskytnutá rovnaká príleţitosť k uplatneniu jej práv tak, ako to vyţaduje ustanovenie § 19 ods. 2 ZRŘ. Z uvedeného odvolací súd vyvodil záver, ţe nebola splnená podmienka pre uznanie a výkon rozhodcovského rozsudku (nálezu) v zmysle čl. 23 písm. c/ Zmluvy. Keďţe oprávnený nepreukázal splnenie podmienok
čl. 22 a 23 2 Cdo 329/2012 3 Zmluvy, exekučný súd správne rozhodol, keď návrh na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Odvolací súd preto napadnuté uznesenie exekučného súdu ako vecne správne potvrdil s poukazom na § 219 ods. 1 O.s.p. Proti uzneseniu odvolacieho súdu podal oprávnený dovolanie, prípustnosť ktorého vyvodzoval z § 239 ods. 2 písm. c/ O.s.p. Uviedol, ţe jeho mimoriadny opravný prostriedok je prípustný, lebo odvolací súd potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa, ktorým je cudzie rozhodnutie (z materiálneho hľadiska) vyhlásené za nevykonateľné na území Slovenskej republiky. Oprávnený v dovolaní spochybňoval správnosť právnych záverov rozhodnutí súdov oboch niţších stupňov a tvrdil, ţe konanie je postihnuté inou právnou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O.s.p.). Namietal, ţe rozhodca postupoval v súlade s právnymi predpismi Českej republiky, lebo ZRŘ nevyţaduje zasielanie ţaloby ţalovanej a uţ vôbec nie kvalifikovanou formou (napr. doporučene alebo do vlastných rúk). Tvrdil, ţe takýto postup umoţňovali aj dohodnuté pravidlá rozhodcovského konania. Pokiaľ teda rozhodcovský súd zaslal výzvu obyčajne, tak postupoval úplne v súlade s ZRŘ a dokonca v prospech povinnej nad rámec povinností ustanovených v ZRŘ a tieţ v súlade s dohodnutými pravidlami rozhodcovského konania. V závere dovolateľ namietal aj nespreskúmateľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu, keď tvrdil, ţe sa odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia nijak nevysporiadal s jeho argumentmi a nesprávne automaticky prevzal argumentáciu súdu prvého stupňa. Oprávnený preto navrhol, aby dovolací súd zrušil napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu, prípadne ho zmenil tak, ţe sa uznesenie súdu prvého stupňa zrušuje, a priznal oprávnenému náhradu trov dovolacieho konania. Povinná ani súdny exekútor sa k podanému dovolaniu nevyjadrili. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podal včas oprávnený zastúpený v súlade s § 241 ods. 1 veta druhá O.s.p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V zmysle § 239 ods. 2 písm. c/ O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu 2 Cdo 329/2012 4 prvého stupňa, ak ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky. V zmysle čl. 22 písm. c/ Zmluvy zmluvné strany uznávajú a vykonávajú na svojom území za podmienok ustanovených v tejto zmluve rozhodcovské nálezy vydané v rozhodcovskom konaní.
čl. 24 ods. 3 Zmluvy súd, ktorý rozhoduje o uznaní a nariadení výkonu rozhodnutia, sa obmedzí na zistenie, či boli splnené podmienky uvedené v článkoch 22 a 23, a ak zistí, ţe tieto podmienky sú splnené, rozhodnutie uzná alebo nariadi jeho výkon.
4 zákona č. 233/1995 Zb. (Exekučný poriadok) cudzí exekučný titul uznáva príslušný súd tak, ţe vydá poverenie na vykonanie exekúcie. V predmetnej veci exekučný súd zamietol ţiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na základe cudzieho rozhodnutia. Uznesenie odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené takéto uznesenie exekučného súdu, je v dôsledku toho uznesením uvedeným v § 239 ods. 2 písm. c/ O.s.p., proti ktorému je dovolanie procesne prípustné. V zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. môţe byť dovolanie podané iba z dôvodov, ţe a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní uplatnenými dôvodmi. Obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými vadami uvedenými v § 237 O.s.p. a tieţ tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len
toho, ako ich dovolateľ označil, ale
obsahu tohto opravného prostriedku. Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 druhá veta O.s.p.) skúmať vţdy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., zaoberal sa dovolací súd otázkou, či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ aţ g/ O.s.p. (t.j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka byť účastníkom konania, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého 2 Cdo 329/2012 5 účastníka, o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, prípad nedostatku návrhu na začatie konania tam, kde konanie sa mohlo začať len na takýto návrh, prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať, alebo prípad rozhodovania vylúčeným sudcom či súdom nesprávne obsadeným). Dovolateľ vady v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/, g/ O.s.p. nenamietal a tieto vady nezistil ani dovolací súd. Z obsahu dovolania moţno vyvodiť, ţe oprávnený v danej veci namietal procesnú vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. a jej existenciu videl v tom ţe, sa odvolací súd nijak nevysporiadal s jeho argumentmi uvedenými v odvolaní a nesprávne automaticky prevzal argumentáciu súdu prvého stupňa.
