1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zamietol ţalobu ţalobkyne, ktorou sa domáhala preskúmania zákonnosti upovedomenia o odloţení opakovaného oznámenia zo dňa
1 OSP tak, ţe v konaní neúspešnej ţalobkyni ich náhradu nepriznal. Proti rozsudku krajského súdu podala ţalobkyňa v zákonnej lehote odvolanie navrhujúc, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky zmenil napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave tak, ţe Upovedomenie o odloţení opakovaného oznámenia ţalovaného zo dňa
ţalobkyne bol daný dôvod na vyhovenie jej ţaloby. K zverejneným údajom v článku týţdenníka P.P. pod názvom „Expertka“ zo dňa 16. novembra 2007, ktorý
jej názoru vychádzal z nasledovných údajov ţalobkyne:
ktorého údaje súvisiace s dĺţkou predchádzajúcej praxe ţalobkyne a s okolnosťami jej vyslania do zahraničia (poskytnuté autorovi článku zo strany prevádzkovateľa) nie sú osobnými údajmi, nie je správny s poukazom na § 3 zákona č. 428/2002 Z. z.. Uviedla, ţe zákonom č. 428/2002 Z. z. sa prebrala Smernica Európskeho parlamentu a Rady 95/46/ES z
bodu 24 ktorého „pojem osobné údaje pouţívaný v článku 3 ods. 1 Smernice 95/46 sa
definície v jej článku 2 písm. a/ vzťahuje na akúkoľvek informáciu týkajúcu sa identifikovanej alebo identifikovateľnej fyzickej osoby. Pojem sa nepochybne vzťahuje na meno osoby v spojitosti s jej telefónnym číslom alebo informáciami o jej pracovných podmienkach alebo záľubách“. Z vyššie uvedeného je teda
ţalobkyne zrejmé, ţe osobnými údajmi, týkajúcimi sa ţalobkyne sú aj informácie o jej pracovnoprávnych vzťahoch. Osobnými údajmi v zmysle zákona č. 428/2002 Z. z. boli
ţalobkyne, preto aj údaje o dĺţke pracovnej praxe ţalobkyne u prevádzkovateľa ako aj o okolnostiach, súvisiacich s jej vyslaním na pozíciu národného experta v Úrade koordinátora EÚ pre boj s terorizmom. Takýmito osobnými údajmi ţalobkyne sú aj všetky údaje uvedené vyššie v písm. a/ aţ g/. Ţalobkyňa zastáva názor, ţe prevádzkovateľ sprístupnením jej osobných údajov, uvedených vyššie v písm. a/ aţ g/, medzi ktoré patrili aj informácie o dĺţke pracovnej praxe ţalobkyne u prevádzkovateľa ako aj o okolnostiach súvisiacich s jej vyslaním na pozíciu národného experta v Úrade koordinátora EÚ pre boj s terorizmom, porušil svoju povinnosť mlčanlivostí
428/2002 Z. z. ako aj ustanovenie § 7 tohto zákona. V dôsledku toho došlo k zásahu do jej základného práva na ochranu pred neoprávneným zhromaţďovaním, zverejňovaním alebo iným zneuţívaním údajov o svojej osobe, garantovaného čl. 19 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava SR“). Je pritom potrebné zvýrazniť, ţe k porušeniu § 7 a § 18 zákona č. 428/2002 Z. z. došlo aj v prípade 5Sži/2/2010 5 sprístupnenia údajov uvedených v písm. a/, f/ a g/ tohto oznámenia prevádzkovateľom, a to bez ohľadu na fakt, ţe dotazujúcemu novinárovi uţ boli známe v čase jeho komunikácie s prevádzkovateľom. Zákon č. 428/2002 Z. z. v ustanovení § 18 totiţ neoslobodzuje prevádzkovateľa od povinnosti mlčanlivosti v prípade ak osobné údaje, ktoré spracúva, uţ boli predtým sprístupnené tretím osobám zo strany iných subjektov. Záver ţalovaného,
ktorého prevádzkovateľ ako jeden zo zdrojov informácií predmetného článku nepostupoval v rozpore s dikciou zákona č. 428/2002 Z. z., nie je preto správny pričom spočíva na nesprávnom výklade tak ustanovenia § 3 zákona č. 428/2002 Z. z., ako aj ustanovení zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám (ustanovenie § 9 ods. 3 a § 13 tohto zákona). Dôsledkom nesprávnej interpretácie uvedených predpisov bolo porušenie § 45 ods. 13 a § 46 ods. 2 písm. b/ zákona č. 428/2002 Z. z. spočívajúce v tom, ţe neboli v danej veci aplikované, napriek tomu, ţe prevádzkovateľ sa dopustil vyššie citovaných porušení zákona č. 428/2002 Z. z.. Sprístupňovanie informácií o praxi ţalobkyne u prevádzkovateľa, o okolnostiach súvisiacich s jej vyslaním za národnú expertku ako aj ostatných osobných údajov uvedených vyššie v písm. a/ aţ g/ neustanovuje prevádzkovateľovi ţiadny zákon, a ako ţalobkyňa uvádza sprístupnenie svojich osobných údajov prevádzkovateľovi neodsúhlasila (prevádzkovateľ ţalobkyňu o vyslovenie súhlasu ani len nepoţiadal). Ţalobkyňa ďalej poukázala, ţe zo strany ţalovaného nedostatočným šetrením celej veci došlo k porušeniu ustanovenia § 45 ods. 12 zákona č. 428/2002 Z. z. z dôvodu, ţe ţalovaný sa uspokojil s odpoveďou prevádzkovateľa, ţe mu iný zdroj informácií nie je známy.
