1 Zákonníka práce ) v sume 68 141, 80 € v hrubom za obdobie od
1 písm. f/ Zákonníka práce v znení v tom čase platnom. Konanie o určenie neplatnosti výpovede bolo právoplatne skončené pripustením späťvzatia ţaloby ( v časti určenia neplatnosti výpovede ) uznesením Krajského súdu v Trnave z
denníka odoslanej pošty podaná na poštovú prepravu 26. júla 1995 ) na adresu - P. ako doporučená zásielka s poznámkou do vlastných rúk. O tejto skutočnosti svedčí ţalovanou predloţená obálka - s farebnou kópiou v spise - s modrým pruhom a nalepenou známkou v hodnote 16 Sk , ktorá potvrdzuje zasielanie takto označených zásielok v rozhodnom čase. V súvislosti s doručovaním písomnosti ţalobcovi poukázal na výpoveď svedkyne A. M. a skutočnosti z jej svedeckej výpovede vyplývajúce. Mal za preukázané, ţe výpoveď zasielaná ţalobcovi na adresu P., L. vrátila pošta právnemu predchodcovi ţalovanej (
pečiatky na obálke )
1 O. s. p. Krajský súd v Trnave na odvolanie ţalobcu rozsudkom ( piatym rozhodnutím v poradí ) zo
ktorých uţ
f/ O. s. p., ktoré zakladajú zároveň jeho dôvodnosť v zmysle § 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p., označil prekvapivosť rozsudku odvolacieho súdu a jeho nepreskúmateľnosť. Uviedol, ţe odvolací sa neriadil ustanovením § 213 ods. 2 O. s. p. napriek tomu, ţe v danej veci boli pre vykonanie výzvy
tohto ustanovenia splnené zákonné predpoklady , v dôsledku čoho došlo k odňatiu mu moţnosti konať pred súdom ( § 237 písm. f/ O. s. p. ). Ako je z odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu zrejmé jednou z rozhodujúcich otázok ostávala otázka legitimity alebo tieţ právnej dovolenosti doručovania. Sporným bolo, či právny predchodca ţalovanej mu mohol zasielať písomnosti do vlastných rúk postupom zasielania úradných zásielok v zmysle prílohy č. 5 poštového poriadku . A práve aplikácia ( citovaných ustanovení ) poštového poriadku bola z hľadiska § 213 ods. 2 O. s. p. pre rozhodnutie vo veci rozhodujúca. Nakoľko citované ustanovenia poštového poriadku neboli pri doterajšom rozhodovaní veci pouţité , odvolací súd bol povinný v zmysle § 213 ods. 2 O. s. p. vyzvať účastníkov konania, aby sa k moţnému pouţitiu týchto ustanovení vyjadrili. Odvolací súd takúto výzvu nerealizoval , preto jeho rozhodnutie zakladá odňatie mu moţnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v rozhodujúcej časti potvrdil z dôvodu, ţe napriek rovnakému skutkovému stavu vychádzal zo záveru o preukázaní , ţe v zásielke adresovanej mu 26. júla 1995 na adresu P. bola obsiahnutá výpoveď z pracovného pomeru právneho predchodcu ţalovanej. Preto ide o tzv. prekvapivé rozhodnutie odvolacieho súdu aj z tohto aspektu. Ako účelové odmietol snahy odvolacieho súdu zaloţiť záver o preukázaní doručenia mu výpovede tzv. presunom dôkazného bremena , ktoré
jeho názoru zaloţili porušenie čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a tým aj § 237 písm. f/ O. s. p. Zdôraznil, ţe v odvolaní spochybnil dôkaz predloţený ţalovanou t. j. knihu odoslanej pošty ( v plnej dispozícii ţalovanej ), ktorý nemôţe preukázať, ţe mu bola zásielka doručovaná dňa 26. júla 1995 do vlastných rúk.
jeho názoru ţalovaná neuniesla dôkazné bremeno a nepreukázala svoje tvrdenie, ţe zásielkou z
ktorého bol právny predchodca ţalovanej oprávnený doručovať písomnosti do vlastných rúk modrou obálkou v zmysle prílohy č. 5 poštového poriadku ( mohli ich pouţívať výlučne ustanovené orgány verejnej moci ). Ak mu teda právny predchodca ţalovanej doručoval výpoveď z pracovného pomeru 26. júla 1995 na adresu P. obálkou s modrým pruhom , neboli s takýmto doručovaním spojené právne následky uvedené v príslušných bodoch poštového poriadku. Právne následky doručovania výpovede do vlastných rúk by boli splnené iba v prípade jej doručovania štandardným postupom
a § 27 poštového poriadku s vyznačením doloţky „do vlastných rúk“, čo sa nestalo. Napokon doručenka zásielky právneho predchodcu ţalovanej z 26. júla 1995 adresovanej mu na adresu P. do spisu zaloţená ani nebola. Preto aj z tohto dôvodu povaţoval za neprípustný a predčasný právny záver odvolacieho súdu o splnení predpokladov doručenia mu výpovede v súlade s § 266a Zákonníka práce , čo zakladá dovolací dôvod
2 písm. b/ a c/ O. s. p. Ţalovaná navrhla dovolanie ţalobcu zamietnuť , pretoţe nie sú dané dôvody dovolania ani iné vady konania, pre ktoré by bolo treba napadnuté rozhodnutie krajského súdu zrušiť. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( § 10a ods. 1 O. s. p. ) po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania ( § 240 ods. 1 O. s. p. ) za splnenia podmienky vyplývajúcej z § 241 ods. 1 O. s. p. bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( § 243a ods. 1 O. s. p. ) skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť dovolaním ( § 236 a nasl. O. s. p. ) a dospel k záveru, ţe dovolanie ţalobcu nie je prípustné.
ustanovenia § 236 ods. 1 O. s. p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. 6 7 Cdo 117/2012 V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu.
1 O. s. p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej.
2 O. s. p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Napokon
3 O. s. p. je dovolanie prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu , vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu alebo ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa , ktorým súd prvého stupňa vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky
3, 4. Dovolaním ţalobcu nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok, ale rozsudok odvolacieho súdu v jeho potvrdzujúcej časti, vo výroku ktorého súd nevyslovil, ţe dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nevyslovil ani záväzný právny názor, od ktorého by sa odvolací súd mohol odchýliť a nejde ani o prípad týkajúci sa neplatnosti zmluvnej podmienky
3, 4 O. s. p. Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, ţe dovolanie ţalobcu nie je
ustanovenia § 238 O. s. p. prípustné. S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O. s. p. ukladajúce dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O. s. p. ( či uţ to účastníka namieta alebo nie ) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len na skúmanie prípustnosti dovolania
p., ale zaoberal sa aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné
p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu ( rozsudku či uzneseniu ), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závaţných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia ( ide tu o nedostatok právomoci súdov, spôsobilosti účastníka, zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, o nepodanie návrhu na začatie konania, hoci
zákona bol potrebný , o odňatie moţnosti konať pred súdom a o rozhodovanie vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom ) . Vady konania
ustanovenia § 237 písm. a/aţ e/ a g/ O. s. p. ţalobca nenamietal a ich existenciu po preskúmaní spisu nezistil ani dovolací súd. Vychádzajúc z obsahu dovolania, v ňom zvolenej argumentácie a vytýkaných nedostatkov , dovolací súd sa osobitne zameral na skúmanie otázky, či postupom alebo 7 7 Cdo 117/2012 rozhodnutím odvolacieho súdu bola ţalobcovi odňatá moţnosť konať pred súdom
f/ O. s. p. Pod odňatím moţnosti konať pre súdom treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania odnímajú tie jeho procesné práva, ktoré mu zákon priznáva. O vadu konania, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/O. s. p. významná ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. Takáto vada konania znamená porušenie základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý súdny proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky ( ďalej len „ústava“ ) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd ( ďalej len „dohovor“ ) . Z hľadiska posúdenia existencie procesnej vady
f/ O. s. p. ako dôvodu zakladajúceho prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu ( v danej veci proti potvrdzujúcemu výroku ) nie je pritom významný subjektívny názor dovolateľa, ţe v konaní k takejto vade došlo, ale len jednoznačné , všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, ţe konanie je skutočne takouto vadou zaťaţené t. j., ţe nastali skutočnosti v dôsledku ktorých vada vznikla ( prejavila sa ) resp. nebola odstránená v postupe – rozhodnutí odvolacieho súdu. Dovolateľ vadu tejto povahy videl v tom, ţe odvolací súd si nesplnil povinnosť vyplývajúcu mu z ustanovenia § 213 ods. 2 O. s. p. a nevyzval účastníkov konania , aby sa vyjadrili k aplikácii príslušných ustanovení poštového poriadku, ktoré neboli pri doterajšom rozhodovaní pouţité a sú pre rozhodnutie v danej veci rozhodujúce, čoho dôsledkom je vydanie tzv. prekvapivého rozhodnutia. Tieţ v nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu resp. v nepreskúmateľnosti skutkových a právnych záverov odvolacieho súdu, čo súčasne zakladá porušenie jeho práv vyplývajúcich z čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.
2 O. s. p. ak je odvolací súd toho názoru, ţe sa na vec vzťahuje ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo pouţité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce, vyzve účastníkov konania, aby sa k moţnému pouţitiu tohto ustanovenia vyjadrili. 8 7 Cdo 117/2012 Citované ustanovenie teda v prípade , ak odvolací súd uvaţuje , ţe svoje rozhodnutie zaloţí na aplikácii iného právneho predpisu ( na inom právnom dôvode ) , ako súd prvého stupňa, vyţaduje dať moţnosť účastníkom konania vyjadriť sa k pouţitiu tohto ustanovenia. Musí ísť pritom o právny predpis, ktorý pri doterajšom rozhodovaní nebol pouţitý a ktorý je pre rozhodnutie veci rozhodujúci. Z obsahu spisu nepochybne vyplýva, ţe ţalobca sa v konaní domáhal nároku na náhradu mzdy z trvajúceho pracovného pomeru pre prekáţky v práci na strane zamestnávateľa
1 Zákonníka práce . Vychádzal pritom z tvrdenia, ţe mu výpoveď z pracovného pomeru ( z 25. júla 1995 ) daná právnym predchodcom ţalovanej
1 písm. f/ Zákonníka práce nebola v súlade s ustanovením § 266a Zákonníka práce doručená. Súd prvého stupňa na základe zisteného skutkového stavu dospel k záveru, ţe výpoveď bola ţalobcovi doručená spôsobom predpokladaným ustanovením § 266a Zákonníka práce a jeho pracovný pomer u právneho predchodcu ţalovanej skončil uplynutím výpovednej doby ( začala plynúť
čl. 46 ods. 1 ústavy kaţdý mám právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
čl. 6 ods. 1 dohovoru kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný , teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho poţiadavkami a právnymi názormi. Do obsahu základného práva
citovaných čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov , prípadne sa doţadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov, resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecných záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania.
2 O. s. p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie , čoho sa navrhovateľ ( ţalobca ) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca ( ţalovaný ) , prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal , a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totoţné s očakávaniami a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre zákonného rozhodnutia ( § 157 ods. 2 O. s. p. ) , pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď na podstatné ( zásadné ) otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závaţných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Citované zákonné ustanovenie sa chápe aj z hľadiska práv účastníka na súdnu ochranu
čl. 46 ods. 1 ústavy , ktorého imanentnou súčasťou je aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti, a toto ustanovenie treba vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva ( ďalej len „ESĽP“ ) , porovnaj napr. rozsudok vo veci Garcia Ruiz proti Španielsku z 21. januára 1999, sťaţnosť č. 30544/96, Zbierka 10 7 Cdo 117/2012 rozsudkov a rozhodnutí 1999-I tak, ţe rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody , na základe ktorých je zaloţené. Rozsah tejto povinnosti sa môţe meniť
povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností kaţdej veci. Judikatúra ESĽP teda nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany ( účastníka ) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument , ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument. ( rozsudok GEORGIADIS proti Grécku z
čl. 46 ods. 1 ústavy , čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany , t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu“ a ţe „takéto odôvodnenie musí obsahovať aj rozsudok opravného ( odvolacieho) súdu“ ), porovnaj uznesenie z
poţiadavky ţalobcu. Z obsahu dovolania moţno vyvodiť, ţe ţalobca namietal aj nesprávne vyhodnotenie vykonaných dôkazov ( § 132 O. s. p. ) a nesprávne skutkové závery ( vo vzťahu k doručovaniu mu výpovede ) , tzv. iné vady konania, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a napokon nesprávne právne posúdenie veci ( § 241 ods. 2 písm. b/, c// O. s. p. ).
p. dôkazy súd hodnotí
svojej úvahy, a to kaţdý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, preto starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237 O. s. p. Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môţe byť jeho rozhodnutie vecne nesprávne, no táto skutočnosť ešte sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. ( pre úplnosť treba uviesť, ţe nesprávne vyhodnotenie vykonaných dôkazov nie je samostatným dovolacím dôvodom ani vtedy, keď je dovolanie procesne prípustné - pozri § 241 ods. 2 písm. a/ aţ c/ O. s. p. ). 12 7 Cdo 117/2012 Tzv. iné vady konania ( t. j. procesné vady , ktoré na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O. s. p. nezakladajú zmätočnosť rozhodnutia a ktorých základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní a dôsledkom nesprávne rozhodnutie súdu ) a nesprávne právne posúdenie veci sú síce relevantnými dovolacími dôvodmi, samé osebe však prípustnosť dovolania nezakladajú. Pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky prípustnosti dovolania ( o aký prípad išlo v danej veci ) , nemoţno napadnuté rozhodnutie podrobiť preskúmaniu po vecnej a právnej stránke. Dovolanie je totiţ
Občianskeho súdneho poriadku upravené ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorým nemoţno napadnúť kaţdé rozhodnutie odvolacieho súdu, ale len tie , o ktorých to zákon výslovne ustanovuje. Keďţe v danej veci nebolo dovolanie procesne prípustné, nemohol dovolací súd pristúpiť k preskúmaniu správnosti právneho posúdenia veci súdmi niţších stupňov ( všetkými senátmi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je zhodne zastávaný názor, ţe nesprávne právne posúdenie veci nie je procesnou vadou v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. ) a zaoberať sa tzv. inými vadami konania namietanými v dovolaní. Aj pokiaľ dovolateľ namietal nesprávnosť skutkových zistení , tieto by mohli prípadne zakladať ( len ) tzv. inú vadu konania majúcu za následok nesprávne rozhodnutie vo veci ( nie nedostatok, ktorý by v rozhodovacej praxi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bol povaţovaný za dôvod, ktorý zakladá procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p., pretoţe ním nie je znemoţnená realizácia procesných oprávnení účastníka konania ) . Vadu tejto povahy však moţno namietať iba v procesne prípustnom dovolaní ( čo nebol daný prípad ). Vzhľadom na uvedené moţno zhrnúť, ţe v danom prípade prípustnosť dovolania nemoţno vyvodiť z ustanovenia § 238 O. s. p., ani z ustanovenia § 237 O. s. p. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie ţalobcu
5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako také, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné, odmietol. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa rozsudkom odvolacieho súdu v napadnutej časti z hľadiska jeho vecnej správnosti. V dovolacom konaní úspešnej ţalovanej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti ţalobcovi, ktorý úspech nemal ( § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p. ). Najvyšší súd Slovenskej republiky jej však trovy dovolacieho konania nepriznal, pretoţe nepodala návrh na ich náhradu ( § 151 ods. 1 O. s. p. ). 13 7 Cdo 117/2012 Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 15. mája 2013 JUDr. Ladislav G ó r á s z, v.r. predseda senátu Za správnosť: Hrčková Marta
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.