2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
2 O.s.p. ak tento zákon neustanovuje inak, pre konanie na odvolacom súde platia primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa.
2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môţe sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu však nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z
čl. 46 ods. 1 (ako aj
čl. 46 ods. 2) ústavy ale nepatrí právo účastníka konania doţadovať sa toho, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe námietky dovolateľa pokiaľ ide o odôvodnenie rozhodnutia (okresného, či krajského súdu) sú nedôvodné. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho uznesenia nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia v súlade s ustanovením § 219 ods. 2 O.s.p. skonštatoval správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvého stupňa a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia prvostupňového súdu doplnil ďalšie dôvody, pre ktoré toto rozhodnutie potvrdil. Jeho rozhodnutie nemoţno povaţovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené (a to aj čo sa týka vysporiadania sa s dôvodmi odvolania), resp. ústavne nekonformné, pretoţe odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov taktieţ neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky, iba skutočnosť, ţe dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotoţňuje, nemôţe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06). Skutkové a právne závery súdu nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu a rovnako aj rozhodnutie súdu prvého 2 Cdo 329/2012 7 stupňa ako celok spĺňa poţiadavky zákona na odôvodnenie rozsudku (§ 157 ods. 2, § 211 ods. 2, § 219 ods. 1, 2 O.s.p.). Dovolací súd s poukazom na vyššie uvedené existenciu vady v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. nezistil. Oprávnený v dovolaní ďalej namietal, ţe konanie bolo postihnuté inou vadou (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Inou vadou konania je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť, ktorej základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní. Oprávnený však túto vadu v dovolaní nešpecifikoval a dovolací súd ju v konaní nezistil. Z dovolania oprávneného je ďalej zrejmé, ţe namieta nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe v danej veci nešlo o prípad zamietnutia ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v procesnej situácii, v ktorej pre toto zamietnutie neboli splnené zákonné predpoklady. Súdy správne skúmali, či v danej veci boli splnené podmienky pre zamietnutie ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a to posudzovaním formálnej vykonateľnosti exekučného titulu. V exekučnom konaní tak realizovali svoje oprávnenie vyplývajúce zo zákona a to z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t.j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom, respektíve medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná. V prejednávanej veci je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok (nález) 2 Cdo 329/2012 8 číslo spisu X. vydaný 26. mája 2008 rozhodcom Mgr. R. S.. Právomoc rozhodcovského súdu k prejednaniu sporu bola účastníkmi zaloţená rozhodcovskou doloţkou z 20. decembra 2006 ako prílohou k zmluve o úvere č. 3207020912 zo dňa 20. decembra 2006. Súčasťou rozhodcovskej doloţky je dojednanie v článku II bod 2.4.3., v ktorom je ustanovené, ţe rozhodca doručuje účastníkom konania spravidla do vlastných rúk, a to na posledne známu adresu, ktorú strana uviedla, poprípade právnemu zástupcovi. Všetky písomnosti týkajúce sa rozhodcovského konania sa povaţujú za doručené i v prípade, ţe adresát odmietol písomnosť prevziať alebo aj napriek oznámeniu poštového úradu písomnosť v úloţnej dobe nevyzdvihol alebo iným spôsobom doručenie písomnosti zmaril, a to dňom odmietnutia prevzatia písomnosti alebo posledným dňom úloţnej lehoty oznámenej poštovým úradom, a to i v prípade, ţe sa adresát o uloţení zásielky nedozvedel.
čl. II bod 2.4.4. Rozhodcovskej doloţky náhradné doručovanie všetkých dokumentov a rozhodnutia rozhodcu, ako aj rozhodcovského nálezu
ustanovenia O.s.p. je moţné, a to pre fyzické i právnické osoby. Z obsahu rozhodcovského spisu súdy niţších stupňov zistili, ţe nie je preukázané zaslanie ani doručenie výzvy na vyjadrenie sa k ţalobe zo 6. marca 2008.
ZRŘ majú strany v rozhodcovskom konaní rovnaké postavenie a musí im byť daná príleţitosť k uplatneniu ich práv.
1 ZRŘ sa strany môţu dohodnúť na postupe, ktorým majú rozhodcovia viesť konanie. Otázky riadenia môţu byť rozhodnuté predsedajúcim rozhodcom, ak k tomu bol splnomocnený stranami alebo všetkými rozhodcami.
2 ZRŘ ak nie je uzavretá dohoda
odseku 1, postupujú rozhodcovia v konaní postupom, ktorý povaţujú za vhodný. Vedú rozhodcovské konanie tak, aby bez zbytočných formalít a pri poskytnutí rovnakej príleţitosti na uplatnenie práv všetkým stranám bol zistený skutkový stav veci potrebný pre rozhodnutie sporu. V zmysle čl. 22 písm. c/ Zmluvy zmluvné strany uznávajú a vykonávajú na svojom území za podmienok ustanovených v tejto zmluve rozhodcovské nálezy vydané v rozhodcovskom konaní. Rozhodcovské nálezy vydané v rozhodcovskom konaní sa v zmysle čl. 23 dvojstrannej zmluvy uznávajú a vykonávajú, ak a/ rozhodcovský nález je právoplatný a vykonateľný
potvrdenia orgánu, ktorý rozhodnutie vydal; b/ justičné orgány druhej zmluvnej strany nevydali skôr právoplatné rozhodnutie alebo neuznali a nevykonali 2 Cdo 329/2012 9 rozhodnutie tretieho štátu v tej istej veci a medzi tými istými účastníkmi, c/ účastníkovi bola daná moţnosť riadne sa zúčastniť na konaní, najmä ak bol
právneho poriadku zmluvnej strany, kde sa konanie uskutočnilo, riadne a včas predvolaný na pojednávanie a rozhodnutie spolu s poučením o moţnosti podať proti nemu opravný prostriedok mu bolo riadne doručené, a v prípade procesnej nespôsobilosti bol riadne zastúpený, d/ na konanie nebola daná výlučná právomoc orgánov zmluvnej strany, na území ktorej sa o uznanie ţiada, e/ zmluvná strana, na území ktorej sa o uznanie alebo výkon ţiada, sa domnieva, ţe uznanie alebo výkon neohrozí jej zvrchovanosť alebo bezpečnosť alebo nebude v rozpore s jej verejným poriadkom.
čl. 24 ods. 2 dvojstrannej zmluvy sa výkon rozhodnutia vrátane náleţitostí návrhu na výkon rozhodnutia a dokladov, ktoré je potrebné k návrhu pripojiť, ako aj moţnosť povinného podať proti výkonu rozhodnutia námietky, spravujú právnym poriadkom zmluvnej strany, na území ktorej sa má rozhodnutie vykonať.
čl. 24 ods. 3 Zmluvy súd, ktorý rozhoduje o uznaní a nariadení výkonu rozhodnutia, sa obmedzí na zistenie, či boli splnené podmienky uvedené v článkoch 22 a 23, a ak zistí, ţe tieto podmienky sú splnené, rozhodnutie uzná alebo nariadi jeho výkon. Cudzí rozhodcovský rozsudok je na účely tohto zákona rozhodcovské rozhodnutie, ktorým sa rozhodlo v rozhodcovskom konaní o veci samej a bolo vydané na území iného štátu ako Slovenskej republiky (§ 46 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z.). Uznaním cudzieho rozhodcovského rozhodnutia sa rozumie priznanie tých istých účinkov cudziemu rozhodcovskému rozhodnutiu, ako tuzemskému rozhodcovskému rozhodnutiu. Pri skúmaní, či takéto rozhodnutie moţno uznať, neprichádza do úvahy posudzovanie jeho vecnej stránky. Ak však došlo v konaní k zásadným procesným vadám a k závaţnému porušeniu práva na spravodlivý proces (v súvislosti s tým viď tieţ čl. 23 písm. c/ dvojstrannej zmluvy) moţno uznanie rozhodcovského rozhodnutia odoprieť. S otázkou vytvorenia moţnosti účastníka zúčastniť sa rozhodcovského konania je spojená otázka riadneho doručovania jemu určených písomností. Doručenie písomnosti do zahraničia sa posudzuje
procesných predpisov miesta konania (legis fori). Samotný výkon cudzieho rozhodnutia sa však v plnej miere riadi právom štátu, v ktorom sa realizuje. Tým, ţe sa v predmetnej veci rozhodca neriadil hore uvedenými ustanoveniami (Zmluvy, zákona, rozhodcovskej doloţky), keď preukázateľne nedoručil ţalobný návrh ţalovanej, jej zamedzil moţnosť riadne sa zúčastniť na konaní v zmysle čl. 23 písm. c/ Zmluvy. Ţalovaná sa tak nemala moţnosť dozvedieť o začatí rozhodcovského konania, 2 Cdo 329/2012 10 nebolo jej umoţnené podať vo veci vyjadrenie, predkladať písomné dôkazy a materiály, ktoré by mohli ovplyvniť rozhodnutie rozhodcu a nemohla vyuţiť ani oprávnenie oboznámiť sa s obsahom spisu. Súdy niţších stupňov preto správne zhodnotili, ţe v danej veci nebola splnená podmienka pre uznanie a výkon rozhodcovského rozsudku (nálezu) v zmysle čl. 23 písm. c/ Zmluvy. Keďţe oprávnený nepreukázal splnenie podmienok
čl. 22 a 23 Zmluvy, odvolací súd správne potvrdil rozhodnutie exekučného súdu, ktorý návrh na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Vzhľadom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky v súlade s § 243b ods. 1 O.s.p. dovolanie oprávneného ako nedôvodné zamietol. V dovolacom konaní nebol oprávnený úspešný. Právo na náhradu trov dovolacieho konania vzniklo povinnej (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd však povinnej právo na náhradu trov dovolacieho konania voči oprávnenému nepriznal, pretoţe jej v dovolacom konaní ţiadne nevznikli. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 24. mája 2013 JUDr. Jozef Kolcun, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová 2 Cdo 329/2012 11
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.