ţalobkyne ţalovaný bol v takej situácii povinný skúmať nakladanie s jej osobným spisom, z ktorého by mal byť zrejmý dátum, meno priezvisko, zaradenie oprávnenej osoby, účel nazerania do osobného spisu, príp. či nazerajúcej osobe boli vyhotovené fotokópie dokladov, čo potvrdzuje svojím podpisom. Následne mal ţalovaný preveriť či zo strany osôb, ktoré sa oboznamovali so spisom ţalobkyne, nedošlo k úniku osobných údajov ţalobkyne. K odloţeniu opakovaného oznámenia ţalovaným z dôvodu, ţe toto údajne neobsahovalo nové skutočnosti, pokiaľ ide o dôkazy,
ktorých „iným zdrojom“ článku „Expertka“ mal byť JUDr. M. V. a kde dospel ţalovaný k záveru, ţe nešlo o nové skutočnosti, nakoľko mali byť ţalobkyni známe v čase šetrenia oznámenia a z dôvodu, ţe vec, ktorej sa oznámenie týka prejednáva orgán činný v trestnom konaní povaţuje ţalobkyňa za nesprávne, kde v Upovedomení si
nej ţalovaný hľadal zámienku pre to, aby sa jej oznámeniami nemusel vecne zaoberať a k druhému dôvodu uviedla, ţe vec ktorá sa týkala jej oznámenia 5Sži/2/2010 6 neprejednával v čase odloţenia Opakovaného oznámenia ţiadny orgán činný v trestnom konaní. Z uvedeného je zrejmé, ţe vrchný inšpektor ţalovaného mal na základe Opakovaného oznámenia
14 zákona č. 428/2002 Z. z. riadne preskúmať oznámenie a aj či bolo riadne vybavené. Opakované oznámenie nemalo byť preto v ţiadnom prípade odloţené
4 písm. e/ zákona č. 428/2002 Z. z.. Nakoľko však k takému odloţeniu došlo neostáva nič iné neţ konštatovať, ţe Upovedomením došlo zo strany ţalovaného k porušeniu § 45 ods. 14 ako aj § 45 ods. 4 písm. e/ zákona č. 428/2002 Z. z.. Navyše
ţalobkyne ţalovaný v zmysle čl. 28 Smernice ani nebol oprávnený odloţiť (teda vecne nevybaviť) jej Opakované oznámenie (ţalobu) podanú
čl. 28 ods. 4 Smernice. Ak by mu aj zákon v danom prípade umoţňoval Opakované oznámenie odloţiť (čo ţalobkyňa z dôvodov vyššie uvedených odmietla), bol ţalovaný povinný postupovať v zmysle Smernice (pravidiel jej priameho účinku) a Opakované oznámenie riadne prešetriť. Ďalej uviedla, ţe vyšetrovanie skutku odlišného oproti skutku uvádzanému v oznámení orgánmi činnými v trestnom konaní nezaloţilo oprávnenie ţalovaného na odloţenie opakovaného oznámenia ţalobkyne, nakoľko to ustanovenie § 45 ods. 4 písm. a/ zákona č. 428/2002 Z. z. nepredpokladá. Keďţe však ţalovaný v danom prípade odloţil opakované oznámenie ţalobkyne
4 písm. a/ zákona č. 428/2002 Z. z. je zrejmé, ţe došlo k porušeniu tohto ustanovenia zákona. Keďţe došlo k odloţeniu Opakovaného oznámenia je aj zjavné, ţe nebolo riadne preskúmané postupom ustanoveným v § 45 ods. 14 zákona č. 428/2002 Z. z.. Je však zrejmé, ţe Opakované oznámenie riadne preskúmané byť malo (keďţe dôvody na jeho odloţenie neboli) a keďţe k tomu nedošlo moţno konštatovať, ţe v konaní ţalovaného o Opakovanom oznámení došlo aj k porušeniu § 45 ods. 14 zákona č. 428/2002 Z. z.. Taktieţ ţalovaný v zmysle čl. 28 Smernice nebol oprávnený odloţiť (teda vecne nevybaviť) Opakované oznámenie (ţalobu) ţalobkyňou podanú
čl. 28 ods. 4 Smernice. Ak by aj ţalovanému zákon v danom prípade umoţňoval Opakované oznámenie odloţiť (čo ţalobkyňa z dôvodov vyššie uvedených odmietla) bol ţalovaný povinný postupovať v zmysle Smernice (pravidiel jej priameho účinku) a Opakované oznámenie riadne prešetriť.
ţalobkyne rozsudok krajského súdu nie je riadne odôvodnený, a preto je nepreskúmateľný. Rozhodnutím
jej názoru došlo k porušeniu § 157 ods. 2 OSP za súčasného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru, čo
názoru ţalobkyne zakladá vadu konania v zmysle § 205 ods. 2 písm. b/ OSP z dôvodu, ţe krajský súd sa odôvodnením rozsudku zaoberal iba námietkou ţalobkyne uvedenou v časti II bod 2 odvolania. S námietkami uvedenými v časti II bod
ktorých zákon č. 211/2000 Z. z. neoprávňoval prevádzkovateľa sprístupniť jej osobné údaje uvedené v časti II bod. 2 odvolania písm. a/ aţ g/ autorovi článku „Expertka“. Na záver navrhla konanie prerušiť z dôvodu podania návrhu na začatie prejudiciálneho konania pred Európskym súdnym dvorom. Svoje prejudiciálne otázky bliţšie špecifikovala vo svojom odvolaní proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave, č. k. 3S/124/2008-93 zo dňa
článku 144 ods. l Ústava SR sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou
čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom. To znamená, ţe sudcovia nie sú priamo zaviazaní Smernicami Európskeho parlamentu a Rady. Tieţ poznamenal, ţe smernice Európskeho parlamentu a Rady sa v členských štátoch 5Sži/2/2010 8 Európskej únie transponujú do vnútroštátneho práva. Tak sa stalo aj v prípade ochrany osobných údajov. Smernica Európskeho parlamentu a rady 95/46/ES z 24. októbra 1995 bola transponovaná do nášho vnútroštátneho práva, a to do zákona č. 428/2002 Z. z..
ţalovaného z týchto dôvodov potom krajský súd nebol povinný pri svojej rozhodovacej činnosti vychádzať z vyššie uvedenej smernice, ale len zo zákona č. 428/2002 Z. z.. Smernice orgánov Európskej únie sú totiţ určené štátom, a nie jednotlivým orgánom. K rozsudku Európskeho súdneho dvora C – 101/2001 zo 06. novembra 2003 (Lindqvist) v súvislosti s výkladom pojmu osobného údaju, na ktorý poukázala ţalobkyňa vo svojom odvolaní, ţalovaný uviedol, ţe ţalobkyňa z obsahu tohto rozsudku vytrhla účelovo len znenie jeho určitej časti. Neuviedla, čo povaţuje ţalovaný v tejto prejednávanej veci za dôleţité, ţe Súdny dvor v závere svojho rozhodnutia uviedol, ţe cieľom Smernice 95/46 je dosiahnuť v súvislosti so spracovávaním osobných údajov vo všetkých členských štátov rovnakú úroveň ochrany práv a slobôd. Harmonizácia týchto vnútroštátnych právnych predpisov sa neobmedzuje na minimálnu harmonizáciu, ale smeruje k takej harmonizácii, ktorá je v zásade úplná. Práve preto Smernica 95/46 zabezpečuje voľný pohyb osobných údajov, pričom zároveň garantuje vysokú úroveň ochrany práv a záujmov osôb, ktorých sa tieto údaje dotýkajú. Platí, ţe Smernica 95/46 priznáva členským štátom v určitých oblastiach rozhodovací priestor a ţe ich oprávňuje ponechať alebo zaviesť osobitné reţimy na konkrétne situácie. Tieto moţností sa však musia vyuţívať spôsobom stanoveným smernicou 95/46 a v súlade s jej cieľom, ktorým je zachovať rovnováhu medzi voľným pohybom osobných údajov a ochranou súkromného ţivota. Takto potom vychádzajúc s nimi vykonaného šetrenia, ktoré tvorí obsah administratívneho spisu, jednoznačne vyplýva, ţe prevádzkovateľ Ministerstvo vnútra SR neposkytol do článku „Expertka“ osobné údaje ţalobkyne v takom rozsahu a takým spôsobom, ktoré by mali podliehať ochrane zákona č. 408/2002 Z. z.. Z týchto dôvodov potom prevádzkovateľ (Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky) nemohol ani porušiť ustanovenie § 3, § 7 ods. l, § 18 zákona č. 428/2002 Z. z.. Údaje súvisiace s dĺţkou predchádzajúcej praxe ţalobkyne a s okolnosťami jej vyslania do zahraničia boli sprístupnené v konkrétnej situácii, t. j. ich uverejnenie v článku „Expertka“ len ako informácia o činnosti štátneho orgánu, a to v súlade so zákonom č. 211/2000 Z. z.. Ako to vyplýva zo samotného obsahu článku „Expertka“, tento článok bol zameraný na previerku legitímností vyslania ţalobkyne ako národného experta do zahraničia a v takomto duchu bol aj tento článok spracovaný novinárom, pričom podklady o osobe navrhovateľky boli k tomuto článku zadovaţované z viacerých zdrojov. 5Sži/2/2010 9 Ţalovaný sa ďalej vyjadril k tvrdeniu ţalobkyne v ktorom uvádza, ţe zo strany‚ prevádzkovateľa, t. j. Ministerstva vnútra Slovenskej republiky došlo k porušeniu ustanovenia § 7 ods. l zákona č. 428/2002 Z. z., pretoţe tomuto prevádzkovateľovi nedala súhlas na sprístupnenie svojich osobných údajov do článku „Expertka“, ţe je nesprávne.
