Obsah (5)

§ 142§ 218§ 224§ 151§ 14

Najvyšší súd Slovenskej republiky 7 Cdo 193/2012 U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu Dr. A., bývajúceho v B., zastúpeného JUDr. H., advokátkou so sídlom v B., pr

§ 142ods.

1 O.s.p. a § 151 ods. 2 O.s.p. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal ţalobca dovolanie z dôvodu, ţe v konaní došlo k vade v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (§ 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p.); konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) a rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ 7 Cdo 193/2012 4 O.s.p.). Dovolateľ odvolaciemu súdu vyčíta, ţe svoje rozhodnutie zdôvodnil jednou vetou (ţe jeho odvolaniu nie je moţné vyhovieť), z ktorej sa nedozvedel, aké sú dôvody rozhodnutia. Aj ustanovenie § 219 ods. 2 O.s.p. vychádza z princípu rešpektovania práv účastníkov konania na spravodlivý proces. Tým, ţe odvolací súd sa nevysporiadal s odvolacími dôvodmi, neodpovedal na otázky, ktoré majú pre vec podstatný význam, zostal nedostatočne objasnený skutkový a právny základ veci. Týmto postupom odvolací súd porušil zásadu rovnosti a odňal ţalobcovi moţnosť konať pred súdom. V odvolacom konaní namietaná správnosť skutkových zistení súdom prvého stupňa z vykonaného dokazovania zostala odvolacím súdom bez povšimnutia, rozhodnutie odvolacieho súdu nezodpovedá § 157 ods. 2 O.s.p., čím je odvolacie konanie zaťaţené inou vadou majúcou za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Rozsudok odvolacieho súdu je nepreskúmateľný a vylučuje moţnosť vecného prieskumu v dovolacom konaní, zbavuje dovolateľa moţnosti v dovolaní reagovať na všetky skutočnosti. Ţalobca v odvolaní namietal neobjektívne vyhodnotenie dôkazov súdom prvého stupňa, resp. vynechanie dôkazov preukazujúcich jeho tvrdenia. Vyslovené úvahy súdu prvého stupňa označil za rozporné so skutočnosťou a vykonaným dokazovaním. Mal za to, ţe pokiaľ ţalovaný nikdy nepoprel svoje výroky na adresu ţalobcu, ţalobca ich nemal povinnosť preukazovať. Výroky ţalovaného potvrdili aj svedkovia (G.R.). Za nesprávny označil názor súdu prvého stupňa, ţe ţalobca mal moţnosť vyjadriť sa k vytýkaným nedostatkom, čo zniţuje intenzitu zásahu. Za právne neakceptovateľné povaţoval zohľadnenie veku a funkcie ţalovaného, zdôraznil tieţ, ţe správanie ţalovaného nemoţno povaţovať za vecné vytýkanie pracovných nedostatkov ţalobcu. Súd prvého stupňa opísal neúplne jednotlivé dôkazy, vytrhol ich z kontextu, v dôsledku čoho ich obsah je skreslený, hodnotenie dôkazov neúplné a neobjektívne, takto odôvodnené skutkové zistenia súdu sú v rozpore so skutočnosťou. V odôvodnení rozsudku chýba hodnotenie vykonaných dôkazov (samostatne i vo vzájomnej súvislosti), skutkové zistenia sú v extrémnom nesúlade s obsahom vykonaných dôkazov a nesprávne je i právne posúdenie veci. Odvolací súd, tým, ţe potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa, zaťaţil vadami aj odvolacie konanie. Z týchto dôvodov navrhol napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Ţalovaný vo vyjadrení k dovolaniu uviedol, ţe v okolnostiach daného prípadu súd dovolateľovi neodňal moţnosť konať pred ním, jeho dovolanie nie je opodstatnené, navrhol ho zamietnuť a priznať mu náhradu trov dovolacieho konania 237,40 €. 7 Cdo 193/2012 5 Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno týmto opravným prostriedkom napadnúť (§ 236 a nasl. O.s.p.). Dovolanie má v systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania osobitné postavenie. Ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorým moţno napadnúť (len) právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, avšak nie v kaţdom prípade, ale iba ak ho právna úprava pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd nie je „klasickou“ treťou inštanciou, v ktorej by bolo moţné preskúmať rozhodnutie z akýchkoľvek hľadísk. V danom prípade ale dovolanie ţalobcu v zmysle § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p. nie je prípustné. Je tomu tak preto, ţe dovolaním ţalobcu nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil, ţe dovolanie proti nemu je prípustné, a nejde ani o potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým by súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané a od ktorého by sa prípadne mohli odchýliť (§ 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p.). Za tohto procesného stavu (kedy dovolanie nie je prípustné) Najvyšší súd Slovenskej republiky je v dovolacom konaní oprávnený (ex officio) v zmysle § 242 ods. 1 O.s.p. prihliadať len na vady uvedené v § 237 O.s.p., neprihliada však na tzv. iné vady konania, ktoré by mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), ale ani na dôvody, pre ktoré by rozhodnutie spočívalo prípadne na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Dovolací súd sa preto neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale zaoberal sa tieţ otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p. (tzv. vady zmätočnosti). Toto ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne 7 Cdo 193/2012 6 zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska posúdenia existencie niektorej z procesných vád v zmysle § 237 O.s.p. ako dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, nie je pritom významný subjektívny názor účastníka, ţe v konaní došlo k takejto vade, ale len jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, ţe konanie je skutočne postihnuté niektorou z taxatívne vymenovaných vád. Dovolateľ existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. netvrdil a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva. S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti, sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či postupom súdov nebola dovolateľovi odňatá moţnosť konať pred súdom. Odňatím moţnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie taký závadný postup súdu, ktorý má za následok znemoţnenie realizácie tých procesných práv účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva. Dovolateľ v dovolaní namietal nedostatočné odôvodnenie (resp. nepreskúmateľnosť) rozhodnutia odvolacieho súdu (§ 157 ods. 2 O.s.p.) s čím súčasne spojil porušenie jeho práv na súdnu ochranu (čl. 46 Ústavy SR) a práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 Dohovoru), súdom vyčítal, ţe sa nedostatočne zaoberali (nevysporiadali) s jej námietkami v konaní, ktoré povaţoval za rozhodujúce vo veci a ktoré uplatnil v podanom odvolaní. Namietal, ţe súdy nepostupovali správne, keď nesprávne vyhodnotili vykonané dôkazy (na niektoré dôkazy vôbec neprihliadli), neúplne zistili skutkový stav veci a vec nesprávne právne posúdili. 7 Cdo 193/2012 7 Pokiaľ ţalobca namieta nedostatky týkajúce sa odôvodnenia dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu, treba uviesť, ţe právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky totiţ vyplýva, ţe tak základné právo podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 383/06); právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, ţe všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a pouţití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, ţe ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudrţateľné a nie sú prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktoré by popreli zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, ţe nezávislosť rozhodovania všeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu, ako vyplývajú z čl. 46 a nasl. Ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Jedným z týchto princípov predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý proces (čl. 46 ods. 1 Ústavy, čl. 6 ods. 1 Dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náleţite odôvodniť (§ 132 a § 157 ods. 1 O.s.p., m. m. I. ÚS 243/07), pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O.s.p.) musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tieţ na jeho celkovú presvedčivosť, teda, inými slovami, na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd pritom musí súčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 O.s.p.; obdobne napr. IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09, I. ÚS 501/11). Z práva na spravodlivé súdne konanie v tejto súvislosti vyplýva 7 Cdo 193/2012 8 aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, ţe majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, II. ÚS 76/07, obdobne Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993, séria A, č. 254-B, s. 49, § 30). Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 O.s.p. Táto norma sa však uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 ods. 2 O.s.p.). Vo svojej ustálenej judikatúre ústavný súd zdôraznil, ţe odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemoţno posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09), pretoţe prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (IV. ÚS 489/2011). Tento právny názor, ktorý zastáva i dovolací súd, zahŕňa poţiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového súdu, ako aj odvolacieho súdu a prípadne aj dovolacieho súdu), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania (IV. ÚS 350/2009). Za arbitrárny, resp. nie dostatočne zdôvodnený treba povaţovať rozsudok všeobecného súdu aj v situácii, keď všeobecný súd svoj právny záver nezdôvodní zo všetkých zákonných hľadísk, ktoré v danej veci prichádzajú do úvahy (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 154/05 z 28. februára 2006). Dovolací súd dospel k záveru, ţe rozsudok odvolacieho súdu (

potvrdeným rozsudkom súdu prvého stupňa) vydaný v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. spĺňa vyššie uvedené kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p., tak z formálneho ako aj z obsahového hľadiska a preto ho nemoţno povaţovať za nepreskúmateľný, neodôvodnený, či zjavne arbitrárny (svojvoľný). Odôvodnenie rozsudkov zodpovedá základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia rozhodnutia, čo platí tak pre rozsudok súdu prvého stupňa (§ 157 ods. 2 O.s.p.), ako aj pre rozsudok odvolacieho súdu (§ 219 ods. 2 O.s.p.). Súslednosť jednotlivých častí odôvodnení a ich obsahová (materiálna) náplň zakladá v súhrne ich zrozumiteľnosť i všeobecnú interpretačnú presvedčivosť; tým však nie je zodpovedaná (ani inak dotknutá) otázka správnosti právneho posúdenia veci konajúcimi súdmi. Súdy oboch stupňov (z obsahového hľadiska) jasne a dostatočne vysvetlili právne dôvody, pre ktoré ţalobe nevyhoveli. Zhodli sa v podstatnom na tom, ţe povinnosť tvrdenia a dôkazné bremeno ohľadne zásahu objektívne spôsobilého vyvolať nemajetkovú ujmu, zaťaţuje dotknutú fyzickú osobu (ţalobcu). Pokiaľ išlo o zásah spočívajúci vo vyjadrení 