Obsah (4)

§ 109§ 239§ 95§ 202

Najvyšší súd 5 Cdo 56/2012 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu Š. J., bývajúceho v P., zastúpeného Mgr. I. P., advokátom, Advokátska kancelá

§ 109ods.

1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. (§ 239 ods. 1 O.s.p.). Dovolanie je prípustné tieţ proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné 8 5 Cdo 56/2012 (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky (

§ 239ods.

2 O.s.p.). Ustanovenia odsekov 1 a 2 neplatia, ak ide o uznesenie o príslušnosti, predbeţnom opatrení, poriadkovej pokute, o znalečnom, tlmočnom, o odmietnutí návrhu na zabezpečenie predmetu dôkazu vo veciach týkajúcich sa práva duševného vlastníctva a o trovách konania, ako aj o tých uzneseniach vo veciach upravených Zákonom o rodine, v ktorých sa vo veci samej rozhoduje uznesením (§ 239 ods. 3 O.s.p.). Podaným dovolaním boli napadnuté všetky výroky uznesenia odvolacieho súdu, tak výrok o nepripustení zmeny ţaloby, ako aj výrok o odmietnutí odvolania ţalobcu proti výroku rozsudku vo veci samej a výroky o trovách konania. Dovolanie ţalobcu voči všetkým napadnutým výrokom nie je procesne prípustné z dôvodu, ţe smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorý nevykazuje znaky uvedené v § 239 O.s.p. S prihliadnutím na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O.s.p.) skúmať vţdy, či dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou zo závaţných procesných vád vedúcich k vydaniu tzv. zmätočného rozhodnutia, ktoré zistenie by viedlo k záveru, ţe dovolanie je prípustné bez ohľadu na procesnú formu rozhodnutia odvolacieho súdu a spôsob jeho rozhodnutia, neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 239 O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či konanie a rozhodnutie a rozhodnutie odvolacieho súdu nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ aţ g/ O.s.p. (t.j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, o prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať, o prípad nedostatku návrhu na začatie konania vo veciach, ktoré moţno začať len na návrh, či o prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo súdom nesprávne obsadeným). Dôvody, ktoré by zakladali prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. a/, e/ O.s.p. ţalobca v dovolaní nenamietal a vady tejto povahy nevyšli v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť dovolania preto z týchto ustanovení nemoţno vyvodiť. So zreteľom na ţalobcom tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, ţe v prejednávanej veci mu súdom bola odňatá moţnosť pred ním konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.). 9 5 Cdo 56/2012 Odňatím moţnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie moţnosti konať pred súdom, 2/ to, ţe k odňatiu moţnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu, 3/ moţnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, ţe zákon bliţšie v ţiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie moţnosti konať pred súdom nešpecifikuje, pod odňatím moţnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorý znemoţňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov. K odňatiu moţnosti konať pred súdom malo dôjsť podľa názoru ţalobcu tým, ţe súd prvého stupňa mu neumoţnil vyjadriť sa k (ne)dosiahnutiu mimosúdnej dohody, za účelom uzatvorenia ktorej bolo pojednávanie dňa