ţalovaného k spracúvaniu osobných údajov ţalobkyne v súvislostí s výkonom štátnej sluţby nebol potrebný jej súhlas, s poukazom na ustanovenie § 7 ods. 3 a 4 zákona č. 428/2002 Z. z.. V odvolaní tvrdené porušenie povinností mlčanlivostí prevádzkovateľa Ministerstva vnútra Slovenskej republiky
l zákona č. 428/2002 Z. z. je účelovým tvrdením ţalobkyne a nesprávnym aplikovaním tohto zákona a zákona č. 211/2000 Z. z. o slobode informácií na daný prípad. Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky ako prevádzkovateľ v inkriminovanom článku „Expertka“ neporušilo pri poskytnutí informácií o ţalobkyni v zverejnenom článku povinnosť mlčanlivosti, ktorú mu ukladá citované ustanovenie zákona č. 408/2002 Z. z.. Údaje poskytnuté hovorcom Ministerstva vnútra Slovenskej republiky do článku „Expertka“ boli poskytnuté v kontexte zákona č. 211/2000 Z. z., a preto takéto poskytnutie informácií nemoţno povaţovať za porušenie povinnosti zachovávať mlčanlivosť o osobných údajoch
1 zákona č. 428/2002 Z. z. v spojení s § 13 zákona č. 211/2000 Z. z..
ţalovaného v danej veci nešlo o také osobné údaje o ţalobkyni, ktoré by poţívali ochranu
428/2002 Z. z.. K tvrdeniu ţalobkyne v ktorom napadá postup ţalovaného, konkrétne porušenie § 45 ods.12 zákona č. 428/2002 Z. z. ţalovaný uvádza, ţe je účelové. Z obsahu administratívneho spisu vyplýva akým spôsobom a v akom rozsahu šetrili celú predmetnú vec. Šetrenie vykonávali v súlade so zákonom č. 428/2002 Z. z., ktorý limituje pôsobnosť, právomoc, ako aj konkrétne postupy úradu. Toto šetrenie bolo
ţalovaného v danej veci dostatočné a úplné. V tejto súvislosti ţalovaný ešte pri námietke ţalobkyne zdôraznil, ţe ich úrad, ktorý je štátnym orgánom, je pri prešetrovaní kaţdého oznámenia viazaný právnym poriadkom Slovenskej republiky a môţe teda konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon (čl. 2 ods. 2 Ústavy SR). Z týchto dôvodov ţalobkyňou vymenované činnosti, ktoré sme mali pri šetrení jej veci vykonať, povaţujeme len za jej subjektívny pohľad na vec. Taktieţ tvrdenie ţalobkyne, ţe pre odloţenie jej opakovaného oznámenia neboli splnené zákonné podmienky sa
ţalovaného nezakladá na pravde. Ako vyplýva z obsahu administratívneho spisu, dôvodom na odloţenie opakovaného oznámenia bolo to, ţe neobsahovalo nové skutočnosti. Za nové skutočnosti rozhodne nebolo moţné povaţovať SMS správy z mobilných telefónov, ktoré mali byť vymenené medzi K. Š. a JUDr. 5Sži/2/2010 10 M. V. v roku 2006 a 2007, a ktoré ţalobkyňa v opakovanom oznámení označila ako nové skutočnosti. Tieto SMS správy nemohli byť povaţované za nové skutočnosti preto, lebo ţalobkyňa vedela o nich uţ v čase vybavovania jej prvého oznámenia zo dňa
ustanovenia § 45 ods. 14 zákona č. 408/2002 Z. z. vykladať SMS správy vymenené medzi K. Š. a JUDr. M. V. ako nové skutočnosti, sú právne bezvýznamné. Za účelovú právnu konštrukciu ţalobkyne treba
ţalovaného povaţovať aj jej tvrdenie, ţe v čase šetrenia jej oboch oznámení nebola vec prejednávaná orgánmi činnými v trestnom konaní. Tieto orgány
nej vyšetrovali iný skutok, t. j. podozrenie zo spáchania trestného činu ohovárania
1 a ods. 2 písm. c/ Trestného zákona, ktorý takto ona sama označila vo svojom písomnom trestnom oznámení z
tejto Smernice. Ako ţalovaný uţ vyššie uviedol, Smernica bola transponovaná do nášho právneho poriadku, konkrétne do zákona č. 428/2002 Z. z. o ochrane osobných údajov,
ktorého ich úrad predmetnú vec šetril a po vykonaní tohto šetrenia v súlade s týmto právnym predpisom aj rozhodol. Ţalovaný nesúhlasil ani s názorom ţalobkyne, ţe prvostupňový súd pri vyhotovení napadnutého rozhodnutia nedodrţal ustanovenie § 157 ods. 2 OSP a taktieţ nesúhlasí s názorom, ţe prvostupňový súd vo svojom rozhodnutí sa nevysporiadal s aplikáciou Smernice Európskeho parlamentu a Rady 95/46/ES z 24. októbra 1995 na danú vec vzhľadom k tomu, ţe pri svojej rozhodovacej činnosti prvostupňový súd nie je ako orgán štátu zaviazaný Smernicami Európskej únie (zaviazané sú len členské štáty Európskej únie), nebol povinný túto skutočnosť ani v napadnutom rozhodnutí uvádzať, či odôvodňovať. K návrhu ţalobkyne na prerušenie konania
