← Slovensko

o ochranu osobnosti

Najvyšší súd 7 Cdo 257/2012 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcov 1/ JUDr. P., bývajúceho V., v dovolacom konaní zastúpeného JUDr. K., advokátkou so sídlom V., a 2/ JUDr. L., bývajúceho V., proti ţalovaným 1/ Krajskému riaditeľstvu Policajného zboru Slovenskej republiky v Žiline, Kuzmányho 29, 2/ Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Pribinova 2, a 3/ Slovenskej republike, za ktorú koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky so sídlom v Bratislave, Pribinova 2, o ochranu osobnosti, ktorá vec bola vedená na Okresnom súde Prievidza pod sp. zn. 7 C 203/2007, o dovolaniach ţalobcu 1/ a ţalovaného 2/ proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne z

  1. júla 2012 sp. zn. 19 Co 255/2010, 19 Co 256/2010, 19 NcC 28/2010, takto r o z h o d o l : Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne z
  2. júla 2012 sp. zn. 19 Co 255/2010, 19 Co 256/2010, 19 NcC 28/2010 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie. O d ô v o d n e n i e Ţalobou osobne podanou na súde prvého stupňa
  3. apríla 2007 ţalobcovia 1/ a 2/ sa domáhali, aby súd určil, ţe tvrdenia o nich v úradnom zázname z
  4. decembra 2000, zaloţenom v spise Okresného súdu Ţilina sp. zn. 9 T 90/2006 a v spise Krajského súdu v Prešove vedenom v trestnej veci proti obţalovanému I. a spol. (sp. zn. spisu vtedy ešte nevedeli uviesť), sú nepravdivé. Domáhali sa tieţ zaplatenia náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, kaţdý z nich po 100 000 Sk (3 319,39 €), a náhrady trov konania. Okresný súd Prievidza rozsudkom z
  5. apríla 2010 č.k. 7 C 203/2007-464 určil, ţe „písomné tvrdenia“ v úradnom zázname z
  6. decembra 2000 zaloţenom v spise Krajského súdu Prešov sp. zn. l T 9/2001 a v spise Okresného súdu Ţilina sp. zn. 9 T 90/2006 v znení: „Ing. F., nar. X., byt. Ž., udržiava pravidelný a častý kontakt so sudcami Okresného súdu v Žiline a to JUDr. P. ... Uvedení sudcovia a to JUDr..P. často navštevujú Ing. F. na 2 7 Cdo 257/2012 jeho horskom hotely P., kde využívajú a to JUDr..P. jeho pohostinnosť. Ing. F. často navštevuje týchto sudcov a to JUDr. P. na ich pracovisku kde má prístup k informáciám prísne tajného charakteru ... Ing. F. a JUDr..P. úzko spolupracujú pri ovplyvňovaní rozhodovania súdu a to konkrétne tak, že ... JUDr..P. ovplyvňuje rozhodovanie sudcu. Takto ovplyvňujú konania a to JUDr..P. nielen OS v Žiline, ale aj konanie na KS. V tejto činnosti im napomáha aj bývalí štátny tajomník MV SR JUDr. L. brat JUDr. P.. Ing. F. spoločne s JUDr. P. a JUDr. L. v tejto trestnej veci vycestovali viackrát na Najvyšší súd, ako aj na Ústavný súd s cieľom získania kontaktu na KS v Prešove, čo sa im však nepodarilo“, sú nepravdivé. Ţalovanému 2/ uloţil povinnosť zaplatiť ţalobcovi 1/ do troch dní od právoplatnosti rozsudku 1 659,69 €. Rovnakú povinnosť uloţil ţalovanému 2/ aj voči ţalobcovi 2/. Ţalobu proti ţalovanému 2/ vo zvyšku a proti ţalovaným 1/ a 3/ v celom rozsahu zamietol (poznámka; pôvodný ţalovaný 1/ bol v priebehu dovolacieho konania svojím zriaďovateľom ku dňu
  7. decembra 2012 zrušený, dovolací súd však kvôli zrozumiteľnosti a prehľadnosti o spôsobe rozhodnutia súdov ponechal pôvodné označenie účastníkov). Súd prvého stupňa na odôvodnenie svojho rozhodnutia vo veci samej predovšetkým uviedol, ţe z ustanovenia § 7 O.s.p. síce nevyplýva, ţe by súd v civilnom procese bol oprávnený zasahovať do trestného konania, mal však za to, ţe nie je vylúčené, ţe i orgány činné v trestnom konaní môţu neprimerane zasiahnuť do osobnostných práv fyzických osôb, keď ich postup nie je moţné hodnotiť ako postup, ktorý je v súlade so zákonom, resp. s tzv. zákonnou licenciou. Zastával názor, ţe v takom prípade je potrebné fyzickým osobám poskytnúť ochranu. Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, ţe tvrdenia v úradnom zázname sú nepravdivé a sú spôsobilé ohroziť osobnostné práva ţalobcov, najmä ich dôstojnosť, česť a váţnosť v spoločnosti. Uviedol, ţe nebol zistený ani právne relevantný dôvod zaloţenia predmetného úradného záznamu do trestných spisov týkajúcich sa konania tretích osôb; úradný záznam, ktorý naostatok nemá ani atribúty zákonne vykonaného dôkazu, skutkový stav v trestných veciach neobjasňuje a súd konajúci v trestných veciach z neho ani nevychádzal. Pôvodcom neoprávneného zásahu do osobnostných práv ţalobcov je ţalovaný 2/, ktorý nepreukázal ţiadnu skutočnosť, ktorá by podľa platného práva neoprávnenosť do práv ţalobcov vylučovala. Majúc na zreteli uvedené dospel súd prvého stupňa k záveru, ţe ţalobcovia sa dôvodne domáhajú určenia, ţe tvrdenia v úradnom zázname sú nepravdivé a ţe sčasti je opodstatnená aj ich poţiadavka na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Mal však za to, ţe ostatne uvedené právo ţalobcov sa sčasti premlčalo. Vychádzal pritom z toho, ţe premlčacia doba pre uplatnenie tohto práva začala plynúť „od okamihu, keď sa naplnilo, ţe neoprávneným zásahom došlo k zníţeniu dôstojnosti alebo váţnosti navrhovateľov v 1/ a 2/ 3 7 Cdo 257/2012 rade v spoločnosti, resp. došlo k iným zrovnateľným aspektom.“ Za rozhodujúci „okamih“ z hľadiska premlčania práva ţalobcov povaţoval moţnosť kompetentných osôb (vyšetrovateľov, prokurátorov, administratívnych pracovníkov) oboznámiť sa s obsahom úradného záznamu. K tomu uviedol: „Úradný záznam je s dátumom vyhotovenia 20.12.2000 a do podania obţaloby vo veci č. 1T 90/2001 sa s ním ako aj s ostatnými časťami spisu oboznamovali vyšetrovatelia v rámci tvorby spisu, prokurátor, administratívne osoby. Po podaní obţaloby dňa 20.8.2001 sa so spisom oboznamoval predseda a členovia senátu Krajského súdu v Prešove, obhajcovia pri preštudovaní spisu a na pojednávaní dňa 30.1.2003, keď bol čítaný, sa s ním oboznámili i obţalovaní, pričom vo veci bolo rozhodnuté rozsudkom zo dňa 30.9.
  8. Uţ v uvedenom období mohlo dôjsť k zníţeniu dôstojnosti alebo váţnosti navrhovateľov v 1/ a 2/ rade v spoločnosti a teda i k uplatneniu práva na peňaţnú satisfakciu (nezávisle na subjektívnej okolnosti). Predmetný nárok si však uplatnili aţ návrhom zo dňa 20.4.2007, čo je s poukazom na uvedené dátumy doba viac ako tri roky, preto v tejto časti je nárok premlčaný a námietka premlčania vznesená odporcom v 2/ rade je uplatnená dôvodne. Najvyšší súd Slovenskej republiky vo veci rozhodoval dňa 10.6.2004, od ktorého dátumu do podania návrhu neuplynula doba troch rokov a najneskôr v tento deň sa s ním oboznamoval predseda, členovia senátu, administratívne osoby. Trestné stíhanie vo veci P. sa začalo 22.7.2004, v ktorej súvislosti bol ku vyšetrovaciemu spisu pripojený aj opis vyšetrovacieho spisu ČVS: VKE-19/OVOTZČ-BB-2000, v ktorom je, a to vo zväzku č. XXVII, zaloţený predmetný úradný záznam. Do podania obţaloby sa s ním, ako aj s ostatnými časťami spisu oboznamovali vyšetrovatelia v rámci tvorby spisu, prokurátor, administratívne osoby. Po podaní obţaloby dňa 20.1.2006 predseda senátu a členovia senátu Okresného a Krajského súdu v Ţiline, obhajcovia pri preštudovaní spisu. Od uvedených dátumov do podania návrhu neuplynula doba troch rokov a nárok v tejto časti nie je premlčaný.“ Osobitným uznesením z
  9. apríla 2010 č.k. 7 C 203/2007-473 súd prvého stupňa potom rozhodol o trovách konania tak, ţe „ţiaden z účastníkov“ (zrejme ţalobcovia 1/ a 2/ a ţalovaný 2/, poznámka dovolacieho súdu) nemá právo na náhradu trov konania. Ţalovanému 1/ a 3/ náhradu trov konania nepriznal. Ţalobcom 1/ a 2/ a ţalovanému 2/ uloţil povinnosť zaplatiť na účet súdu náhradu trov štátu, kaţdému z nich po 49,88 €, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Krajský súd v Trenčíne, rozhodujúci o odvolaniach ţalobcov 1/ a 2/ (proti rozhodnutiu o trovách konania) a ţalovaného 2/ (vo veci samej), rozsudkom z
  10. júla 2012 sp. zn. 4 7 Cdo 257/2012 19 Co 255/2010, 19 Co 256/2010, 19 NcC 28/2010 rozsudok súdu prvého stupňa vo výrokoch, ktorými bola ţalovanému 2/ uloţená povinnosť zaplatiť ţalobcom 1/ a 2/ po 1 659,69 €, zmenil tak, ţe ţalobu v tejto časti zamietol. Rozsudok súdu prvého stupňa „v zostávajúcej časti“ potvrdil a o trovách konania rozhodol tak, ţe ţiaden z účastníkov nemá právo na ich náhradu. Uznesenie súdu prvého stupňa vo výrokoch o náhrade trov štátu potvrdil a proti svojmu rozsudku pripustil dovolanie. Odvolací súd v odôvodnení svojho rozsudku sa predovšetkým vyrovnal s odvolacou námietkou ţalovaného 2/, ţe súd prvého stupňa sa nezaoberal otázkou, či ţalobou poţadované určenie vôbec patrí do právomoci súdu konajúceho v občianskoprávnom konaní. Predmetnú námietku povaţoval za neopodstatnenú. K záverom súdu prvého stupňa v otázke právomoci súdu dodal: „I keď je pravdou, ţe v konaní o ochranu osobnosti nemajú navrhovatelia ako osoby dotknuté odpočúvaním moţnosť domáhať sa ochrany v súvislosti s oprávnenosťou odpočúvania, je potrebné zdôrazniť, ţe navrhovatelia sa takejto ochrany ani nedomáhajú. Príkaz na odpočúvanie ako právoplatné rozhodnutie je pre súd záväzný, je ním viazaný, z tohto príkazu súd musí pri svojom rozhodovaní vychádzať a takéto rozhodnutie nie je neoprávneným zásahom do osobnostných práv účastníka konania, a to ani v prípade, ţe po jeho vydaní sa preukáţe, ţe nebolo vydané dôvodne. Nezákonnosť rozhodnutia súd nemôţe posudzovať ako otázku predbeţnú. Odvolací súd však zdôrazňuje, ţe takýmito úvahami sa okresný súd pri svojom rozhodovaní ani neriadil. Rešpektoval ustálenú súdnu prax, podľa ktorej oprávnenosť vydania právoplatného príkazu všeobecný súd nemôţe preskúmavať, a to práve preto, ţe príkaz je právoplatným rozhodnutím, ktorým je súd viazaný, resp. z ktorého súd musí vychádzať. Proti samotnému faktu odpočúvania telefonického rozhovoru sa preto osoba, ktorej rozhovor bol odpočúvaný, nemá moţnosť brániť v konaní pred všeobecným súdom. V danom prípade sa navrhovatelia preskúmania oprávnenosti vydania príkazu na pouţitie informačno-technických prostriedkov ani nedomáhajú. Na základe výsledkov vykonaného dokazovania okresný súd konštatoval, ţe predmetný úradný záznam, sp. zn. 9T 90/2006 a sp. zn. 1 T 9/2001, zaloţený v spise bez vecného dôvodu, neobjasňuje skutkový stav trestnej veci obvinených. Tvrdenia, ktoré obsahuje vo vzťahu k osobe navrhovateľov 1), 2), nie sú pravdivé. V tejto súvislosti poukazoval na ust. § 88 ods. 4, 5 zákona č. 141/1961 Zb. v platnom znení s tým, ţe nebol ani právny dôvod zaloţenia tohto úradného záznamu do spisov. Mal za nepochybné, ţe nad individuálnymi záujmami navrhovateľov 1/, 2/ v súvislosti s ich osobnostnými právami neprevládal závaţnejší a funkčne vyšší verejný záujem. Odvolací súd naviac 5 7 Cdo 257/2012 zdôrazňuje, ţe Trestný poriadok upravuje činnosť orgánov činných v trestnom konaní a súdov tak, aby trestné činy boli náleţité zistené a ich páchatelia podľa zákona spravodlivo potrestaní, pričom treba rešpektovať základné práva a slobody fyzických a právnických osôb. Odvolací súd sa s poukazom na uvedené nestotoţnil s názorom odvolateľa o nedostatku základnej procesnej podmienky, a to právomoci súdu na prejednanie a rozhodnutie veci, ktorej existenciu súd skúma v kaţdom štádiu konania. Občiansky súdny poriadok vymedzuje právomoc súdov, t. j. zákonom vymedzený rozsah otázok, ktorý je oprávnený riešiť ust. §
  11. Ani odvolací súd nevyvodil v danej veci absenciu právomoci, z dôvodu ktorej by musel konanie zastaviť a vec postúpiť inému orgánu na konanie a rozhodnutie. Podľa ustálenej súdnej praxe zisťovanie danosti právomoci občiansko-právnych súdov sa totiţ spravuje zásadou, ţe to, či právny vzťah a jeho riešenie patrí do právomoci občiansko-právnych súdov, závisí od obsahu (materiálneho aspektu) daného právneho vzťahu a nie od okolností, či právny predpis, upravujúci tento vzťah, je z legislatívneho hľadiska súčasťou toho-ktorého súkromno-právneho odvetvia práva (formálny aspekt). V danej veci navrhovatelia vyuţili svoje právo podľa § 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého sa kaţdý môţe domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Výkladom tohto ustanovenia moţno dospieť k záveru, ţe prioritne poskytuje ochranu práv súd a iba vtedy, ak tak stanoví zákon, ju poskytuje iný orgán. Ochrana subjektívnych práv nemôţe byť vylúčená z pôsobnosti súdu vtedy, ak o tejto otázke nie je príslušným podľa zákona rozhodovať iný orgán, čomu je tak aj v preskúmavanej veci. Navrhovatelia sa v podanom konaní nedomáhajú nárokov vyplývajúcich z nesprávneho úradného postupu, resp. nezákonného rozhodnutia, ani iných nárokov, ale domáhajú sa ochrany osobnosti podľa príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka.“ Vo veci samej, v časti ktorou súd prvého stupňa určil, ţe tvrdenia v úradnom zázname z
  12. decembra 2000 zaloţenom v spise Krajského súdu Prešov sp. zn. l T 9/2001 a v spise Okresného súdu Ţilina sp. zn. 9 T 90/2006, sú nepravdivé, odvolací súd sa v celom rozsahu stotoţnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia. Na zdôraznenie správnosti napadnutej časti rozhodnutia súdu prvého stupňa uviedol, ţe v posudzovanej veci ide o úradný záznam, ktorý „nebol vyhotovený v súlade s podmienkami stanovenými zákonom a jeho obsah neobsahuje pravdivé skutočnosti.“ V úradnom zázname uvádzané tvrdenia neboli významné pre trestné konania, pri hodnotení dôkazov z neho trestný súd neprihliadol. Záznam k prejednávaným trestným veciam mal „pochybný vzťah“ a nemal byť v spise ani zaloţený. 6 7 Cdo 257/2012 Pravdivosť v zázname zachytených tvrdení bola vyvrátená vykonanými dôkazmi. V úradnom zázname zachytené nepravdivé tvrdenia sú podľa odvolacieho súdu spôsobilé ohroziť práva ţalobcov zníţením ich cti, dôstojnosti a váţnosti. K týmto svojim záverom dodal: „Štát, ako aj štátny orgán, teda aj odporca 2/, si totiţ nemôţu svoju právomoc vykladať tak, ţe majú akékoľvek právo vyvíjať činnosť, alebo dopúšťať sa činov zameraných na zničenie ktoréhokoľvek z priznaných práv a slobôd alebo na obmedzovanie týchto práv a slobôd vo väčšom rozsahu, neţ to ustanovuje Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Ústava a Občiansky zákonník.“ Za neopodstatnenú povaţoval odvolací súd aj námietku ţalovaného 2/, ţe súd formuláciou svojho výroku porušil zásahu svojej viazanosti ţalobným návrhom. Vychádzajúc z uvedeného dospel k záveru, ţe rozsudok súdu prvého stupňa treba v časti týkajúcej sa ţaloby o určenie, ţe tvrdenia v úradnom zázname sú nepravdivé, potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p. Podľa odvolacieho súdu ale takto rozhodnúť nebolo moţné vo vzťahu k časti rozhodnutia súdu prvého stupňa o náhrade nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretoţe v tejto časti spočíva rozhodnutie súdu prvého stupňa na nesprávnom právnom posúdení otázky premlčania. Uviedol, ţe právo na náhradu nemajetkovej ujmy podlieha premlčaniu vo všeobecnej premlčacej dobe, ktorá plynie odo dňa, keď právo mohlo byť vykonané po prvý raz. Na odôvodnenie svojho zmeňujúceho rozhodnutia uviedol: „K neoprávnenému zásahu do osobnostných práv navrhovateľov došlo jedným konaním odporcu, aj keď účinky môţu pretrvávať po dlhú dobu, v danom prípade tak, ţe spis, v ktorom sa úradný záznam nachádza, môţe byť pripájaný k spisom v iných veciach. Úradný záznam, aj keď bol vyhotovený dňa 20.12.2000, bol čítaný na pojednávaní dňa 28.01.2003 vo veci, sp. zn. 1T 9/2001, preto odvolací súd zastáva názor, ţe navrhovatelia mohli svoje právo na uplatnenie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch vykonať 29.01.
  13. Od toho dňa začala plynúť všeobecná 3-ročná premlčacia doba, ktorá skončila 29.01.
  14. Navrhovatelia podali návrh na súd aţ dňa 20.04.2007, teda po uplynutí zákonom stanovenej premlčacej doby.“ O náhrade trov konania účastníkov rozhodol podľa § 142 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. tak, ţe ţiadny z nich nemá právo na ich náhradu. Vychádzal z toho, ţe účastníci na obidvoch stranách mali rovnaký úspech, resp. neúspech. V nadväznosti na rozhodnutie o trovách účastníkov potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa aj o trovách štátu. Na ţalovaným 2/ uplatnenú námietku zaujatosti sudcov odvolacieho súdu neprihliadol majúc za to, ţe ide o námietku opakovanú, ktorá sa nadriadenému súdu nepredkladá. Proti svojmu rozhodnutiu pripustil podľa § 238 ods. 3 O.s.p. dovolanie. Za otázku zásadného právneho významu, ktorá sa dosiaľ nejudikovala a môţe mať význam aj v iných podobných sporoch, povaţoval otázku, „či je daná právomoc súdu v občiansko- 7 7 Cdo 257/2012 právnom konaní zaoberať sa určením pravdivosti skutočností obsiahnutých v listinách vyhotovených orgánmi činnými v trestnom konaní prostriedkami ochrany osobnosti podľa Občianskeho zákonníka“. Proti rozsudku odvolacieho súdu ţalobca 1/ a ţalovaný 2/ podali dovolania. Ţalobca 1/ napadol dovolaním výrok rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej a výrok o trovách konania. Navrhol jeho dovolaním napadnuté časti rozsudku odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Na odôvodnenie dovolania uviedol, ţe „k zmene skutkových záverov odvolacieho súdu na rozdiel od súdu prvého stupňa došlo bez prejednania veci na pojednávaní pred odvolacím súdom, čím odvolací súd odňal dovolateľovi moţnosť konať pred súdom.“ V súvislosti s predmetnou vadou poukázal tieţ na ustanovenie § 213 ods. 2 O.s.p. V hlavnej časti dovolania (bod III.) obšírne argumentujúc brojí proti záveru odvolacieho súdu o premlčateľnosti práva na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Dospieva aj k záveru, ţe uplatnenie námietky premlčania ţalovaným 2/ bolo zneuţitím práva a ako takému nebolo moţné poskytnúť ochranu. Ţalobca 1/ naostatok nesúhlasí ani s dôvodmi, ktoré odvolací súd viedli k takému rozhodnutiu o náhrade trov konania, podľa ktorého ţiaden z účastníkov nemá právo na ich náhradu. Ţalovaný 2/ napadol dovolaním rozsudok odvolacieho súdu „v časti týkajúcej sa právomoci súdu v občiansko-právnom konaní zaoberať sa určením pravdivosti skutočností obsiahnutých v listinách vyhotovených orgánmi činnými v trestnom konaní prostriedkami ochrany osobnosti podľa Občianskeho zákonníka“. Navrhol, aby dovolací súd zmenil rozsudok odvolacieho súdu v časti, ktorou bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej, a to tak, ţe konanie o tejto časti ţaloby sa zastavuje, alebo aby dovolací súd napadnutú časť rozsudku odvolacieho súdu zrušil a vec mu v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie. V dovolaní zotrval na svojom tvrdení, ţe súd v občianskom súdnom konaní nie je oprávnený preskúmavať postup orgánov činných v trestnom konaní. Nie je daná jeho právomoc určovať, či informácie získané operatívnou pátracou činnosťou, riadne zadokumentované v podobe úradného záznamu vypracovaného orgánmi činnými v trestnom konaní alebo orgánom Policajného zboru, sú alebo nie sú pravdivé. Výrok o pravdivosti alebo nepravdivosti spravodajskej informácie nevylovuje dokonca ani ţiadny orgán činný v trestnom konaní; takéto informácie bez ich „sprocesnenia“ sa totiţ za dôkaz nepovaţujú. 8 7 Cdo 257/2012 Ţalovaný 2/ sa k dovolaniu ţalobcu 1/ vyjadril, okrem iného, tak, ţe jeho oprávnený prostriedok by mal byť odmietnutý, pretoţe bol podaný oneskorene; rozsudok odvolacieho súdu nadobudol právoplatnosť
  15. augusta 2012 a dovolanie ţalobca podal na súde prvého stupňa aţ
  16. septembra
  17. Alternatívne navrhol dovolanie ţalobcu 1/ zamietnuť, pretoţe odvolací súd správne posúdil otázku premlčania práva na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch a správne rozhodol aj o trovách konania. Ţalobca 1/ sa k dovolaniu ţalovaného 2/ nevyjadril. Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), predovšetkým skúmal, či ţalobca 1/ podal dovolanie včas, v lehote jedného mesiaca od právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (§ 240 ods. 1 O.s.p.). Dospel k záveru, ţe tvrdenie ţalovaného 2/, ţe ţalobca 1/ tak neurobil, je neopodstatnené. Rozsudok odvolacieho súdu nadobudol právoplatnosť
  18. augusta
  19. Mesačná lehota na podanie dovolania preto skončila dňa
  20. septembra 2012 (§ 57 ods. 2 O.s.p.). Podľa § 57 ods. 3 O.s.p. lehota je zachovaná, ak sa posledný deň lehoty urobí úkon na súde alebo podanie odovzdá orgánu, ktorý má povinnosť ho doručiť. Podľa odtlačku pečiatky podacej pošty na obálke, v ktorej bolo dovolanie súdu zasielané (č.l. 674 spisu), bola zásielka podaná na pošte dňa
  21. septembra 2012, teda včas. Z hľadiska dodrţania dovolacej lehoty nebolo rozhodujúce, ţe pošta doručila dovolanie súdu aţ
  22. septembra
  23. Vychádzajúc z týchto skutočností, nepochybne vyplývajúcich z obsahu spisu, mal dovolací súd za to, ţe dovolanie ţalobca 1/ podal včas. Po tomto zistení dovolací súd, vychádzajúc z toho, ţe dovolanie ţalovaného 1/ proti výroku rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bolo rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdené, je prípustné podľa § 238 ods. 3 O.s.p. a dovolanie ţalobcu 1/ proti jeho výroku, ktorým bolo rozhodnutie súdu prvého stupňa zmenené, je prípustné podľa § 238 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania, keďţe jeho nariadenie nepovaţoval za potrebné (§ 243a ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu v rozsahu podľa § 242 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, ţe toto rozhodnutie treba v celom rozsahu zrušiť. Dovolací súd na úvod odôvodnenia svojho rozhodnutia vo vzťahu k výroku rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol rozsudok súdu prvého stupňa sčasti potvrdený a proti ktorému 9 7 Cdo 257/2012 výroku je dovolanie prípustné len preto, ţe ho odvolací súd pripustil, povaţuje za potrebné uviesť nasledovné: V ustanovení § 238 ods. 3 O.s.p. je odvolaciemu súdu zverené oprávnenie zaloţiť výrokom rozsudku prípustnosť dovolania v prípade, ţe toto rozhodnutie je zásadného právneho významu. Občiansky súdny poriadok nevysvetľuje, čo treba rozumieť pod rozhodnutím odvolacieho súdu po právnej stránke zásadného významu, bezpochyby ním ale je také rozhodnutie, ktoré rieši dosiaľ nenastolenú alebo len v iných súvislostiach prezentovanú a právne inak riešenú otázku takým spôsobom, ktorý je významný zo širších hľadísk, teda nielen v konkrétnej prejednávanej veci . Vzhľadom na to realizácia uvedeného oprávnenia odvolacieho súdu musí mať vţdy povahu výnimočnosti a vychádzať z prísneho rešpektovania zákonných podmienok, vymedzujúcich rozsah tohto oprávnenia. Moţnosť zaloţiť prípustnosť dovolania samozrejme neznamená, ţe by odvolací súd bol oprávnený vysloviť prípustnosť dovolania kedykoľvek a úplne podľa svojej (ničím neobmedzenej a ľubovoľnej) úvahy; jeho úvahu zákon striktne ohraničuje do rámca posúdenia zásadnosti rozhodnutia po právnej stránke. Zásadný význam právnej otázky, v ktorej odvolací súd pripustil dovolanie, nemôţe existovať mimo právny rámec podstatný pre rozhodnutie v konkrétnej veci. Ak odvolací súd pripustí dovolanie pre právnu otázku, ktorá nemá význam pre riešenie samotného prípadu, dovolacie konanie zamerané na právne posúdenie tejto otázky by bolo v podstate abstraktnou úvahou súdu o právnom probléme nesúvisiacou s prejednávanou vecou. V prípade dovolania pripusteného podľa § 238 ods. 3 O.s.p. má osobitný význam dostatočné vysvetlenie skutkových a právnych záverov, pretoţe ak odvolací súd vysloví prípustnosť dovolania, je dovolateľ oprávnený napadnúť jeho rozhodnutie len z dôvodu, ţe spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, a to práve len v tej konkrétne vymedzenej otázke, pre ktorú bolo dovolanie pripustené. Aj z týchto dôvodov treba, aby spôsob, ktorým odvolací súd formuloval odôvodnenie výroku zakladajúceho prípustnosť dovolania, nevyvolával ďalšie otázky, prípadne potrebu bliţšieho výkladu tohto, čo mal odvolací súd na mysli pri pripustení dovolania alebo v čom konkrétne spočíva zásadný právny význam jeho rozhodnutia (viď napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu sp. zn 3 Cdo 46/2010). K týmto záverom dovolací súd dodáva, ţe rovnako formulácia právnej otázky („dovolacia otázka“) zásadného právneho významu musí byť jasná a zrozumiteľná, 10 7 Cdo 257/2012 vychádzajúca z právnej teórie a v rozhodovacej praxi súdov všeobecne zhodne akceptovanej a pouţívanej terminológii a obsahu jednotlivých právnych inštitútov. Ţalobcovia 1/ a 2/ sa ţalobou osobne podanou na súde prvého stupňa
  24. apríla 2007 domáhali súdnej ochrany ich osobnosti podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka (porovnaj označenie ţaloby a v nej pouţitú právnu argumentáciu). Ako rozhodujúce skutočnosti, z ktorých vyvodzovali nimi uplatnené práva, uviedli, ţe v trestných spisoch Okresného súdu Ţilina sp. zn. 9 T 90/2006 a Krajského súdu v Prešove vedenom proti obţalovaným I., J. a A. (spisovú značku spisu vtedy ešte nevedeli uviesť) sa nachádza úradný záznam, obsah ktorého hrubým spôsobom zasahuje do ich osobnostných práv. Na odôvodnenie ţalobného návrhu tieţ uviedli: „S poukazom na povahu zásahu do osobnostných práv ţalobcovia uplatňujú v rámci konania o ochranu osobnosti morálne zadosťučinenie, ktoré však vzhľadom na hrubosť obsahu písomnosti ako i na skutočnosť, ţe táto je bez vecného a právneho dôvodu obsahom trestných spisov, domáhajú sa aj satisfakcie vo forme náhrady nemajetkovej ujmy.“ Ako prostriedok „morálneho zadosťučinenia“ ţalobcovia navrhli, aby súd určil, ţe „tvrdenia obsiahnuté v úradnom zázname [...] sú nepravdivé“. Odvolací súd v preskúmavanej veci pripustil dovolanie proti výroku svojho rozsudku, ktorým potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa „v zostávajúcej časti“ (vo výroku, ktorým súd určil, ţe sú nepravdivé tvrdenia v úradnom zázname z
  25. decembra 2000) s takýmto odôvodnením: „Posúdenie otázky, či je daná právomoc súdu v občiansko-právnom konaní zaoberať sa určením pravdivosti skutočností obsiahnutých v listinách vyhotovených orgánmi činnými v trestnom konaní prostriedkami ochrany osobnosti podľa Občianskeho zákonníka, je otázkou zásadného právneho významu. Ide o otázku, ktorú právna prax súdov vyššieho stupňa nejudikovala, preto odvolací súd i napriek tomu, ţe odporca 2/, ktorý sa domáhal pripustenia dovolania, dovolaciu otázku konkrétne neformuloval, povaţoval pripustenie dovolania za opodstatnené. Rozhodnutie odvolacieho súdu má zásadne význam z hľadiska svojho všeobecného dopadu na právne pomery iných (podobných) sporov, ale zároveň dotknuté právne posúdenie veci je významné aj pre vec samu.“ Podľa názoru dovolacieho súdu takáto formulácia podľa odvolacieho súdu zásadnej právnej otázky, vyţadujúcej podľa neho jej zodpovedanie dovolacím súdom, nezodpovedá vyššie uvedeným predpokladom náleţitého vyslovenia prípustnosti dovolania odvolacím súdom podľa § 238 ods. 3 O.s.p. Jej znenie je mätúce, a to najmä z dôvodu, ţe v nej pouţité 11 7 Cdo 257/2012 pojmy nie sú v súlade s právnou teóriou a v rozhodovacej praxi súdov všeobecne zhodne akceptovanou a pouţívanou terminológiou a obsahom jednotlivých právnych pojmov a inštitútov. Odvolací súd v dovolacej otázke predovšetkým nenáleţite narába s pojmom súdnej právomoci, ktorú právna veda i súdna prax jednoznačne chápe ako okruh spoločenských vzťahov, ktoré sú súdy oprávnené riešiť. Ţalobcovia sa ţalobou domáhali ochrany ich osobnosti, rozhodovanie o ktorej ţalobe nepochybne patrí do právomoci súdov rozhodujúcich v občianskom súdnom konaní (§ 7 ods. 1 O.s.p.). Ţalobcami ţiadané súdne určenie, ţe „tvrdenia obsiahnuté v úradnom zázname [...] sú nepravdivé“, predstavuje nimi zvolený prostriedok ochrany ich osobnostných práv (porovnaj znenie ţaloby: „S poukazom na povahu zásahu do osobnostných práv ţalobcovia uplatňujú v rámci konania o ochranu osobnosti morálne zadosťučinenie, ktoré ...“), rozhodnutie o ktorom určení v konaní o ochrane osobnosti nepochybne patrí do právomoci súdu. Odvolacím súdom zvolená (nesprávna) formulácia dovolacej otázky naostatok viedlo k tomu, ţe i ţalovaný 2/, súc viazaný takto vymedzeným dovolacím dôvodom, odôvodňuje svoje dovolanie nedostatkom právomoci súdu ako podmienky konania a navrhuje v konečnom dôsledku konanie zastaviť. Otázka, či súd konajúci v občianskom súdnom konaní môţe v rámci ţalobcami zvoleného prostriedku ochranu ich osobnosti skúmať pravdivosť obsahu záznamu z
  26. decembra 2000 vyhotovený pri výkone operatívno-pátracej činnosti Policajným zborom, a teda prehodnocovať výsledok operatívnej pátracej činnosti, je otázkou inou neţ otázkou právomoci súdu v zmysle vyššie uvedeného a jej zodpovedanie nevyţaduje výklad ustanovení § 7 O.s.p. o súdnej právomoci, ale dôkladnú analýzu predpisov upravujúcich vykonávanie operatívno-pátraciu činnosti a nakladanie s jej výsledkami (napr. zákona č. 171/1993 Z.z. o Policajnom zbore v znení do
  27. mája 2003). Dovolaciu otázku robí nejasnou aj priveľmi široké vymedzenie predmetu prípadného prieskumu súdu v občianskom právnom konaní („ ... zaoberať sa určením pravdivosti skutočností obsiahnutých v listinách vyhotovených orgánmi činnými v trestnom konaní ...“), aký prieskum ani nebol predmetom konania súdov niţších stupňov. Vyššie uvedenej poţiadavke, aby v dovolacej otázke boli pouţité pojmy v právnej teórii a v rozhodovacej praxi súdov všeobecne zhodne akceptované a pouţívané, odporuje podľa dovolacieho súdu aj také jej koncipovanie, ktoré poţaduje odpoveď na otázku, či je moţný vyššie uvedený prieskum pravdivosti skutočností obsiahnutých v listinách vyhotovených orgánmi činnými v trestnom konaní „prostriedkami ochrany osobnosti podľa Občianskeho zákonníka“. Prostriedky 12 7 Cdo 257/2012 špecifickej súdnej (tzv. petitórnej) ochrany osobnosti, teda najmä ţaloby negatórne (upustenie od neoprávneného zásahu), reštitučné (odstránenie následkov neoprávneného zásahu) a satisfakčné (poskytnutie primeraného zadosťučinenia, hoci aj v peňaţnej forme), ako ostatne vyplýva z ich označenia, sú nástrojom dosiahnutia nápravy porušenia osobnostných práv, nie prostriedkom, ktorým môţe súd „zaoberať sa určením pravdivosti skutočností v listinách“. So zreteľom na takýto spôsob „odôvodnenia“ pripustenia dovolania a „vymedzenia“ tzv. dovolacej otázky odvolacím súdom, s prihliadnutím na prieskumnú povahu dovolacieho konania, z ktorej vyplýva, ţe dovolací súd môţe preskúmať rozhodnutie odvolacieho súdu len so zreteľom na právnu otázku, ktorú odvolací súd vymedzil, nemal dovolací súd inú moţnosť, neţ napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť. Vyššie uvedenú absenciu jasnej a zrozumiteľnej dovolacej otázky povaţuje dovolací súd za vonkajší prejav tzv. inej vady konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie veci (R 111/1998), na ktorú musí dovolací súd v prípade procesne prípustného dovolania vţdy vziať zreteľ (§ 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.). Vzhľadom na výskyt tejto procesnej vady dovolací súd napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 243b O.s.p.); ako súvisiace zrušil tieţ potvrdzujúcu časť rozsudku odvolacieho súdu a aj jeho výroky o trovách konania účastníkov a štátu, ktoré bez zrušeného rozhodnutia o základe veci nemôţu samostatne obstáť. Dôvodom zrušenia rozhodnutia odvolacieho súdu v časti o náhrade nemajetkovej ujmy v peniazoch je tieţ jeho nejasnosť. Kým súd prvého stupňa posudzoval otázku premlčania práva vo vzťahu k obom trestným konaniam, odvolací súd skúmal otázku premlčania práva len vo vzťahu k trestnej veci vednej pod sp. zn. 1 T 9/2001, a nie aj vo vzťahu k trestnej veci vedenej pod sp. zn. 9 T 90/2006 (vo vzťahu ktorej súd prvého stupňa ustálil „čiastočné“ premlčania práva ţalobcov). K otázke, či sa premlčuje právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, dovolací súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
  28. novembra 2012 sp. zn. 2 Cdo 194/2011, ktorý bol občianskoprávnym kolégiom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky dňa
  29. mája 2013 prijatý na uverejnenie v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR. 13 7 Cdo 257/2012 Ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené, koná ďalej o veci. Pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval o dovolaní, záväzný. V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:
  30. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
  31. júna 2013 JUDr. Ladislav G ó r á s z, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.