7 Cdo 193/2012 9 ţalobcu, ţe ţalovaný skúšal študentov večer v reštaurácii, či kaviarni toto povaţovali za oprávnenú kritiku, v tejto súvislosti pouţitie výrazu „krčma“ nebolo jednoznačne potvrdené zápisnicou zo zasadnutia ani výpoveďami svedkov prítomných na zasadnutí; vyslovenie ďalších výrokov ţalovaným, ţe ţalobca: 1/ je notorický sťaţovateľ, 2/ sťaţuje sa na všetkých, 3/ je absolútne nedisciplinovaný kolega, 3/ neprišiel prednášať pre externých študentov, 4/ vyjadril sa veľmi opovrţlivo o úrovni externých študentov, 5/ napísal nejaký anonym, 6/ nevie vychádzať s kolegami, 7/ napísal niečo škaredé o pani prorektorke, 8/ sa stal členom odborov len pred pár dňami a ihneď ţiadal o pomoc, súdy nepovaţovali ţalobcom za preukázané. Z týchto dôvodov nepovaţovali ţalobu za dôvodnú. K dovolacej námietke, ţe odvolací súd „ponechal dôvody odvolania bez povšimnutia“ je potrebné uviesť, ţe ustanovenie § 219 ods. 2 O.s.p. dáva odvolaciemu súdu moţnosť vypracovania tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Moţnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je podmienená tým, ţe odvolací súd sa v plnom rozsahu stotoţní s dôvodmi rozhodnutia súdu prvého stupňa, a to po skutkovej ako aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne nestotoţní s týmito závermi, neprichádza do úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia. Môţe doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu prvého stupňa, toto doplnenie však nemôţe byť v rozpore so závermi súdu prvého stupňa, môţe ho iba dopĺňať v tom zmysle, ţe ďalšie závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvého stupňa. Odvolací súd prirodzene musí odpovedať na podstatné a právne významné dôvody odvolania za podmienky, ţe k nim nedal zodpovedajúcu odpoveď súd prvého stupňa, v takom prípade sa nemôţe obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplniť i ďalšie dôvody. Inak sa dostane mimo limitov práva na spravodlivý proces, ktoré je chránené nielen čl. 46 ods. 1 Ústavy, ale aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Európsky súd pre ľudské práva (ďalej ESĽP) vo svojej judikatúre k odôvodňovaniu rozhodnutí v opravnom konaní vychádza z toho, ţe odkaz na odôvodnenie rozhodnutia súdu niţšej inštancie nebude stačiť, keď účastník k relevantnej otázke predloţil opravnej inštancii nové dôkazy, alebo uplatnil nový argument, ktorý vyţaduje špecifickú reakciu zo strany súdu (viď H.A.L. proti Fínsku, rozsudok,

1. januára 2004 č. 38267/97, § 50 a Laranjeira Marques da Silva, §24). Odkaz na odôvodnenie rozhodnutia súdu niţšej inštancie povaţoval ESĽP za postačujúci, ak účastník vo svojom opravnom prostriedku uplatňuje v zásade rovnaké argumenty ako v predchádzajúcej fáze konania (viď Meltex Ltd a Mesrop Movsesyan proti Arménsku, rozsudok,
2. júna 2008, č. 32283/04, § 88, tieţ Gomez Cespon proti Švajčiarsku, 7 Cdo 193/2012 10 rozhodnutie,
3. októbra 2010, č. 45343/08, oddiel 1), alebo ţiadne špecifické výhrady proti napadnutému rozhodnutiu neuplatnil (Estate of Nitsche proti Švédsku, rozsudok,
4. septembra 2007, č. 6301/05, § 45). Z vyššie uvedených hľadísk dovolací súd preskúmaním veci dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov niţších stupňov zodpovedajú poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Súd prvého stupňa výslovne uviedol, ktoré dôkazy vykonal a aké konkrétne skutočnosti z kaţdého dôkazu zistil, najmä uviedol, čo vyplýva z výpovedí účastníkov, svedkov (JUDr. R., Dr. P., PhDr. J., Ing. M., JUDr. B., Doc. G., JUDr. K., PhDr. M.., Ing. K., Mgr. P.) a listinných dôkazov najmä zo zápisníc z rokovania z
