← Slovensko

o ochranu osobnosti

3 Cdo 176/2012 R O Z S U D O K V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedu senátu JUDr. Emila Franciscyho a členiek senátu JUDr. Daniely Sučanskej a JUDr

§ 25ods.

1 zákona č. 483/2001 Z.z. o B. v znení neskorších predpisov. Vec v rozsahu zrušenia vracia Krajskému súdu v Trnave na ďalšie konanie. 2 3 Cdo 176/2012 O d ô v o d n e n i e Okresný súd Galanta rozsudkom z

  1. mája 2010 č.k. 7 C 106/2004-331 v spojení s dopĺňacím rozsudkom tohto súdu zo
  2. júna 2010 č.k. 7 C 106/2004-344 a opravným uznesením z
  3. júna 2010:
  4. určil, ţe ţalovaná 2/ neoprávnene zasiahla do práva na ochranu osobnosti ţalobcu tým, ţe v odôvodnení rozhodnutia z
  5. mája 2003 č. UBD-760-1/2003 (ďalej len „rozhodnutie U.“) uviedla, ţe ţalobca nespĺňa všetky poţadované kritériá odbornej spôsobilosti a dôveryhodnosti podľa ustanovení § 7 ods.

§ 25ods.

1 zákona č. 483/2001 Z.z. o B. v znení účinnom v čase vydania rozhodnutia U. (ďalej len „zákon č. 483/2001 Z.z.), hoci ţalobca poţadované kritériá spĺňal,

  1. ţalovanej 2/ uloţil povinnosť zaplatiť ţalobcovi do 3 dní náhradu nemajetkovej ujmy 30 126 € (podľa opravného uznesenia sumu 3 319,39 €),
  2. ţalobu voči ţalovanej 1/ zamietol,
  3. ţalobcovi priznal náhradu trov konania. Vychádzal z výsledkov vykonaného dokazovania, ktorými mal preukázané, ţe ţalobca bol zamestnancom P. B. a.s., kde pôsobil vo funkcii generálneho riaditeľa divízie riadenia kríz. Keď P. B., a.s. poţiadala
  4. apríla 2003 o predchádzajúci súhlas so zvolením ţalobcu za nového člena predstavenstva, ktorý sa vyţadoval pre ustanovenie ţalobcu do novej funkcie v zmysle ustanovenia § 9 ods. 4 zákona č. 483/2001 Z.z., ţalovaná 1/ rozhodla, ţe poţadovaný súhlas neudeľuje. Rozhodnutie U. odôvodnila tým, ţe po posúdení odbornej spôsobilosti a dôveryhodnosti navrhovaného kandidáta podľa § 7 ods. 1 zákona č. 483/2001 Z.z. a podľa jej Opatrenia č. 12/2001 dospela k záveru, ţe kandidát nespĺňa všetky poţadované kritériá. Súd prvého stupňa sa stotoţnil s názorom ţalobcu, ţe tento záver nebol opodstatnený, rozhodnutie U. zasiahlo do osobnostných práv ţalobcu a malo nepriaznivý vplyv na jeho súkromný a pracovný ţivot, predovšetkým odbornú povesť a postavenie v P. B., a.s. Na tomto základe súd uzavrel, ţe ţalobca sa dôvodne podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka domáha ochrany osobnosti, v rámci ktorej ţiada aj náhradu nemajetkovej ujmy 100 000 Sk (§ 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka). Rozhodnutím U., ktoré nezohľadnilo splnenie zákonom určených kritérií pre odbornú spôsobilosť a dôveryhodnosť ţalobcu, bolo totiţ neoprávnene zasiahnuté do jeho osobnostných práv takým spôsobom a s takými dôsledkami, ktoré opodstatňujú aj priznanie poţadovanej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. V danom prípade je pasívne legitimovanou ţalovaná 2/, ktorá prostredníctvom ţalovanej 1/ (o.i.) plní úlohy na úseku bankového dohľadu. Ţalobu voči ţalovanej 1/ zamietol z dôvodu nedostatku jej pasívnej legitimácie. 3 3 Cdo 176/2012 Na základe odvolania ţalobcu a ţalovanej 2/ Krajský súd v Trnave rozsudkom z
  5. januára 2012 sp. zn. 10 Co 277/2010 napadnutý rozsudok v spojení s dopĺňacím rozsudkom vo veci samej týkajúcej sa nepeňaţného zadosťučinenia zmenil; určil, ţe ţalovaná 1/ neoprávnene zasiahla do práva na ochranu osobnosti tým, ţe v odôvodnení rozhodnutia U. uviedla, ţe ţalobca nespĺňa všetky poţadované kritériá odbornej spôsobilosti a dôveryhodnosti podľa § 7 ods.

§ 25ods.

1 zákona č. 483/2001 Z.z. Vo zvyšku ţalobu v tejto časti voči ţalovanej 1/ a celkom voči ţalovanej 2/ zamietol. Zároveň vo zvyšku veci samej voči ţalovanej 1/ a v časti trov konania napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Odvolací súd vyslovil názor, ţe formálna právoplatnosť a nezmeniteľnosť rozhodnutia U. netvorí v danom prípade prekáţku uplatňovania práva ţalobcu na ochranu osobnosti. Skutočnosť, ţe v konaní podľa § 247 a nasl. O.s.p. dôjde k prieskumu zákonnosti a postupu niektorého rozhodnutia správneho orgánu (v danej veci išlo o konanie vedené podľa tohto ustanovenia na Najvyššom súde Slovenskej republiky, ktorý uznesením z

  1. septembra 2007 č.k. 2 Sţ 38/2006-29 konanie o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia U. zastavil), nebráni tomu, aby sa dotknutý subjekt domáhal ochrany osobnosti, do ktorej bolo odôvodnením tohto rozhodnutia zasiahnuté. Odvolací súd konštatoval, ţe kritériá odbornej spôsobilosti a dôveryhodnosti sú v zákone č. 483/2001 Z.z. stanovené taxatívne, v danom prípade ale nebolo preukázané, ţe by ţalobca nesplnil čo i len jedno z nich. Zodpovednosť za zásah do osobnosti však nenesie ţalovaná 2/, ale ţalovaná 1/, ktorá bezprostredne zasiahla do práv ţalobcu a vo vzťahu k štátu má relatívne samostatné postavenie. Z týchto dôvodov napadnutý rozsudok zmenil a určil, ţe do osobnostných práv ţalobcu neoprávnene zasiahla ţalovaná 1/. Ţalobu voči nej zamietol v tej časti, ktorou sa ţalobca domáhal určenia, ţe splnil stanovené kritériá. Ţalobu voči ţalovanej 2/ zamietol v celom rozsahu z dôvodu nedostatku jej pasívnej vecnej legitimácie. Vo zvyšku veci samej (čo do priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch) a vo vzťahu k trovám konania napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil ako nepreskúmateľný a tieţ dostatočne nepodloţený skutkovými zisteniami (§ 221 ods. 1 písm. f/ a h/ a ods. 2 O.s.p.); zohľadnil pri tom aj procesné pochybenie súdu prvého stupňa (mylné priznanie peňaţnej náhrady nemajetkovej ujmy vo výške takmer desaťnásobne prekračujúcej poţadovanú sumu), ktoré nebolo moţné napraviť opravným uznesením. Proti výroku rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol rozsudok súdu prvého stupňa zmenený tak, ţe ţaloba voči ţalovanej 2/ sa zamieta, podal dovolanie ţalobca. Uviedol, ţe tento výrok spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) 4 3 Cdo 176/2012 v otázke pasívnej vecnej legitimácie. Podľa jeho názoru bol v predmetnom konaní pasívne legitimovaný štát (Slovenská republika konajúca prostredníctvom Národnej banke Slovenska), ktorý môţe byť účastníkom občianskoprávnych vzťahov a nositeľom zodpovednosti za ujmu spôsobenú protiprávnym konaním orgánov vykonávajúcim v jeho mene štátnu moc. Dovolateľ poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
  2. februára 1998 sp. zn. V Cdo 4/97 (R 114/1999) a vyslovil názor, ţe ak k porušeniu osobnostných práv došlo konaním alebo opomenutím orgánov štátu, zodpovedá za nemajetkovú ujmu podľa § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka štát, ktorý je potom aj pasívne legitimovaný v konaní o ochranu osobnosti. Ţalovaná 1/, rozhodovaním ktorej došlo k zásahu do osobnostných práv ţalobcu, je bezpochyby štátny orgán, vykonáva štátnu moc a je aj z hľadiska svojej právomoci a pôsobnosti orgánom verejnej moci, prostredníctvom ktorého Slovenská republika koná a plní svoje úlohy. To v danom prípade, podľa názoru dovolateľa, zakladá pasívnu vecnú legitimáciu štátu. Na odôvodnenie opodstatnenosti svojej argumentácie podporne poukázal aj na to, ţe rovnako štát (Slovenská republika) zodpovedá za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom štátnych orgánov [§ 3 a § 4 ods. 1 písm. g/ zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z.z.“)]. Z týchto dôvodov ţalobca navrhol, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu v napadnutej časti zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Proti výroku uvedeného rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol prvostupňový rozsudok zmenený tak, ţe ţalobe voči ţalovanej 1/ bolo vyhovené, podala dovolanie aj ţalovaná 1/. Uviedla, ţe napadnutý výrok spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Poukázala na to, ţe je právnická osoba, ktorá vedie konanie a vydáva rozhodnutia, ak to ustanovuje zákon [§ 1 ods. 1 a 2 zákona č. 566/1992 Zb. o Národnej B. Slovenska v znení účinnom v čase vydania rozhodnutia U. (ďalej len „zákon č. 566/1992 Zb.“)]; medziiným rozhoduje o tom, či kandidát na funkciu spĺňa kritériá dôveryhodnosti a odbornej spôsobilosti. Konanie o udelení predchádzajúceho súhlasu na zvolenie nového štatutárneho orgánu banky (člena predstavenstva banky) predstavuje jej rozhodovací procesný postup, pri ktorom ako orgán verejnej správy na základe predloţených písomných podkladov posudzuje komplexne skutkové a právne skutočnosti, konkrétne splnenie podmienok pre ustanovenie navrhovanej fyzickej osoby za člena štatutárneho orgánu B. podľa § 9 ods. 4 v spojení s § 7 ods. 2 písm. e/, § 7 ods. 9 písm. b/ a § 7 ods. 14 a 15 5 3 Cdo 176/2012 zákona č. 483/2001 Z.z. Výsledkom tohto jej rozhodovacieho postupu je rozhodnutie o (ne)udelení predchádzajúceho súhlasu. Rozhodnutie U., ktoré je takýmto rozhodnutím, je právoplatné a záväzné pre všetky štátne orgány, teda aj súdy. Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení z
  3. septembra 2007 č.k. 2 Sţ 38/2006-29 ani Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení zo
  4. apríla 2008 sp. zn. II. ÚS 176/08 nekonštatovali, ţe rozhodnutím U. boli porušené subjektívne práva ţalobcu. Dovolaním napadnutý rozsudok je v rozpore s ustálenou judikatúrou súdov, podľa ktorej môţu súdy preskúmavať rozhodnutia iných orgánov iba v rámci správneho súdnictva. Ak odvolací súd v napadnutom rozsudku vyslovil, ţe ţalovaná 1/ zasiahla do osobnostných práv ţalobcu tým, ţe v rozhodnutí U. konštatovala nesplnenie poţadovaných kritérií odbornej spôsobilosti a dôveryhodnosti týmto uchádzačom o funkciu v P. B., a.s., porušil zákon a rozhodol v rozpore s judikatúrou. Ţalovaná 1/ z týchto dôvodov ţiadala napadnutý výrok rozsudku odvolacieho súdu zmeniť (ţalobu voči nej zamietnuť) alebo zrušiť a vec v rozsahu zrušenia vrátiť na ďalšie konanie odvolaciemu súdu. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolania podali včas ţalobca a ţalovaná 1/ (§ 240 ods. 1 O.s.p.), pričom ţalobca je zastúpený advokátom a za ţalovanú 1/ koná zamestnanec s právnickým vzdelaním (§ 241 ods. 1 O.s.p.), proti výrokom rozhodnutia, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, ţe dovolanie ţalobcu treba zamietnuť a rozsudok odvolacieho súdu v ţalovanou 1/ napadnutom výroku zrušiť. V zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. môţe byť dovolanie podané iba z dôvodov, ţe a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní uplatnenými dôvodmi. Obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými vadami uvedenými v § 237 O.s.p. a tieţ tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; procesné vady tejto povahy neboli v dovolaní tvrdené a v dovolacom konaní nevyšli najavo. V oboch dovolaniach sa namieta, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej 6 3 Cdo 176/2012 zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepouţil správny (náleţitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V prejednávanej veci súdy niţších stupňov správne vychádzali z § 11 Občianskeho zákonníka, ktorý priznáva kaţdej fyzickej osobe právo na ochranu proti zásahom do osobnosti, najmä ţivota a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy. Zákon nedefinuje pojem zásah ani nepodáva výpočet konkrétnych foriem zásahov, ktorými môţu byť dotknuté jej osobnostné práva. Je ním však bezpochyby tak aktívne konanie, ako aj pasívne správanie (zdrţanie sa konania alebo jeho opomenutie), ktoré má v zákone uvedené znaky. Týmito znakmi je predovšetkým neoprávnenosť zásahu (neoprávneným nie je zásah do osobnostnej sféry, ak sú dané okolnosti vylučujúce protiprávnosť konania, napr. výkon práva, plnenie povinnosti, svojpomoc, nutná obrana či krajná núdza) a tieţ jeho objektívna spôsobilosť negatívne dopadnúť na osobnosť fyzickej osoby. Medzi neoprávneným zásahom a poškodením (ohrozením) niektorého z osobnostných práv musí byť vzťah príčinnej súvislosti. Ak určité konanie vykazuje zákonné znaky zásahu do chránených osobnostných práv, má fyzická osoba právo najmä domáhať sa, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov a aby jej bolo poskytnuté primerané zadosťučinenie (§ 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka). I. Právny vzťah, obsahom ktorého je na jednej strane právo domáhať sa ochrany podľa § 11 Občianskeho zákonníka a na druhej strane povinnosť znášať sankcie uloţené súdom, vzniká len ak sú splnené obe vyššie uvedené náleţitosti (zásah musí byť neoprávnený a tieţ objektívne spôsobilý privodiť ujmu na chránených osobnostných právach). Účastníkom, ktorý je v rámci tohto právneho vzťahu nositeľom uvedeného oprávnenia (subjektom ochrany), je fyzická osoba, do osobnostných práv ktorej bolo zasiahnuté. Účastníkom, ktorý je nositeľom povinnosti upustiť od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti alebo odstrániť následky zásahov alebo poskytnúť primerané zadosťučinenie, je fyzická alebo právnická osoba, ktorá sa dopustila určitého konania neoprávnene zasahujúceho do chránených osobnostných práv (je pôvodcom, resp. subjektom zásahu). 7 3 Cdo 176/2012 Predpokladom úspešného uplatnenia práva na ochranu osobnosti je nielen zistenie, ţe ţalobca je fyzickou osobou, ktorej osobnostné práva boli porušené alebo ohrozené, ale rovnako zistenie, ţe ţalovaný (fyzická alebo právnická osoba) sa dopustil konania, ktoré ţalobca povaţoval za neoprávnený zásah do jeho chránených osobnostných práv. Obe zisťovania sú súčasťou skúmania, kto je v tom – ktorom konaní vecne legitimovaný. Vecnou legitimáciou sa rozumie stav vyplývajúci z hmotného práva, v rámci ktorého je jeden z účastníkov nositeľom oprávnenia (je aktívne legitimovaný) a druhý účastník je nositeľom právnej povinnosti (je pasívne legitimovaný). Nedostatok vecnej legitimácie (aktívnej alebo pasívnej) vedie k zamietnutiu ţaloby meritórnym rozhodnutím. V preskúmavanej veci súdy niţších stupňov odlišne riešili otázku, ktorý subjekt je v danom prípade pasívne vecne legitimovaný, konkrétne či je ním Národná Banka Slovenska, alebo štát (Slovenská republika, za ktorú koná Národná banka Slovenska). Táto otázka zostala spornou aj v dovolacom konaní. Úvodom k posúdeniu správnosti riešenia predmetnej otázky súdmi niţších stupňov treba zdôrazniť, ţe tak Národná Banka Slovenska, ako aj Slovenská republika (štát) sú samostatnými subjektmi práva a sú spôsobilé mať práva a povinnosti (§ 18 a nasl. Občianskeho zákonníka). Právna úprava postavenia, organizácie, pôsobnosti a úloh Národnej banky Slovenska (viď bliţšie § 1 aţ 4 zákona č. 566/1992 Zb.) nedáva priestor na pochybnosti o tom, ţe ide o štátny orgán, ktorý (o.i.) vedie konania a vydáva rozhodnutia, ak to ustanovuje zákon (§ 1 ods. 3 zákona č. 566/1992 Zb.). Podľa § 9 ods. 4 zákona č. 483/2001 Z.z. je (komerčná) banka povinná písomne informovať Národnú banku Slovenska o zmenách podmienok, ktoré boli podkladom na udelenie bankového povolenia podľa § 7, a stanov banky vopred; na zmeny členov a zvolenie nových členov jej štatutárneho orgánu, zmeny členov a zvolenie nových členov jej dozornej rady, na zmenu vedúcich zamestnancov, na zmenu vedúceho útvaru vnútornej kontroly a vnútorného auditu a na zmenu sídla banky je potrebný predchádzajúci súhlas Národnej banky Slovenska, inak je toto zvolenie alebo zmena neplatná. Pri riešení otázky, kto je pasívne legitimovaný v konaní o ochranu osobnosti, v ktorom je za zásah do osobnostných práv označené konanie určitého štátneho orgánu (orgánu verejnej moci), resp. rozhodnutie (odôvodnenie rozhodnutia) tohto orgánu ako výsledok konania, treba mať na zreteli to, ţe reţim ochrany osobnosti je postavený na princípe zodpovednosti 8 3 Cdo 176/2012 pôvodcu zásahu za ujmu spôsobenú na chránených osobnostných právach, ako aj to, ţe nároky vyplývajúce z neoprávnených zásahov do práva na ochranu osobnosti sú podľa platnej právnej úpravy pojmovo odlišné od nárokov na náhradu škody (na tom nič nemení ani zákon č. 514/2003 Z.z., ktorý predpokladá, ţe pri odškodňovaní podľa jeho ustanovení môţe byť poskytnutá náhrada nielen za škodu a ušlý zisk, ale aj za spôsobenú nemajetkovú ujmu – viď bliţšie § 17 ods. 2 tohto zákona). Platná právna úprava dôsledne rozlišuje medzi právom na ochranu osobnosti upraveným v § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka a právom na náhradu škody. Medzi týmito dvomi inštitútmi je pojmová a obsahová odlišnosť. Právo na ochranu osobnosti predstavuje nemajetkové právo rýdzo osobnej povahy, ktoré je úzko späté s osobnosťou človeka a jej prejavmi. Na rozdiel od toho, právo na náhradu škody je právo majetkovej povahy, ktoré môţe patriť tak fyzickej ako aj právnickej osobe a nemá absolútnu, ale len relatívnu povahu. Zásadný rozdiel je aj medzi nahradením nemajetkovej ujmy v peniazoch a náhradou škody ako majetkovej ujmy – pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch sa vychádza iba z predpokladu, akú ujmu mohol zásah vyvolať, v prípade škody treba jej výšku vyčísliť a preukázať. Právo na náhradu škody a právo na ochranu osobnosti fyzickej osoby podľa platnej právnej úpravy teda predstavujú dve celkom samostatné práva, ktoré sú podmienené rôznou sférou ochrany zabezpečovanej Občianskym zákonníkom (porovnaj tieţ rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
  5. apríla 2011 sp. zn. 4 Cdo 168/2009). V občianskoprávnych vzťahoch sa uplatňuje zásada, v zmysle ktorej za škodu (ujmu) zodpovedá ten, kto ju spôsobil; v prípade škody spôsobenej právnickou osobou ide o činnosť tých osôb, ktoré právnická osoba na túto činnosť pouţila (§ 420 aj § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka). Z tejto zásady existujú v občianskoprávnych vzťahoch výnimky len v prípadoch výslovne uvedených v zákone (viď napríklad § 422 a 427 Občianskeho zákonníka). Výnimka zo zásady, ţe za škodu zodpovedá ten, kto ju spôsobil, vyplýva tieţ zo zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom [ďalej len „zákon č. 58/1969 Zb.“ (ktorý bol účinný v čase vydania rozhodnutia U., vzťahoval sa na škody vzniknuté za jeho účinnosti a v § 1 a 18 stanovoval zodpovednosť štátu za nezákonné rozhodnutie štátneho orgánu alebo jeho nesprávny úradný postup)]; takáto výnimka vyplýva tieţ zo zákona č. 514/2003 Z.z., v ustanovení § 1 ods. 1 ktorého je vyjadrené, ţe za škodu spôsobenú niektorým orgánom verejnej moci nezodpovedá tento orgán, ale za neho štát. V pôsobnosti zákona č. 58/1969 Zb. (aj zákona č. 514/2003 Z.z.) to teda znamená, ţe bez ohľadu na skutočnosť, ktorý štátny orgán (orgán verejnej moci) 9 3 Cdo 176/2012 škodu spôsobil, subjektom zodpovedným za škodu a pasívne vecne legitimovaným v konaní o náhradu škody je štát. To ale neplatí v odlišných právnych vzťahoch a v pôsobnosti iných zákonov; neplatí to medziiným ani vtedy, keď ide o ochranu osobnosti (§ 11 a nasl. Občianskeho zákonníka) a pôvodcom zásahu je právnická osoba – štátny orgán (orgán verejnej moci), konkrétnym konaním ktorého malo dôjsť k zásahu do osobnosti. Pokiaľ ţalobca na podporu svojej argumentácie poukázal v dovolaní na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
  6. februára 1998 sp. zn. V Cdo 4/97, ktorý bol v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky publikovaný pod R 114/1999, dovolací súd na podklade spisu bývalého Mestského súdu v Bratislave sp. zn. 5 C 24/1994 konštatuje, ţe ţalovaným subjektom nebol v danej veci štát, ale Slovenská informačná sluţba. To, ţe v predmetnom konaní ţalovanou (pasívne legitimovanou) nebola Slovenská republika, vyplýva zreteľne aj z formulácií druhého odseku odôvodnenia publikovaného rozhodnutia, v zmysle ktorých „pre postih konkrétneho subjektu za neoprávnenú evidenciu ţalobcu v materiáloch bývalej ŠTB bolo rozhodujúce nielen to, ktorý z ústredných orgánov štátnej správy Slovenskej republiky prevzal výslovne spomínanú pôsobnosť časti bývalého Federálneho ministerstva vnútra, ale i to, ktorému štátnemu orgánu bola táto pôsobnosť, pri chýbajúcej výslovnej zákonnej úprave, podľa povahy veci najbliţšia. A to je bez akýchkoľvek pochybností práve žalovaná štátna organizácia“. Dovolací súd k tomu dodáva, ţe aj v inom publikovanom rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky týkajúcom sa neoprávnenej evidencie v materiáloch bývalej ŠTB (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
  7. januára 1996 sp. zn. 1 Co 34/1995, resp. R 38/1996) nebola ţalovanou Slovenská republika, ale 1/ Slovenská informačná sluţba a 2/ Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky. Dovolací súd túto časť odôvodnenia uzatvára poukázaním na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z
  8. augusta 2007 sp. zn. I. ÚS 137/07, v závere ktorého sú zaujaté právne závery obdobné tým, ku ktorým dospel dovolací súd v preskúmavanej veci. Z dôvodov uvedených vyššie sa dovolací súd nestotoţňuje s názorom ţalobcu, ţe pasívne vecne legitimovanou je v danom prípade ţalovaná 2/. Právny záver odvolacieho súdu, v zmysle ktorého je v preskúmavanom prípade pasívne vecne legitimovanou ţalovaná 1/ ako subjekt, bezprostredne konaním ktorého malo dôjsť k zásahu do osobnostných práv ţalobcu, 10 3 Cdo 176/2012 teda nespočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 1 písm. c/ O.s.p.). Dovolací súd preto neopodstatnene podané dovolanie ţalobcu zamietol (§ 243b ods. 1 O.s.p.). II. Niektoré zásahy, zdanlivo sa javiace ako neprípustne zasahujúce do osobnostných práv, nie sú neoprávnené. O neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby nejde vtedy, ak existujú okolnosti vylučujúce jeho neoprávnenosť. Jednou z takých okolností je aj výkon zo zákona vyplývajúceho práva alebo plnenie zákonom uloţenej povinnosti. Tu totiţ dochádza k stretu dvoch záujmov, pri ktorom sa individuálny záujem jednotlivej fyzickej osoby dostáva do kolízie s iným (verejným – vyšším) záujmom, ktorému sa priznáva prednosť (viď aj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
  9. júla 2008 sp. zn. 3 Cdo 201/2007). Neoprávnenosť je spravidla vylúčená aj v prípade zásahu do práva na ochranu osobnosti, ku ktorému došlo v rámci úradného konania, pokiaľ zásah nevybočil z medzí daných platnými predpismi. „Ak je v súlade so zákonnými podmienkami začaté príslušné konanie, v ktorom bolo vydané zákonom predpokladané rozhodnutie, nie je vydanie tohto rozhodnutia neoprávneným zásahom do osobnostných práv účastníka konania, a to ani ak sa prípadne neskôr preukáţe, ţe nebolo vydané dôvodne“ (R 36/2009). Treba pripomenúť, ţe uţ v Zborníku III. Najvyššieho súdu, SEVT, Praha 1980, str. 197 bol vyslovený názor, ţe „nemoţno pripustiť ţalobu na ochranu osobnosti pre obsah vydaného rozhodnutia (odôvodnenie rozhodnutia) proti orgánu, ktorý je povolaný také rozhodnutie urobiť. Náprave tu totiţ slúţia opravné prostriedky proti rozhodnutiu, prípadne návrh na opravu dôvodov rozhodnutia súdu podľa ustanovenia § 165 O.s.p.“. Podľa názoru dovolacieho súdu, ktorý tieto právne závery nespochybňuje, ale naopak – nadväzuje na ne a vychádza z nich – je však so zreteľom na individuálne okolnosti kaţdej veci potrebná určitá diferenciácia zohľadňujúca aj to, v akom skutkovom a právnom rámci malo dôjsť k zásahu do osobnostných práv. Je samozrejmé, ţe odôvodnenie rozhodnutia určitého orgánu štátu sa týka účastníka (účastníkov) konania; v odôvodnení rozhodnutia môţe byť ale v niektorých prípadoch spomenutý aj ten, kto v konaní nemal procesné postavenie účastníka (nebol oprávnený podať opravný prostriedok alebo návrh na opravu odôvodnenia) a obsah odôvodnenia povaţuje za zásah do svojich osobnostných práv. Podľa názoru dovolacieho súdu nemoţno preto celkom – len s poukazom na to, ţe ide o úradné rozhodnutie – vylúčiť napríklad úspešnosť ţaloby, ktorou by sa v občianskom súdnom konaní domáhala ochrany osobnosti tretia osoba, ktorá bola v odôvodnení rozhodnutia niektorého orgánu opísaná (napríklad v dôsledku excesu 11 3 Cdo 176/2012 konajúceho orgánu) takým spôsobom, ktorý prekročil medze tzv. zákonnej licencie a nadobudol znaky neoprávneného zásahu do osobnostných práv. V danom prípade bolo rozhodnutie U. vydané na základe ţiadosti P. B., a.s., ktorá mala v konaní vedenom ţalovanou 1/ postavenie účastníčky. Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení z
  10. septembra 2007 sp. zn. 2 Sţ 38/2006 konštatoval, ţe ţalobca nebol účastníkom predmetného konania, lebo išlo iba o kandidáta na zvolenie za člena štatutárneho orgánu banky. Ţalobca ako sťaţovateľ v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky namietal, ţe predsa len mal byť povaţovaný za účastníka uvedeného konania, lebo sa v ňom rozhodovalo o jeho práve uchádzať sa o výkon funkcie člena predstavenstva banky a rozhodnutie U. malo dopad na jeho pasívne volebné právo; Ústavný súd Slovenskej republiky ale uznesením z
  11. mája 2008 sp. zn. III. ÚS 176/08 jeho sťaţnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú. Odvolací súd konštatoval, ţe ţalovaná 1/ zasiahla neoprávnene do osobnostných práv ţalobcu. K tomuto záveru dospel porovnaním obsahu odôvodnenia rozhodnutia U. so zákonom taxatívne stanovenými predpokladmi udelenia súhlasu a na podklade tohto porovnania uzavrel, ţe v prípade ţalobcu neboli dané dôvody pre zamietnutie predmetnej ţiadosti, ktoré taxatívne uvádza zákon. Je zrejmé, ţe odvolací súd mal aj v preskúmavanej veci na zreteli zásadu, v zmysle ktorej súdy mimo rámca správneho súdnictva nie sú oprávnené skúmať platnosť alebo zákonnosť rozhodnutí správnych orgánov (porovnaj aj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
  12. decembra 2008 sp. zn. 5 Cdo 274/2007, resp. z
  13. septembra 2012 sp. zn. 5 Cdo 47/2011), zastával však názor, ţe túto zásadu v ničom neprelamuje. Dovolací súd preto zdôrazňuje, ţe aj v občianskom súdnom konaní o ochranu osobnosti, do ktorej malo byť zasiahnuté odôvodnením rozhodnutia správneho orgánu, je súd oprávnený skúmať iba to, či vôbec ide o správny akt (resp. či nejde o paakt), či bol správny akt vydaný v medziach právomoci príslušného orgánu a či nadobudol právoplatnosť (viď napríklad aj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo
  14. októbra 2008 sp. zn. 5 Cdo 157/2007). Pri kategórii správnych aktov, ktoré sú (len) vecne chybné alebo nezákonné, platí prezumpcia ich správnosti, v dôsledku čoho ak tieto akty nie sú zákonným spôsobom zmenené, opravené alebo zrušené, musia byť povaţované za bezchybné a záväzné (§ 135 ods. 2 O.s.p.). 12 3 Cdo 176/2012 Dovolací súd uţ vyššie – aj s odkazom na judikatúru – uviedol, ţe ak bolo v súlade so zákonom začaté príslušné konanie pred štátnym orgánom, v ktorom bolo vydané zákonom predpokladané rozhodnutie, nie je jeho vydanie neoprávneným zásahom do osobnostných práv účastníka konania, i keď prípadne ide o vecne nesprávne rozhodnutie. Takýto zásah konajúceho orgánu do osobnostných práv je právom dovolený a oprávnený potiaľ, pokiaľ k nemu došlo v súlade s príslušnou právnou úpravou a primeraným spôsobom. Výnimkou z tohto konštatovania sú prípady, v ktorých sa orgán uskutočňujúci konanie a vydávajúci rozhodnutie dopustil excesu (vybočenia) z rámca daného právnou úpravou a neprípustne zasiahol do osobnostných práv. Kritériom pre rozlíšenie, či zásah bol (ne)oprávnený je vţdy to, či ho v konkrétnom prípade (ne)moţno podriadiť pod kategóriu výkonu zákonom predpokladaných právomocí orgánu. Prípadné neúplné zistenie skutkových okolností alebo nesprávne rozhodnutie o merite veci alebo nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia vydaného štátnym orgánom (orgánom verejnej moci) je síce vybočením z poţiadavky, aby rozhodnutia štátnych orgánov (orgánov verejnej moci) boli vecne správne, skutkovo dostatočne podloţené a primerane odôvodnené, nejde ale o vybočenie z tzv. zákonnej licencie, s ktorou je spojená dovolenosť zásahu. Ani prípadná nesprávnosť (nepodloţenosť) právnych záverov, na ktorých rozhodnutie spočíva, alebo jeho nepreskúmateľnosť nemôţe byť teda z pohľadu ochrany poskytovanej ustanoveniami § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka povaţovaná za exces, ktorý by znamenal neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby. Pri skúmaní, či v odôvodnení rozhodnutia U. nie je obsiahnuté niečo, čo by v niektorom smere preukazovalo, ţe došlo k právne relevantnému excesu orgánu, ktorý ho vydal, treba vychádzať z obsahu a formulácií tohto rozhodnutia. V úvode jeho odôvodnenia je vysvetlené, kto a z akých dôvodov inicioval konanie ţalovanej 1/. Za tým nasleduje iba konštatovanie, ţe ţalovaná 1/ „posúdila odbornú spôsobilosť a dôveryhodnosť navrhovaného kandidáta podľa ustanovení § 7 ods.

§ 25ods.

1 zákona o bankách a opatrenia Národnej banky Slovenska č. 12/

  1. Kandidát nespĺňa všetky poţadované kritériá. Národná banka Slovenska na základe uvedeného skutkového a právneho stavu a po vyhodnotení dôkazov v rámci zákonom povolenej voľnej úvahy v zmysle ustanovenia § 103 ods. 10 zákona o bankách rozhodla tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia“. Dovolací súd zastáva názor, ţe pokiaľ odvolací súd pri posudzovaní rozhodnutia U. z hľadiska moţného zásahu do osobnostných práv ţalobcu nezostal len pri skúmaní textu jeho 13 3 Cdo 176/2012 odôvodnenia a v ňom obsiahnutých formulácií, ale pristúpil aj k posúdeniu toho, či ţalobca v skutočnosti zákonné kritériá splňoval alebo nesplňoval, neprípustne prehodnocoval samo meritum rozhodnutia ţalovanej 1/ a v rozpore so zákonom – mimo rámca správneho súdnictva preskúmal vecnú správnosť rozhodnutie iného orgánu verejnej moci. Na tomto konštatovaní nič nemení skutočnosť, ţe odôvodnenie rozhodnutia U. neuvádza, konkrétne ktoré dôkazy ţalovaná 1/ vykonala a k akým skutkovým zisteniam na ich základe dospela. I keby rozhodnutie U. bolo prípadne v ţalobcom uvádzanom zmysle nesprávne, neúplné, nepodloţené alebo nepreskúmateľné, nič to nemení na tom, ţe zo ţiadneho hľadiska nevybočilo z rámca tzv. zákonnej licencie a neobsahuje ţiadne formulácie alebo náznaky, ktoré by bolo moţné objektívne povaţovať za zasahujúce do cti alebo dôstojnosti fyzickej osoby. Samo vysvetlenie zamietajúceho stanoviska ţalovanej 1/ obsahuje v podstate len tie formulácie, ktoré pouţíva zákon. To, čo ţalovaná 1/ uviedla v odôvodnení rozhodnutia U. na adresu ţalobcu, by zrejme tvorilo nevyhnutnú súčasť odôvodnenia aj jej kaţdého iného rozhodnutia, ktorým by zamietala ţiadosť niektorej banky o udelenie predchádzajúceho súhlasu s ustanovením do funkcie kandidáta vtedy, keď by (ţalovaná 1/) dospela k názoru, ţe tento kandidát nespĺňa kritériá odbornej spôsobilosti a dôveryhodnosti. Posúdenie otázky, či kandidát tieto kritériá spĺňa alebo nespĺňa (ktoré odvolací súd bezpochyby vykonal a výsledok posúdenia nepriamo vyjadril vo výroku svojho rozsudku), ale v ţiadnom prípade neprislúcha súdu konajúcemu v občianskom súdnom konaní o ochranu osobnosti. Vzhľadom na uvedené dospel dovolací súd k záveru, ţe dovolanie ţalovanej 1/ je opodstatnené a ţe sa v ňom dôvodne namieta, ţe odvolací súd svoje rozhodnutie v otázke (ne)oprávnenosti zásahu do osobnosti ţalobcu zaloţil na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 1 písm. c/ O.s.p.). Dovolací súd preto napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku a vec v rozsahu zrušenia vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené, koná ďalej o veci. Pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval o dovolaní, záväzný. V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.). 14 3 Cdo 176/2012 Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
  2. P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
  3. septembra 2013 JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.