← Slovensko

o ochranu osobnosti

Najvyšší súd Slovenskej republiky 7 Cdo 141/2012 U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa Ing. M., bývajúceho v P., zastúpeného JUDr. J., advokátom v T., proti odporcovi K., so sídlom v P., zastúpenému JUDr. I., advokátkou v K., o ochranu osobnosti, vedenej na Okresnom súde Povaţská Bystrica pod sp. zn. 7 C 96/2011, o dovolaní navrhovateľa a odporcu proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne z

  1. apríla 2013 sp. zn. 19 Co 35/2012, takto r o z h o d o l : Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trenčíne z
  2. apríla 2012 sp. zn. 19 Co 35/2012 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie. O d ô v o d n e n i e Okresný súd Povaţská Bystrica rozsudkom z
  3. októbra 2011 č.k. 7 C 96/2011-144 uloţil odporcovi povinnosť do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia zverejniť a minimálne po dobu 30 dní ponechať zverejnené na internetovej stránke www.otvorene.sk<http://www.otvorene.sk/> v časti „Mesto Povaţská Bystrica“ nasledovnú informáciu: ,,Ospravedlnenie“ Registrátor a prevádzkovateľ www. stránky s názvom www.otvorene.sk<http://www.otvorene.sk> sa ospravedlňuje Ing. M. za zverejnenie výrazov „Zlodej S.“, „Zlodej a podvodník S.“, „Chrapúň S. bude mať väčšie priestranstvo na strieľanie O.“, „So S. pokračujúcou zlodejinou páchanou na obyvateľoch Povaţskej Bystrice a schvaľovanou našimi korupciou prehnitými poslancami“ na stránke W.k k článkom > -P.: “Zdruţenie O. a šport chce kúpiť ďalší pozemok pod kaštieľom“ zo dňa 26.1.2010 2 7 Cdo 141/2012 -„Zdruţenie podnikateľov vyzýva poslancov a spoluobčanov: Zastavte šafárenie s peniazmi a majetkom mesta!“ zo dňa 16.2.2010, ktoré výrazy sú nepravdivé a nepriaznivo zasahujú do osobnostných práv Ing. M.. Odporcovi uloţil aj povinnosť do 3 dní od právoplatnosti rozsudku odstrániť z internetovej stránky W.v časti „Mesto Povaţská Bystrica v rámci zverejnených článkov: -P.: Zdruţenie O. a šport chce kúpiť ďalší pozemok pod kaštieľom zo dňa 26.1.2010 -Zdruţenie podnikateľov vyzýva poslancov a spoluobčanov: ,,Zastavte šafárenie s peniazmi a majetkom mesta!“ zo dňa 16.2.2010 výrazy „Zlodej S.“, „Zlodej a podvodník S.“, „Chrapúň S. bude mať väčšie priestranstvo na strieľanie O.“, „So S. pokračujúcou zlodejinou páchanou na obyvateľoch Povaţskej Bystrice a schvaľovanou našimi korupciou prehnitými poslancami“. Odporcovi naostatok uloţil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi titulom náhrady nemajetkovej ujmy sumu 5 000 € a trovy konania 216 €, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. V odôvodnení uviedol, ţe odporca ako registrátor a prevádzkovateľ predmetnej internetovej stránky v časti „Mesto Povaţská Bystrica“ v rámci zverejnených článkov publikovaných v miestnom periodiku P.: „Zdruţenie O. a šport chce kúpiť ďalší pozemok pod kaštieľom“ zo dňa 26.1.2010 a „Zdruţenie podnikateľov vyzýva poslancov a spoluobčanov: ,,Zastavte šafárenie s peniazmi a majetkom mesta!“ zo dňa 16.2.2010 umoţnil tretím osobám na tejto internetovej stránke uverejniť komentáre k týmto článkom, z ktorých vyzneli aj také výrazy ako „Zlodej S.“, „Zlodej a podvodník S.“, „Chrapúň S. bude mať väčšie priestranstvo na strieľanie O.“, „So S. pokračujúcou zlodejinou páchanou na obyvateľoch Povaţskej Bystrice a schvaľovanou našimi korupciou prehnitými poslancami“, ktoré výroky sa týkali priamo navrhovateľa a ktoré boli uverejnené na internetovej stránke začiatkom roka
  4. Túto skutočnosť potvrdil štatutárny zástupca odporcu (Mgr. J.) a tieto výroky sa na internetovej stránke nachádzajú aj v súčasnej dobe. Nestotoţnil sa s tvrdením odporcu 3 7 Cdo 141/2012 o nedostatku jeho pasívnej legitimácie z dôvodu, ţe výroky týkajúce sa navrhovateľa zverejnili jemu neznáme tretie osoby, pretoţe ako registrátor a prevádzkovateľ internetovej stránky im to umoţnil. Preto povaţoval za nesprávne vnímať odporcu ako subjekt, ktorý nenesie zodpovednosť za obsah zverejnených príspevkov, najmä ak je v jeho moţnostiach uráţlivé, vulgárne alebo iné osoby znevaţujúce príspevky, z verejnosti dostupnej časti internetovej stránky, odstrániť. V danom prípade tak odporca nepostupoval, naopak komentáre s výrokmi týkajúcimi sa navrhovateľa ponechal zverejnené aj v priebehu konania. Nestotoţnil sa ani s tvrdením odporcu, podľa ktorého sú výroky len hodnotiacimi úsudkami na spôsob správania sa navrhovateľa a ide len o expresívne výrazy. Mal za to, ţe takéto výroky spojené s priezviskom konkrétnej osoby, prístupné verejnosti, sú spôsobilé vyvolať zníţenie dôstojnosti postihnutej fyzickej osoby v značnej miere. Vykonaným dokazovaním mal preukázané, ţe došlo k zníţeniu dôstojnosti navrhovateľa v rodine, pri výkone jeho povolania ako aj v politickom a verejnom ţivote. V súvislosti s výrokmi musel čeliť otázkam priateľov, rodinných príslušníkov ako aj obchodných partnerov, čo moţno kvalifikovať ako hrubý zásah do jeho osobnostných práv. Keďţe išlo o zásah značnej intenzity súd dospel k záveru, ţe zadosťučinenie formou ospravedlnenia nie je postačujúce, preto mu priznal aj náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Pri určení jej výšky vychádzal z konkrétnych okolností danej veci. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. Krajský súd v Trenčíne na odvolanie odporcu rozsudkom z
  5. apríla 2012 sp. zn. 19 Co 35/2012 rozsudok okresného súdu vo výroku o povinnosti odporcu odstrániť z predmetnej internetovej stránky v časti „Mesto Povaţská Bystrica“ v rámci zverejnených článkov: - P.: Zdruţenie O. a šport chce kúpiť ďalší pozemok pod kaštieľom zo dňa 26.1.2010 - Zdruţenie podnikateľov vyzýva poslancov a spoluobčanov: Zastavte šafárenie s peniazmi a majetkom mesta!“ zo dňa 16.2.2010 výrazy „Zlodej S.“, „Zlodej a podvodník S.“, „Chrapúň S. bude mať väčšie priestranstvo na strieľanie O.“, „So S. pokračujúcou zlodejinou páchanou na obyvateľoch Povaţskej Bystrice a schvaľovanou našimi korupciou prehnitými poslancami“ potvrdil a vo zvyšujúcej časti rozsudok okresného súdu zmenil tak, ţe návrh zamietol. Ţiadnemu z účastníkov nepriznal náhradu trov konania. 4 7 Cdo 141/2012 Odvolací súd sa stotoţnil so záverom prvostupňového súdu, podľa ktorého citované výrazy sú spôsobilé zasiahnuť do práva na ochranu osobnosti navrhovateľa. Uviedol, ţe hoci autori týchto diskusných príspevkov vo svojich hodnotiacich úsudkoch vyjadrujú svoje subjektívne názory k uverejneným článkom ohľadom prevodu majetkových práv mesta Povaţská Bystrica, ich hlavným cieľom je zneuctenie a poníţenie navrhovateľa. Citované výrazy moţno vyhodnotiť ako neoprávnený a protiprávny zásah do osobnostných práv navrhovateľa. Preto je odporca podľa § 6 ods. 4 zákona č. 22/2004 Z.z. o elektronickom obchode a o zmene a doplnení zákona č. 128/2002 Z.z. o štátnej kontrole vnútorného trhu vo veciach ochrany spotrebiteľa a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 284/2002 Z.z. povinný na základe rozhodnutia súdu ţiadané výrazy odstrániť z elektronickej komunikačnej siete. V tejto súvislosti poukázal na to, ţe aj keď podľa rozhodovacej činnosti súdov sa majú aplikovať princípy Európskeho súdu v tom zmysle, ţe sloboda prejavu umoţňuje najmä v diskusiách vo veciach verejného záujmu pouţívať aj silnejšie, expresívnejšie výrazy a sloboda prejavu sa vzťahuje aj na také myšlienky a názory, ktoré určitým spôsobom uráţajú a znevaţujú, v danom prípade zásah spôsobila osoba vystupujúca v anonymite. Ak autorom zásahu je anonymný diskutujúci, miera ochrany slobody prejavu má byť prísnejšia, nemoţno preto od navrhovateľa spravodlivo poţadovať, aby takýto zásah, obsiahnutý na internetovej stránke dlhodobo, znášal (články sú zverejnené po dobu dvoch rokov). Pokiaľ sa navrhovateľ domáhal ospravedlnenia dospel k záveru o nedostatku jeho pasívnej vecnej legitimácie z dôvodu, ţe odporca nie je autorom predmetných diskusných príspevkov. Teda nebol to on, kto spôsobil zásah do osobnostných práv navrhovateľa, z ktorého dôvodu nie je daná jeho (objektívna) zodpovednosť. V tomto smere sa stotoţnil s tvrdením odporcu, ţe ukladať povinnosti moţno v súlade s Ústavou Slovenskej republiky len na základe zákona, zodpovednosť odporcu za daný zásah vyvolaný anonymným diskutujúcim nemoţno vyvodiť zo ţiadneho právneho predpisu. Aj podľa rozhodovacej praxe Európskeho súdu platí, ţe zodpovednosť „za niečie protiprávne aktivity nie je moţné prenášať na tretie osoby, ktoré samé právo neporušili“. Námietky odporcu týkajúce sa výroku a odôvodnenia rozhodnutia prvostupňového súdu (vo vzťahu k svojvoľnej zámene výrazu pouţitého v návrhu iným výrazom) vyhodnotil za nedôvodné. Poţiadavku právnej zástupkyne odporcu na odročenie pojednávania vo vzťahu k § 213 ods. 2 O.s.p. nepovaţoval za dôvodnú, lebo toto ustanovenie neukladá súdu povinnosť poskytnúť účastníkom lehotu na oboznámenie sa s ustanovením právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní nebolo pouţité a ktoré je pre rozhodnutie súdu rozhodujúce. O trovách konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 2 O.s.p. 5 7 Cdo 141/2012 Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podali dovolanie navrhovateľ aj odporca. Navrhovateľ napadol dovolaním výrok rozsudku odvolacieho súdu, ktorým zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa (zamietol návrh navrhovateľa v časti, v ktorej sa domáhal ospravedlnenia a náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch). Navrhol, aby dovolací súd v tejto časti zmenil rozsudok odvolacieho súdu a uloţil odporcovi povinnosť ospravedlniť sa mu za zverejnené výrazy a zaplatiť mu nemajetkovú ujmu. Namietal nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Nestotoţnil sa so záverom odvolacieho súdu, podľa ktorého odporca nenesie zodpovednosť za neoprávnený zásah do jeho osobnostných práv a tým nie je daná pasívna legitimácia odporcu v konaní o uplatnenom nároku na ospravedlnenie a nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Mal za nesporné, ţe odvolací súd (zhodne so súdom prvého stupňa) posúdil informácie obsiahnuté v anonymných príspevkoch diskutujúcich, zverejnené na internetovej stránke, ktorej prevádzkovateľom je odporca, ako informácie protiprávne, ktorých zverejnením a ponechaním na internetovej stránke došlo k neoprávnenému zásahu do jeho osobnostných práv. Ak preto pri právnom závere o spôsobilosti posudzovaných výrokov zasiahnuť do jeho práva na ochranu osobnosti a o opodstatnenosti uloţenia povinnosti odporcovi odstrániť predmetné informácie z elektronickej informačnej siete, je vyslovenie záveru o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie odporcu vo vzťahu k ďalším uplatneným nárokom výslovne protirečivé a navzájom si odporujúce . Na tom nič nemení poukaz odvolacieho súdu na ustanovenia zákona č. 22/2004 Z.z., pretoţe právny základ uplatnených nárokov aj podľa odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu je daný ustanoveniami § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka. Navyše práve z ustanovenia § 6 ods. 4 zákona č. 22/2004 Z.z. vyplýva zodpovednosť odporcu za zverejnenie informácií, ktoré boli objektívne spôsobilé zasiahnuť do práva na ochranu osobnosti, lebo z neho vyplýva právna povinnosť poskytovateľa sluţieb informačnej spoločnosti odstrániť takéto informácie bez zbytočného odkladu po tom, čo sa dozvie o ich protiprávnom obsahu. Odvolací súd tým, ţe potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o uloţení povinnosti odporcovi odstrániť príslušné informácie z internetovej stránky, povaţoval uplatnený nárok na upustenie od neoprávneného zásahu do jeho práva na ochranu osobnosti v zásade za opodstatnený, teda v rámci toho musel mať vo vzťahu k tomuto nároku za preukázanú aj existenciu vecnej pasívnej legitimácie odporcu. V konaní totiţ nebolo sporné, ţe odporca ako prevádzkovateľ internetovej stránky mal moţnosť zabezpečiť, aby akékoľvek príspevky anonymných diskutujúcich k jednotlivým článkom boli ihneď po zverejnení z internetovej stránky odstránené a aby tak nemohlo dôjsť 6 7 Cdo 141/2012 takýmito príspevkami k vyvolaniu protiprávneho stavu. Tým aj k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv inej osoby. Len odporca zverejnením príslušných príspevkov vyvolal diskusiu, výsledkom ktorej boli aj diskusné príspevky obsahujúce informácie objektívne spôsobilé neoprávnene a hrubým spôsobom zasiahnuť do jeho osobnostných práv a len odporca mal (technickú aj právnu) moţnosť ich zverejneniu zabrániť, čo po dlhú dobu neurobil a k čomu bol zaviazaný aţ rozhodnutím súdu. V tejto súvislosti poukázal na odôvodnenie obsiahnuté v rozsudku Spolkového súdneho dvora (SRN) – OLG Dusseldorf uverejneného v časopise Soudní rozhledy č. 2/
  6. Odporca napadol dovolaním rozsudok odvolacieho súdu vo výroku, ktorým potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa (o uloţení povinnosti odstrániť z internetovej stránky citované výrazy). Prípustnosť dovolania v tejto časti vyvodzoval z ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. t.j. namietal odňatie mu moţnosti konať pred súdom postupom odvolacieho súdu tým, ţe v predvolaní na odvolacie pojednávanie nariadené na
  7. apríla 2012 a doručené právnej zástupkyni
  8. apríla 2012, ani v čase do vykonania odvolacieho pojednávania nevyzval súd účastníkov, aby sa vyjadrili k moţnému pouţitiu § 6 ods. 5 zákona č. 22/2004 Z.z., o ktorý právny predpis súd prvého stupňa svoje rozhodnutie neopieral. Stalo sa tak aţ po vykonanom dokazovaní, pričom nešlo o pouţitie iného ustanovenia právneho predpisu, ale o iný právny predpis. Ţiadosti právnej zástupkyne o poskytnutie lehoty na vyjadrenie sa k moţnému pouţitiu tohto ustanovenia však nevyhovel. Podľa jeho názoru na predmetnú vec ani zákon č. 22/2004 Z.z. aplikovať nemoţno, pretoţe jeho činnosť a predmetná vec nespadá do pôsobnosti tohto zákona. Ním prevádzkovaná internetová stránka nie je totiţ sluţbou informačnej spoločnosti z dôvodu, ţe nie je poskytovaná za náhradu a na ţiadosť príjemcu. Preto odvolací súd na vec aplikoval nesprávny právny predpis (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Napokon namietal, ţe odvolací súd vykonal dokazovanie v rozpore s ustanovením § 213 ods. 3, 5 O.s.p., čím zaťaţil konanie inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.). Odporca povaţoval dovolanie navrhovateľa za nedôvodné a trval na tom, ţe vyhovením jeho návrhu (prvostupňovým a odvolacím súdom) by došlo k zásadnému a neprípustnému zásahu do slobody prejavu a k obmedzeniu tejto slobody nad mieru ustanovenú v článku 10 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. 7 7 Cdo 141/2012 Navrhovateľ navrhol dovolanie odporcu zamietnuť a priznať mu náhradu trov dovolacieho konania. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolania podali v zákonnej lehote účastníci konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpení v súlade s § 241 ods. 1 O.s.p., skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania, keďţe jeho nariadenie nepovaţoval za potrebné (§ 243a ods. 1 O.s.p.), či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, resp. jeho častiam, ktoré ním moţno napadnúť. V zmysle § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. Dovolanie proti rozsudku je prípustné, ak je napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1 O.s.p.). Dovolanie je prípustné aj proti rozsudku odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.). Dovolanie je prípustné tieţ proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. (§ 238 ods. 3 O.s.p.). Dovolanie navrhovateľa smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu v časti, v ktorej bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa, preto je v tejto časti dovolanie podľa § 238 ods. 1 O.s.p. prípustné. Dovolanie odporcu smeruje proti potvrdzujúcej časti rozsudku odvolacieho súdu, prípustnosť ktorého z ustanovenia § 238 O.s.p. vyvodiť nemoţno. Dovolací súd v tejto časti dosiaľ nezaujal záväzný právny názor (§ 238 ods. 2 O.s.p.) a napadnutá potvrdzujúca časť rozsudku odvolacieho súdu nevykazuje ani znaky rozsudku odvolacieho súdu uvedeného v § 238 ods. 3 O.s.p. So zreteľom na to, by dovolanie odporcu v tejto časti bolo procesne prípustné, len ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád, ktoré sú taxatívne vymenované v § 237 O.s.p. V prípade výskytu týchto vád je totiţ dovolanie účastníka prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, bez ohľadu na formu a spôsob jeho rozhodnutia (pozri napr. R 34/1995, R 117/1999, rozhodnutia uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 23/1998, 38/1998). 8 7 Cdo 141/2012 So zreteľom na uvedené a na zákonnú povinnosť dovolacieho súdu (§ 242 ods. 1 druhá veta O.s.p.) skúmať (aj bez námietok účastníkov konania), či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu (tak v zmeňujúcej ako aj v potvrdzujúcej časti) nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou zo závaţných procesných vád, zaoberal sa dovolací súd otázkou, či konanie v danej veci nebolo postihnuté vadou konania v zmysle § 237 O.s.p. O vadu v zmysle tohto ustanovenia ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe konanie odvolacieho súdu je postihnuté vadou uvedenou v § 237 písm. f/ O.s.p., namietanou aj odporcom, keďţe postupom odvolacieho súdu bola účastníkom konania odňatá moţnosť konať pred súdom. Vzhľadom na skutočnosť, ţe Občiansky súdny poriadok v ţiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie moţnosti konať pred súdom bliţšie nešpecifikuje, pod odňatím moţnosti konať pred súdom treba vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorý znemoţňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných mu právnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov. O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto svojím postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci ide z dôvodu, ţe odvolací súd pri prejednávaní a rozhodovaní veci postupoval v rozpore s právnymi predpismi (§ 213 ods. 2 O.s.p. a § 157 ods. 2 O.s.p.) a účastníkom znemoţnil uplatniť procesné práva priznané im právnym poriadkom na zabezpečenie ich práv a oprávnených záujmov. Postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania odňala moţnosť konať pred súdom zakladá porušenie práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru 9 7 Cdo 141/2012 o ochrane ľudských práv a slobôd (ďalej len „dohovor“), porovnaj napr. III. ÚS 156/06, III. ÚS 331/04, II. ÚS 174/04 . Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy kaţdý sa môţe domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) zmyslom a účelom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (aj čl. 6 ods. 1 dohovoru) je zaručiť kaţdému reálny prístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu o veci konať a rozhodnúť (I. ÚS 62/97, II. ÚS 26/96). Z judikatúry tieţ vyplýva, ţe ak súd koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v čl. 46 ods. 1 ústavy inak ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje ústavou zaručené právo na súdnu ochranu (I. ÚS 4/94). Obsah práva na súdnu ochranu v čl. 46 ods. 1 ústavy nespočíva len v tom, ţe osobám nemoţno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Kaţdé konanie súdu, ktoré je v rozpore so zákonom, je porušením ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu (I. ÚS 26/94). Konaním súdu sa rozumie jeho procesný postup. Konanie súdu v súlade so zákonom musí vykazovať určitú kvalitu a v materiálnom ponímaní zabezpečovať tak právo na súdnu ochranu. Podľa § 213 ods. 2 O.s.p., ak je odvolací súd toho názoru, ţe sa na vec vzťahuje ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo pouţité a je pre rozhodnutie vo veci rozhodujúce, vyzve účastníkov, aby sa k moţnému pouţitiu tohto ustanovenia vyjadrili. 10 7 Cdo 141/2012 Výzva odvolacieho súdu v zmysle citovaného ustanovenia je plnením osobitného druhu tzv. mandukačnej (poučovacej) povinnosti opravného súdu. Podľa dôvodovej správy k zákonu č. 384/2008 Z.z., ktorým bol novelizovaný Občiansky súdny poriadok, týmto ustanovením sa sleduje, aby účastníci konania neboli vystavení tzv. prekvapivým rozhodnutiam. Tento zámer v plnom rozsahu zodpovedá aj judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. vec E. R. T. c/a Španielsko z roku 1993, č. 18390/91 a ďalšie). Občiansky súdny poriadok stojí na zásade predvídateľnosti rozhodnutí súdov. Predvídateľné je také rozhodnutie, ktorému predchádza predvídateľný postup pri konaní a rozhodovaní. Zákon ustanovuje, ţe účastníci by nemali byť zaskočení moţným iným právnym posúdením veci súdom bez toho, aby im bolo umoţnené tvrdiť skutočnosti významné z hľadiska sudcovho právneho názoru a navrhnúť k ich preukázaniu dôkazy. Sudcov iný právny názor, neţ je názor účastníkov konania, môţe súd účastníkom v priebehu konania oznámiť. Princíp oboznámenia účastníkov konania s tzv. predbeţným právnym posúdením veci, vychádzajúci aj z ustanovenia § 213 ods. 2 O.s.p. súvisí so zameraním sa na dokazovanie sporných skutočností, a to tým spôsobom, aby účastníci konania dostali príleţitosť predstaviť vlastné argumenty týkajúce sa právneho posúdenia veci. Tým by sa mohol predbeţný právny názor všeobecného súdu potvrdiť alebo vyvrátiť (III. ÚS 446/2010). Pokiaľ odvolací súd nevyzval účastníkov konania v zmysle § 213 ods. 2 O.s.p., aby sa vyjadrili k moţnému pouţitiu toho ustanovenia právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo pouţité a je podľa názoru odvolacieho súdu pre rozhodnutie vo veci rozhodujúce, odňal účastníkom konania moţnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
  9. októbra 2010 sp. zn. 5 Cdo 322/2009, publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov pod č. R 33/2011). Z obsahu rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým vyhovel návrhu (na ochranu osobnosti) navrhovateľa v plnom rozsahu, vyplýva, ţe pri právnom posúdení veci vychádzal výlučne z aplikácie ustanovení § 11 a § 13 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, z ktorých ustanovení aj navrhovateľ ním uplatnený nárok odvodzoval. 11 7 Cdo 141/2012 Krajský súd , ktorý sa síce stotoţnil s názorom prvostupňového súdu, podľa ktorého citované výrazy moţno vyhodnotiť ako neoprávnený - protiprávny zásah do osobnostných práv navrhovateľa, ale zodpovednosť odporcu za ich obsah a povinnosť odporcu odstrániť ich z elektronickej komunikačnej siete posúdil podľa ustanovenia § 6 ods. 4 a § 6 ods. 5 zákona č. 22/2004 Z.z. o elektronickom obchode a o zmene a doplnení zákona č. 128/2002 Z.z. o štátnej kontrole vnútorného trhu vo veciach ochrany spotrebiteľa a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 284/2002 Z.z., ktoré pri doterajšom rozhodovaní súdu (prvého stupňa) nebolo pouţité (ďalej len „zákon č. 22/2004 Z.z.“). Z obsahu zápisnice o pojednávaní pred odvolacím súdom dňa
  10. apríla 2012 (č.l. 171 p. v.) vyplýva, ţe po vykonanom dokazovaní „v súlade s ust. § 213 ods. 2 O.s.p. boli účastníci konania vyzvaní na vyjadrenie k moţnému právnemu pouţitiu ust. § 6 ods. 5 zákona č. 22/2004 Z.z.“ Po tejto výzve právna zástupkyňa navrhovateľa poukázala na to, ţe nakoľko trestné stíhanie bolo prerušené, uplatnili ţalobu na ochranu osobnosti podľa Občianskeho zákonníka a k opodstatnenosti (správnosti) aplikácie ustanovení súdom citovaného právneho predpisu sa ani nevyjadrila. Právna zástupkyňa odporcu navrhla pojednávanie odročiť z dôvodu poskytnutia lehoty na vyjadrenie, ktorému návrhu odvolací súd nevyhovel a vo veci vyhlásil rozsudok. V odôvodnení rozhodnutia nevyhovenie návrhu právnej zástupkyne odporcu odôvodnil tým, ţe z ustanovenia § 213 ods. 2 O.s.p. nevyplýva, ţe by mal súd za účelom splnenia v ňom zakotvenej povinnosti účastníkom poskytnúť nejakú lehotu. Vychádzajúc z uvedeného rozboru podľa názoru dovolacieho súdu bol postup odvolacieho súdu pri aplikácii ustanovenia § 213 ods. 2 O.s.p. vyslovene formalistický, bez naplnenia nielen účelu sledovaného zákonodarcom jeho prijatím, ale bol aj v príkrom rozpore s podstatou samotnej poučovacej povinnosti odvolacím súdom. Teda vydávaním prekvapivých rozhodnutí zabrániť odňatiu moţnosti účastníkom konania konať pred odvolacím súdom a tým im zabezpečiť riadny prístup k spravodlivému procesu aj po podaní odvolania. Občiansky súdny poriadok síce v § 213 ods. 2 O.s.p. nekonkretizuje, akým spôsobom má súd účastníkov vyzvať na vyjadrenie sa k doteraz nepouţitému a pre vec (podľa názoru odvolacieho súdu) rozhodujúcemu právnemu predpisu, v danom prípade zákona č. 22/2004 12 7 Cdo 141/2012 Z.z. (z ktorého vyvodil povinnosť odstrániť ţiadané výrazy z elektronickej komunikačnej siete a absenciu zodpovednosti odporcu za ich obsah), ani nestanovuje lehotu a formu na vyjadrenie účastníkov, ale logickým výkladom, vychádzajúcim zo zmyslu a účelu tohto ustanovenia, moţno dospieť len k takému záveru, ţe účastníkom konania musí súd poskytnúť nielen formálnu, ale aj reálnu moţnosť na oboznámenie sa s novým - doteraz nepouţitým - a pre vec rozhodujúcim právnym predpisom (so zreteľom na osobité okolnosti konkrétnej veci), lebo len v takom prípade môţu (so znalosťou príslušného právneho predpisu) pripraviť a poskytnúť svoje argumenty (vyjadrenia) týkajúce sa právneho posúdenia veci. Takáto moţnosť musí byť daná kaţdej procesnej strane, za podmienok, ktoré ju nestavajú do podstatne nevýhodnejšej situácie, neţ v ktorej by bola protistrana. Teda kaţdá procesná strana musí mať rovnakú moţnosť predkladať argumenty a pripomienky aj vo vzťahu k právnemu posúdeniu veci, čo zodpovedá princípu rovnosti zbraní (právu na kontradiktórne konanie), z ktorého vychádza aj judikatúra Európskeho súdneho dvora (Komanický c. Slovenská republika, rozsudok zo
  11. júna 2002, § 45). Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky skutkovo a právne relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (III. ÚS 209/04, III. ÚS 95/
  12. III. ÚS 260/06). Aj Európsky súd pre ľudské práva formuloval viaceré zásady odôvodnenia rozsudkov, z ktorých vyplýva, ţe súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sú zaloţené, rozsah tejto povinnosti sa však môţe meniť s ohľadom na povahu rozhodnutí a musí byť posudzovaný podľa okolností kaţdého prípadu (H. c. Belgicko z
  13. novembra 1987, Ruiz Torija a Hiro Blani c. Španielsko). Odôvodnenie pritom musí vyhovovať najmä základnej poţiadavke preskúmateľnosti, ktorá má svoje opodstatnenie nielen z hľadiska moţného pouţitia opravného prostriedku, ale ako bolo uvedené, súvisí aj s postupom súdu z hľadiska práva na spravodlivé súdne konanie. Zákonné poţiadavky na odôvodnenie rozsudkov vyplývajú z § 157 ods. 2 O.s.p. Jeho účelom je predovšetkým doloţiť správnosť rozsudku, zároveň je aj prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutia. Ustanovenie § 157 ods. 2 O.s.p. dáva súdom dostatočný návod na to, aké má byť odôvodnenie rozsudku. Z hľadiska úplnosti odôvodnenia rozsudku sa ţiada, aby odôvodnenie obsahovalo najmä stručné a výstiţné prednesy účastníkov a ich konečné návrhy, dôkazy, o ktoré súd oprel svoje skutkové zistenia, 13 7 Cdo 141/2012 úvahy, ktorými sa spravoval pri hodnotení dôkazov a skutočnosti, ktoré mal preukázané a právne posúdenie zisteného skutkového stavu podľa príslušných zákonných ustanovení. Ak súd svoj právny záver v rozhodnutí riadne neodôvodní, jeho rozsudok nemoţno povaţovať za preskúmateľný. Podľa judikatúry ústavného súdu (IV. ÚS 77/02) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo kaţdého na to, aby sa v jeho veci rozhodlo podľa relevantnej právnej normy a aby sa vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy. Odvolací súd zaloţil svoj záver o povinnosti odporcu odstrániť inkriminované výroky z elektronickej komunikačnej siete a záver (odlišný od súdu prvého stupňa) o nedostatku vecnej pasívnej legitimácie odporcu vo vzťahu k navrhovateľom uplatneným nárokom na ospravedlnenie a náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, na aplikácii, súdom prvého stupňa nepouţitých, ustanovení zákona č. 22/2004 Z.z. Preto bol povinný svoj (iný) právny záver v kontexte konkrétne aplikovanej právnej normy (samozrejme po splnení povinnosti vyplývajúce z § 213 ods. 2 O.s.p.) vysvetliť tak vo vzťahu ku všetkým relevantným skutkovým zisteniam a konkrétnym okolnostiam prípadu, ale aj z hľadiska princípov vyplývajúcich tieţ z rozhodovacej činnosti Európskeho súdu a implementovanej Smernice európskeho parlamentu a Rady. Bez toho obsah rozhodnutia odvolacieho súdu neumoţňuje ani verifikáciu správnosti ním prijatých právnych záverov vo vzťahu k nárokom na ospravedlnenie a náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Z uvedených dôvodov odvolací súd svojím postupom spočívajúcim v tom, ţe účastníkom konania reálne neumoţnil vyjadriť sa k moţnému pouţitiu ustanovenia § 6 ods. 5 zákona č. 22/2004 Z.z. a k pouţitiu ustanovenia § 6 ods. 4 tohto zákona účastníkov konania ani nevyzval, a v nepreskúmateľnosti ním prijatých právnych záverov, odňal im moţnosť konať pred súdom a zaťaţil tak svoje konanie procesnou vadou podľa § 237 písm. f/ O.s.p. Uvedená skutočnosť, ţe došlo v konaní k procesnej vade podľa § 237 písm. f/ O.s.p. je okolnosťou, pre ktorú musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu (vrátane súvisiaceho rozhodnutia o trovách konania) vţdy zrušiť, pretoţe rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závaţnou procesnou vadou, nemoţno povaţovať za správne. Vzhľadom na skutočnosti, ktoré viedli k potrebe zrušiť rozhodnutie odvolacieho súdu, nezaoberal sa dovolací súd ďalšími námietkami navrhovateľa a odporcu uvedenými v ich dovolaniach. 14 7 Cdo 141/2012 Najvyšší súd Slovenskej republiky preto z uţ uvedených dôvodov napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 243b ods. 3 O.s.p.). V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:
  14. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
  15. augusta 2013 JUDr. Ladislav G ó r á s z, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.