1 písm. c/ OSP je ţalovaný toho názoru, ţe konanie nie je potrebné prerušovať, pretoţe pri rozhodovaní predmetnej veci nedošlo k nejasnostiam pri aplikovateľnosti noriem komunitárneho práva s našim vnútroštátnym právom. Tieto nejasnosti si
ţalovaného zámerne vyvoláva ţalobkyňa, ktorá si právne predpisy Slovenskej republiky vykladá v predmetnej veci subjektívne a účelovo tak, aby dosiahla ţelané rozhodnutie vo veci samej. Ţiadal, aby mu boli priznané trovy odvolacieho konania. Ţalovaný podal včas odvolanie proti rozsudku krajského súdu v časti výroku o náhrade trov konania ţiadajúc najvyšší súd, aby napadnuté rozhodnutie krajského súdu v časti týkajúcej sa trov konania
3 veta druhá OSP v spojení s § 220 OSP zmenil tak, ţe mu prizná trovy prvostupňového konania vo výške 206,59 Eur a trovy druhostupňového konania vo výške 80,12 Eur alternatívne sa domáhal, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie v časti trov konania
3 vety druhej OSP v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/, h/ OSP a § 221 ods. 2 OSP zrušil a vrátil vec prvostupňovému súdu na ďalšie konanie, dôvodiac tým, ţe prvostupňový súd nerozhodol, resp. nezdôvodnil o trovách ţalovaného.
ţalovaného krajský súd nerešpektoval ustanovenia § 155 ods. 1, § 157 ods. 2 v spojení s § 246c ods. 1 OSP, v zmysle ktorých musí byť kaţdé rozhodnutie súdu, a to aj v časti týkajúcej sa trov konania náleţite odôvodnené, vrátane výkladu o tom, 5Sži/2/2010 12 z akých ustanovení zákona, resp. právneho predpisu pri svojom rozhodnutí vychádzal. Namietal, ţe napadnutý rozsudok v časti týkajúcej sa trov konania neobsahuje právne dôvody nepriznania trov konania, napriek tomu, ţe bol plne úspešným účastníkom, poukazujúc na obsah odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, z ktorého sa ţiadnym výkladom nedá zistiť, akými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku sa súd riadil pri svojom rozhodnutí o nepriznaní trov konania. Odvolávajúc sa na ustanovenia § 246c OSP v spojení s § 137 OSP, § 142 ods. 1 OSP a § 151 ods. 1 OSP, argumentoval, ţe mu ako úspešnému účastníkovi patrí náhrada trov konania, doplniac zároveň, ţe priznanie trov konania v jeho prípade nevylučuje ani ustanovenie § 250k OSP, nakoľko toto ustanovenie upravuje len vzniknuté trovy ţalobcu, ak bol v konaní úspešný, avšak toto neupravuje trovy konania úspešného ţalovaného s tým, ţe tieto upravuje ustanovenie § 142 ods. 1 OSP v spojení s § 246c OSP (pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti, sa pouţijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona). Z vyššie uvedených dôvodov si uplatnil trovy konania, vzniknuté v súvislosti s prvostupňovým konaním, vo výške 206,59 Eur, predstavujúce trovy právneho zastúpenia uhradené právnemu zástupcovi (advokátovi), ktorý ho v konaní zastupoval na základe písomne udeleného plnomocenstva, pozostávajúce z úkonov právnej sluţby upravených vyhláškou č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych sluţieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška č. 655/2004 Z. z.“), a to za prevzatie a prípravu veci dňa 08. októbra 2008 v sume 48,63 Eur, účasť na pojednávaní dňa 06. apríla 2010 v sume 120,23 Eur paušál za jeden úkon v sume 6,31 Eur, paušál za jeden úkon v sume 7,21 Eur a DPH vo výške 24,21 Eur (19 % zo sumy 120,23 Eur a 7,21 Eur). Zároveň si uplatnil aj trovy odvolacieho konania, a to vo výške 80,12 Eur, ktoré predstavujú trovy právneho zastúpenia
3, § 14 ods. 2 písm. c/, § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z., a to za jeden úkon právnej sluţby (vyhotovenie odvolania) vo výške 60,12 Eur, reţijný paušál za jeden úkon vo výške 7,21 Eur a DPH (20 %) vo výške 12,79 Eur (60,12 + 7,21 + 12,79 = 80,12). Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP), preskúmal napadnutý rozsudok ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu a v medziach podaného odvolania (§ 246c ods. 1 veta prvá a § 212 ods. 1 OSP), odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania
2 OSP, keď deň verejného vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke najvyššieho súdu www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 5Sži/2/2010 13 a ods. 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2 OSP) a po oboznámení sa so spisovým materiálom dospel k záveru, ţe odvolaniu ţalobkyne, ako aj odvolaniu ţalovaného v časti výroku o náhrade trov konania , nie je moţné priznať úspech. V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe ţalôb, alebo opravných prostriedkov zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia alebo zrušujú práva alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb, ako aj rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené záujmy týchto osôb môţu byť priamo dotknuté (§ 244 ods. 1, 2 OSP). V prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, ţe bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu a ţiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu, súd postupuje
ustanovení druhej hlavy piatej časti OSP (§ 247 ods. 1 OSP). Z obsahu administratívneho spisu najvyšší súd zistil, ţe ţalobkyňa dňa
1 písm. c/ OSP. Vec bola predmetom konania aj na Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky pod sp. zn. Vl/1 Gd 307/08 a sp. zn. Vl/2 Gd 20/09, ktorá jej podnetu na podanie protestu prokurátora opakovane nevyhovela a postup ktorej ţalobkyňa napadla sťaţnosťou na Ústavnom súde Slovenskej republiky, ktorý uznesením sp. zn. III. ÚS 216/09–31 z 28. júla 2009 jej sťaţnosť odmietol. Ustanovenie § 1 zákona č. 428/2002 Z. z. o ochrane osobných údajov upravuje:
zákona o ochrane osobných údajov, osobnými údajmi sú údaje týkajúce sa určenej alebo určiteľnej fyzickej osoby, pričom takou osobou je osoba, ktorú moţno určiť priamo alebo nepriamo, najmä na základe všeobecne pouţiteľného identifikátora alebo na základe jednej či viacerých charakteristík alebo znakov, ktoré tvoria jej fyzickú, fyziologickú, psychickú, mentálnu, ekonomickú, kultúrnu alebo sociálnu identitu. 5Sži/2/2010 15
1 vety prvej zákona o ochrane osobných údajov, osobné údaje moţno spracúvať len so súhlasom dotknutej osoby, ak tento zákon neustanovuje inak.
1 zákona o ochrane osobných údajov, prevádzkovateľ a sprostredkovateľ sú povinní zachovávať mlčanlivosť o osobných údajoch, ktoré spracúvajú. Povinnosť mlčanlivosti trvá aj po ukončení spracovania. Povinnosť mlčanlivosti nemajú ak je to
osobitného zákona nevyhnutné na plnenie úloh orgánov činných v trestnom konaní, tým nie sú dotknuté ustanovenia osobitných zákonov.
4 písm. a/ zákona o ochrane osobných údajov, úrad môţe oznámenie odloţiť ak zistí, ţe vec ktorej sa oznámenie týka, prejednáva súd alebo orgán činný v trestnom konaní.
4 písm. e/ zákona o ochrane osobných údajov, úrad môţe oznámenie odloţiť. Ide o oznámenie vo veci, ktorú uţ úrad vybavil a opakované oznámenie neobsahuje nové skutočnosti. Z citovaného zákonného ustanovenia nesporné vyplýva, ţe odloţenie oznámení ţalovaným je vyuţitím jeho fakultatívneho oprávnenia daného mu zákonom, keď v konaní bolo nesporne preukázané, ţe ţalobkyňa podala trestné oznámenie za prečin ohovárania
1 a 2 písm. c/ Trestného zákona, a ţe opakované oznámenie neobsahovalo ţiadne nové skutočnosti, pričom bolo dané do pozornosti ţalobkyne, ţe jej právo domáhať sa ochrany osobnosti
Občianskeho zákonníka nie je dotknuté. Pokiaľ krajský súd vo svojom rozhodnutí uviedol, ţe údaje súvisiace s dĺţkou predchádzajúcej praxe oznamovateľky a s okolnosťami jej vyslania do zahraničia nemoţno povaţovať za osobné údaje oznamovateľky, nakoľko postup prevádzkovateľa nepresiahol rámec poskytnutia údajov o činnosti štátneho orgánu na základe zákona č. 211/2000 Z. z., najvyšší súd s takýmto názorom súhlasí. Najvyšší súd v zhode z krajským súdom a ţalovaným vo vzťahu k údaju o platovej triede priznanej ţalobkyni, ktorý prevádzkovateľ poskytol autorovi článku „EXPERTKA“ 5Sži/2/2010 16 má za to, ţe ide o údaj viazaný na samotnú funkciu bez ohľadu na to, kto túto funkciu momentálne zastáva a keďţe nejde o osobný údaj je aj
najvyššieho súdu irelevantné, či bol tento údaj vopred zverejnený. Takto potom Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky ako jeden z viacerých zdrojov, na ktoré sa autor článku „EXPERTKA“ odvoláva, nepostupoval v rozpore s dikciou zákona č. 428/2002 Z. z. a zo svojho informačného systému nikomu nesprístupnil osobné údaje oznamovateľky. K upovedomeniu o odloţení opakovaného oznámenia najvyšší súd aj s poukazom na konanie vedené na Generálnej prokuratúre pod sp. zn. Vl/1 Gd 307/08 a sp. zn. Vl/2 Gd 20/09 a rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republike III. ÚS 216/09-31 z
názoru najvyššieho súdu rozhodnutím krajského súdu nedošlo ani k porušeniu čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Ústavné právo na súdnu ochranu uvedené v čl. 46 Ústavy SR neznačí právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom. (pozri bliţšie napr. uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. II. CS 4/1994 uverejnený pod č. 30/1994 v ZNaU). Z vyššie uvedených dôvod, preto najvyšší súd posúdil námietky ţalobkyne smerujúce proti rozsudku prvostupňového súdu, za nedôvodné. 5Sži/2/2010 17 Najvyšší súd, tieţ posúdiac formálne a obsahové náleţitosti rozhodnutia a postupu ţalovaného zhodne s názorom krajského súdu nevzhliadol ich nezákonnosť; tieto aj
názoru najvyššieho súdu sú náleţite a podrobne odôvodené. Pokiaľ ţalobkyňa vo svojom odvolaní proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave, č. k. 3S/124/2008-93 zo dňa 06. apríla 2010, podanom dňa 07. júna 2010 na záver svojho odvolania navrhla konanie prerušiť
1 písm. c/ OSP a zároveň navrhla, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky poţiadal Súdny dvor Európskych spoločenstiev (ďalej len „Súdny dvor“) o rozhodnutie o predbeţnej otázke
čl. 267 ZFEÚ dôvodiac, ţe Najvyšší súd Slovenskej republiky je v zmysle uvedeného článku ZFEÚ povinný obrátiť sa na Súdny dvor s predbeţnou otázkou, keďţe proti jeho rozhodnutiu nie je prípustný‚ opravný prostriedok. Dovoláva sa o výklad niţšie uvedených ustanovení Smernice Rady 95/46/ES z
l písm. c/ OSP súd konanie preruší, ak rozhodol, ţe poţiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbeţnej otázke
medzinárodnej zmluvy (článok 267 ZFEÚ, predtým článok 234 ZES ). Cieľom prejudiciálneho konania je zabezpečiť jednotný výklad a aplikáciu úniového práva. Tu treba podotknúť dôleţitú zmenu, ktorú priniesla Lisabonská zmluva, a tou bolo zrušenie „pilierovej štruktúry“, ktorá bola zavedená Maastrichtskou zmluvou. Toto so sebou prinieslo zmenu rozsahu právomocí Súdneho dvora, a to tak, ţe ich rozširuje aj na právo Európskej únie, ak Lisabonská zmluva nestanoví inak (článok
článku 267 ZFEÚ (predtým článku 234 ZES) v iných prípadoch ako tých, ktoré sú pre toto konanie vhodné. Do ďalšej skupiny dôvodov spadajú tie ţiadosti, ktorých predmetom sú otázky, ktoré nie sú predmetom prejudiciálneho konania, teda v ktorých sa nejedná o výklad alebo posúdenie platnosti práva EÚ. Predbeţná otázka musí tieţ mať spojitosť s predmetom sporu v hlavnom konaní, nemôţe sa teda jednať o hypoteticky poloţenú otázku. Z vyššie uvedenej problematiky je jasné, ţe predbeţná otázka sa má týkať práva EÚ a nie práva členského štátu. Aj tu uţ prax Súdneho dvora zaţila predloţenie zjavne neodôvodnených otázok, ktoré sa európskeho práva netýkali . Odsek tretí článku 267 ZFEÚ (bývalý článok 234 ZES) stanoví povinnosť predloţiť predbeţnú otázku súdu, proti ktorému
vnútroštátnych právnych predpisov nie je moţné podať opravných prostriedok. Z tejto zásady povinného postúpenia existujú výnimky. Jedná sa o tri situácie, a to: 5Sži/2/2010 19
vnútroštátneho práva, je rozsudok Súdneho dvora vo veci C – 283/81 SRL CILFIT a Lanificio di Gavardo SpA v. Ministerstvo zdravotníctva zo
1 písm. c/ OSP má Najvyšší súd Slovenskej republiky zato, ţe v danej veci nemá povinnosť v zmysle článku 267 ZFEÚ obrátiť sa na Súdny dvor so ţiadosťou o vydanie rozhodnutia o predbeţnej otázke z dôvodu, ţe jednak vyššie uvedené otázky povaţuje za neprípustné (ich vyriešenie nie je potrebné pre rozhodnutie vo veci samej) a jednak tieto otázky svojim obsahom nespĺňajú povahu prejudiciálnych otázok v zmysle citovaného článku ZFEÚ (predtým článku 234 ZES). 