c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) z dôvodu nedostatku naliehavého právneho záujmu na určení, ţe nehnuteľnosti, pozemok parc. č. X., zastavané plochy a nádvoria o výmere X. m2; pozemok parc. č. X., zastavané plochy a nádvoria o výmere X. m2, pozemok parc. č. X., zastavané plochy a nádvoria o výmere X. m2 a stavba súp. č. X., postavená na parc. č. X., druh stavby ., nachádzajúce sa v katastrálnom území S., zapísané na LV č. X. (ďalej len „sporné nehnuteľnosti“) sú v podielovom spoluvlastníctve ţalobcov, a to v 1/2 k celku ţalobcu 1/ a ţalobkyne 2/. Mal za to, ţe ţalobcovia nevysvetlili dostatočne zdôvodnenie naliehavého právneho záujmu na poţadovanom určení. Zároveň mal za to, ţe i v prípade, ţe by sa vyhovelo ich návrhu, stav 2 4 Cdo 165/2012 objektívnej právnej neistoty medzi účastníkmi konania by sa neodstránil, pretoţe na základe takéhoto rozhodnutia by nemohlo dôjsť k zápisu vlastníckeho práva ţalobcov k sporným nehnuteľnostiam, prípadne k obnoveniu pôvodného zápisu vlastníka, keď od nadobudnutia vlastníctva spoločnosťou Ţ. uţ došlo k ďalším prevodom na ţalovaných 2/ aţ 5/, ktorí sa stali vlastníkmi sporných nehnuteľností v dobrej viere a dobromyseľne. Napriek uvedenému právnemu záveru a konštatovaniu, ţe sa súd následne vecou samou nezaoberal, v závere odôvodnenia uviedol, ţe i v prípade, ţe by sa vecou samou zaoberal, bol by
viazaný rozsudkom Krajského súdu v Bratislave z
1 O.s.p. Na rozdiel od súdu prvého stupňa mal za to, ţe vo veci je daný naliehavý právny záujem ţalobcov a základnou otázkou, ktorú bolo potrebné v prejednávanej veci vyriešiť, bola
jeho názoru otázka, či ţalobca 1/ platne vniesol do spoločnosti Ţ. ako nepeňaţný vklad časť podniku Ţ. v rozsahu, ktorý nadobudol zmluvou o predaji časti podniku z 30. apríla 1992 (ďalej len „nepeňaţný vklad“).
jeho názoru táto otázka bola právoplatne vyriešená v predchádzajúcich konaniach, z ktorého dôvodu ţalobcovia nie sú podielovými spoluvlastníkmi sporných nehnuteľností a ich ţaloba preto nie je dôvodná. Jednak bola vyriešená rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 14. mája 1997 sp. zn. 2 Obo 170/1996, ktorým bolo určené vnesenie nepeňaţného vkladu ţalobcom 1/ v rozsahu
čl. IV.
2 písm.
2 písm.
1 O.s.p. zastavil. Zároveň mali dovolatelia za to, ţe vo veci bolo rozhodnuté v konaní vedenom na Najvyššom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. 2 Obo 170/1996 nepríslušným súdom Slovenskej republiky. Nakoniec dovolatelia namietali i nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm. c) O.s.p.) nedostatkom naliehavého právneho záujmu
c) O.s.p. Ţiadali Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na nové konanie a rozhodnutie. 4 4 Cdo 165/2012 Ţalovaní 1/, 4/ a 5/ vo vyjadrení k dovolaniu navrhli Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky dovolanie odmietnuť ako procesne neprípustné. Ţalovaní 2/ a 3/ sa k dovolaniu písomne nevyjadrili. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení, ţe dovolanie podali včas účastníci konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpení advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 237 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu v rozsahu
1 a 2 O.s.p. a dospel k záveru, ţe dovolanie je dôvodné. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). Dovolanie v danom prípade smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu. Rozsudky odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v § 238 ods. 1, 2 a 3 O.s.p. Podané dovolanie smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu, ktoré nevykazuje znaky ţiadneho z rozhodnutí uvedených v týchto ustanoveniach. Prípustnosť dovolania ţalobcov preto nemoţno vyvodiť z týchto ustanovení. S prihliadnutím na námietku dovolateľov, ale tieţ vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O.s.p.) skúmať vţdy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní, postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v ustanovení § 237 O.s.p., dovolací súd sa komplexne zaoberal otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p. Zákonné ustanovenie § 237 O.s.p. pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu (rozsudku alebo uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závaţných procesných vád vymenovaných v písmenách a) aţ g) tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie 5 4 Cdo 165/2012 konania, hoci
zákona bol potrebný, prípad odňatia moţnosti účastníka konať pred súdom a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Dovolatelia nenamietali, ţe by v konaní došlo k procesným vadám v zmysle § 237 písm.