1. mája 2010 odročené a na ďalšom pojednávaní konanom
2. septembra 2010 konal v neprítomnosti ţalobcu a jeho právneho zástupcu. Ďalej namietal, ţe k odňatiu moţnosti konať pred súdom malo dôjsť aj tým, ţe odvolací súd vyhodnotil dôkaz, ktorým spochybnil hodnovernosť jeho neúčasti na pojednávaní bez toho, aby mu umoţnil vyjadriť sa k nemu a ozrejmiť „pochybnosti“ na podporu hodnovernosti dodatočného ospravedlnenia. Podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky kaţdý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonaným dôkazom. Verejnosť moţno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom. V zmysle čl. 38 ods. 2 prvej vety Listiny základných práv a slobôd (ústavný zákon č. 23/1991 Z.z, ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd) kaţdý má právo, aby jeho vec bola prerokovaná verejne, bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. 10 5 Cdo 56/2012 Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy kaţdý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, ţe osobám nemoţno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Ak je toto konanie v rozpore s procesnými zásadami, porušuje ústavnoprávne princípy (II. ÚS 85/06). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, ţe všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a pouţití relevantných právnym noriem rozhodnú tak, ţe ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudrţateľné alebo ţe boli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho poţiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Pod spravodlivým súdnym procesom (fair hearing) sa v ţiadnom prípade nechápe právo účastníka súdneho konania na preskúmanie toho, akým spôsobom vnútroštátny súd hodnotil právne a faktické okolnosti konkrétneho prípadu. Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Z citovaných ustanovení ústavy a ústavného zákona vyplýva, ţe základným právom účastníka je, aby jeho vec bola prejednaná v jeho prítomnosti. Právo účastníka, aby jeho vec bola prejednaná verejne a v jeho prítomnosti, zaručené čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, nemoţno chápať tak, ţe by súd nemohol konať a rozhodnúť vo veci bez prítomnosti účastníka, ale tak, ţe súd je povinný účastníkovi poskytnúť priestor na uplatnenie tohto práva. Občiansky súdny poriadok upravujúci postup súdu a účastníkov v občianskom súdnom konaní ústavou zaručené právo osobnej prítomnosti účastníka konania 11 5 Cdo 56/2012 na súdnom konaní zabezpečuje tak, ţe ukladá súdu, ak zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak, aby nariadil na prejednanie veci samej pojednávanie, na ktoré predvolá účastníkov a všetkých, ktorých prítomnosť je potrebná, pričom predvolanie musí byť účastníkom doručené tak, aby mali dostatok času na prípravu, spravidla najmenej päť dní pred dňom, keď sa má pojednávanie konať, aby mali dostatok času na prípravu a mohli sa pojednávania aktívne zúčastniť (§ 115 ods. 2 O.s.p.). Podľa § 101 ods. 2 O.s.p., súd pokračuje v konaní aj keď sú účastníci nečinní. Ak sa riadne predvolaný účastník (právny zástupca alebo splnomocnený zástupca) nedostaví na pojednávanie bez toho, aby poţiadal z dôleţitého dôvodu o odročenie, môţe súd prejednať vec v jeho neprítomnosti; prihliadne pritom na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy. Ustanovenie § 101 ods. 2 O.s.p. určuje dve podmienky, ktoré musia byť súčasne splnené, aby súd mohol vec prejednať v neprítomnosti účastníka alebo jeho zástupcu: riadne predvolanie účastníka (jeho zástupcu) a absencia ţiadosti účastníka (jeho zástupcu) o odročenie pojednávania z dôleţitého dôvodu. Z tohto predpokladu vychádza aj ustanovenie § 119 O.s.p., podľa ktorého pojednávanie sa môţe odročiť len z dôleţitých dôvodov. Ak účastníkovi bráni určitá prekáţka v účasti na pojednávaní, mal by z tohto dôvodu poţiadať o odročenie pojednávania, pričom treba súdu oznámiť dôvod tejto ţiadosti. Všeobecne platí, ţe účastník konania sa môţe dať v konaní zastupovať zástupcom, ktorého si zvolí (§ 24 ods. 1 O.s.p.). Oprávnenie zvoliť si zástupcu je zaručené aj v ústavnej rovine (čl. 37 ods. 2 Listiny); jeho zmyslom je poskytnúť procesným právam a povinnostiam účastníka kvalifikovanú ochranu. Ak je účastník konania zastúpený advokátom s plným procesným plnomocenstvom (§ 25 O.s.p.), jeho procesné práva a povinnosti vykonáva v konaní jeho zástupca. Bez ďalšieho zastúpením účastníka konania podľa § 24 O.s.p. účastník nie je pozbavený výkonu svojich procesných práv a povinností. Vzhľadom k tomu, ţe zástupca je splnomocnený ku všetkým úkonom, ktoré môţe účastník v konaní urobiť (§ 28 ods. 2 veta druhá O.s.p.), nemôţe byť v zásade účastník v prípade svojej neúčasti na pojednávaní na svojich procesných právach ukrátený. Ak sa zastúpený účastník domáha svojho práva na prejednanie veci v jeho osobnej prítomnosti, nemoţno mu toto právo uprieť. V prípade zastúpeného účastníka ide teda o odňatie moţnosti konať pred súdom len vtedy, ak sa mu postupom súdu upiera moţnosť realizovať svoje procesné práva. Ustanovenie § 101 ods. 2 O.s.p. sa vzťahuje na účastníka konania i na jeho zástupcu. Ak sa ospravedlní 12 5 Cdo 56/2012 účastník zastúpený advokátom z účasti na pojednávaní a z dôleţitého dôvodu poţiada o jeho odročenie, vzniká tým prekáţka brániaca súdu v uskutočnení pojednávania, bez ohľadu na (ne)existenciu dôvodov na strane jeho právneho zástupcu. K časti dovolacej námietky o odňatí moţnosti vyjadriť sa (ne)uzatvoreniu mimosúdnej dohody dovolací súd uvádza, ţe je podaná v súvislosti s konaním pred súdom prvého stupňa a rozsudkom Okresného súdu Prešov zo
3. septembra 2010, č.k. 14 C 43/2010- 69 a nie v súvislosti s konaním pred odvolacím súdom a uznesením Krajského súdu v Prešove uznesením z
4. júla 2011, sp.zn. 9 Co 10/
5. Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia túto námietku ţalobcu (namietanú uţ v odvolaní) vyhodnotil, keď podal výklad o moţnosti súdu pokračovať v konaní v prípade neprítomnosti ţalobcu a jeho právneho zástupcu na pojednávaní. Konštatoval, ţe v prípade, ak sa účastník konania z pojednávania neospravedlní a nepoţiada o odročenie pojednávania, sú splnené podmienky na pokračovanie v konaní v zmysle § 101 ods. 2 O.s.p. a v takom prípade môţe súd pokračovať v konaní aj v prípade neprítomnosti účastníka, vo veci môţe aj rozhodnúť, pričom prihliadne na obsah spisu a dovtedy vykonané dôkazy. K neprítomnosti právneho zástupcu a jeho ţiadosti o dodatočné ospravedlnenie sa neprítomnosti na pojednávaní uviedol, ţe odpustenie zmeškania lehoty v zmysle § 58 ods. 1 O.s.p. prichádza do úvahy len pri zákonnej lehote a nie pri tzv. sudcovskej lehote. Nariadenie termínu pojednávania nie je však lehotou, a zmeškanie ospravedlnenia na pojednávaní nie je preto moţné zhojiť postupom podľa § 58 O.s.p. Dovolací súd sa stotoţňuje s takýmto výkladom odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu a k tomu ešte pre úplnosť uvádza: Lehotou sa v občianskom súdnom konaní chápe konkrétny časový úsek stanovený občianskym právom procesným na vykonanie konkrétneho procesného úkonu účastníkom, prípadne iným subjektom zúčastneným v konaní, v ktorom účastník, prípadne aj ďalšia osoba zúčastnená na konaní musí, alebo môţe uskutočniť určitý procesný úkon. Termínom je časový údaj určujúci deň, hodinu a miesto zasadnutia súdu, prípadne aj iného orgánu, ktorý uskutočňuje konanie (Ficová S., Števček M. Občianske súdne konanie, Praha, C. H . Beck, 2010, 155 s.). Odpustenie zmeškania lehoty je v civilnom procese moţné len pri lehotách zákonných (nie je moţné pri tzv. lehotách sudcovských), a to za predpokladu, ţe zákon takéto odpustenie nevylučuje. Právne účinky zmeškania termínu pojednávania sú iné ako právne účinky zmeškania lehôt. Z ustanovenia § 58 ods. 1 O.s.p. je zrejmé, ţe zákon umoţňuje odpustiť len zmeškanie lehoty, nie však termínu pojednávania. Procesným inštitútom 13 5 Cdo 56/2012 umoţňujúcim neuskutočnenie uţ nariadeného pojednávania a jeho odloţenie vo forme odročenia, je inštitút ţiadosti o ospravedlnenie neúčasti na pojednávaní. Z logiky veci však vyplýva, ţe na to, aby tento procesný úkon vyvolal aj poţadované procesné účinky je (za splnenia iných podmienok, ktoré boli v uvedenej veci naplnené), aby bol podaný včas. Ak sa riadne predvolaný účastník nedostaví na pojednávanie, ani nepoţiada z dôleţitého dôvodu o odročenie, moţno vec prejednať v neprítomnosť takéhoto účastníka, prihliadne sa pritom na obsah spisu a doposiaľ vykonané dôkazy (§ 101 ods. 2 O.s.p). Závery odvolacieho súdu o tom, ţe súd prvého stupňa neodňal ţalobcovi moţnosť konať pred súdom sú preto správne. S ohľadom na záver, ţe vykonaný termín pojednávania nebolo moţné zvrátiť podanou ţiadosťou o odpustenie zmeškania lehoty, neobstojí námietka ţalobcu o odňatí moţnosti konať pred súdom z dôvodu, ţe mu odvolací súd neumoţnil vyjadriť sa k dôkazu, ktorý vykonal – Správe Ústrednej vojenskej nemocnice SNP Ruţomberok, Fakultnej nemocnice neurologickej kliniky zo
6. decembra 2010, ktorým ţiadosť o odpustenie zmeškania lehoty podloţil. K odňatiu moţnosti konať pred súdom malo dôjsť podľa názoru ţalobcu aj tým, ţe odvolací súd nepripustil zmenu ţalobného petitu, hoci výsledky doterajšieho konania mohli byť podľa jeho názoru podkladom pre konanie o zmenenom návrhu. Podľa § 95 ods. 1 O.s.p. navrhovateľ môţe za konania so súhlasom súdu meniť návrh na začatie konania. Zmenený návrh treba ostatným účastníkom doručiť do vlastných rúk, pokiaľ neboli prítomní na pojednávaní, na ktorom došlo k zmene. Podľa § 95 ods. 2 O.s.p. súd nepripustí zmenu návrhu, ak by výsledky doterajšieho konania nemohli byť podkladom pre konanie o zmenenom návrhu. Súd nepripustí zmenu návrhu ani v prípade, ak by na konanie o zmenenom návrhu bol vecne príslušný iný súd. V takom prípade pokračuje súd v konaní o pôvodnom návrhu po právoplatnosti uznesenia. K rozhodnutiu súdu o tom, či pripustí zmenu návrhu, treba súhlasiť s názorom ţalobcu uvedeným v dovolaní, ţe zmena návrhu nesmie byť v rozpore so zásadou hospodárnosti konania. To, či dôsledky určitého procesného postupu alebo úkonu sú v súlade s touto zásadou, ale posudzuje súd. Ustanovenie § 95 ods. 1 O.s.p. dáva preto ţalobcovi moţnosť zmeniť návrh (len) so súhlasom súdu; súd zmenu návrhu nepripustí (tieţ) vtedy, ak by 14 5 Cdo 56/2012 výsledky doterajšieho konania nemohli byť podkladom pre konanie o zmenenom návrhu (

§ 95ods.

2 O.s.p.). V prípade nepripustenia zmeny návrhu pokračuje súd v konaní o pôvodnom návrhu, pričom ţalobca môţe uplatniť svoj nárok v novom konaní. Úvaha, či výsledky konania, ku ktorým sa dospelo pred ţalobcom poţadovanou zmenou návrhu, (ne)môţu byť podkladom pre konanie o zmenenom návrhu, súvisí s predbeţným hodnotením dôkazov a je výsledkom vnútorného presvedčenia sudcu a jeho myšlienkového postupu. Táto úvaha patrí len súdu rozhodujúcemu o návrhu na pripustenie zmeny návrhu. Pokiaľ je ním súd prvého stupňa, ţalobca nie je oprávnený napadnúť odvolaním správnosť tejto jeho úvahy, lebo odvolanie proti uzneseniu, ktorým sa pripustila alebo nepripustila zmena návrhu, nie je prípustné (

§ 202ods.

3 písm. f/ O.s.p.). Ani dovolací súd, posudzujúci prípustnosť dovolania z hľadiska moţnosti výskytu procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. v konaní odvolacieho súdu, nemôţe prehodnocovať správnosť tejto úvahy súdu (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z

1. septembra 2011 sp.zn. 2 Cdo 161/2011, schválené dňa
2. decembra 2011 občianskoprávnym kolégium Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na uverejnenie v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky). Rovnako prípustnosť dovolania ţalobcu voči výroku uznesenia odvolacieho súdu, ktorým odmietol odvolanie ţalobcu, nie je v zmysle ustanovenia § 239 O.s.p. daná. Osobitne dovolací súd zdôrazňuje, ţe nedošlo ani k vade konania uvedenej v ustanovení § 237 písm. f) O.s.p., ktorá by nastala, ak by odvolací súd odmietol odvolanie ţalobcu ako odvolanie podané neoprávnenou osobou (§ 218 ods. 1 písm. b/ O.s.p.), hoci pre to neboli splnené procesné podmienky. K tomu, aby odvolanie malo právne účinky a aby na jeho základe vznikli procesné vzťahy, musí vyhovovať poţiadavkám, ktoré ustanovuje Občiansky súdny poriadok. Ten v ustanovení § 201 O.s.p. ustanovuje, ţe subjektom legitimovaným na podanie odvolania je účastník, pokiaľ to zákon nevylučuje. Právo podať odvolanie však, ako správne konštatoval odvolací súd, patrí iba tomu účastníkovi konania, ktorému bola napadnutým rozhodnutím spôsobená ujma. V danom prípade je zrejmé, ţe súd prvého stupňa ţalobe ţalobcu v plnom rozsahu vyhovel, teda moţno objektívne konštatovať, ţe mu nebola spôsobená ujma na jeho právach. Odmietnutím odvolania ţalobcu proti rozsudku súdu prvého stupňa nebola ţalobcovi odvolacím súdom odňatá moţnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. 15 5 Cdo 56/2012 Pokiaľ ide o námietku ţalobcu spochybňujúcu úplnosť zistenia skutkového stavu veci, či nesprávnosť skutkových zistení, treba uviesť, ţe v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. dôvodom dovolania nemôţe byť samo osebe nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie totiţ nie je „ďalším“ odvolaním, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu len výslovne uvedených procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O.s.p.) a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) vád. Preto sa dovolaním nemoţno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. Z obsahu dovolania ďalej vyplýva, ţe ţalobca namietal aj skutočnosť, ţe napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia ţalobcu boli opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), ţalobcom vytýkaná skutočnosť by mala za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)pouţil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo). Ako je ale výslovne uvedené v § 239 ods. 3O.s.p., ustanovenia odsekov 1 a 2 neplatia, ak ide (medziiným) o uznesenie o trovách konania. Ustanovenie § 239 ods. 3 O.s.p. teda vylučuje prípustnosť dovolania ţalobcu proti výroku uznesenia odvolacieho súdu o trovách konania. Keďţe vo vzťahu k tomuto výroku nebola preukázaná procesná vada konania 16 5 Cdo 56/2012 zakladajúca zmätočnosť, nemoţno prípustnosť dovolania proti tomuto výroku vyvodiť ani z § 237 O.s.p. Podľa ustanovenia § 237 písm. g/ O.s.p., dovolanie je prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Neoddeliteľnou súčasťou práva na spravodlivý proces je aj garancia toho, aby vo veci rozhodoval nestranný, nezávislý a nezaujatý sudca. Nestrannosť, nezávislosť a nezaujatosť sudcu je jedným z hlavných predpokladov spravodlivého rozhodovania a jednou z hlavných predpokladov dôvery občanov a iných subjektov práva v právo a právny štát. Dovolací súd venoval pozornosť dovolacej námietke ţalobcu, či sudkyňa súdu prvého stupňa JUDr. A. P. a členovia senátu 9 Co Krajského súdu v Prešove - JUDr. I. D., JUDr. M. Š., JUDr. M. M., sú zaujatí. Mal pri tom na zreteli, ţe „neexistencia ţiadneho rozhodnutia alebo existencia právoplatného rozhodnutia nadriadeného súdu o tom, ţe sudca je alebo nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania vecí, nebráni dovolaciemu súdu pri skúmaní podmienok prípustnosti dovolania v zmysle ustanovenia § 237 písm. g/ O.s.p., posúdiť túto otázku samostatne a prípadne i inak, neţ ju posúdil nadriadený súd súdu procesnému, ktorý vo veci rozhodoval, ak v námietke boli uvedené nové skutočnosti“ (R 59/97). Podľa § 14 ods. 1 O.s.p. sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo ich zástupcom moţno mať pochybnosti o ich nezaujatosti. Účelom citovaného ustanovenia je prispieť k nestrannému prejednaniu veci, k nezaujatému prístupu súdu k účastníkom alebo k ich zástupcom a tieţ predísť moţnosti neobjektívneho rozhodovania. Uvedenému cieľu zodpovedá aj právna úprava skutočnosti, ktorá je z hľadiska vylúčenia sudcu povaţovaná za právne relevantnú. Je ňou existencia určitého právne významného vzťahu sudcu k veci alebo jeho osobného vzťahu k účastníkom konania, prípadne k ich zástupcom, ktorý by mohol ovplyvniť jeho objektívny pohľad na vec a preto vyvoláva pochybnosti o jeho nezaujatosti. Pomer sudcu k veci je daný najmä vtedy, ak sudca má svoj konkrétny záujem na určitom spôsobe skončenia konania a rozhodnutia 17 5 Cdo 56/2012 o veci. Môţe ísť o prípady, ak je sudca priamo zainteresovaný na výsledku konania (napr. je účastníkom konania), prípadne má na tomto výsledku nepriamy záujem (napr. ako vedľajší účastník) alebo získal informácie o veci tzv. neprocesným spôsobom, t.j. inak ako dokazovaním a vnímaním všetkého, čo vyšlo za konania najavo v zmysle § 132 O.s.p. O kvalifikovaný pomer sudcu k účastníkom konania (ich zástupcom) ide najmä vtedy, ak by bol zaloţený na príbuzenskom alebo rýdzo osobnom (pozitívnom alebo negatívnom) pomere k nim. Pri posudzovaní okolností, ktoré podľa dovolateľa zakladali dôvod pre vylúčenie sudcu z prejednávania a rozhodovania tejto veci vychádzal Najvyšší súd Slovenskej republiky zo zákonnej prezumpcie nestrannosti sudcov a z toho, ţe výnimky z tejto prezumpcie stanovuje iba zákon. Sudcovia sú totiţ vo všeobecnosti vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci (len vtedy alebo aţ vtedy), ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom moţno mať pochybnosti o ich nezaujatosti (

ustanovenie § 14 ods. 1 O.s.p.). Integrálnou súčasťou práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd) je garancia toho, aby vo veci rozhodoval nezávislý a nestranný sudca. Nestrannosť sa definuje spravidla ako neprítomnosť predsudku (zaujatosti a nadŕţania určitej procesnej strane). Obsahom práva na nestranný súd je, aby rozhodnutie v konkrétnej veci bolo výsledkom konania nestranného súdu. Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) pri riešení otázky nestrannosti sudcu vychádza z toho, ţe okrem nezávislosti sudcu je potrebné brať zreteľ aj na ďalšie aspekty subjektívneho a objektívneho charakteru. Tieto aspekty nestrannosti rozlíšil aj pri svojom rozhodovaní (pozri napríklad Piersack proti Belgicku). Subjektívna stránka nestrannosti sudcu sa týka jeho osobných prejavov vo vzťahu ku konkrétnemu prípadu a k účastníkom konania, prípadne k ich zástupcom. Pri subjektívnej nestrannosti sa vychádza z prezumpcie nestrannosti, aţ kým nie je preukázaný opak. Na preukázanie nedostatku subjektívnej nestrannosti vyţaduje judikatúra ESĽP dôkaz o skutočnej zaujatosti (pozri napríklad Hauschildt proti Dánsku). Rozhodujúce nie je však (subjektívne) stanovisko sudcu, ale existencia objektívnych skutočností, so zreteľom na ktoré môţu vznikať pochybnosti o nestrannosti sudcu. Objektívna nestrannosť sa neposudzuje podľa subjektívneho stanoviska (sudcu, či účastníka), ale podľa objektívnych symptómov. Práve tu sa uplatňuje teória zdania 18 5 Cdo 56/2012 nezaujatosti [porovnaj tézu, ţe spravodlivosť nielenţe musí byť poskytovaná, ale musí sa tieţ javiť, ţe je poskytovaná („Justice must not only be done, it must also be seen to be done“)]. Nestačí, ţe sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj objektívne javiť (Delcourt proti Belgicku). Objektívny aspekt nestrannosti je zaloţený na vonkajších inštitucionálnych, organizačných a procesných prejavoch sudcu a jeho vzťahu k prejednávanej veci a k účastníkom konania. Objektívnu nestrannosť nemoţno chápať tak, ţe čokoľvek, čo môţe vrhnúť čo aj len tieň pochybnosti na nestrannosť sudcu, ho automaticky vylučuje ako sudcu nestranného. Existencia oprávnených pochybností závisí vţdy od posúdenia konkrétnych okolností prípadu a podľa objektívneho kritéria sa musí rozhodnúť, či (úplne odhliadnuc od osobného správania sa sudcu) existujú preukázateľne skutočnosti, ktoré môţu spôsobiť vznik pochybností o nestrannosti sudcu (pozri tieţ Fey proti Rakúsku). Pri rozhodovaní, či je daný oprávnený dôvod na obavu, ţe konkrétny sudca je nestranný, je stanovisko osoby oprávnenej namietať zaujatosť dôleţité, ale nie rozhodujúce; určujúce je to, či sa môţe táto obava povaţovať objektívne za oprávnenú. Z uvedenej judikatúry ESĽP a Ústavného súdu Slovenskej republiky moţno vyvodiť, ţe subjektívne hľadisko sudcovskej nestrannosti sa musí podriadiť prísnejšiemu kritériu objektívnej nestrannosti. Za objektívne však nemoţno povaţovať to, ako sa nestrannosť sudcu len subjektívne niekomu javí, ale to, či reálne neexistujú okolnosti objektívnej povahy, ktoré by mohli viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, ţe sudca určitým, nie nezaujatým vzťahom k veci disponuje. Aj pri zohľadnení teórie zdania môţe byť sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci iba v prípade, keď je celkom zjavné, ţe jeho vzťah k veci, účastníkom alebo ich zástupcom dosahuje taký charakter a intenzitu, ţe aj napriek zákonom ustanovenej povinnosti nebude môcť rozhodovať „sine ira et studio“, teda nezávisle a nestranne. V preskúmavanej veci z obsahu spisu vyplýva, ţe ţalobca v dovolaní vzniesol námietku zaujatosti voči všetkým konajúcim sudcom- sudkyni súdu prvého stupňa a sudcom odvolacieho súdu pre ich pomer k ţalovanému 1/ ako bývalému členovi justičnej stráţe, ktorý podľa jeho názoru pozná sudcov a má s nimi nadštandardné vzťahy. 19 5 Cdo 56/2012 Dovolací súd má za to, ţe subjektívna hypotéza ţalobcu o moţnej neobjektívnosti sudcov, ktorú ničím iným nekonkretizoval a ktorú si vytvoril iba na základe toho, ţe ţalovaný 1/ je bývalý člen justičnej stráţe súdu prvého stupňa a krajského súdu, nemohla spôsobiť vznik pochybností o nezaujatosti sudcu (sudcov). Základom pre vylúčenie sudcu, ako to vyplýva z uţ uvedeného stručného výkladu ustanovenia § 14 ods. 1 O.s.p., môţu byť len objektívne existujúce zákonné dôvody, nie však domnienka účastníka o moţnej neobjektívnosti sudcov, sudkyne súdu prvého stupňa JUDr. A. P. a členov senátu 9 Co Krajského súdu v Prešove - JUDr. I. D., JUDr. M. Š., JUDr. M. M.. Sudkyňa súdu prvého stupňa JUDr. A. P. vyhlásila, ţe vo veci sa necíti zaujatá, ţe nemá pomer k veci, účastníkom konania alebo ich zástupcom. Ďalej uviedla, ţe ţalovaný 3/ pracuje na súde ako člen justičnej stráţe, okrem pozdravu v rámci beţnej slušnosti s ním neprichádza do styku, bliţšie ho nepozná a nemá s ním ţiadny nadštandardný vzťah (č.l. 156). Rovnako sudcovia Krajského súdu v Prešove JUDr. M. Š. a JUDr. I. D. zhodne vyhlásili, ţe vo veci sa necítia zaujatí a účastníkov nepoznajú (č.l. 158 a 158a), sudca JUDr. M. M. uviedol, ţe bývalých a súčasných členov justičnej stráţe pozná len so sluţobného kontaktu, nevie, ktorí z nich má byť účastníkom konania a nepozná skutočnosti, ktoré by vzbudzovali pochybnosti o jeho nezaujatosti (č.l. 159). Dovolací súd po preskúmaní veci nezistil ţiaden taký kvalifikovaný vzťah sudcu (sudcov) k veci, resp. k účastníkom konania, ktorý by zakladal dôvod pre ich vylúčenie z prejednávania a rozhodovania veci. Odôvodnenú pochybnosť o zaujatosti konajúcich sudcov nie je moţné v danom prípade vyvodiť. Dovolací súd preto dospel k záveru, ţe v preskúmavanej veci nie sú dané dôvody prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. g/ O.s.p. Vzhľadom na to, ţe prípustnosť dovolania ţalobcu nemoţno vyvodiť zo ţiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na odmietnutie dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti. V dovolacom konaní procesne úspešným ţalovaným 1/ aţ 3/ vzniklo právo na náhradu trov konania proti ţalobcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 20 5 Cdo 56/2012 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Ţalovaní 1/ aţ 3/ však nepodali návrh na uloţenie povinnosti nahradiť trovy konania (§ 151 ods.1 O.s.p.), a preto im ich dovolací súd nepriznal. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0. P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 11. septembra 2013 JUDr. Vladimír Magura, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová