N a j v y š š í s ú d 2 Tost 21/2013 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedu senátu JUDr. Petra Krajčoviča a sudcov JUDr. Libora Duľu a JUDr. René Štepánika v trestnej veci obvineného J. H. pre prečin preplácania podľa § 333 ods. 1, ods. 2 písm. b/ Tr. zák. a iné na neverejnom zasadnutí 30. júla 2013 v Bratislave o sťaţnosti prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky proti uzneseniu Špecializovaného trestného súdu z 11. júna 2013, sp. zn. BB-4 Nt 3/2013, takto rozhodol: Podľa § 193 ods. 1 písm. c/ Tr. por. sťaţnosť prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky sa z a m i e t a. O d ô v o d n e n i e Napadnutým uznesením Špecializovaný trestný súd podľa § 400 ods. 1 Tr. por. povolil obnovu konania vedeného na Špecializovanom trestnom súde, sp. zn. PK 1 Tš 19/2006, v prospech odsúdeného J. H., nar. X. v D., trvale bytom H., t.č. v Ústave na výkon trestu Hrnčiarovce nad Parnou a zároveň zrušil celý výrok o treste z rozsudku Špecializovaného trestného súdu, PK 1Tš 19/2006 zo dňa 21. februára 2007. Proti tomuto uzneseniu podal sťaţnosť prokurátor ústne do zápisnice po jej vyhlásení, ktorú neskôr písomne odôvodnil. Vecne argumentuje: „Predovšetkým Nález Ústavného súdu SR zo dňa 28.11.2012 sp. zn. PL. ÚS 106/2011 nemôţe byť povaţovaný za „skutočnosť súdu skôr neznámu“ v zmysle § 394 ods. 1 Trestného poriadku a to ani s poukazom na § 41b zákona č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu SR o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov. Nikde v ustanovení § 394 Trestného poriadku nie je premietnuté ustanovenie § 41b zákona č. 38/1993 Z.z. Zrušenie časti tzv. 2 Tost 21/2013 2 asperačnej zásady je priam skutočnosťou neznámou pre súdy, ktoré v minulosti postupovali podľa Trestného zákona a ukladali tresty podľa tzv. asperačnej zásady tak, ako bola uvedená v § 41 ods. 2 Trestného zákona. Spomínaný nález Ústavného súdu SR vychádza z toho, ţe pôvodné znenie § 41 ods. 2 Trestného zákona zasahuje do diskrečnej právomoci rozhodujúceho súdu, pričom pouţitým výkladom § 41b zák. č. 38/1993 Z.z. pri napadnutom uznesení Špecializovaného trestného súdu, by sa práve súdu znovu odnímala diskrečná právomoc, pretoţe by takto musel rozhodnúť o povolení obnovy konania. Zákon č. 38/1993 Z.z. nemá vyššiu právnu silu ako Trestný poriadok zákon č. 301/2005 Z.z., navyše pokiaľ by zákonodarca chcel takto špeciálnym ustanovením určovať podmienky obnovy konania, muselo by sa to prejaviť aj v ustanovení § 394 Trestného poriadku. V uvedenej súvislosti poukazujem, ţe práve v ustanovení § 394 ods. 4 Trestného poriadku je povaţované za skutočnosť skôr neznámu rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorého rozhodnutím prokurátora alebo súdu Slovenskej republiky alebo v konaní, ktoré mu predchádzalo, boli poručené základné ľudské práva alebo slobody obvineného, ak negatívne dôsledky tohto rozhodnutia nemoţno inak napraviť. Ţiadne obdobné ustanovenie vo vzťahu k rozhodnutiu Ústavného súdu SR nie je obsiahnuté v ustanovení § 394 Trestného poriadku. Zároveň poukazujem, ţe citované ustanovenie § 394 ods. 4 Trestného poriadku neodníma diskrečnú právomoc súdu, ktorý rozhoduje o povolení obnovy konania, pretoţe ten následne po rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva toto povaţuje za „skutočnosť súdu skôr neznámu“ a posudzuje, či existujú dôvody na obnovu konania podľa § 394 ods. 1 Trestného poriadku aj na základe ostatných kritérií uvedených v predmetnom ustanovení § 394 ods. 1 Trestného poriadku. Z uvedeného dôvodu by súd, rozhodujúci o povolení obnovy konania, mal o povolení obnovy konania rozhodnúť pri splnení zákonných podmienok uvedených v § 394 ods. 1 Trestného poriadku a nepovoľovať obnovu konania len na základe dikcie § 41b zákona č. 38/1998 Z.z. Pri odsúdení J. H. Špecializovaným trestným súdom Pezinok sp. zn. PK 1 Tš 19/2006 nedošlo k uloţeniu trestu, ktorý by bol v zrejmom nepomere závaţnosti 2 Tost 21/2013 3 činov alebo k pomerom páchateľa a ani uloţené druhy trestov neboli v zrejmom rozpore s účelom trestu, pričom úvahy o treste sú na str. 14 a 15 uvedeného rozsudku. J. H. bol uloţený súhrnný trest za skutok pod bodom I. (pri sadzbe 2 aţ 8 rokov) bol odsúdený na 2 a pol roka nepodmienečne a za skutky II. aţ V. bol odsúdený za pouţitia tzv. asperačnej zásady podľa § 41 ods. 2 Trestného zákona podľa § 172 ods. 1 Trestného zákona na úhrnný trest odňatia slobody na 9 a pol roka (skutok II. prečin podplácania podľa § 333 ods. 1, ods. 2 písm.
- b)Trestného zákona, sadzba 2 aţ 5 rokov, skutok III. prečin nedovoleného ozbrojovania podľa § 294 ods.1 Trestného zákona, sadzba 1 aţ 5 rokov, skutky IV. a V. kaţdý z nich zločin podľa § 172 ods. 1 písm. c),
- d)Trestného zákona, sadzba 4 aţ 10 rokov). Súd ukladal trest za skutky II. aţ V. v hornej polovici zvýšenej trestnej sadzby teda v rozpätí od 8 rokov po 12 rokov. Pri posúdení účelu trestu, osoby páchateľa, jednotlivých skutkoch, aj bez pouţitia uţ zrušenej časti § 41 ods. 2 Trestného zákona, mu bol uloţený primeraný trest. Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností navrhujem, aby Najvyšší súd SR uznesením podľa § 194 ods. 1 Trestného poriadku zrušil napadnuté uznesenie Špecializovaného trestného súdu Pezinok, pracovisko Banská Bystrica sp. zn. BB-4Nt/3/2013 dňa 11.06.2013.“ Najvyšší súd Slovenskej republiky ako nadriadený súd Špecializovaného trestného súdu preskúmal napadnuté uznesenie v rozsahu uvedenom v § 192 ods. 1 Tr. por. a zistil, ţe podaná sťaţnosť je nedôvodná. Špecializovaný trestný súd rozhodol v súlade so zákonom a svoje rozhodnutie v podstate i správne odôvodnil- K právnej problematike riešenej otázky najvyšší súd dodáva: Ustanovenie § 394 ods. 1 Trestného poriadku upravuje podmienky obnovy konania, ktoré sa týkajú skutku alebo osoby páchateľa (ako skutočnosti alebo dôkazy), nie právneho stavu (zákonných podkladov posudzovania trestnosti činu a ukladania trestu). Oproti tomu v ustanovení § 41b ods. 1 zák. č. 38/1993 Z. z. v znení neskorších predpisov o organizácii Ústavného súdu slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov (ďalej len 2 Tost 21/2013 4 zákon o konaní pred ústavným súdom) je vymedzený dôvod obnovy konania, určený zmenou právneho stavu (právnej normy) na podklade nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len ústavný súd). Vo vzťahu k ustanoveniu § 394 ods. 1 Trestného poriadku ide o osobitnú úpravu - lex specialis, aj keď aplikačne nadväzujúcu. Takou úpravou je aj ustanovenie odseku 4 naposledy označeného ustanovenia, ktoré tieţ nepredpokladá nové skutočnosti alebo dôkazy, ale reflektuje na chybu aplikácie práva dotknutým rozhodnutím, ktorú konštatoval vo svojom rozhodnutí Európsky súd pre ľudské práva ako porušenie základných ľudských práv alebo slobôd (svojou podstatou teda zodpovedá dovolaniu). Ďalším rozdielom je, ţe pri podaní návrhu na povolenie obnovy konania výlučne v intenciách § 394 ods. 1 Trestného poriadku súd skúma, či sú splnené podmienky obnovy konania, ktoré sa skončilo právoplatným rozsudkom alebo trestným rozkazom (...skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli...). Oproti tomu, ak je podaný návrh na povolenie obnovy konania, ktorý vychádza z okolností predpokladaných v ustanovení § 41b zákona o konaní pred ústavným súdom je splnenie podmienok obnovy konania konštatované uţ v tomto ustanovení, aj keď sa v konaní o obnove inak postupuje podľa Trestného poriadku (...strata účinnosti takého právneho predpisu, jeho časti alebo niektorého ustanovenia je dôvodom obnovy konania podľa ustanovení Trestného poriadku). Obdobne je tomu v prípade predpokladanom v ustanovení § 394 ods. 4 Trestného poriadku, kde sa skúma len moţnosť alternatívnej nápravy negatívnych dôsledkov dotknutého rozhodnutia (teda nápravy mimo obnovy konania) a vopred sa neposudzuje moţnosť iného rozhodnutia o vine alebo treste. V súhrne teda platí nasledovné: Podmienka obnovy konania upravená v ustanovení § 394 ods. 1 Trestného poriadku predpokladá skutočnosť alebo dôkaz súdu skôr neznámy vo vzťahu ku skutku, ktorý je predmetom konania alebo osobe páchateľa, ako aj spôsobilosť takej skutočnosti alebo dôkazu privodiť podľa zákona pouţitého pri rozhodovaní iné rozhodnutie o vine alebo treste. Ustanovenie § 41b zákona o konaní pred ústavným súdom konštatuje pre prípad v ňom uvedený splnenie podmienky (dôvodu) obnovy konania podľa ustanovení Trestného poriadku (ustanovenia § 394 ods. 1 a ustanovení o postupe v konaní), aj keď sa dotknutý prípad netýka okolností činu alebo osoby páchateľa, ale ústavným súdom konštatovaného nesúladu 2 Tost 21/2013 5 právneho predpisu, ktorý bol pouţitý pri rozhodovaní súdu v pôvodnom konaní, s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou uvedenou v Čl. 125 ods. 1 ústavy. Ak ide o dôvod obnovy konania podľa ustanovenia § 41b zákona o konaní pred ústavným súdom, vo výroku uznesenia o povolení obnovy konania je potrebné uviesť ustanovenie § 41b tohto zákona a ustanovenie § 394 ods. 1 Trestného poriadku per analogiam (druhé z uvedených ustanovení sa pouţije analogicky vzhľadom na súčasné pouţitie prvého z nich, pričom priame, resp. samostatné pouţitie § 394 ods. 1 Trestného poriadku by nebolo právne výstiţné). Uvedené riešenie, vyplývajúce zo zákona o konaní pred ústavným súdom, je logicky spojené s okolnosťou, ţe v pôvodom konaní bolo rozhodnuté podľa zákonného ustanovenia, nesúladného s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou. Na reparáciu takej situácie je potrebné v novom konaní rozhodnúť podľa ustanovenia, ktorého znenie uţ nekoliduje s právnou normou vyššieho stupňa právnej sily. V obnovenom konaní sa na tento účel pouţije ustanovenie Čl. 50 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky, ktorému zodpovedá ustanovenie § 2 ods. 1 Trestného zákona (príkaz retroaktivity priaznivej pre páchateľa) – samotné právne účinky vyhlásenia nálezu ústavného súdu totiţ nepôsobia spätne (Čl. 125 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky). V prípade nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len ústavný súd) z 28. novembra 2012, sp. zn. PL. ÚS 106/2011, vyhláseného v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod číslom 428/2012 21. decembra 2012, je potrebné, ak trest ešte nebol vykonaný, nanovo uloţiť trest v rámci inej, pre páchateľa priaznivejšej trestnej sadzby, neţ ktorá bola pri pôvodnom rozhodovaní pouţitá. Aby sa naplnil účel ustanovenia § 41b zákona o konaní pred ústavným súdom, musí dôjsť k opätovnému rozhodovaniu o treste. Kritériá ustanovenia § 394 ods. 1 Trestného poriadku podmieňujú obnovu konania vo vzťahu k uloţenému trestu zrejmým nepomerom pôvodne uloţeného trestu k závaţnosti činu alebo pomerom páchateľa. Splnenie tejto podmienky je v právnom reţime naposledy označeného ustanovenia potrebné posúdiť, čo je však aplikovateľné len pri rovnakých zákonných podmienkach ukladania trestu v pôvodnom a v novom konaní, predovšetkým pri rovnakej trestnej sadzbe. V prípade nastalého, ústavným súdom konštatovaného nesúladu právnych predpisov, je však konkrétne vyjadreným dôvodom obnovy konania práve zmena trestnej sadzby (podstatné zníţenie 2 Tost 21/2013 6 jej dolnej hranice). Tento dôvod je právne zaloţený vyhlásením nálezu ústavného súdu a nie je potrebné skúmať jeho splnenie. V nadväznosti na potenciálnu zmenu rozhodnutia, popísaná zmena sadzby vţdy môţe vyvolať zmenu rozhodnutia o treste. Trest je totiţ primárne určovaný zákonom (zákonnou trestnou sadzbou), a aţ sekundárne aplikačnou úvahou súdu o primeranosti výšky uloţeného trestu, avšak len v rámci sadzby ustanovenej Trestným zákonom (čo je prelomené opäť len osobitnou zákonnou úpravou - § 39 tohto zákona). Inak povedané, moţnosť zmeny rozsudku vo výroku o treste nemoţno uţ v štádiu konania o povolení obnovy konania odmietnuť, keď sa má pri novom rozhodovaní vychádzať s (dokonca významne) odlišnej trestnej sadzby. Prezentovaný výklad je ústavne konformný, nakoľko v širšom rozsahu akceptuje z nálezu ústavného súdu odvoditeľné práva odsúdených páchateľov (právo na opätovné rozhodovanie o treste, nie však na vopred určené rozhodnutie). Taký širší rozsah je daný oproti výkladu spojenému s moţnosťou zamietnuť návrh na povolenie obnovy konania pre nesplnenie vyššie uvedenej kumulatívnej podmienky obnovy konania vo vzťahu k výroku o treste, ktorý vychádza zo zaradenia nálezu ústavného súdu len mechanicky (bez súčasnej konštatácie splnenia dotknutej podmienky) medzi skutočnosti súdu skôr neznáme, uvedené v § 394 ods. 1 Trestného poriadku Ako uţ bolo vysvetlené, predmetná podmienka je v dotknutej právnej situácii vecne nepouţiteľná. Návrh na povolenie obnovy konania by bolo moţné zamietnuť, len ak by na podklade nálezu ústavného súdu došlo ku zmene Trestného zákona v neprospech obvineného. Ako uţ bolo uvedené, v obnovenom konaní by sa totiţ pouţilo ustanovenie v článku 50 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky (ustanovenie § 2 ods. 1 Trestného zákona). V dôsledku toho by súd opäť rozhodol podľa zákona pouţitého pri pôvodnom rozhodovaní (keďţe neskoršie znenie zákona by nebolo pre páchateľa pri posudzovaní trestnosti činu a ukladaní trestu priaznivejšie). Obnova konania by teda nemohla viesť ku zmene pôvodného rozhodnutia, čím by stratila charakter (mimoriadneho) opravného prostriedku. Na zamietnutie návrhu na povolenie obnovy konania je v takom prípade opäť potrebné pouţiť ustanovenie § 41b zákona o konaní pred ústavným súdom a ustanovenie § 399 ods. 2 Trestného poriadku per analogiam (z dôvodov uvedených vyššie pri opačnom výsledku rozhodovania). 2 Tost 21/2013 7 Vyššie uvedený právny názor dáva dostatočnú odpoveď i na sťaţnostné námietky prokurátora. Tieto odporujú zmyslu a účelu nálezu ústavného súdu v kontexte nadväzujúcej právnej úpravy zákona o konaní pred ním. V nadväznosti na právoplatnosť uznesenia súdu prvého stupňa bude jeho prvotnou úlohou rozhodnúť bez odkladu o väzbe obvineného a následne o obnovenom konaní. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná. V Bratislave 30. júla 2013 JUDr. Peter K r a j č o v i č , v. r. predseda senátu Vypracoval: JUDr. Libor Duľa Za správnosť vyhotovenia: Mgr. Libuša Jánošíková