2 O.s.p., ak tento zákon neustanovuje inak, pre konanie na odvolacom súde platia primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa.
O.s.p., dôkazy súd hodnotí
svojej úvahy, a to kaţdý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo včítane toho, čo uviedli účastníci. 6 4 Cdo 165/2012
2 O.s.p., v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. V preskúmavanej veci súd prvého stupňa zamietol ţalobu z dôvodu nedostatku naliehavého právneho záujmu na poţadovanom určení
c) O.s.p., z ktorého dôvodu sa nezaoberal vecou samou. Odvolací súd jeho rozhodnutie vo výroku ako vecne správne potvrdil
1 O.s.p. Na rozdiel od súdu prvého stupňa mal za to, ţe vo veci je daný naliehavý právny záujem ţalobcov (bez bliţšieho zdôvodnenia) a základnou otázkou, ktorú bolo potrebné v prejednávanej veci vyriešiť, bola otázka, či ţalobca 1/ platne vniesol do spoločnosti Ţ. nepeňaţný vklad.
názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sa odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia nevysporiadal so všetkými skutočnosťami a dôkazmi. V odôvodnení svojho rozhodnutia totiţ len poukázal na konštatovanie rozporu právoplatného rozsudku Okresného súdu Hodonín z 5. mája 1997 sp. zn. 7 C 669/1996 s verejným poriadkom Slovenskej republiky (bez bliţšieho zdôvodnenia) súdom v jednom z právoplatných rozhodnutí, ktorými uţ bola
jeho názoru otázka platnosti vnesenia nepeňaţného vkladu právoplatne vyriešená, na ktoré rozhodnutia tieţ poukázal. V odôvodnení rozhodnutia odvolací súd vôbec nevyhodnotil všetky dôkazy jednotlivo i v ich vzájomnej súvislosti (§ 132 O.s.p.) a neuviedol ako vec právne posúdil. Najvyšší súd Slovenskej republiky zistil, ţe v spise sa nachádza celý rad ďalších listinných dôkazov a nie je tak zrejmé, či, resp. ktorými z nich bolo dokazovanie vykonané a ako boli súdom vyhodnotené. Navyše v spise sa nachádzajú aj ďalšie rozhodnutia okrem tých, na ktoré odvolací súd poukázal a z odôvodnenia nie je zrejmé ako sa súd i s týmito rozhodnutiami vysporiadal, či a do akej miery sa týkajú, resp. majú vplyv na preskúmavanú vec. Okrem nedostatočného vyhodnotenia zisteného skutkového stavu z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu nie je zrejmé ani ako vec právne posudzoval. Nestačí totiţ len poukázať na určité ustanovenie právneho predpisu. Pokiaľ odvolací súd mienil pri rozhodovaní 7 4 Cdo 165/2012 vychádzať z § 159 ods. 2 O.s.p., z odôvodnenia rozhodnutia malo byť zrejmé ako bolo rozhodnuté tým-ktorým rozhodnutím vo výroku, medzi ktorými účastníkmi a akej veci sa rozhodnutie týkalo. Na základe vyššie uvedeného je rozhodnutie odvolacieho súdu nepreskúmateľné, keď neobsahuje náleţitosti rozsudku v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p. V odôvodnení rozhodnutia sa súd musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a zistené rozhodujúce skutočnosti, ale tieţ s poukazom na ním prijaté právne závery. Účelom odôvodnenia rozsudku je logicky, vnútorne kompaktne a neprotirečivo vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia súdu musí byť zároveň aj dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v dovolacom konaní. V prípade, ţe rozhodnutie nie je dostatočne odôvodnené, nie je z neho zrejmé, z akých skutkových záverov súd vychádzal, ktoré dôkazy mal za preukázané a ktoré nie, z ktorých výpovedí svedkov vychádzal, ide o procesne nesprávne rozhodnutie. Rozsudok, ktorý nemá náleţitosti uvedené v § 157 ods. 2 O.s.p., je potom nepreskúmateľný a účastníkovi je takýmto rozhodnutím odňatá moţnosť konať pred súdom, nakoľko nemá moţnosť v dovolacom konaní náleţite argumentovať. Účelom odôvodnenia rozsudku je predovšetkým preukázať jeho správnosť a zároveň musí byť i prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutí súdu, t. j. musí byť preskúmateľné. V prejednávanej veci nie je moţné preskúmať správnosť postupu. To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Hoci judikatúra tohto súdu nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia, ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). 8 4 Cdo 165/2012 Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd uţ vyslovil, ţe súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03). Vo svojom dovolaní ţalobcovia ďalej vytýkali odvolaciemu súdu rozhodnutie bez nariadenia pojednávania a bez vyhlásenia rozsudku zákonu zodpovedajúcim spôsobom. Z obsahu spisu nie je sporným, ţe odvolací súd rozhodol bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a ţe došlo k verejnému vyhláseniu napadnutého rozsudku (§ 156 ods. 3 O.s.p.).
