← Slovensko

voženie 1 659,70 €

Najvyšší súd 7 M Cdo 1/2012 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej BENCONT INVESTMENTS, s. r. o., so sídlom v Bratislave, Astrová č. 2/A, IČO: 36 432 105, zastúpenej Advokátskou kanceláriou MCGA legal, s. r. o., so sídlom v Bratislave, Partizánska 2, proti povinnému M. N., bývajúcemu v T., pre vymoženie 1 659,70 EUR s prísl., vedenej na Okresnom súde Revúca pod sp.zn. 4 Er 662/2009, o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z

  1. novembra 2010 sp.zn. 12 CoE 321/2010 v spojení s uznesením Okresného súdu Revúca z
  2. júna 2010 sp. zn. 4 Er 662/09, takto r o z h o d o l : Mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora Slovenskej republiky z a m i e t a. Účastníkom konania náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva. O d ô v o d n e n i e Oprávnená podala súdnej exekútorke návrh na vykonanie exekúcie proti povinnému pre vymoţenie sumy 1659,70 EUR s príslušenstvom. Povinnosť povinného zaplatiť jej vymáhanú sumu preukazovala rozhodcovským rozsudkom z
  3. júna 2009 sp.zn. M1308460 vydaným Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri spoločnosti ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŢNA a MEDIAČNÁ, a.s., so sídlom v Bratislave, Trnavská cesta č.
  4. Súdna exekútorka ( JUDr. Viera Uhríková ) následne v zmysle § 44 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení 2 7 M Cdo 1/2012 ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“) poţiadala Okresný súd Revúca o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. Okresný súd Revúca uznesením z
  5. júna 2010 č.k. 4 Er 662/09-12 ţiadosť súdnej exekútorky o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. V odôvodnení uviedol, ţe zmluvou o úvere ( uzavretou
  6. mája 2007 č. 8571057407 ) sa oprávnená zaviazala poskytnúť povinnému úver vo výške 1659,59 € ( 50 000 Sk ) a povinný sa zaviazal túto sumu zaplatiť v 50- tich mesačných splátkach vo výške 51, 84 € ( 1 562 Sk ) vrátane úrokov. Účastníci zmluvy sa dohodli, ţe spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy a obchodných podmienok, vrátane sporov o ich platnosť, budú riešiť pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri spoločnosti Rozhodcovská, arbitráţna a mediačná, a.s. a miestom rozhodcovského konania je Bratislava. Súd prvého stupňa poukázal na ustanovenia § 52 ods.2, § 53 ods. 1, 2, 4 písm. r/, 5 Občianskeho zákonníka, ako aj na smernicu Rady č. 93/13/EHS z
  7. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a zmluvu o úvere posúdil ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere ( § 2 písm. b/ zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch ). Zmluvné dojednanie rozhodcovskej doloţky v čl. 9.
  8. obchodných podmienok, ktoré sú súčasťou zmluvy, posúdil v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka ako neprijateľnú podmienku. Konštatoval, ţe spotrebiteľ si rozhodcovskú doloţku individuálne nedohodol, ale je obsiahnutá v textovej časti obchodných podmienok spolu s ostatnými podmienkami, naviac malými písmenami a s nahusteným textom neumoţňujúcim spotrebiteľovi ich riadne prečítanie. Takto dojednanú zmluvnú podmienku povaţoval súd za neprijateľnú a v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka za neplatnú. V predmetnej rozhodcovskej doloţke si účastníci konania dojednali miesto rozhodcovského konania , ktoré sa však nachádza ďaleko od bydliska povinného , čo mu sťaţuje moţnosť dostaviť sa pred rozhodcovský súd a obhajovať svoje práva , ale v blízkosti sídla oprávnenej. Aj toto podľa názoru súdu spôsobuje nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Uzavrel, ţe dojednanie rozhodcovskej doloţky tak, ako je tomu v predmetnej zmluve o úvere, je v rozpore s vnútroštátnymi právnymi normami upravujúcimi reţim spotrebiteľských zmlúv a s ustanoveniami smernice Rady č. 93/13/EHS . Preto nemohol rozhodnúť inak, len ţiadosť súdnej exekútorky o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietnuť. Krajský súd v Banskej Bystrici na odvolanie oprávnenej uznesením z
  9. novembra 2010 sp. zn. 12 CoE 321/2010 uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil 3 7 M Cdo 1/2012 ( § 219 ods. 1 O. s. p. ). Stotoţnil sa aj s odôvodnením napadnutého uznesenia, na ktoré s pouţitím § 219 ods. 2 O. s. p. poukázal. Povaţoval za potrebné zdôrazniť, ţe zo zmluvy , ktorá bola základom aj pre vydanie rozsudku v rozhodcovskom konaní je moţné podrobne preskúmať všetko, čo súvisí s jej charakteristikou a právnym zaradením a čím sa rozhodca vôbec zaoberal. Na základe námietok uvedených v odvolaní dospel k záveru, ţe rozhodcovská doloţka začlenená do rámca podmienok štandartnej zmluvy spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa ( § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka ). Pri preskúmaní veci odvolací súd akceptoval na jednej strane dôleţitý záujem štátu na rešpektovaní materiálnej právoplatnosti súdneho rozhodnutia, ktorej prelomenie musí byť výnimočné, a na strane druhej základné právo občana – spotrebiteľa na ochranu inter alia pred nekalými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách , vyplývajúce z Charty základných práv Európskej únie . Tomuto právu zodpovedá povinnosť štátu garantovať vysoký stupeň ochrany spotrebiteľa a postarať sa , aby spotrebiteľov nečestné zmluvné podmienky nezaťaţovali ( čl. 6 ods. 1 smernice Rady č. 93/13/ EHS ,ktoré treba podľa rozsudku Súdneho dvora Európskej únie C-40/08 ASTURCOM povaţovať za kogentné ustanovenie ). Podrobne rozobral otázku formálnej a materiálnej právoplatnosti rozhodnutí a ich účinky. Konštatoval, ţe rozhodcovská doloţka v predmetnej veci , ktorá mala zaloţiť legitimitu pre exekučný titul , znemoţňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak dodávateľ ešte pred spotrebiteľom podal ţalobu na rozhodcovskom súde. Rozhodcovskú doloţku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal, mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa obchodným podmienkam ,teda aj rozhodcovskému konaniu. Zdôraznil , ţe rozhodcovský rozsudok vôbec neskúmal vec z hľadiska spotrebiteľského práva . Rozhodnutie rozhodcu formálne preberá argumenty ţalujúcej strany a nevysporiadava sa s vylúčením inštitútov zameraných na ochranu spotrebiteľa , a tým vlastne porušuje kogentné predpisy určené na ochranu spotrebiteľa. Klauzula o aplikácii Obchodného zákonníka podľa § 262 ods. 1 alebo tzv. úver ako absolútny obchod pritom nie je ţiadnou prekáţkou na aplikáciu všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka , medzi ktoré patrí aj ustanovenie § 52 a nasl. týkajúce sa ochrany spotrebiteľa. Na záver uviedol, ţe rozhodcovská doloţka je neprijateľná, pretoţe nebola spotrebiteľom osobitne vyjednaná a núti spotrebiteľa v určitých prípadoch neodvolateľne sa podrobiť rozhodcovskému konaniu. Takáto rozhodcovská doloţka sa prieči dobrým mravom a výkon práv a povinností z nej odporuje dobrým mravom. Preto boli splnené podmienky na zamietnutie ţiadosti súdnej exekútorky o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. 4 7 M Cdo 1/2012 Na základe podnetu oprávnenej podal proti uvedeným uzneseniam odvolacieho súdu a súdu prvého stupňa mimoriadne dovolanie generálny prokurátor Slovenskej republiky. Navrhol, aby dovolací súd obe uznesenia zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Poukázal na čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky , § 122 ods. 1 O. s. p., § 123 O. s. p., § 153 ods. 1 O. s. p. Namietal, ţe súd prvého stupňa vykonal dôkaz spisovým materiálom rozhodcovského súdu bez nariadenia pojednávania , účastníci konania nemali teda moţnosť sa k takému dôkazu vyjadriť. Nesprávny postup exekučného súdu pri vykonávaní dokazovania v danom prípade spôsobil, ţe určité skutkové závery nie je moţné overiť z obsahu súdneho spisu. Nie je vôbec zrejmé, prečo sa exekučný súd zaoberal ustanovením obchodných podmienok obsahujúcim rozhodcovskú doloţku , keď samotná zmluva o úvere rozhodcovskú doloţku obsahuje ( čl. 3.6 ). Ustanovenia obchodných podmienok sa pouţijú len za predpokladu , ţe samotná zmluva neobsahuje odchylnú úpravu ( § 237 Obchodného zákonníka ). Rozhodcovská doloţka obsiahnutá v zmluve o úvere je pritom jasná a zrozumiteľná , napísaná čitateľným písmom rovnakej veľkosti ako všetky ostatné zmluvné ustanovenia. Za ďalšie mimoriadne závaţné procesné pochybenie ( spôsobujúce odňatie moţnosti účastníkom konať pred súdom ) povaţoval to, ţe súdy prijali ako skutkový záver konštatovanie, ţe spotrebiteľ si rozhodcovskú doloţku individuálne nedohodol. Pre prijatie takéhoto skutkového záveru nebol vykonaný jediný dôkaz a ţiadny z účastníkov sa nevyjadril ( netvrdil ) , či moţnosť individuálnej dohody bola alebo nebola spotrebiteľovi daná. Zo strany exekučného súdu ide preto o klasický prípad prijatia arbitrárneho skutkového záveru. Poznamenal, ţe právna úprava účinná od.
  10. januára 2008 ( po uzavretí zmluvy o úvere ) v § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka ustanovuje vyvrátiteľnú domnienku, ţe zmluvné dojednanie nebolo individuálne , ak dodávateľ nepreukáţe opak. Nesprávne právne posúdenie veci v otázke oprávnenosti exekučného súdu skúmať platnosť rozhodcovskej zmluvy (doloţky) odôvodnil generálny prokurátor tým, ţe súdy pri jej riešení vychádzali z nesprávnej interpretácie (v dôsledku nesprávneho prekladu) rozsudku Súdneho dvora Európskej únie sp.zn. C-40/08 zo
  11. októbra 2009 vo veci Telecomunicaciones SL v. Cristina Rodriguez Nogueira (Asturcom), podľa ktorej uvedené rozhodnutie ukladá exekučnému súdu členského štátu imperatív preskúmať platnosť rozhodcovskej doloţky bez ohľadu na to, či to právna úprava členského štátu v exekučnom konaní umoţňuje alebo vylučuje. Poukazoval na to, ţe rozhodnutie Asturcom má byť správne interpretované tak, ţe vnútroštátny exekučný súd v konaní o návrhu na výkon rozhodcovského rozsudku musí ex offo posúdiť neprimeranosť rozhodcovskej doloţky, ak mu 5 7 M Cdo 1/2012 to v rámci tohto konania umoţňuje vnútroštátne právo a ak má za tým účelom nevyhnutné informácie o skutkovom a právnom stave. Podľa názoru generálneho prokurátora však z Exekučného poriadku, ani zo ţiadneho ustanovenia iného právneho predpisu nevyplýva moţnosť exekučného súdu skúmať platnosť rozhodcovskej zmluvy. V slovenskom právnom poriadku je v zmysle § 40 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní na posúdenie platnosti rozhodcovskej zmluvy príslušný len súd, ktorý rozhoduje o ţalobe účastníka rozhodcovského konania na zrušenie rozhodcovského rozsudku. Napokon generálny prokurátor namietal aj nesprávne právne posúdenie veci súdmi v otázke samotnej neprijateľnosti rozhodcovskej doloţky poukazujúc na to, ţe podľa § 93b zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení platnom a účinnom v čase uzavretia zmluvy o úvere (
  12. mája 2007 ) povinný nemal povinnosť prijať návrh rozhodcovskej zmluvy, a ţe o tejto moţnosti mal vedieť so zreteľom na nevyvrátiteľnú domnienku o znalosti vyhlásených všeobecne záväzných právnych predpisov, vyplývajúcu z § 2 zákona č. 1/1993 Z.z. o Zbierke zákonov Slovenskej republiky. Oprávnená, povinný a ani súdny exekútor sa k mimoriadnemu dovolaniu písomne nevyjadrili. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd rozhodujúci o mimoriadnom dovolaní (§ 10a ods. 3 O.s.p.) po zistení, ţe mimoriadne dovolanie podal včas generálny prokurátor Slovenskej republiky ( § 243g O. s. p. ) na základe podnetu účastníčky , preskúmal napadnuté uznesenia súdov niţších stupňov bez nariadenia pojednávania ( § 243a ods. 3 O. s. p., § 243i ods. 2 O. s. p. ) a dospel k záveru, ţe mimoriadne dovolanie nie je dôvodné. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom mimoriadneho dovolania , ale aj dôvodmi uplatnenými v mimoriadnom dovolaní . Obligatórne ( § 243i ods. 2 O. s. p. v spojení s § 242 ods. 1 O. s. p. ) sa zaoberá procesnými vadami uvedenými v § 237 O. s. p. a tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci . Vady podľa § 237 písm. a/ aţ e/, g/ O. s. p. a tzv. iné vady konania dovolateľ nenamietal a tieto nevyšli najavo ani v dovolacom konaní. 6 7 M Cdo 1/2012 Dovolací súd sa zaoberal námietkou uvedenou v mimoriadnom dovolaní , či rozhodnutie súdov je dostatočne odôvodnené ( § 237 písm. f/ O. s. p. ), resp. či ho nemoţno povaţovať za arbitrárne. Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky ( ďalej len „ústava“ ) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd ( ďalej len „dohovor“ ) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany ( III. ÚS 209/04, IV. ÚS 115/03 ). Európsky súd pre ľudské práva ( ďalej len „ESĽP“ ) v rámci svoje judikatúry vyslovil, ţe právo na spravodlivé súdne konanie zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia . Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vţdy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad ( pozri napr. Georgiadis v. Grécko z
  13. mája 1997 , Recueil III/1997 ). Podľa § 157 ods. 2 O. s. p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ ( ţalobca ) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca ( ţalovaný ) , prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil . Súd dbá na to, aby odôvodnenie bolo presvedčivé. Podľa § 167 ods. 2 O. s. p. ak nie je ďalej ustanovené inak, pouţijú sa na uznesenie primerane ustanovenia o rozsudku. To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu ale nevyţaduje , aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument ( pozri Ruiz Torija c. Španielsko z
  14. decembra 1994, séria A, č.303-A, s. 12, § 29, Hiro Balani c. Šplanielsko z
  15. decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c. Grécko z
  16. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z
  17. februára 1998 ). 7 7 M Cdo 1/2012 Rovnako aj Ústavný súd Slovenskej republiky ( ďalej len „ústavný súd“ ) sa vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-
  18. Ústavný súd uţ vyslovil, ţe súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany , t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu ( IV. ÚS 115/03 ). Ustanovením § 219 ods. 2 O. s. p. je odvolaciemu súdu daná moţnosť vypracovania tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Moţnosť vypracovania takéhoto rozhodnutia je podmienená tým, ţe odvolací súd sa v plnom rozsahu stotoţní s dôvodmi rozhodnutia súdu prvého stupňa, a to po skutkovej, ako aj právnej stránke. V prejednávanej veci sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţnil aj s odôvodnením napadnutého uznesenia súdu prvého stupňa, preto sa v súlade s § 219 ods. 2 O. s. p. v dôvodoch svojho uznesenia obmedzil na konštatovanie správnosti dôvodov uvedených súdom prvého stupňa ( uviedol, ţe sa stotoţnil s dôvodmi uvedenými v napadnutom uznesení , na ktoré poukazuje s pouţitím § 219 ods. 2 O. s. p. ) a na zdôraznenie správnosti skutkových a právnych záverov doplnil a uviedol aj ďalšie dôvody ( čo mu § 219 ods. 2 O. s. p. tieţ umoţňuje ). Zo spisu pritom vyplýva, ţe prvostupňový súd v odôvodnení svojho uznesenia zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody svojho rozhodnutia, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval a z ktorých vyvodil záver o nedôvodnosti ţiadosti súdnej exekútorky o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie . Teda odôvodnenie rozhodnutia prvostupňového súdu a tým aj odvolacieho súdu , nie je nepreskúmateľné . Ich rozhodnutia nemoţno povaţovať za svojvoľné ( arbitrárne ) t. j. zjavne neodôvodnené, pretoţe súdy sa pri výklade a aplikácii právnych predpisov neodchýlili od znenia príslušných ustanovení a nepopreli ich účel a význam. Z obsahu spisu je zrejmé, ţe medzi právnou predchodkyňou oprávnenej (Poštovou bankou,a.s.) a povinným bola
  19. mája 2007 uzavretá zmluva o úvere, v ktorej povinný okrem iného potvrdil, ţe sa oboznámil s obchodnými podmienkami, súhlasí s ich obsahom a prijíma návrhy v nich predloţené. V článku
  20. 2 obchodných podmienok pre úver bolo uvedené, ţe 8 7 M Cdo 1/2012 zmluvné strany sa dohodli, ţe akékoľvek spory, ktoré vzniknú zo zmluvy o úvere a obchodných podmienok budú riešené dohodou, a ţe v prípade nedosiahnutia dohody klient prijíma návrh na riešenie sporov v rozhodcovskom konaní pred stálym rozhodcovským súdom zriadenom pri spoločnosti ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŢNA A MEDIAČNÁ, a.s., a ţe miestom rozhodcovského konania je Bratislava. Vychádzajúc z uvedeného skutkového stavu dovolací súd povaţuje za správny právny záver súdu prvého stupňa i odvolacieho súdu o oprávnenosti exekučného súdu skúmať ex offo platnosť rozhodcovskej doloţky dohodnutej medzi právnou predchodkyňou oprávnenej a povinným v obchodných podmienkach k zmluve o úvere z
  21. mája 2007, majúcej charakter spotrebiteľskej zmluvy ( § 23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v znení platnom v čase jej uzavretia ). Tento právny záver moţno vyvodiť z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v spojení s princípom ochrany práv spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany, vyplývajúcim z právnej úpravy premietajúcej sa v právnych predpisoch na ochranu práv spotrebiteľa. V zmysle ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku exekučný súd je ex offo povinný skúmať, či exekučný titul nie je v rozpore so zákonom. Pri posudzovaní tohto základného predpokladu pre udelenie poverenia na vykonanie exekúcie sa exekučný súd nezaoberá vecnou správnosťou exekučného titulu, ale skúma, či exekučný titul bol vydaný orgánom, ktorý na to mal právomoc, a či je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Exekučný poriadok označuje za exekučný titul nielen vykonateľné rozhodnutie súdu, ale napr. aj vykonateľné rozhodnutia orgánov verejnej správy, rozhodcovských súdov a iných orgánov. V prípade, ak exekučným titulom má byť rozhodnutie orgánu verejnej správy, ktorý nemal právomoc na jeho vydanie, povaţuje právna teória i súdna prax takéto rozhodnutie za zdanlivé, ničotné (nulitné - paakt), teda z právneho hľadiska za neexistujúce a nikoho nezaväzujúce. Obdobné dôsledky treba priznať aj rozhodnutiu iného orgánu, ak tento orgán nemal právomoc ho vydať, pokiaľ to právna úprava nevylučuje. Rozhodnutie postihnuté nedostatkom právomoci orgánu, ktorý ho vydal, tak nie je spôsobilé ani zaloţiť prekáţku rei iudicata. V súvislosti s otázkou, či v exekučnom konaní zákon o rozhodcovskom konaní vylučuje skúmanie (nedostatku) právomoci rozhodcovského súdu (rozhodcu, resp. rozhodcov) 9 7 M Cdo 1/2012 rozhodnúť spor, je potrebné rozlišovať, či rozhodcovské konanie sa týka sporu zo spotrebiteľského právneho vzťahu alebo z iného právneho vzťahu. Pokiaľ sa rozhodcovské konanie týka sporu z iného neţ spotrebiteľského právneho vzťahu, ustanovenia zákona o rozhodcovskom konaní, ktoré umoţňujú účastníkovi tohto konania, aby namietal nedostatok právomoci rozhodcovského súdu pre neexistenciu alebo neplatnosť rozhodcovskej zmluvy (§ 21 ods. 2) a aby ţalobou podanou na príslušnom súde sa domáhal zrušenia rozhodcovského rozsudku pre neplatnosť rozhodcovskej zmluvy (§ 40 ods. 1 písm. c/), vylučujú skúmanie právomoci rozhodcovského súdu v exekučnom konaní. V týchto ustanoveniach sa totiţ premieta klasická rímska právna zásada (princíp) „vigilantibus iura scripta sunt“ („práva patria bdelým“ alebo „nech si kaţdý stráţi svoje práva“ alebo „zákony sú písané pre bdelých“). Nevyuţitie postupu podľa týchto ustanovení v iných neţ spotrebiteľských veciach znamená stratu moţnosti skúmať a spochybňovať rozhodcovskú zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského súdu v exekučnom konaní, pretoţe inak by tieto ustanovenia strácali svoj zmysel – boli by nadbytočné. Ak je však predmetom rozhodcovského konania spor zo spotrebiteľského právneho vzťahu, tento záver neplatí. Uţ v rozhodnutí sp.zn. 6 Cdo 1/2012 dovolací súd uviedol, ţe princíp „vigilantibus iura sripta sunt“ v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach (teda v závislosti od konkrétnych okolností) ustupuje dôleţitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, ţe aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyuţije moţnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom, znamenajúci neúčinnosť, a teda nezáväznosť tohto exekučného titulu. Takúto interpretáciu označených ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní v spojitosti s § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyţaduje naplnenie príkazu vyplývajúceho z princípu ochrany práv spotrebiteľa, ktorým je odstránenie značnej nerovnováhy v právach a povinnostiach zaloţených spotrebiteľskou zmluvou ku škode spotrebiteľa. Ochrana spotrebiteľa je predmetom verejného záujmu a je nevyhnutná pre zvýšenie ţivotnej úrovne a kvality ţivota občanov. Okrem toho tento výklad moţno podoprieť aj povinnosťou súdu rešpektovať základné právo na spravodlivú súdnu ochranu zaručené článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Toto právo sa zaručuje nielen tomu, kto uplatňuje svoje práva, ale aj tomu, proti 10 7 M Cdo 1/2012 komu je uplatňovaný nejaký nárok. V spotrebiteľských veciach je pomerne časté, ţe všeobecný súd môţe prvýkrát poskytnúť spotrebiteľovi z úradnej povinnosti (teda bez akejkoľvek procesnej aktivity spotrebiteľa) účinnú spravodlivú ochranu jeho práv aţ po podaní návrhu na exekúciu rozhodcovského rozsudku. Dovolací súd sa preto nestotoţnil s právnym názorom generálneho prokurátora o nemoţnosti exekučného súdu skúmať platnosť rozhodcovskej zmluvy a tým aj právomoci rozhodcovského súdu. Za dôvodnú nepovaţoval ani námietku generálneho prokurátora o odňatí moţnosti oprávnenej riadne konať pred súdom tým, ţe súdy svoj skutkový záver o tom, ţe rozhodcovská doloţka nebola dohodnutá individuálne, vyvodili z listiny – obchodných podmienok – bez toho, aby tento dôkaz vykonali na pojednávaní s moţnosťou oprávnenej sa k nemu vyjadriť. V preskúmavanej veci bolo dovolaním napadnuté rozhodnutie, resp. rozhodnutia, vydané v štádiu exekučného konania, v ktorom exekučný súd posudzoval splnenie zákonom stanovených procesných predpokladov pre udelenie poverenia súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie. Po podaní ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie exekučný súd preskúmava ţiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul z hľadiska ich súladu so zákonom. Pritom medziiným skúma, či návrh na vykonanie exekúcie má všetky náleţitosti, či je k návrhu pripojený exekučný titul opatrený potvrdením (doloţkou) o vykonateľnosti, či je exekučný titul materiálne vykonateľný, či sú oprávnený a povinný osobami uvedenými v exekučnom titule a či sú splnené všeobecné podmienky konania v zmysle § 103 O.s.p. V štádiu exekučného konania, pri ktorom súd skúma, či ţiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), sa vychádza z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu. V tomto štádiu exekučný súd nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach § 122 aţ § 124 O.s.p.) – postačujúce je totiţ, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho zaloţených listín. Dokazovanie (vyţadujúce nariadenie pojednávania s moţnosťou účasti oprávneného i povinného) v tejto časti exekučného konania neprichádza do úvahy aj z dôvodu, aby sa tým nezmaril účel exekúcie, o ktorej sa má povinný prvýkrát dozvedieť (ak nie je daná výnimka vyplývajúca zo zákona) aţ doručením upovedomenia o začatí exekúcie. V predmetnej veci napokon oprávnená v odvolaní proti uzneseniu 11 7 M Cdo 1/2012 exekučného súdu ani nijako nespochybnila skutkový záver tohto súdu o tom, ţe rozhodcovská doloţka nebola dohodnutá individuálne, namietala len jeho právne závery. Vecnú správnosť dovolaním napadnutých uznesení nebola spôsobilá spochybniť ani námietka o nesprávnom právnom posúdení veci v otázke samotnej neprijateľnosti rozhodcovskej doloţky z dôvodu, ţe podľa § 93b zákona o bankách povinný nemal povinnosť prijať návrh rozhodcovskej zmluvy, a ţe o tejto moţnosti mal vedieť. Uvedené ustanovenie nijako nezbavovalo právnu predchodkyňu oprávnenej povinnosti predloţiť povinnému návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy takým spôsobom, aby z neho bolo dostatočne zrejmé, ţe povinnému sa poskytuje moţnosť voľby prijať alebo neprijať návrh na riešenie prípadných sporov výlučne v rozhodcovskom konaní, a aby bolo z neho tieţ zrejmé, ţe mu boli poskytnuté aj jasné a zrozumiteľné informácie, čo znamená výlučné riešenie sporov v rozhodcovskom konaní. Pokiaľ právna predchodkyňa oprávnenej takto nepostupovala, resp. pokiaľ takýto postup nebol oprávnenou doloţený listinami pripojenými k návrhu na exekúciu, súdy správne konštatovali neprijateľnosť rozhodcovskej doloţky. Rozhodcovská zmluva uzavretá so spotrebiteľom, ak má byť právom akceptovateľná ako prejav zmluvnej autonómie, musí byť výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán. Slobodná vôľa vyţaduje informácie o moţnosti voľby medzi viacerými riešeniami a informácie o tom, čo tá ktorá voľba konkrétne znamená. Oprávnená sa svojej zodpovednosti za uzavretie neprijateľnej rozhodcovskej doloţky nemohla zbaviť ani poukazom na princíp „ignorantia iuris non excusat“ (neznalosť zákona neospravedlňuje) uplatnením jeho dôsledkov v neprospech povinného. Kým rešpektovanie tohto princípu v spotrebiteľských právnych vzťahoch zo strany dodávateľa (poskytovateľa, podnikateľa) treba vyţadovať v najvyššej moţnej miere, jeho uplatnenie v neprospech spotrebiteľa bude prichádzať do úvahy len výnimočne, ak to budú odôvodňovať konkrétne okolnosti prípadu. Aj v prípade tohto princípu totiţ platí, ţe v konkrétnych súvislostiach ustupuje na strane spotrebiteľa dôleţitejšiemu princípu, ktorým je princíp ochrany spotrebiteľa. Vychádzajúc z povahy spotrebiteľských právnych vzťahov realite praktického ţivota, a teda aj zdravému rozumu, odporuje poţiadavka na podrobnej (aţ detailnej) znalosti právnych predpisov (akým je v danej veci zákon o bankách) zo strany spotrebiteľa. Preto neinformovanosť spotrebiteľa, resp. jeho nedostatočná informovanosť v tejto oblasti, mu nemôţe byť na ujmu. 12 7 M Cdo 1/2012 Na vecnej správnosti dovolaním napadnutých rozhodnutí nemohla nič zmeniť ani námietka generálneho prokurátora, ţe na posúdenie platnosti rozhodcovskej doloţky súdy aplikovali ustanovenia Obč. zákonníka, ktoré v čase uzavretia zmluvy o úvere ešte neboli účinné (§ 53 ods. 4 písm. r/ a § 53 ods. 5 Obč. zákonníka). Záver o neprijateľnosti rozhodcovskej doloţky (z dôvodov uţ uvedených) s následkom jej neplatnosti totiţ pri pouţití eurokonformného výkladu (výkladu súladného so smernicou) umoţňovali uţ aj ustanovenia Obč. zákonníka platné v čase uzavretia zmluvy o úvere, a to § 53 ods. 3 a 4 tohto predpisu. Treba zdôrazniť, ţe súdy niţších stupňov v preskúmavanej veci zohľadnili smernicu Rady 93/13/EHS z
  22. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Táto smernica bola implementovaná do právneho poriadku Slovenskej republiky
  23. apríla 2004 zákonom č. 150/2004 Z. z. z
  24. marca 2004, ktorým sa mení a dopĺňa Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov ( do ustanovenia § 52 aţ 54 Občianskeho zákonníka ). Dovolací súd konštatuje, ţe súdy vo svojich rozhodnutiach aplikovali správny vnútroštátny predpis, ktorého výklad uskutočnili v súlade so smernicou. Súdny dvor Európskej únie v rozhodnutí C-40/08 vo veci Asturcom Telecomunicaciones Sl. v. Christina Rodríguez Noguera vyslovil, ţe nerovný stav medzi spotrebiteľom a dodávateľom môţe byť kompenzovaný iba pozitívnom zásahom, vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy, ako aj to, ţe vnútroštátny súd má aj bez návrhu posudzovať nekalú povahu zmluvnej podmienky. Podľa názoru zaujatého týmto súdnym dvorom sa má smernica vykladať v tom zmysle, ţe vnútroštátny súd , ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí hneď , ako sa oboznámi s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel, preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doloţky uvedenej v zmluve uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu , v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môţe takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak je to tak, prináleţí vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky , ktoré z toho podľa vnútroštátneho práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť , aby spotrebiteľ nebol uvedenou doloţkou viazaný. So zreteľom na uvedené dovolací súd mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora ako nedôvodné zamietol. 13 7 M Cdo 1/2012 Účastníkom náhradu trov dovolacieho konania nepriznal, keďţe generálny prokurátor, ani oprávnená neboli v konaní úspešní a povinnému v súvislosti s týmto konaním ţiadne trovy nevznikli. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
  25. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
  26. marca 2013 JUDr. Daniela Š v e c o v á v.r. predsedníčka senátu Za správnosť : Hrčková Marta

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.