← Slovensko

o ochranu osobnosti aq zaplatenie nemajetkovej ujmy

Najvyšší súd 6 Cdo 169/2011 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu Doc. JUDr. Ing. V. L., CSc., bývajúceho v B., zastúpeného JUDr. Júliusom Jánošíkom, advokátom so sídlom v Bratislave, Klincová č. 15, proti ţalovanej PETIT PRESS, a.s., so sídlom v Bratislave, Lazaretská č. 12, IČO: 35 790 253, zastúpenej DEDÁK & Partners, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Mlynské Nivy č. 45, v mene ktorej vykonáva advokáciu ako konateľ advokát JUDr. Štefan Dedák, a Advokátskou kanceláriou Tomáš Kamenec, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Špitálska č. 43, adresa na doručovanie Bratislava, Mlynské Nivy č. 45, v mene ktorej vykonáva advokáciu ako konateľ advokát Mgr. Tomáš Kamenec,o ochranu osobnosti, vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp.zn. 16 Ct 9/2003, o dovolaní ţalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo

  1. apríla 2011 sp.zn. 3 Co 206/2009 rozhodol t a k t o : Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo
  2. apríla 2011 sp.zn. 3 Co 206/2009 v I. výroku, ktorým potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v časti, v ktorej bola ţalovanej uloţená povinnosť uverejniť ospravedlnenie sa, v II. výroku, ktorým zmenil rozsudok súdu prvého stupňa v zamietajúcej časti o uverejnenie ospravedlnenia tak, ţe uloţil ţalovanej povinnosť vloţiť do textu ospravedlnenia za tretiu odráţku odráţku štvrtú v znení špecifikovanom v tomto výroku, v III. výroku, ktorým zmenil rozsudok súdu prvého stupňa v časti nároku na zaplatenie nemajetkovej ujmy tak, ţe ţalovanej uloţil povinnosť zaplatiť ţalobcovi 7 000 Eur do pätnástich dní od právoplatnosti rozsudku, a vo výroku o trovách konania z r u š u j e a vec mu v rozsahu zrušenia vracia na ďalšie konanie. O d ô v o d n e n i e I.
  3. Ţalobou podanou na Okresnom súde Bratislava I
  4. marca 2003 (po pripustení jej zmeny v priebehu konania) sa ţalobca domáhal voči ţalovanej ochrany proti neoprávnenému 6 Cdo 169/2011 2 zásahu do jeho osobnostných práv (občianskej cti), ku ktorému malo dôjsť uverejnením nepravdivých údajov o ňom v denníku SME, ktorého vydavateľom je ţalovaná.
  5. V ţalobe uviedol, ţe ide o nepravdivé údaje uverejnené vo vydaní denníka SME z
  6. septembra 2002 v článku s názvom „Milionársky klan L.“ (ďalej len „článok“), a to : - ţe prvý veľký biznis sa L. podaril v roku 1992, keď získal štátny podnik Mlyny a cestovinárne Piešťany. Hoci sa cena tohto mlyna odhadovala na viac neţ miliardu korún, bývalému členovi vlády ho so štvoricou partnerov štát odklepol za pribliţne tristo miliónov korún, - ţe táto skupina ovládla aj gemerský mlyn, ktorý vraj získala formou nátlaku na bývalých majiteľov. Tí mali pod psychickým nátlakom podpísať zápisnicu, ţe odstupujú od zmluvy s Fondom národného majetku (ďalej aj „FNM“), - ţe tieto mlyny profitovali práve vďaka špeciálnemu zaobchádzaniu zo strany FNM a ministerstiev. Kým L. so spoločníkmi kupoval obilie od štátu v hodnote tritisícšesťsto korún za tonu, ostatní za ňu platili na voľnom trhu vyše päťtisíc, - ţe v štatutárnych orgánoch B.S.R., s.r.o. sedí V. L. starší.
  7. Poukazoval na to, ţe nikdy a nič neprivatizoval a privatizácie sa zúčastnil iba a výlučne ako spoločník obchodnej spoločnosti, ţe nikdy nezískal štátny podnik Mlyny a cestovinárne Piešťany, nikdy sám, ani so ţiadnou skupinou neovládol gemerský mlyn a nevyvíjal ţiaden psychický nátlak na majiteľov gemerského mlyna pri ich odstúpení od zmluvy s FNM, ţe nikdy sám a ani so spoločníkmi nepoţíval ţiadne a nijaké špeciálne zaobchádzanie zo strany FNM a ministerstiev a nestalo sa tak ani pri kupovaní obilia od štátu v hodnote tritisícšesťsto korún za tonu, lebo išlo o obchody obchodnej spoločnosti, a nikdy nebol a ani nie je spoločníkom B.S.R., s.r.o.
  8. Ţiadal, aby ţalovanej bola uloţená povinnosť ospravedlniť sa mu uverejnením ospravedlnenia v znení špecifikovanom v petite ţaloby, a aby jej bola uloţená aj povinnosť zaplatiť mu náhradu nemajetkovej ujmy 1 000 000 Sk (33 193,92 Eur). II. 6 Cdo 169/2011 3
  9. Okresný súd Bratislava I (ďalej len „súd prvého stupňa“ alebo „prvostupňový súd“) rozsudkom z
  10. marca 2009 č.k. 16 Ct 9/2003-344 uloţil ţalovanej povinnosť v denníku SME na rovnakom mieste a rovnakým písmom, ako bol uverejnený článok dňa
  11. septembra 2002 s názvom „Milionársky klan L.“, uverejniť do troch dní od právoplatnosti rozsudku ospravedlnenie s obsahom tohto znenia: „Obchodná spoločnosť PETIT PRESS, a.s., ktorá je vydavateľom denníka SME oznamuje, ţe článkom pod názvom „Milionársky klan L.“, ktorého autormi sú osoby D. M. a R. K., boli v denníku SME dňa
  12. septembra 2002 uverejnené nepravdivé údaje o pánovi Doc. JUDr. Ing. V. L., CSc. a ich uverejnením došlo k poškodeniu občianskej cti pána Doc. JUDr. Ing. V. L., CSc., a ide o tieto nepravdivé údaje : - ţe prvý veľký biznis sa L. podaril v roku 1992, keď získal štátny podnik Mlyny a cestovinárne Piešťany. Hoci sa cena tohto mlyna odhadovala na viac neţ miliardu korún, bývalému členovi vlády ho so štvoricou partnerov štát odklepol za pribliţne tristo miliónov korún, - ţe táto skupina ovládla aj gemerský mlyn, ktorý vraj získala formou nátlaku na bývalých majiteľov. Tí mali pod psychickým nátlakom podpísať zápisnicu, ţe odstupujú od zmluvy s Fondom národného majetku, - ţe tieto mlyny profitovali práve vďaka špeciálnemu zaobchádzaniu zo strany FNM a ministerstiev. Kým L. so spoločníkmi kupoval obilie od štátu v hodnote tritisícšesťsto korún za tonu, ostatní za ňu platili na voľnom trhu vyše päťtisíc. Oznamujeme nepravdivosť všetkých vyššie uverejnených údajov, lebo sú zavádzajúce a poškodzujúce občiansku česť pána Doc. JUDr. Ing. V. L., CSc. Preto čitateľov denníka SME ţiadame, aby na uverejnené údaje a tvrdenia vo vzťahu k pánovi Doc. JUDr. Ing. V. L., Csc. pre ich neoprávnené uverejnenie a nepravdivosť neprihliadli. Vydavateľ denníka SME – spoločnosť PETIT PRESS, a.s. sa za neoprávnené uverejnenie nepravdivých údajov pánovi Doc. JUDr. Ing. V. L., CSc. a čitateľom ospravedlňuje.“ 6 Cdo 169/2011 4
  13. Ďalšími výrokmi súd prvého stupňa ţalobu vo zvyšku zamietol a vyslovil, ţe ţiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.
  14. Vyhovujúci výrok odôvodnil výsledkami vykonaného dokazovania, z ktorého vyvodil záver, ţe uverejnením článku došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv ţalobcu, pretoţe článok obsahoval tvrdenia, ktorých pravdivosť ţalovaná nepreukázala a ktoré boli objektívne spôsobilé poškodiť váţnosť ţalobcu v spoločnosti.
  15. Zamietnutie ţaloby v časti, v ktorej sa ţalobca domáhal ospravedlnenia aj za tvrdenie, ţe „v štatutárnych orgánoch B.S.R., s.r.o. sedí V. L. starší“ odôvodnil nepreukázaním nepravdivosti tohto verejne dostupného údaja, a v časti nároku na náhradu nemajetkovej ujmy nepreukázaním zníţenia dôveryhodnosti a cti ţalobcu v značnej miere. III.
  16. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (ďalej len “odvolací súd“) na odvolanie oboch účastníkov rozsudkom zo
  17. apríla 2011 sp.zn. 3 Co 206/2009 rozhodol takto: I. Rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku, ktorým bola ţalovanej uloţená povinnosť uverejniť ospravedlnenie potvrdil. II. Rozsudok súdu prvého stupňa v zamietajúcej časti o uverejnenie ospravedlnenia zmenil tak, ţe ţalovanej uloţil povinnosť do textu ospravedlnenia vloţiť za tretiu odráţku odráţku štvrtú v znení: „ – ţe v štatutárnych orgánoch B.S.R., s.r.o. sedí V. L. starší,“. III. Rozsudok súdu prvého stupňa v časti nároku na zaplatenie nemajetkovej ujmy zmenil tak, ţe uloţil ţalovanej povinnosť zaplatiť ţalobcovi 7 000 Eur do pätnástich dní od právoplatnosti rozsudku. IV. Vo zvyšku v zamietajúcej časti rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. 6 Cdo 169/2011 5 V. Ţalovanej uloţil povinnosť zaplatiť ţalobcovi náhradu trov konania 2 721,58 Eur do rúk ţalobcu a 4 177,34 Eur ako náhradu trov právneho zastúpenia do rúk zástupcu ţalobcu, do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
  18. Potvrdenie prvostupňového rozsudku vo vyhovujúcej časti odôvodnil jeho vecnou správnosťou konštatujúc, ţe súd prvého stupňa náleţite zistil skutkový stav a vyvodil z neho aj správny právny záver, pričom v odvolaní uvedené argumenty ţalovanej neboli spôsobilé privodiť iné právne posúdenie veci. V plnom rozsahu sa stotoţnil s dôvodmi rozsudku súdu prvého stupňa vzťahujúcimi sa k jeho vyhovujúcej časti. V súvislosti s odvolacími námietkami ţalovanej doplnil, ţe nepreukázala, ţe by bola skutočná hodnota podniku viac ako miliarda korún a ţe došlo k zvýhodneniu ţalobcu. K tvrdeniu ţalovanej, ţe článok bol uverejnený z dôvodu všeobecného záujmu v čase, kedy sa vrátil syn ţalobcu I. L. z Juţnej Afriky, uviedol, ţe toto tvrdenie je nelogické, lebo v začiatkoch konania na to ţalovaná nepoukazovala, ale sa o tom zmienila aţ v odvolacom konaní, a z obsahu článku úmysel jeho zverejnenia nevyplýva.
  19. Zmenu prvostupňového rozsudku vo výroku o zamietnutí ţaloby v časti, predmetom ktorej bol nárok na ospravedlnenie sa ţalovanej aj za tvrdenie, ţe „v štatutárnych orgánoch B.S.R., s.r.o. sedí V. L. starší“, odôvodnil nesprávnosťou záverov súdu prvého stupňa, keďţe podľa jeho názoru aj táto informácia bola nepravdivá a spôsobilá narušiť vzťahy ţalobcu s obchodnými partnermi.
  20. Ďalšiu zmenu prvostupňového rozsudku, a to vo výroku o zamietnutí ţaloby v časti uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy odôvodnil tým, ţe článok závaţne zasiahol do rodinného a pracovného ţivota ţalobcu, a aj do jeho podnikateľskej sféry. Za primeranú náhradu nemajetkovej ujmy určil sumu 7 000 Eur.
  21. V odôvodnení rozsudku odvolací súd ďalej uviedol, ţe podstata sporu, ktorou bol stret slobody prejavu s ochranou cti ţalobcu, vyţadovala dať odpoveď na otázky „Kto, O kom, Čo, Kde, Kedy a Ako“. Odpovedajúc na tieto otázky tak, ţe ţalobca nie je osoba verejne politicky známa (lebo v politike uţ nepôsobí viac ako desať rokov), ţe bol kritizovaný v mienkotvornom denníku, ţe predmetom kritiky nebola otázka verejného záujmu (ak boli kritizované skutočnosti spred viac ako desiatich rokov), ţe informácie v článku neboli 6 Cdo 169/2011 6 aktuálne (čerstvé) a ţe boli nepravdivé, dospel k záveru, ţe slobode prejavu nebolo moţné dať prednosť. IV.