5. februára 2005 a
6. októbra 2004 (viď str. 3 aţ 9 odôvodnenia rozsudku), na základe zhodnotenia dôkazov samostatne i vo vzájomnej súvislosti v súhrne skonštatoval, ktoré právne významné okolnosti (skutočnosti) mal za (ne)preukázané (viď č.l. 12 a 13, bod 3 odôvodnenia rozsudku) – t.j. v konaní mal za preukázané, ţe ţalovaný na zasadnutí katedry
7. februára 2004 na základe obsahu sťaţnosti uviedol, ţe „ţalobca skúšal študentov opakovane v reštaurácii, či kaviarni vo večerných hodinách“, nemal za jednoznačne preukázané, ţe zariadenie, v ktorom prebiehalo skúšanie, bolo označené ţalovaným za „krčmu“, za nepreukázané povaţoval vyslovenie všetkých ďalších výrokov ţalovaným, ktorými malo byť zasiahnuté do práv ţalobcu na ochranu osobnosti (1/ je notorický sťaţovateľ, 2/ sťaţuje sa na všetkých, 3/ je absolútne nedisciplinovaný kolega, 3/ neprišiel prednášať pre externých študentov, 4/ vyjadril sa veľmi opovrţlivo o úrovni externých študentov, 5/ napísal nejaký anonym, 6/ nevie vychádzať s kolegami, 7/ napísal niečo škaredé o pani prorektorke, 8/ sa stal členom odborov len pred pár dňami a ihneď ţiadal o pomoc), súdy nepovaţovali ţalobcom za preukázané. Vychádzajúc z ustanovení § 11, § 13 ods. 2, 3 Občianskeho zákonníka súd uzavrel, ţe ţalobca nesie dôkazné bremeno ohľadne neoprávneného zásahu, pretoţe podľa názoru súdu prvého stupňa túto povinnosť ţalobca v časti zásahu neuniesol, súd jeho ţalobu v tomto rozsahu zamietol. Pokiaľ išlo o zásah spojený s preukázaným vyjadrením ţalovaného (o skúšaní študentov v reštaurácii), v tomto 7 Cdo 193/2012 11 prípade súd vysvetlil, z akých dôvodov povaţoval vyslovenú kritiku za oprávnenú, a teda i nespôsobilú zasiahnuť do práva na ochranu osobnosti. Ţalobca v odvolaní uplatnil v podstate zhodne dôvody, ako v dovolaní (t.j. ţe súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, ţe jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a konanie trpí inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci). Jadro odvolacích výhrad smerovalo k výrokom vysloveným ţalovaným, čo súd nepovaţoval za preukázané, podľa odvolateľa ich vyslovenie mal ţalovaný v konaní potvrdiť ústne i písomne, zároveň mali byť preukázané výpoveďami svedkov R. a Polákovej. Od nesprávnosti týchto skutkových zistení odvolateľ odvodzoval i nesprávne právne posúdenie veci súdom najmä pokiaľ išlo o záver, ţe kritika ţalovaného na adresu ţalobcu bola oprávnená a nebola spôsobilá zasiahnuť do práva na ochranu osobnosti. Z obsahu odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa ale nevyplýva, ţe by ţalovaný čo i len v časti vyslovil súhlas s podanou ţalobou, naopak ţalobu ţiadal zamietnuť v celom rozsahu (viď str. 3 bod 2 odôvodnenia). Z výpovede ţalovaného taktieţ nie je zrejmé, ţe by súhlasil s takými okolnosťami, ktoré sám ţalobca povaţoval za nesporné. Vo vyjadrení k zmene ţaloby zo
8. októbra 2008 (č.l. 312 spisu) sa (m.i.) uvádza: ,,Ţalovaný znovu pripomína, ţe ţalobcu zaťaţuje dôkazné bremeno o tom, ţe kaţdý jeden z týchto výrokov ţalovaný o ţalobcovi skutočne vyslovil.