1 a 2 O.s.p. v znení účinnom do 31. decembra 2011, na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vţdy, ak a) je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b) súd prvého stupňa rozhodol
V ostatných prípadoch moţno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania.
názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky odvolací súd zaťaţil konanie vadou
f) O.s.p. i z dôvodu nenariadenia odvolacieho pojednávania. V danej veci totiţ bolo povinnosťou odvolacieho súdu zopakovať, resp. doplniť dokazovanie. Jednak z dôvodu, ţe sa na rozdiel od súdu prvého stupňa zaoberal vecou samou a jednak i z dôvodu, ţe v odvolacom konaní vec hodnotil i z hľadiska dôkazu, právoplatného rozhodnutia Okresného súdu Hodonín z 5. mája 1997 sp. zn. 7 C 669/1996, s ktorým sa súd prvého stupňa
odôvodnenia jeho rozhodnutia nezaoberal. Dovolací súd ďalej poukazuje na ustanovenie § 156 ods. 3 O.s.p. (v spojení s § 211 ods. 2 O.s.p.),
ktorého, vo veciach, v ktorých súd rozhoduje rozsudkom bez nariadenia ústneho pojednávania, oznámi miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením.
čl. 142 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, rozsudky sa vyhlasujú v mene Slovenskej republiky a vţdy verejne. 9 4 Cdo 165/2012 Z č.l. 839 spisu vyplýva, ţe v predmetnej veci oznámenie o verejnom vyhlásení rozsudku bez nariadenia pojednávania dňa
3 O.s.p., teda oznámením miesta a času verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu, a to v lehote najmenej, v zmysle najneskôr 5 dní pred jeho vyhlásením a po túto dobu musí byť oznámenie vyvesené, aby sa účastníci a verejnosť kedykoľvek pred verejným vyhlásením rozsudku bez nariadenia pojednávania mali moţnosť dozvedieť o jeho mieste a čase, a tým bola zabezpečená verejnosť oznámenia vyhlásenia a následného samotného vyhlásenia rozsudku. Vyvesením oznámenia o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku
f) O.s.p., zistil i ďalší dôvod tejto vady konania. Odvolací súd totiţ nielenţe vec inak právne posúdil, ale posúdil ju
ustanovenia právneho predpisu, ku ktorému sa účastníci dovtedy nevyjadrovali. Ako uţ bolo vyššie uvedené, súd prvého stupňa zamietol ţalobu z dôvodu nedostatku naliehavého právneho záujmu na poţadovanom určení
c) O.s.p., z ktorého dôvodu sa nezaoberal vecou samou. Hoci je vylúčené, ak súd zamieta určovaciu ţalobu pre 10 4 Cdo 165/2012 nedostatok naliehavého právneho záujmu, aby sa zároveň zaoberal vecou samou, poukázal, ţe i keby sa vecou zaoberal, návrh by zamietol z dôvodu viazanosti predloţenými rozhodnutiami ako listinami
Odvolací súd jeho rozhodnutie vo výroku ako vecne správne potvrdil
1 O.s.p. Na rozdiel od súdu prvého stupňa mal za to, ţe vo veci je daný naliehavý právny záujem ţalobcov (bez bliţšieho zdôvodnenia) a základnou otázkou, ktorú bolo potrebné v prejednávanej veci vyriešiť, bola otázka, či ţalobca 1/ platne vniesol do spoločnosti Ţ. nepeňaţný vklad. Dospel pritom k záveru, ţe táto otázka uţ bola právoplatne vyriešená a svoj právny záver odôvodnil ustanovením § 159 ods. 2 O.s.p.