  22. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie ţalovaná. Dovolaním napadla tento rozsudok v I. II, III. a v súvisiacom V. výroku. Ţiadala v tejto časti rozsudok odvolacieho súdu zmeniť a ţalobu zamietnuť. Dovolanie odôvodnila odňatím moţnosti konať pred súdom a nesprávnym právnym posúdením veci.
  23. Za odňatie moţnosti konať pred súdom označila nedostatočné odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa i odvolacieho súdu. Uviedla, ţe právny záver oboch súdov logicky nevyplýva zo skutkových zistení, keďţe v konaní nebolo preukázané, či zverejnené údaje boli skutočne nepravdivé a či uverejnením článku mohlo vôbec dôjsť k zásahu do práv ţalobcu. Namietala, ţe súdy jej upreli právo dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia procesným právom stanoveným spôsobom, keďţe z odôvodnenia ich rozhodnutí nie je zrejmé, prečo a ako dospeli k záveru, ţe uverejnené údaje sú nepravdivé. Odôvodnenie rozsudkov oboch súdov neobsahuje hodnotenie, či uverejnené údaje sú skutkovým tvrdením alebo hodnotiacim úsudkom, ani hodnotenie, či obmedzenie je práva na slobodu prejavu je v demokratickej spoločnosti nevyhnutné a či je primerané.
  24. Nesprávne právne posúdenie veci spočívalo podľa nej v nerešpektovaní konkrétne označenej judikatúry (rozsudkov) Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“ ) týkajúcej sa interpretácie obsahu a rozsahu práva na slobodu prejavu, úlohy tlače v demokratickej spoločnosti, novinárskej slobody, ako aj potreby reštriktívneho výkladu jej obmedzení. Vyčítala súdom v základnom konaní nesprávne právne posúdenie veci v otázke aktívnej legitimácie ţalobcu poukazujúc na to, ţe uverejnené údaje vo svojej podstate konštatovali výsledky spoločností, v rámci ktorých vykonával svoju podnikateľskú činnosť ţalobca, ďalej v otázke ţalovateľnosti nároku, keď ţalobcovi bola priznaná ochrana za údaje, ktoré nie sú nepravdivé, a v otázke nevyhnutnosti a primeranosti obmedzenia slobody prejavu.
  25. Ţalobca sa k podanému dovolaniu písomne nevyjadril. V. 6 Cdo 169/2011 7
  26. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 3 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie bolo podané proti právoplatnému rozsudku odvolacieho súdu oprávnenou osobou (účastníčkou konania) v zákonnej lehote (§ 240 ods. 1 O.s.p.), skúmal predovšetkým prípustnosť dovolania proti napadnutým výrokom rozsudku odvolacieho súdu (dovolaním nenapadnutým výrokom bol len IV. výrok, ktorým odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vo zvyšku v zamietajúcej časti, t.j. v časti zamietnutia ţaloby o náhradu nemajetkovej ujmy nad sumu 7 000 Eur).
  27. Kým v prípade zmeňujúcich výrokov (II. a III.) bolo dovolanie bez ďalšieho prípustné (§ 238 ods. 1 O.s.p.), prípustnosť dovolania proti potvrdzujúcemu výroku (I.) pri neexistencii výnimiek upravených v § 238 ods. 2 a 3 O.s.p. bolo potrebné skúmať z hľadiska § 237 O.s.p., v zmysle ktorého je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak je konanie postihnuté niektorou z vád uvedených v tomto ustanovení. Podľa názoru dovolacieho súdu konanie pred odvolacím súdom bolo postihnuté vadou majúcou za následok odňatie moţnosti ţalovanej konať pred súdom. Tým bola daná nielen prípustnosť dovolania aj proti potvrdzujúcemu výroku (I.), ale i dôvodnosť tohto mimoriadneho opravného prostriedku. Táto vada spočíva v nedostatočnom odôvodnení rozsudku odvolacieho súdu.
  28. Ustanovenie § 157 ods. 2 O.s.p. stanovuje povinnosť súdu riadne a presvedčivo odôvodniť rozsudok. Tejto povinnosti zodpovedá procesné právo účastníka konania na také odôvodnenie rozsudku, ktoré spĺňa poţiadavky vyplývajúce z uvedeného ustanovenia. Nedostatok riadneho a presvedčivého odôvodnenia rozsudku je porušením práva účastníka na spravodlivé súdne konanie zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava“), ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“), pretoţe sa mu tým odníma moţnosť vnímať rozsudok ako logicky pochopiteľný celok a súčasne moţnosť náleţite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci vyuţitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov, a teda moţnosť riadne konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) O.s.p. (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4 Cdo 171/2005 a nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. I. ÚS 393/08, I. ÚS 342/2010, III. ÚS 198/2011). 6 Cdo 169/2011 8
  29. Presvedčivosť odôvodnenia rozsudku znamená, ţe premisy uvedené v rozhodnutí, rovnako ako aj závery, ku ktorým súd na základe týchto premís dospel, sú pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, vzájomne bezrozporné a spravodlivé.
  30. V preskúmavanej veci sa odvolací súd v súvislosti s potvrdením rozsudku súdu prvého stupňa vo vyhovujúcom výroku o povinnosti ţalovanej ospravedlniť sa ţalobcovi obmedzil len na skonštatovanie správnosti odôvodnenia prvostupňového rozsudku v tejto časti. Odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu, pokiaľ ide o jeho I. výrok, bolo preto potrebné posudzovať v spojení s odôvodnením prvostupňového rozsudku.
  31. Súd prvého stupňa svoj právny záver o opodstatnenosti ţaloby odôvodnil len tým, ţe ţalovaná nepreukázala pravdivosť uverejnených údajov, za ktoré jej bola uloţená povinnosť sa ospravedlniť. Takéto odôvodnenie zjavne nezodpovedá poţiadavkám vyplývajúcim z ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p. Nie je z neho totiţ zrejmé, prečo a ako dospel prvostupňový súd k záveru, ţe nebola preukázaná pravdivosť uvedených údajov, ako hodnotil vykonané dôkazy a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil. V súvislosti so záverom o nepreukázaní pravdivosti uverejnených údajov v odôvodnení prvostupňového rozsudku celkom absentovala úvaha o tom, ktoré z nich mali povahu skutkových tvrdení a ktoré mali povahu hodnotiacich úsudkov, resp. či sa jednalo len o skutkové tvrdenia. So zreteľom na skutočnosť, ţe v konaní išlo o stret práva ţalovanej na slobodu prejavu a na slobodné rozširovanie informácií garantovaného čl. 26 Ústavy a čl. 10 Dohovoru s právom na ochranu osobnosti ţalobcu zaručeného čl. 19 Ústavy, ako aj čl. 8 Dohovoru, presvedčivosť odôvodnenia rozsudku vyţadovala detailné hodnotenie miery dôleţitosti týchto práv za účelom riešenia ich kolízie a vysporiadanie sa s výkladovými východiskami k tejto otázke vyplývajúcimi z relevantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) v ich prepojení na konkrétne okolnosti danej veci.