“ Uvedené však nevyjadrujú „nespornosť“ dotknutých výrokov, tak ako ich vníma a interpretuje ţalobca. Bez ďalšieho nemoţno vyvodiť ţalobcom tvrdenú ,,nespornosť“ len z toho, ţe ţalovaný sa v spore bránil námietkou spochybňujúcou svoju vecnú (hmotnoprávnu) legitimáciu. K námietke o nedostatočnom odôvodení úvah súdu spojených s hodnotením dôkazov (najmä svedeckých výpovedí) pri zisťovaní skutkového stavu sa ţiada uviesť, ţe konkrétny obsah výpovedí je zachytený v zápisniciach o pojednávaní súdu a relevantné zistenia z nich súd uvádza v odôvodnení rozsudku. Pokiaľ z niektorej svedeckej výpovede vyplývajú určité skutočnosti a z iných svedeckých výpovedí alebo listinných dôkazov tieto skutočnosti nevyplývajú i keď z nich prípadne vyplývať mali, je úlohou súdu, aby uvedené rozpory a pochybnosti vyhodnotil (v súhrne) tak, aby bolo zrejmé, čo z nich preukázané je a čo preukázané nie je. Rozhodné úvahy vychádzajúce z vykonaných dôkazných prostriedkov o tom, či, kde, kedy a akým spôsobom (ne)došlo k zásahu do práv na ochranu osobnosti z odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa vyplývajú, v konečnom dôsledku 7 Cdo 193/2012 12 sa stali i predmetom ţalobcovej polemiky v podanom odvolaní. V tejto súvislosti vyjadrený hodnotiaci úsudok súdu, s ktorým sa ţalobca nestotoţňuje, však bez ďalšieho nemoţno povaţovať za neodôvodnený. K nespokojnosti ţalobcu s tým, ako súd vyhodnotil splnenie dôkazného bremena, je potrebné uviesť, ţe v sporovom konaní kaţdý nesie procesnú zodpovednosť spojenú s preukázaním vlastných tvrdení a v zmysle procesných pravidiel je táto zodpovednosť vymedzená a časovo ohraničená, o čom bol ţalobca ale i ţalovaný v tomto konaní opakovane súdom poučený v zmysle § 120 ods. 4 O.s.p. (č.l. 473 a 597 spisu). Povinnosťou účastníka konania je ponúknuť súdu také dôkazné prostriedky, ktoré z objektívneho hľadiska sú spôsobilé nepochybne preukázať ním prezentované tvrdenia, v inom prípade sa účastník vystavuje nebezpečenstvu neúspechu v spore, ktoré ale nie je moţné pričítať súdu. Ţalobca však iné návrhy na doplnenie dokazovania, neţ tie, ktoré boli vykonané pred súdom prvého stupňa, nemal, v ďalšom (odvolacom) konaní sa práva na doplnenie dokazovania ani nedovolával ani neuviedol také argumenty, ktoré by uţ neboli súdom zohľadnené. Uspokojil sa so stavom, pri ktorom (len) nesúhlasil s hodnotením niektorých dôkazov (svedeckých výpovedí) vykonaným súdom prvého stupňa, ktoré sa snaţil navyše zvrátiť ich vlastným hodnotením, a tak náleţite nedocenil význam i argumentačný dôraz uplatnený súdom prvého stupňa, ktorý sa presvedčivo a preukázateľne opieral komplexne tak o obsah listinných dôkazov (najmä zápisníc zo zasadnutí) ako i všetkých výpovedí svedkov prítomných na zasadnutiach. Námietka o hodnotení dôkazov a zistení skutkového stavu veci preto z uvedeného hľadiska nevyţadovala špecifickú reakciu zo strany odvolacieho súdu, v danom prípade postačovalo jeho odvolanie sa na odôvodnenie rozhodnutia súdu niţšej inštancie (viď str. 12 bod 3 odôvodnenia rozsudku). Odvolací súd v zákonných medziach ustanovenia § 219 ods. 2 O.s.p. reagoval na rozhodné odvolacie námietky ţalobcu, čo moţno povaţovať v okolnostiach tohto prípadu za dostatočne odôvodnené. Je zrejmé, ţe odvolací súd sa reálne zaoberal odvolacími námietkami z odvolateľom uplatneného aspektu pre vec samú a nejedná sa o prípad „tzv. mlčania súdu“ – kedy dochádza k opomenutiu argumentov účastníka alebo k ich odmietnutiu bez toho, aby bolo zrejmé z akých dôvodov sa tak stalo. Dovolacie námietky o neodôvodnení a arbitrárnosti rozhodnutí, o extrémnom nesúlade skutkových zistení s vykonanými dôkazmi, neprípustnej selekcií dôkazov (vytrhnutia z kontextu), neobjektívnosti, o svojvoľnosti, právnej neudrţateľnosti právnych záverov prijatých v zrejmom omyle, ktoré by zakladali porušenie práv účastníka konania na spravodlivý súdny proces a práva na súdnu ochranu, dovolací súd nepovaţoval za opodstatnené. 