2 O.s.p., ak je odvolací súd toho názoru, ţe sa na vec vzťahuje ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo pouţité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce, vyzve účastníkov konania, aby sa k moţnému pouţitiu tohto ustanovenia vyjadrili.
uvedeného ustanovenia musia byť súčasne splnené dve podmienky, a to 1/ musí ísť o ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo pouţité a 2/ toto ustanovenie musí byť pre rozhodnutie veci rozhodujúce. Ustanovenie právneho predpisu je pre vec rozhodujúce vtedy, keď odvolací súd mieni toto ustanovenie urobiť právnym základom pre rozhodnutie vo veci samej. Ak sú súčasne splnené obe podmienky, je odvolací súd povinný vyzvať účastníkov, aby sa k moţnej aplikácii tohto ustanovenia vyjadrili. Za danej právnej úpravy je porušenie povinnosti zo strany súdu potrebné kvalifikovať ako odňatie moţnosti účastníkom konať pred súdom. Občiansky súdny poriadok totiţ stojí na zásade predvídateľnosti rozhodnutí súdu. Predvídateľné je také rozhodnutie, ktorému predchádza predvídateľný postup pri konaní a rozhodovaní. Zákon ustanovuje, ţe účastníci by nemali byť zaskočení moţným iným právnym posúdením veci súdom bez toho, aby im bolo umoţnené tvrdiť skutočnosti významné z hľadiska sudcovho právneho názoru a navrhnúť k ich preukázaniu dôkazy. Sudcov iný právny názor, neţ je názor účastníkov konania môţe súd účastníkom v priebehu konania oznámiť. Účelom oboznámenia účastníkov konania s tzv. predbeţným právnym posúdením veci je zameranie dokazovania na sporné skutočnosti tak, aby sa vyslovený predbeţný názor sudcu potvrdil alebo vyvrátil. Úmyslom zákonodarcu novelou § 213 ods. 2 O.s.p. od 15. októbra 2008, ako to vyplýva z dôvodovej správy k novele O.s.p. bolo v praxi zabrániť vydávaniu tzv. prekvapivých rozhodnutí. Uvádza sa v nej, ţe účastník tak bude mať moţnosť vyjadriť sa k moţnej aplikácii doposiaľ 11 4 Cdo 165/2012 nepouţitého ustanovenia, resp. inštitútu na zistený skutkový stav. Ustanovenie posilňuje právo na spravodlivý proces tým, ţe účastník bude môcť aţ po samotné rozhodnutie argumentovať a predvídať moţné rozhodnutie súdu. Odvolací súd je povinný v prípade, ţe mieni vec posúdiť
iného právneho ustanovenia, vyzvať účastníkov, aby sa k moţnému pouţitiu tohto ustanovenia vyjadrili. Výzva odvolacieho súdu je plnením osobitného druhu tzv. mandukčnej (poučovacej) povinnosti opravného súdu. Podstatou tejto povinnosti je zabrániť odňatiu moţnosti konať pred odvolacím súdom, a teda zabezpečiť riadny prístup k spravodlivému procesu aj po podaní odvolania. Princíp tzv. „predbeţného právneho posúdenia veci“ vychádzajúci aj z § 213 ods. 2 O.s.p. súvisí so zameraním sa na dokazovanie sporných skutočností, a to tým spôsobom, aby účastníci konania dostali príleţitosť predstaviť vlastné argumenty týkajúce sa právneho posúdenia veci. Tým by sa mohol predbeţný právny názor všeobecného súdu potvrdiť alebo vyvrátiť (III. ÚS 446/2010). V preskúmavanej veci, z pohľadu výsledkov konania na súde prvého stupňa, odvolací súd zaloţil svoje rozhodnutie „nečakane“ a nepredvídateľne na iných (nových) dôvodoch neţ súd prvého stupňa. Účastníkom konania tak v danej procesnej situácii odňal moţnosť namietať správnosť nového právneho názoru zaujatého aţ v odvolacom konaní. V súlade s § 213 ods. 2 O.s.p. mal odvolací súd vyzvať účastníkov, aby sa vyjadrili k moţnému pouţitiu iných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku,
ktorých mienil vec posúdiť. Zo spisu vyplýva, ţe odvolací súd takto nepostupoval a účastníkom nevytvoril procesnú moţnosť vyjadriť sa k aplikácii ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo pouţité a je pre rozhodnutie vo veci rozhodujúce. Jeho procesný postup v dôsledku toho vykazuje vady konania v zmysle § 237 písm. f) O.s.p. Uvedená skutočnosť, ţe v konaní došlo k procesným vadám
f) O.s.p. je okolnosťou, pre ktorú musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie vţdy zrušiť, pretoţe rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závaţnou procesnou vadou, nemôţe byť povaţované za správne. Pokiaľ ţalobcovia ako dovolací dôvod uvádzali i vadu konania
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.