  32. Tým, ţe odvolací súd sa stotoţnil s odôvodnením prvostupňového rozsudku, ktoré nespĺňalo poţiadavky riadneho a presvedčivého odôvodnenia, bol týmto nedostatkom postihnutý aj rozsudok odvolacieho súdu. Na tomto závere nič nemení skutočnosť, ţe odvolací súd v odôvodnení svojho rozsudku stručne reagoval na odvolacie námietky ţalovanej a urobil jeho obsahom aj odpovede na otázky tzv. testu proporcionality. Na najpodstatnejšiu z otázok testu „Ako bolo kritizované“ totiţ odpovedal, ţe všetky údaje boli nepravdivé, a to bez akéhokoľvek bliţšieho odôvodnenia tohto záveru. 6 Cdo 169/2011 9
  33. Nedostatkom riadneho a presvedčivého odôvodnenia bol postihnutý rozsudok odvolacieho súdu aj pokiaľ ide o zmeňujúce výroky, ktorými bola ţalovanej uloţená povinnosť ospravedlniť sa aj za údaj, ţe „v štatutárnych orgánoch B.S.R., s.r.o. sedí V. L. starší“, a povinnosť zaplatiť ţalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy 7 000 Eur. Odvolací súd totiţ svoj záver o nepravdivosti vyššie uvedenej informácie nijako neodôvodnil. Keďţe v rozsudku odvolacieho súdu v spojení s rozsudkom súdu prvého stupňa nebol riadne odôvodnený základ uplatňovaného nároku, bola týmto nedostatkom zasiahnutá aj tá časť odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu, ktorá sa týkala nároku na náhradu nemajetkovej ujmy. V súvislosti s týmto nárokom sa odvolací súd osobitne nezaoberal jeho základom, ale len splnením podmienok vyplývajúcich z ustanovenia § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka.
  34. Nedostatočné odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu vo významnom rozsahu, majúce za následok odňatie moţnosti ţalovanej konať pred súdom, zakladalo nielen prípustnosť, ale aj dôvodnosť podaného dovolania voči všetkým ním napadnutým výrokom. Dovolací súd preto podľa § 243b ods. 1 O.s.p. a contrario rozsudok odvolacieho súdu v dovolaním napadnutých výrokoch a v súvisiacom výroku o trovách konania zrušil a vec mu v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie. VI.
  35. Uvedený procesný dôvod zrušenia rozsudku odvolacieho súdu však nebránil dovolaciemu súdu za účelom efektivity ďalšieho konania zaujať stanovisko k niektorým čiastkovým právnym záverom odvolacieho súdu, aj pri stručnosti ich odôvodnenia, a k celkovému skutkovému a právnemu stavu veci. Predovšetkým povaţuje za potrebné uviesť, ţe podľa judikatúry ESĽP sloboda prejavu predstavuje jeden zo základných pilierov demokratickej spoločnosti, jednu zo základných podmienok jej rozvoja a sebarealizácie jednotlivca. Uplatňuje sa nielen vo vzťahu k „informáciám“ a „myšlienkam“, ktoré sa prijímajú priaznivo, resp. sa povaţujú za neuráţlivé a neutrálne, ale aj k tým, ktoré uráţajú, šokujú alebo znepokojujú štát alebo časť obyvateľstva. Vyţaduje si to pluralizmus, znášanlivosť a veľkorysosť, bez ktorých nemoţno hovoriť o „demokratickej spoločnosti“ (Handyside v. Spojené kráľovstvo, rozsudok zo
  36. decembra 1976, č. 5493/72, § 49). Sloboda politickej diskusie je jadrom koncepcie demokratickej spoločnosti, ktorá preniká celým Dohovorom (Lingens v. Rakúsko, rozsudok z
  38. 1986, č. 9815/82, § 41-42). 6 Cdo 169/2011 10
  39. Keďţe právo na slobodu prejavu a právo na ochranu osobnosti sú rovnako garantované Ústavou aj Dohovorom, riešenie konfliktu medzi týmito právami vyţaduje, aby súd s prihliadnutím na okolnosti prípadu zváţil význam proti sebe stojacich záujmov, a to, či jednému právu nebola bezdôvodne daná prednosť pred druhým. Rozhodnutie súdu v takomto prípade musí vychádzať zo zásady proporcionality, byť vyváţené a do práva na slobodu prejavu zasahovať, len ak je to nevyhnutné.
  40. Čl. 26 ods. 4 Ústavy a čl. 10 ods. 2 Dohovoru explicitne uvádzajú dôvody obmedzenia slobody prejavu, pričom ide o obmedzenia, ktoré musia zodpovedať vţdy demokratickému charakteru spoločnosti („opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné“). Dôvodom takéhoto obmedzenia môţe byť môţe byť aj „ochrana práv a slobôd iných“, teda okrem iného aj záruky vyplývajúce zo základného práva na ochranu osobnosti v rozsahu garantovanom v čl. 19 Ústavy a konkretizovanom najmä v § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka. Vo veciach ochrany osobnosti musí byť vţdy zohľadnená ochrana slobody prejavu, a to v rozsahu jej ústavných záruk, ako i záruk v zmysle Dohovoru. Uvedené ustanovenia Občianskeho zákonníka preto nemoţno aplikovať izolovane, ale je nutné ich vykladať a aplikovať v súlade s Ústavou a Dohovorom.
  41. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) obmedzenie akéhokoľvek základného práva alebo slobody, a teda aj slobody prejavu, povaţuje za ústavne akceptovateľné len vtedy, ak ide o obmedzenie, ktoré bolo ustanovené zákonom, resp. na základe zákona, zodpovedá niektorému ustanovenému legitímnemu cieľu a je nevyhnutné v demokratickej spoločnosti na dosiahnutie sledovaného cieľa, t.j. ospravedlňuje ho existencia naliehavej spoločenskej potreby, a je primerané, t.j. je v súlade so zásadou proporcionality (porovnaj nález ústavného súdu sp.zn. IV. ÚS 107/2010 z
  42. októbra 2010, Zbierka nálezov a uznesení ústavného súdu 2010, str. 884).
  43. Obmedzenie práva na slobodu prejavu v prípade jeho stretu s právom na ochranu osobnosti má vo všeobecnosti v slovenskej právnej úprave zákonný podklad najmä v ustanoveniach § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka a sleduje aj legitímny cieľ, ktorým je ochrana osobnosti (občianskej cti, resp. dobrej povesti). Rozhodujúcou otázkou pre posúdenie jeho akceptovateľnosti v konkrétnom prípade je preto otázka jeho primeranosti, teda či obmedzenie práva na slobodu prejavu zodpovedá zásade proporcionality. Na tento účel judikatúra ESĽP i ústavného súdu vyuţíva test proporcionality zaloţený na hľadaní odpovedí 6 Cdo 169/2011 11 na otázky KTO, O KOM, ČO, KDE, KEDY a AKO v danom prípade „hovoril“, resp. uverejnil informáciu (porovnaj okrem vyššie uvedeného nálezu ústavného súdu aj nález tohto súdu sp.zn. IV. ÚS 492/2012 z
  44. apríla 2013 dostupný na www.concourt.sk).
  45. Pri hľadaní odpovedí na otázky testu proporcionality je potrebné dôsledne rešpektovať relevantnú judikatúru ESĽP a ústavného súdu v jej prepojení s konkrétnymi okolnosťami danej veci. Z judikatúry ESĽP moţno vyvodiť základné princípy a kritériá, z ktorých treba vychádzať pri riešení kolízie práva na slobodu prejavu s právom na ochranu osobnosti (pozri v odbornej literatúre Peter Wilfling, Eva Kováčechová, Sloboda prejavu a ţaloby na ochranu dobrej povesti, vydavateľ VIA IURIS – Centrum pre práva občana, 2011, dostupné na www.viaiuris.sk). Ide najmä o nasledovné základné princípy a kritériá aplikované ESĽP: - kľúčová úloha médií, ktoré sú „strážnym psom“ demokracie („public watchdog“) a veľmi prísne posudzovanie každého zásahu do slobody prejavu médií (Castells v. Španielsko, rozsudok,
  47. 1992, č. 11798/85; Bladet Tromso a Stensaas v. Nórsko, rozsudok veľkého senátu,
  49. 1999, č. 21980/93), - zvýšená ochrana šíreniu informácií a myšlienok o veciach verejného záujmu (Thorgeir Thorgersion v. Island, rozsudok,
  51. 1992, č. 13778/88), - väčšia miera kritiky osôb verejne známych a verejne činných (Lingens v. Rakúsko, rozsudok,
  53. 1986, č. 9815/82; Castells v. Španielsko, rozsudok,
  55. 1992, č. 11798/85; Thorgeir Thorgersion v. Island, rozsudok,
  57. 1992, č. 13778/88; Thoma v. Luxembursko, rozsudok,
  59. 2001, č. 38432/97; Dalban v. Rumunsko, rozsudok veľkého senátu,
  61. 1999, č. 28114/95; Cumpănă a Mazăre v. Rumunsko, rozsudok veľkého senátu,
  63. 2004, č. 33348/96; Zakharov v. Rusko, rozsudok,
  65. 2006, č. 14881/03; Kobenter a Standard Verlags GmbH v. Rakúsko, rozsudok,
  67. 2006, č. 60899/00), - rozlišovanie, či informácia je skutkovým tvrdením alebo hodnotiacim úsudkom, a vysoká miera ochrany hodnotiacich úsudkov (Lingens v. Rakúsko, rozsudok,
  69. 1986, č. 9815/82; Nilsen a Johnsen v. Nórsko, rozsudok veľkého senátu,
  71. 1999, č. 23118/93; Feldek v. Slovensko, rozsudok,
  73. 2001, č. 29032/95), 6 Cdo 169/2011 12 - vychádzanie hodnotiacich úsudkov z určitého skutkového základu (De Haes a Gijsels v. Belgicko, rozsudok,
  75. 1997, č. 19983/92; Feldek v. Slovensko, rozsudok,
  77. 2001, č. 29032/95; Thorgeir Thorgersion v. Island, rozsudok,
  79. 1992, č. 13778/88), - ochrana nielen obsahu prejavu, tvrdenia, či myšlienky, ale aj spôsobu, resp. formy, ktorými sú vyjadrované (Handyside v. Spojené kráľovstvo, rozsudok,
  81. 1976, č. 5493/72; Lingens v. Rakúsko, rozsudok,
  83. 1986, č. 9815/82; Prager a Oberschlick v. Rakúsko, rozsudok
  85. 1995, č. 15974/90; Thorgeir Thorgersion v. Island, rozsudok,
  87. 1992, č. 13778/88), - zvýšená ochrana tvrdení urobenými v dobrej viere a právo médií na ospravedlniteľný omyl (Sunday Times v. Spojené kráľovstvo, rozsudok,
  89. 1991, č. 13166/87; Bladet Tromso a Stensaas v. Nórsko, rozsudok veľkého senátu,
  91. 1999, č. 21980/93; Fressoz a Roire v. Francúzko, rozsudok veľkého senátu,
  93. 1999, č. 29183/95; Goodwin v. Spojené kráľovstvo, rozsudok veľkého senátu,
  95. 1996, č. 17 488/90; Colombani v. Francúzko, rozsudok,
  97. 2002, č. 51279/99; Prager a Oberschlick v. Rakúsko, rozsudok
  99. 1995, č. 15974/90; Thorgeir Thorgersion v. Island, rozsudok,
  101. 1992, č. 13778/88; Flux v. Moldavsko, rozsudok,
  103. 2007, č. 31001/03; Thoma v. Luxembursko, rozsudok,
  104. marca 2001, č. 38432/97; Guja v. Moldavsko, rozsudok veľkého senátu,
  106. 2008, č. 14277/04; Zakharov v. Rusko, rozsudok.
  108. 2006, č. 14881/03), - predvídateľnosť a primeranosť sankcie za poškodenie dobrej povesti (Hachette Filipacchi Associés v. Francúzko, rozsudok,
  110. 2007, č. 71111/01; Cumpănă a Mazăre v. Rumunsko, rozsudok veľkého senátu,
  112. 2004, č. 33348/96; Steur v. Holandsko, rozsudok,
  114. 2003, č. 39657/98; Castells v. Španielsko, rozsudok,
  116. 1992, č. 11798/85; Tolstoy Miloslavski v. Spojené kráľovstvo, rozsudok ,
  118. 1995, č. 18139/91; Steel a Morris v. Spojené kráľovstvo, rozsudok.
  120. 2005, č. 68416/01; Koprivica, v. Čierna Hora, rozsudok.
  122. 2011, č. 41158/09; Lepojič. V. Srbsko, rozsudok,
  124. 2007, č. 13909/05; Karhuvaara a Iltalehti v. Fínsko, rozsudok,
  126. 2004, č. 63678/00).
  127. V preskúmavanej veci odvolací súd sa síce zaoberal stretom práva na slobodu prejavu s právom na ochranu osobnosti pouţitím testu proporcionality, no jeho odpovede na otázky „Kto bol kritizovaný (resp. O kom ...)“ a „Čo bolo kritizované“ nerešpektovali 6 Cdo 169/2011 13 podľa názoru dovolacieho súdu vyššie uvedené princípy a kritériá vyplývajúce z judikatúry ESĽP, ďalšie otázky „Kto kritizuje“ a „Kde bolo kritizované“ boli v odpovediach odvolacieho súdu nesprávne stotoţnené a odpoveď na rozhodujúcu otázku testu „Ako boli informácie v článku formulované“ bola nepreskúmateľná, pretoţe odvolací súd sa obmedzil len na konštatovanie, ţe všetky údaje boli nepravdivé. V dôsledku toho bol nesprávny jeho celkový právny záver o splnení podmienok pre obmedzenie práva na slobodu prejavu ţalovanej poskytnutím občianskoprávnej ochrany právu na ochranu osobnosti (cti) ţalobcu.
  128. V súvislosti s otázkou „Kto bol kritizovaný“, resp. „O kom bola uverejnená informácia“ sa dovolací súd, vychádzajúc zo zisteného skutkového stavu, nestotoţňuje so záverom odvolacieho súdu, podľa ktorého ţalobca nebol osobou verejne politicky známou, lebo podľa odvolacieho súdu v čase uverejnenia článku uţ desať rokov v politike nepôsobil. Súčasťou skutkového stavu vyvodeného z vykonaného dokazovania bolo totiţ nesporné zistenie, ţe ţalobca bol členom poslednej prednovembrovej a prvej ponovembrovej vlády Slovenskej republiky, v lete 1990 v politike skončil, následne robil poradcu vtedajšiemu ministrovi financií M. K., po výmene tohto ministra začal podnikať a v roku 1992 sa zúčastnil ako spoločník obchodnej spoločnosti s názvom Povaţské mlyny a cestovinárne, spol. s r.o. privatizácie štátneho majetku – štátneho podniku Piešťanské mlyny a cestovinárne Piešťany. Bol preto podľa názoru dovolacieho súdu osobou verejného záujmu, pričom tento záujem bol v čase uverejnenia článku aktuálne umocnený tým, ţe článok priniesol aj informáciu o tom, ţe syn ţalobcu I. L., bývalý riaditeľ SIS, disponoval podľa juhoafrického podsvetia v zahraničí majetkom, ktorý sa vraj pohyboval od ôsmich do desiatich miliónov dolárov, čo je asi tristošesťdesiat aţ štyristopäťdesiat miliónov slovenských korún. V zmysle vyššie uvedenej judikatúry ESĽP, podľa ktorej osoby verejne známe musia zniesť väčšiu mieru kritiky, neţ súkromné osoby, bolo preto dôvodné poskytnúť ţalovanej vyšší stupeň ochrany jej práva na slobodu prejavu voči právu ţalobcu na ochranu osobnosti.
  129. Ani pokiaľ ide o otázky „Čo bolo kritizované“ a „Kedy bolo kritizované“ dovolací súd nesúhlasí s odpoveďou odvolacieho súdu, ţe uverejnené informácie neboli otázkou verejného záujmu, pretoţe kritizované skutočnosti sa udiali pred desiatimi rokmi. Tvrdenia, ktorými malo byť zasiahnuté do osobnostných práv ţalobcu, sa týkali privatizácie majetku štátu, na ktorej sa ţalobca zúčastnil ako spoločník obchodnej spoločnosti, výhodnosti tejto privatizácie, získania vplyvu aj k ďalšiemu majetku pôvodne privatizovanému inou 6 Cdo 169/2011 14 obchodnou spoločnosťou, okolností získania tohto vplyvu a zvýhodnenia pri podnikaní s privatizovaným štátnym majetkom. Privatizácia, t.j. proces premeny štátneho majetku na súkromný, bola najvýznamnejšou súčasťou ekonomickej transformácie po novembri
  130. Jej cieľom popri zmene vlastníckych vzťahov bolo vytvorenie podnikateľskej vrstvy a tým aj podmienok pre trhovú ekonomiku. Otázky týkajúce sa tohto procesu, najmä jeho transparentnosť, zákonnosť a férovosť, boli a sú z povahy veci predmetom verejného záujmu, pričom diskusiu o nich treba povaţovať za neukončenú, stále aktuálnu a všeobecne prospešnú. Ide o prospešnosť nielen z hľadiska odhalenia a nápravy nedostatkov v tomto procese, ktoré môţu vyjsť najavo aţ po značnom časovom odstupe, ale aj z hľadiska transparentnosti budúcej privatizácie. V prípade ţalobcu boli uverejnené informácie predmetom verejného záujmu o to viac, ţe sa privatizácie zúčastnil ako bývalý člen vlády, ktorá tento proces začala a významne participovala na jeho vykonávaní. Preto aj odpoveď na tieto otázky odôvodňuje vyššiu miery ochrany práva na slobodu prejavu ţalovanej.
  131. Keďţe ţalovaná („Kto kritizoval“) je vydavateľkou denníka SME, v ktorom bol článok uverejnený, vzťahuje sa na ňu zvýšená ochrana (privilegované postavenie) poskytovaná novinárom, resp. masmédiám. Aj keď ide o denník („Kde bolo kritizované“) s celoslovenskou pôsobnosťou, čo zvyšuje ochranu osobnostných práv, je kritérium miesta zaznenia sporných tvrdení nutné vnímať v spojení s kritériom ich autora. Pretoţe autorom je ţalovaná, tak jej privilegované postavenie do určitej miery neutralizuje kritérium miesta zaznenia sporných tvrdení.
  132. Pri odpovedi na otázku „Ako bolo kritizované“ odvolací súd, ani prvostupňový súd nevykonali rozhodujúci krok pre jej posúdenie, a to rozlíšenie, či uverejnené informácie, ktorými malo byť zasiahnuté do práva na ochranu osobnosti ţalobcu, mali povahu skutkových tvrdení alebo hodnotiacich úsudkov, prípadne aj povahu polemických tvrdení, resp. či boli ich kombináciou. To malo za následok, ţe súdy v základnom konaní povaţovali z hľadiska pravdivosti za nepreukázané, resp. za nepravdivé aj informácie majúce povahu hodnotiacich úsudkov, hoci ich pravdivosť nemoţno dokazovať a teda v tomto zmysle ani hodnotiť.
  133. Podstatou informácie „prvý veľký biznis sa L. podaril v roku 1992, keď získal štátny podnik Mlyny a cestovinárne Piešťany. Hoci sa cena tohto mlyna odhadovala na viac než miliardu korún, bývalému členovi vlády ho so štvoricou partnerov štát odklepol za približne tristo miliónov korún“ bola účasť ţalobcu na privatizácii štátneho majetku 6 Cdo 169/2011 15 a výhodnosť tejto účasti. Podľa názoru dovolacieho súdu táto informácia pozostávala z hodnotiaceho úsudku vyjadreného slovami „prvý veľký biznis sa L. podaril v roku 1992“, zo skutkových tvrdení obsiahnutých v slovách „keď získal štátny podnik Mlyny a cestovinárne Piešťany“ a „bývalému členovi vlády ho so štvoricou partnerov štát odklepol za približne tristo miliónov korún“ a z polemickej informácie „hoci sa cena tohto mlyna odhadovala na viac než miliardu korún“.
  134. Hodnotiaci úsudok „prvý veľký biznis sa L. podaril v roku 1992“ poţíva z hľadiska slobody prejavu intenzívnejšiu ochranu ako tvrdenie faktov a jeho pravdivosť nemôţe byť predmetom dokazovania. Pre jeho akceptovateľnosť je postačujúce, ak má určitý skutkový základ. Tento základ je bez ďalšieho (teda aj bez polemického výroku) daný samotným faktom, ţe ţalobca ako bývalý člen vlády spolu so štvoricou partnerov získal štátny podnik Mlyny a cestovinárne Piešťany za pribliţne tristo miliónov korún. Tento fakt bol v konaní nesporný, pričom na jeho pravdivosti nič nemení určitá miera zjednodušenia daná tým, ţe uverejnená informácia neuvádzala výslovne s pouţitím odborne presnej právnickej terminológie, či išlo o získanie, resp. prevod majetku štátu do vlastníctva ţalobcu ako fyzickej osoby, alebo o prevod na obchodnú spoločnosť, v ktorej bol ţalobca spoločníkom.
  135. Informácia „hoci sa cena tohto mlyna odhadovala na viac než miliardu korún“ má polemický charakter, ktorý je daný pouţitím slov „sa cena ...odhadovala“. Tieto slová sú totiţ z hľadiska toho, čo sa nimi chce vyjadriť, porovnateľné so slovami „cena mala približne byť“ „cena mala údajne byť“, alebo „cena mala pravdepodobne byť“. Synonymický slovník slovenčiny, vydaný vydavateľstvom Slovenskej akadémie vied VEDA, prvé vydanie, Bratislava, 1995, vysvetľuje význam slova „odhad“ ako pribliţné určenie veľkosti, mnoţstva, hodnoty a pod. niečoho, pričom ako synonymum tohto slova uvádza aj slovo „tip“ ako odhad výsledku niečoho. K polemickým výrokom v súvislosti s právom na slobodu prejavu vyslovil ústavný súd názor, ţe takéto výroky zásadne vylučujú zásah do práva na ochranu osobnosti podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka (porovnaj nález ústavného súdu sp.zn. IV. ÚS 107/2010 z
  136. októbra 2010, Zbierka nálezov a uznesení ústavného súdu 2010, str. 889, odkazujúci tieţ na nález Ústavného súdu Českej republiky sp.zn. II. ÚS 357/96). Pokiaľ by od ţalovanej bolo vyţadované preukázanie odhadovanej ceny v zmysle tipovanej ceny, bolo by splnenie tejto povinnosti z povahy veci nemoţné. 6 Cdo 169/2011 16
  137. Ani vyššie uvedený polemický výrok však nie je bez skutkového základu. V konaní pred súdom prvého stupňa bol vykonaný dôkaz článkom uverejneným v týţdenníku DOMINO efekt dňa
  138. augusta 1993 od autora P. B. s názvom „Ako melú L. mlyny“ s podtitulkom „Podnikateľské aktivity exministra“. Z tohto dôkazu vyplynulo, ţe zdrojom informácie o cene odhadovanej na viac neţ miliardu korún bola správa vypracovaná vyšetrovateľmi policajného zboru Slovenskej republiky, ktorá v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
  139. marca 2000 sp.zn. 1 Co 9/99 (zaloţeného do spisu ţalobcom) bola označená ako situačná informácia Úradu na ochranu ekonomických záujmov Slovenskej republiky (zanikol k
  140. augustu 1993), medzi základné úlohy ktorého patrilo získavanie, sústreďovanie a vyhodnocovanie informácií, dôleţitých pre ochranu ekonomických záujmov Slovenskej republiky v procese transformácie ekonomiky, teda aj pri uskutočňovaní privatizácie. V tomto dokumente malo byť uvedené, ţe suma, za ktorú boli získané nehnuteľnosti patriace štátnemu podniku Mlyny a cestovinárne Piešťany, sa javí podhodnotenou o to viac, ţe súčasťou kúpy bolo napríklad niekoľko mlynov (v Piešťanoch, Trnave, Sládkovičove a Senci), pričom len na jeden samotný mlyn v Trnave bolo záloţné právo tristo miliónov korún. Uţ len tento fakt, ktorý v konaní ţalobcom spochybnený nebol, odôvodňuje akceptovateľnosť výroku o odhadovanej cene na viac neţ miliardu korún. Navyše, ak zdrojom informácie o odhadnej cene v spojení s uvedením faktu o záloţnom práve bola správa orgánu štátu, mohla sa ţalovaná spoliehať na túto informáciu a šíriť ju bez toho, aby bola povinná ju overovať. Podľa judikatúry ESĽP (Bladet Tromso a Stensaas v. Nórsko, rozsudok veľkého senátu,