7 Cdo 193/2012 13 Ţalobca v dovolaní namieta, ţe súdy nesprávne vyhodnotili výsledky vykonaného dokazovania, pretoţe výpovede ţalovaného i svedkov (Rapant, Bodík, G., P.) potvrdili predmetné výroky, ktoré mal uviesť ţalovaný; ţalobca v tejto súvislosti uniesol dôkazné bremeno (resp. nebol takouto povinnosťou zaťaţený, pretoţe bola medzi účastníkmi nesporná). V zmysle § 132 O.s.p. dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to kaţdý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237 O.s.p. Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, alebo nesprávne zaťaţí dôkazným bremenom účastníka konania, môţe byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu vecne nesprávne, no táto skutočnosť ešte sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. (viď tieţ napríklad uznesenia najvyššieho súdu z
9. februára 2011 sp. zn. 1 Cdo 85/2010 a z
10. marca 2011 sp. zn. 2 Cdo 29/2011). Z prieskumnej povahy dovolacieho konania a z jeho charakteru vyplýva, ţe dokazovanie sa v ňom nevykonáva (§ 243a ods. 2 O.s.p.), preto dovolaciemu súdu ani neprislúcha prehodnocovať dôkazy vykonané súdmi niţších stupňov. Pre úplnosť treba dodať, ţe nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je samostatným dovolacím dôvodom ani vtedy, keď je dovolanie procesne prípustné – viď § 241 ods. 2 písm. a/ aţ c/ O.s.p.). Pokiaľ ide o posúdenie, ktorého z účastníkov zaťaţuje dôkazné bremeno, ide o právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), na čo ale môţe byť vzatý zreteľ len v prípade procesne prípustného dovolania, čo však nie je tento prípad. Dovolateľ namietal i správnosť právnych záverov zaujatých súdmi niţších stupňov, teda nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 1 písm. c/ O.s.p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantný dovolací dôvod v tom zmysle, ţe ho moţno uplatniť v procesne prípustnom dovolaní (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), samo nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá. Nejde totiţ o vadu konania uvedenú v § 237 O.s.p., ani znak (atribút, stránku) rozhodnutia, ktorý by bol uvedený v § 238 O.s.p. ako zakladajúci prípustnosť dovolania. Keďţe ţalobcom bol tento dovolací dôvod uplatnený v dovolaní (napr. otázky oprávnenosti kritiky ţalobcu čo do obsahu i spôsobu, intenzity a primeranosti kritiky, zohľadnenie veku 7 Cdo 193/2012 14 a postavenia ţalovaného ako subjektu, ktorý kritizuje a iné), ktoré nie je procesne prípustné, nemohol dovolací súd podrobiť napadnutý rozsudok posúdeniu z hľadiska správnosti v ňom zaujatých právnych záverov. Ţalobca zotrval na právnych názoroch, ktoré sú odlišné (iné) od právneho posúdenia veci konajúcimi súdmi, uplatňuje tak dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. (t.j. ţe rozhodnutia súdov spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci). V tejto súvislosti je vhodné uviesť, ţe polemika o správnosti právnych záveroch v dôsledku nezohľadnenia argumentácie účastníka konania sama osebe nie je presvedčivou bázou pre tvrdenia o nedostatku odôvodnenia súdnych rozhodnutí, ich nepreskúmateľnosti (prípadne arbitrárnosti). Nasvedčuje skôr tomu, ţe práve dostatočné zdôvodnenie vytvorilo priestor pre polemiku o vyslovených premisách. V danom prípade súdy uviedli konkrétne dôvody, pre ktoré povaţovali ţalobu za nedôvodne podanú (pokiaľ išlo o zásah spočívajúci v tvrdení ţalovaného, ţe ţalovaný skúšal študentov večer v reštaurácii či kaviarni, tento povaţovali za oprávnenú kritiku; vyslovenie zvyšných výrokov ţalovaným, t.j. ţe ţalobca je notorický sťaţovateľ, sťaţuje sa na všetkých, je absolútne nedisciplinovaný kolega, neprišiel prednášať pre externých študentov, vyjadril