5Sži/2/2010 20 Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd poslednej inštancie takto potom dospel k záveru, ţe konanie nie je potrebné prerušovať, pretoţe vec je zjavná a jasná a neponecháva pri aplikácií Smernice s našim vnútroštátnym právom ţiadne pochybnosti. Tento záver sa opiera aj o hodnotiace misie Európskej komisie, kde preverovala stav úrovne prebratia právne záväzných aktov Európskej únie týkajúcich sa oblasti ochrany osobných údajov do právneho poriadku Slovenskej republiky, úroveň ich uplatňovania v praxi a postavenie a kompetencie Úradu na ochranu osobných údajov Slovenskej republiky (ďalej len „úrad“) pri výkone dozoru nad ochranou osobných údajov. V tejto súvislosti, ako aj vyplynulo z obsahu spisového materiálu, sa na pôde úradu uskutočnil prvý „Štruktúrovaný dialóg o ochrane osobných údajov“ medzi Európskou komisiou a úradom, ktorý sa týkal najmä úrovne prebratia Smernice Európskeho parlamentu a Rady 95/46/ES o ochrane jednotlivcov pri spracúvaní osobných údajov a voľnom pohybe týchto údajov (ďalej len „Smernica 95/46/ES“) do vnútroštátnych predpisov. Zároveň sa hodnotili skutočné kompetencie a podmienky, za akých úrad vykonáva dozor a ich kompatibilita s právne záväznými dokumentmi. Výsledok rokovaní moţno povaţovať pre Slovenskú republiku za úspešný. Európska komisia vo všeobecnosti, okrem iného, konštatovala, ţe „situácia v Slovenskej republike v oblasti ochrany osobných údajov je uspokojivá. Slovenská republika uplatňuje zákon č. 428/2002 Z. z. o ochrane osobných údajov zmenený a doplnený zákonom č. 90/2005 Z. z. a úrad vykonáva svoju funkciu. Vzhľadom na to Najvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom na závery uvedené vyššie napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave vo veci samej ako vecne správny
3 veta druhá OSP a § 219 OSP potvrdil. K odvolaniu ţalovaného proti rozsudku prvostupňového súdu v časti výroku o náhrade trov konania, najvyšší súd poukazuje predovšetkým na ustanovenie § 250k OSP,
odseku 1 ktorého, ak mal ţalobca úspech celkom alebo sčasti, súd mu proti ţalovanému prizná právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu trov konania; môţe tieţ rozhodnúť, ţe sa náhrada trov celkom alebo sčasti neprizná, ak sú na to dôvody hodné osobitného zreteľa. 5Sži/2/2010 21 Z citovaného zákonného ustanovenia je zrejmé, ţe v správnom súdnictve náhrada trov konania prislúcha iba úspešnému ţalobcovi a ţe ţalovaný správny orgán zo zákona právo na náhradu trov konania nemá, pričom vzhľadom na ustanovenie § 246c ods. 1 veta prvá OSP pouţitie ustanovenia § 142 OSP v správnom súdnictve neprichádza do úvahy. Napriek tomu najvyšší súd poukazuje i na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. II. ÚS 78/03 z 09. septembra 2004, z ktorého o. i. vyplýva aj konštatovanie, ţe štátne orgány sú dostatočne personálne aj finančne vybavené na to, aby svoje vlastné rozhodnutia v súdnom konaní adekvátne hájili prostredníctvom svojich zamestnancov, a preto trovy spojené so zastúpením advokátom sa nepovaţujú za účelne vynaloţené trovy potrebné na uplatňovanie alebo bránenie práva v konaní pred súdom. Ak teda z odôvodnenia napadnutého rozsudku týkajúceho sa výroku o náhrade trov konania vyplýva, ţe prvostupňový súd rozhodol, odvolávajúc sa na ustanovenie § 250k ods. 1 OSP tak, ţe neúspešnému ţalobcovi náhradu trov konania nepriznal, je toto odôvodnenie dostatočné a nemoţno sa stotoţniť s názorom ţalovaného, ţe prvostupňový súd v odôvodnení svojho rozhodnutia nekonkretizoval ustanovenia OSP, ktoré boli podkladom jeho negatívneho rozhodnutia o nepriznaní ţalovaným uplatnených trov konania. Preto, s poukazom na tieto skutočnosti, najvyšší súd vyhodnotil odvolanie ţalovaného smerujúce proti výroku o náhrade trov konania v záhlaví uvedeného rozsudku krajského súdu, za nedôvodné a napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil
3 veta druhá OSP a § 219 OSP aj v tejto časti. Náhradu trov odvolacieho konania najvyšší súd účastníkom
1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP a
1 OSP nepriznal, nakoľko ţalobkyňa v odvolacom konaní nebola úspešná, rovnako ako so svojím odvolaním proti rozhodnutiu o náhrade trov konania nebol úspešný ani ţalovaný, pričom ako je uţ uvedené vyššie, pokiaľ ide o úspešnosť ţalovaného vo veci samej, tento zo zákona právo na náhradu trov konania nemá. 5Sži/2/2010 22 Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01. mája 2011). P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 30. júna 2011 JUDr. Jana Baricová, v. r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Petra Slezáková
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.