  142. 1999, č. 21980/93), tlač, pokiaľ prispieva k verejnej diskusii o záleţitostiach legitímneho záujmu, by mala mať beţne právo spoliehať sa na obsah oficiálnych správ, bez toho, aby bola povinná vykonávať nezávislý prieskum, lebo inak by mohla byť podkopaná ţivotne dôleţitá úloha „stráţneho psa“, ktorú tlač zohráva. Aj podľa judikatúry ústavného súdu od vydavateľa periodickej tlače nemoţno poţadovať, aby selektoval informácie získané od štátneho orgánu (z policajného zdroja), na ktoré sa mohol s dôverou spoliehať, pretoţe sa tým upiera právo verejnosti na úplné informácie o veciach verejného záujmu (nález ústavného súdu sp.zn. IV. ÚS 107/2010 z
  143. októbra 2010, Zbierka nálezov a uznesení ústavného súdu 2010). Z týchto dôvodov sa dovolací súd nestotoţňuje s hodnotením uvedenej informácie v uţ spomínanom rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1 Co 9/99, ktorý okolnosť, ţe bola obsahom materiálu vypracovaného štátnym orgánom, nepovaţoval za právne významnú. 6 Cdo 169/2011 17
  144. Podstatou ďalšej informácie „táto skupina ovládla aj gemerský mlyn, ktorý vraj získala formou nátlaku na bývalých majiteľov. Tí mali pod psychickým nátlakom podpísať zápisnicu, že odstupujú od zmluvy s Fondom národného majetku“ bolo získanie vplyvu ţalobcu, resp. obchodnej spoločnosti, v ktorej bol spoločníkom, aj k ďalšiemu majetku pôvodne privatizovanému inou obchodnou spoločnosťou a okolnosti získania tohto vplyvu. Táto informácia pozostávala z hodnotiaceho úsudku „táto skupina ovládla aj gemerský mlyn“ a z polemických výrokov „ktorý vraj získala formou nátlaku na bývalých majiteľov“ a „Tí mali pod psychickým nátlakom podpísať zápisnicu, že odstupujú od zmluvy s Fondom národného majetku“. Polemickosť bola daná pouţitými výrazmi „vraj získala“ a „Tí mali“. O uvedenom hodnotiacom úsudku a polemických výrokoch platia primerane závery uvedené v bode 39 a
  145. Skutkový základ hodnotiaceho úsudku potvrdil sám ţalobca predloţením zápisnice o svojom výsluchu z pojednávania v inej veci, pri ktorom uviedol, ţe na základe rozhodnutia Fondu národného majetku sa obchodná spoločnosť Povaţské mlyny a cestovinárne spol. s r.o. stala správcom (mandatárom) Gemerského mlyna a o rok alebo dva bol jej tento majetok predaný. Uţ len tento fakt bez ďalšieho robil hodnotiaci úsudok z hľadiska novinárskej slobody ţalovanej akceptovateľným. Inak aj polemické výroky mali svoj základ v skutočnosti, ktorá vyplynula z dôkazu vykonaného článkom I. B. publikovaným v denníku SME s názvom „Ako sa moţno stať správcom mlyna“. V tomto článku bolo totiţ uvedené, ţe na spísanie zápisnice o odstúpení majiteľov Gemerského mlyna od zmluvy uzavretej s Fondom národného majetku sa mandatár (zástupcovia piešťanskej firmy) dostavil s bezpečnostnou sluţbou a a j s členmi novej stráţnej sluţby Profi team z Topoľčian. Tento fakt, ktorý nebol v konaní rozporovaný, označenú polemiku pripúšťal a legitimizoval.
  146. Informácia „tieto mlyny profitovali práve vďaka špeciálnemu zaobchádzaniu zo strany FNM a ministerstiev. Kým L. so spoločníkmi kupoval obilie od štátu v hodnote tritisícšesťsto korún za tonu, ostatní za ňu platili na voľnom trhu vyše päťtisíc“ sa týkala zvýhodnenia pri podnikaní zo štátnym majetkom. Pozostávala z hodnotiaceho úsudku „tieto mlyny profitovali práve vďaka špeciálnemu zaobchádzaniu zo strany FNM a ministerstiev“ a zo skutkových tvrdení „Kým L. so spoločníkmi kupoval obilie od štátu v hodnote tritisícšesťsto korún za tonu“ a „ostatní za ňu platili na voľnom trhu vyše päťtisíc“. Keďţe súčasťou skutkového stavu bolo nepochybné zistenie, ţe obchodná spoločnosť, v ktorej bol ţalobca spoločníkom, kupovala obilie od štátu (zo štátnych hmotných rezerv) za tritisícšesťsto korún a ţe cena obilia na voľnom trhu bola vyše päťtisíc korún, mal vyššie uvedený 6 Cdo 169/2011 18 hodnotiaci úsudok v týchto faktoch dostatočný skutkový základ, t.j. uţ len tieto fakty ho umoţňovali, a to aj napriek určitej nepresnosti tvrdenia vyjadreného slovom „ostatní“. Bez významu nie je ani to, ţe tieto informácie pochádzali od bývalého ministra pre správu privatizáciu národného majetku I. M., ktorý v článku uverejnenom v týţdenníku DOMINO efekt dňa
  147. júna 1996 s názvom „Pomalé Boţie a rýchle L. Mlyny“ (tento článok bol tieţ predmetom dokazovania súdmi v základnom konaní) uviedol aj konkrétne údaje o rozdelení objemov obilia medzi slovenské mlyny. To zakladalo zo strany ţalovanej rozumný dôvod spoliehať sa tieto informácie a hodnotiaci úsudok z nich urobený bol chránený novinárskou slobodou ţalovanej.
  148. Pokiaľ odvolací súd uloţil ţalovanej povinnosť ospravedlniť sa ţalobcovi aj za informáciu „v štatutárnych orgánoch B.S.R., s.r.o. sedí V. L. starší“, dovolací súd poznamenáva, ţe ani prípadná nesprávnosť tohto tvrdenia nie je z objektívneho hľadiska spôsobilá zasiahnuť do osobnostných práv ţalobcu. So zreteľom na skutočnosť, ţe ide o údaj z verejného registra a ţe je daná totoţnosť mena ţalobcu, treba tento prípadný omyl ţalovanej povaţovať za ospravedlniteľný. Okrem toho uvedená informácia bola vytrhnutá z kontextu, lebo v článku išlo vymenovanie firiem, v štatutárnych orgánoch ktorých sedia dve osoby, a to V. L. starší a V. L. mladší.
  149. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
  150. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
  151. júna 2013 JUDr. Rudolf Čirč, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.