sa veľmi opovrţlivo o úrovni externých študentov, napísal nejaký anonym, nevie vychádzať s kolegami, napísal niečo škaredé o pani prorektorke, sa stal členom odborov len pred pár dňami a ihneď ţiadal o pomoc, ţalobca nepreukázal, t.j. z vykonaných dôkazov nevyplýva). Týmto zároveň súdy ponúkli dostatočné vysvetlenie toho, prečo z právneho hľadiska nebolo moţné akceptovať argumentáciu dovolateľa; nebolo však povinnosťou súdu výslovne zdôvodňovať kaţdú námietku ţalobcu z jeho uhla pohľadu (nesúhlas s hodnotením kaţdého dôkazného prostriedku – svedeckej výpovede samostatne) a to spôsobom, ktorý sa ţalobcovi javí za jedine správny, pravdivý a skutočný. Účastník konania nedisponuje právom, podľa ktorého by bol súd povinný zdôvodniť rozhodnutie podľa jeho predstáv. Súdna prax sa zhodla na tom, ţe právnym posúdením veci sa neodníma účastníkovi konania moţnosť uplatnenia jeho procesných práv v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 112/2001 uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 43/2003 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 50/2002 uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 1/2003). Nesprávne právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov nie je procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., lebo (ani prípadným) nesprávnym právnym posúdením veci súd účastníkovi konania neznemoţňuje realizáciu ţiadneho jeho procesného oprávnenia (viď napríklad rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 Cdo 193/2012 15 1 Cdo 62/2010, sp. zn. 2 Cdo 97/2010, sp. zn. 3 Cdo 53/2011, sp. zn. 4 Cdo 68/2011, sp. zn. 5 Cdo 44/2011, sp. zn. 6 Cdo 41/2011 a sp. zn. 7 Cdo 26/2010). Z dôvodov vyššie uvedených dospel dovolací súd k záveru, ţe prípustnosť dovolania ţalobcu nevyplýva z § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p., ani z § 237 O.s.p. Dovolanie preto odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p.

§ 218ods.

1 písm. c/ O.s.p. bez toho, aby skúmal opodstatnenosť dovolateľom uplatnených dovolacích dôvodov v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O.s.p. So zreteľom na odmietnutie dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti. Právo na náhradu trov konania vzniklo úspešnému ţalovanému, pretoţe neboli zistené ţiadne dôvody osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali nepriznanie náhrady trov dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p.

§ 224ods.

1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p. a § 150 O.s.p.). Ţalovaný podal návrh na rozhodnutie o priznaní náhrady trov dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p.

§ 151ods.

1 O.s.p.) a tieto aj vyčíslil. Dovolací súd mu priznal náhradu trov dovolacieho konania vo výške zodpovedajúcej odmene advokáta za jeden úkon právnej sluţby (vyjadrenie k dovolaniu zo 16. augusta 2012) vzhľadom na to, ţe rovnaký advokát zastupoval ţalovaného i v základnom konaní, dovolací súd nepovaţoval za účelne vynaloţený úkon právnej pomoci spojením s prevzatím a prípravou zastúpenia v dovolacom konaní. Vychádzal z § 10 ods. 8

§ 14ods.

1 písm. c/, § 16 ods. 3, § 18 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych sluţieb a ţalovanému priznal náhradu trov dovolacieho konania vo výške 106,75 € [tarifná hodnota 2 000 € (tarifná odmena za 1 úkon právnej pomoci 81,33 €), reţijný paušál (7,63 €) a 20 % DPH (17,79 €)]. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 24. júla 2013 JUDr. Ladislav G ó r á s z, v.r. predseda senátu 7 Cdo 193/2012 16 Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová