1 zákona o pôde v podiele 1/3-iny. Krajský súd takto rozhodol, keď dospel k záveru, ţe z ustanovenia § 9 zákona o pôde vyplýva, ţe primárne je vydanie nehnuteľnosti
zákona o pôde a ţe tá skutočnosť, ţe oprávnená osoba ţiadala finančnú náhradu, nemá mať vplyv na ďalší postup pozemkového úradu v zmysle zákona o pôde.
názoru krajského súdu je podstatné zo strany oprávnenej osoby to, aby si reštitučný nárok v prekluzívnej lehote uplatnila a nie je dôleţité to, akou formou ţiada reštitučný nárok priznať. Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu ďalej vyplýva, ţe oprávnená osoba nevyzvala povinnú osobu na vydanie nehnuteľností a v danom prípade preto prichádzal do úvahy postup
2, § 4 ods. 1 a § 11 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní a pozemkový úrad by mal oprávnenú osobu vyzvať na odstránenie tohto nedostatku a aţ na základe odozvy od oprávnených osôb by pozemkový úrad mal postupovať v zmysle ustanovenia § 9 ods. 4 zákona o pôde a v tejto súvislosti poukázal krajský súd i na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sţo 280/2008 zo dňa 15.1.2009. V ďalšom konaní
názoru krajského súdu správny orgán bude musieť vyzvať navrhovateľku na uzavretie dohody s povinnou osobou a ak k dohode nedôjde, rozhodne o reštitučnom nároku navrhovateľky sám správny orgán a bude pritom povinný v prvom rade skúmať, či je daná moţnosť vrátiť navrhovateľke vlastníctvo k pôvodným nehnuteľnostiam, teda v kat. úz. B. V zákonom stanovenej lehote proti rozsudku krajského súdu podal odvolanie odporca a ţiadal, aby Najvyšší súd SR ako súd odvolací zmenil rozsudok krajského súdu tak, ţe rozhodnutie odporcu zo dňa 18.2.2010 potvrdí. Poukázal na to, ţe pri vydaní rozhodnutia sa riadil právnym názorom vysloveným v rozsudku Krajského súdu v Ţiline č. k. 10S/5/2001 zo dňa 7.9.2001, keď bol toho názoru, ţe uplatnením nároku na poskytnutie finančnej náhrady samotná ţiadateľka jednoznačne vyjadrila svoju vôľu, ţe nemá záujem ani o obnovu pôvodných vlastníckych vzťahov k pôde, ani 2Sžo/231/2010 3 o starostlivosť o pôdu a ako spôsob zmiernenia krivdy si zvolila finančnú náhradu. Uţ z podkladov pre rozhodnutie je zrejmé, ţe oprávnenej osobe nie je moţné priznať vlastnícke právo k predmetnej nehnuteľnosti z dôvodu existencie zákonných prekáţok uvedených v § 11 ods. 1 písm. d), e) zákona o pôde, nakoľko účel vyvlastnenia, a to výstavba športového ihriska a IBV bol na pozemku zrealizovaný. Čo sa týka otázky uzatvorenia dohody o vydaní nehnuteľností medzi oprávnenou a povinnou osobou tak správny orgán sa touto otázkou vo svojom konaní zaoberal, o čom svedčia aj písomné výzvy na doplnenie reštitučného nároku a preto nesúhlasí s tvrdením krajského súdu, ţe zo správneho spisu táto skutočnosť nevyplýva. Odporca zároveň poukázal na to, ţe nemôţe súhlasiť s názorom krajského súdu, uvedeným na str. 6 rozsudku, ţe správny orgán je povinný si pred vydaním rozhodnutia o priznaní náhrady navrhovateľke ustáliť, či prevedie do jej vlastníctva s jej súhlasom iné pozemky v primeranej výmere a kvalite, ako boli pôvodné pozemky, pokiaľ moţno v tej istej obci, v ktorej sa nachádzali pôvodné pozemky. V zmysle § 16 ods. 6 zákona o pôde náhradné pozemky poskytuje Slovenský pozemkový fond, ako správca majetku štátu a nie odporca, a preto tvrdenie súdu o tejto povinnosti odporcu nie je v súlade so zákonom o pôde. Navrhovateľka sa písomne k odvolaniu odporcu vyjadrila a uviedla, ţe sa v plnom rozsahu stotoţňuje s napadnutým rozsudkom krajského súdu. Poukázala na to, ţe dňa 15.2.2010 sa uskutočnilo pracovné rokovanie na Pozemkovom úrade v Ţiline, kde bola prítomná aj sestra navrhovateľky M. Z., ktorá by mohla dosvedčiť, ţe pracovníčka správneho orgánu M. U. im vysvetľovala, ţe ich matka ţiadala o finančnú náhradu napriek tomu, ţe poţadovali náhradný pozemok, nakoľko predvolanie bolo zvolané za účelom upresnenia ţiadosti o reštitúciu, nakoľko ţiadosť bola
p. U. nejednoznačná. Navrhovateľka ďalej okrem iného uviedla, ţe jej poţiadavka o náhradný pozemok je adekvátnym spôsobom zmiernenia krivdy aj pre ňu. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 v spojení s § 246c ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku) preskúmal odvolaním napadnutý rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle § 250ja ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku rozsudkom, ktorý verejne vyhlásil (§ 156 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku), pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol zverejnený 2Sžo/231/2010 4 minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke www.nsud.sk.
1 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe ţalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Najvyšší súd Slovenskej republiky s ohľadom na obsah podaného odvolania posudzoval, či správny orgán ako i krajský súd pri rozhodovaní vychádzali z dostatočne zisteného skutkového stavu veci a s ohľadom na námietku účastníkov ohľadne hodnotenia dôkazov zisťoval, či príslušné reštitučné konanie bolo vedené takým procesným postupom, ktorý zabezpečoval správny výsledok a či boli dôkazy vykonané spôsobom zodpovedajúcim pravidlám spravodlivého procesu. V preskúmavanej veci je nesporné, ţe právna predchodkyňa navrhovateľky O. Z. si svojim podaním zo dňa 25.4.1992 uplatnila príslušný reštitučný nárok na Obvodnom pozemkovom úrade v Ţiline v zmysle zákona č. 229/1991 Zb. o pôde. Pokiaľ v danom prípade krajský súd v napadnutom rozsudku vyslovil právny názor, ţe v ďalšom konaní bude povinnosťou správneho orgánu vyzvať navrhovateľku v zmysle § 9 zákona o pôde, § 3 ods. 2, § 4 ods. 1 a § 19 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní na uzavretie dohody s povinnou osobou, a ak k dohode nedôjde rozhodne správny orgán o reštitučnom nároku navrhovateľky, tak v danom prípade sa Najvyšší súd SR nemohol stotoţniť s týmto právnym názorom krajského súdu, a to z nasledovných dôvodov:
1 zákona o pôde nárok uplatní oprávnená osoba na pozemkovom úrade a zároveň vyzve povinnú osobu na vydanie nehnuteľností. Povinná osoba uzavrie s oprávnenou osobou do 60 dní od podania výzvy dohodu o vydaní nehnuteľností.
2 uvedeného zákona dohoda podlieha schváleniu pozemkovým úradom formou rozhodnutia vydaného v správnom konaní.
3 uvedeného zákona rozhodnutie pozemkového úradu o neschválení dohody preskúma na návrh účastníka súd. 2Sžo/231/2010 5
4 zákona o pôde, ak k dohode
odseku 1 nedôjde, rozhodne o vlastníctve oprávnenej osoby k nehnuteľnosti pozemkový úrad. I keď v rámci rozhodovania pozemkových úradov
zákona o pôde prichádzajú do úvahy viaceré druhy rozhodovacích procesov, tak v aplikačnej praxi sa moţno stretnúť predovšetkým s dvomi druhmi rozhodovania pred obvodným pozemkovým úradom, a to: 1. rozhodovanie o schválení (neschválení) dohody o vydaní nehnuteľností
2 zákona o pôde a 2. rozhodovanie o vlastníctve oprávnenej osoby
4 zákona o pôde. Z výkladu § 9 ods. 4 zákona o pôde vyplýva, ţe obvodný pozemkový úrad rozhodne o vlastníctve oprávnenej osoby k nehnuteľnosti aţ vtedy, ak k dohode
odseku 1 nedôjde. Z administratívneho spisu správneho orgánu je nesporné, ţe právna predchodkyňa navrhovateľky O. Z. si riadne v prekluzívnej lehote uplatnila príslušný reštitučný nárok, avšak nevyzvala povinnú osobu na vydanie nehnuteľností v zmysle ustanovenia § 9 ods. 1 zákona o pôde. Odvolací súd v tomto smere povaţuje za potrebné zdôrazniť, ţe konštrukcia uplatnenia si reštitučného nároku v zmysle zákona o pôde je oproti zákonu č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách odlišná. Jednou z podmienok úspešnosti oprávnenej osoby uplatňujúcej si reštitučný nárok
zákona o mimosúdnych rehabilitáciách bola práve podmienka, aby si oprávnená osoba uplatnila svoj reštitučný nárok v príslušnej zákonnej lehote u povinnej osoby, avšak zo zákona o pôde takáto povinnosť oprávnenej osobe pri uplatnení si reštitučného nároku nevyplýva. Pokiaľ teda oprávnená osoba, a teda v danom prípade právna predchodkyňa navrhovateľky, nevyzvala povinnú osobu na vydanie nehnuteľností tak znamená to, ţe správny orgán bude v konaní rozhodovať v zmysle ustanovenia § 9 ods. 4 zákona o pôde, teda v podstate bude rozhodovať o vlastníctve oprávnenej osoby k nehnuteľnosti. Nie je moţné teda zaväzovať oprávnenú osobu, resp. dediča 2Sžo/231/2010 6 po oprávnenej osobe k tomu, aby vyzýval povinnú osobu pokiaľ k takejto povinnosti príslušný subjekt zákon nezaväzuje. Z uvedeného vyplýva, ţe pokiaľ teda zo zákona nevyplývala povinnosť právnej predchodkyni navrhovateľky vyzvať povinné osoby na vydanie nehnuteľností, tak nemoţno takúto povinnosť ani ukladať správnemu orgánu v tom zmysle, aby vyzval dediča oprávnenej osoby na odstránenie tohto údajného nedostatku. Pokiaľ sa týka spornej otázky, či správny orgán mal prípadne poučovaciu povinnosť voči právnej predchodkyni navrhovateľky, resp. navrhovateľke ohľadne rozhodovania, či napriek uplatnenému reštitučnému nároku na finančnú náhradu mohol správny orgán rozhodovať i v konaní
4 zákona o pôde, pokiaľ to navrhovateľka priamo poţadovala vo vzťahu k pozemkovému úradu ešte pred vydaním rozhodnutia, tak i odvolací súd je zhodne s krajským súdom toho názoru, ţe v danom prípade nič nebránilo správnemu orgánu zaoberať sa oprávnene i takouto námietkou navrhovateľky pokiaľ sa naviac navrhovateľka domnievala, ţe takéto rozhodnutie by bolo pre ňu priaznivejšie. V tomto smere neobstojí argumentácia správneho orgánu, ţe postupoval vo veci v zmysle právneho názoru krajského súdu vysloveného v inom konaní.
1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si zaobstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. Odvolací súd vzhľadom na citáciu ustanovenia § 32 ods. 1 správneho poriadku povaţuje za potrebné vo vzťahu k správnemu orgánu zdôrazniť, ţe v tomto ustanovení je zakotvená zásada materiálnej pravdy, ktorá znamená okrem iného, ţe správny orgán je povinný ex offo zistiť čo najobjektívnejšie skutočný stav veci a s prihliadnutím na ďalšie podporné ustanovenia správneho poriadku nič nebránilo správnemu orgánu, aby sa potom oprávnene zaoberal s návrhom navrhovateľky, z obsahu ktorých poţiadaviek vyplýva, ţe mala záujem na rozhodovacom procese v zmysle ustanovenia § 9 ods. 4 zákona o pôde. 2Sžo/231/2010 7
1 správneho poriadku správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb a dôsledne vyţadovať plnenie ich povinností.
2 správneho poriadku sú správne orgány povinné postupovať v konaní v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania, zúčastnenými osobami a inými osobami, ktorých sa konanie týka, a dať im vţdy príleţitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu rozhodnutia a uplatniť svoje návrhy. Účastníkom konania, zúčastneným osobám a iným osobám, ktorých sa konanie týka, musia správne orgány poskytovať pomoc a poučenia, aby pre neznalosť právnych predpisov neutrpeli v konaní ujmu.
3 správneho poriadku správne orgány sú povinné svedomite a zodpovedne sa zaoberať kaţdou vecou, ktorá je predmetom konania, vybaviť ju včas a bez zbytočných prieťahov a pouţiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu vybaveniu veci. Ak to povaha veci pripúšťa má sa správny orgán vţdy pokúsiť o jej zmierne vybavenie. Správne orgány dbajú na to, aby konanie prebiehalo hospodárne a bez zbytočného zaťaţovania účastníkov konania a iných osôb.
4 veta prvá rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci.
1 správneho poriadku účastníci konania spolupracujú so správnymi orgánmi v priebehu celého konania. Zo spisového materiálu správneho orgánu vyplýva, ţe príslušný reštitučný nárok bol uplatnený včas v priebehu prekluzívnej lehoty v zmysle zákona o pôde, tak nie je moţné
názoru odvolacieho orgánu v súčasnej dobe tvrdiť zo strany správneho orgánu, ţe odporca v podstate uţ po uplynutí prekluzívnej lehoty nemohol s uplatneným reštitučným nárokom právnej predchodkyne navrhovateľky nič urobiť. Takýto postup správneho orgánu povaţuje odvolací súd za príliš formalistický, pretoţe reštitučný nárok navrhovateľky, resp. jej právnej predchodkyne bol uplatnený na pozemkovom úrade v apríli 1992, pričom prekluzívna lehota 2Sžo/231/2010 8 na uplatnenie nároku uplynula aţ dňa 31.12.1992. Táto skutočnosť znamená, ţe pokiaľ by správny orgán bol konal napr. v príslušných lehotách (§ 49 správneho poriadku), resp. pokiaľ by bol prerušil reštitučné konanie a v zmysle správneho poriadku splnil si svoju poučovaciu povinnosť vo vzťahu k právnej predchodkyni navrhovateľky, tak tieto procesné skutočnosti, na ktoré poukazuje správny orgán, by boli v súčasnosti právne irelevantné. Taktieţ v danom prípade nemoţno opomenúť, ţe od uplatnenia si reštitučného nároku po dobu vydania reštitučného rozhodnutia na správnom orgáne uplynulo prakticky 18 rokov. Po celú túto dobu bol správny orgán prakticky vo vzťahu k navrhovateľke, resp. k jej právnej predchodkyni nečinný, ako to vyplýva z listinných dokladov nachádzajúcich sa v administratívnom spise. V danom prípade ušlo pozornosti pozemkového úradu, ţe právna predchodkyňa navrhovateľky špecifikovala pri uplatnení si reštitučného nároku i pozemkové nehnuteľnosti, ktoré mali byť v rozhodnom období predmetom vyvlastnenia a z hľadiska predmetu reštitučného konania muselo byť teda pozemkovému úradu dostatočne zrejmé, čoho sa ďalej navrhovateľka domáhala, pretoţe ona pôvodne uplatnený reštitučný nárok nerozširovala o ďalšie nehnuteľnosti, ako sa to zrejme mylne domnieva správny orgán. Čo sa týka konštatácie správneho orgánu v jeho rozhodnutí, ţe „vo vzťahu k zvyšnej časti pkn. parc. č. X. zapísanej v stave neidentickom na LV č. X. v podiele 4/12 v prospech M. Z. (dedičky po ţiadateľke) bolo zistené, ţe okrem iného je z časti zastavaná budovou školy a miestnymi komunikáciami, avšak k dnešnému dňu tieto časti neboli majetkoprávne vysporiadané, t.j. nedošlo k prechodu vlastníckeho práva na štát, príp. inú právnickú osobu, a teda nie je moţné aplikovať ustanovenia zákona č. 229/1991 Zb. v znení neskorších predpisov“, tak v tejto časti sa zatiaľ bez ďalšieho dokazovania nemôţe odvolací súd stotoţniť s argumentáciou správneho orgánu, ţeby i napriek uvedeným skutočnostiam eventuálne nedošlo k prechodu vlastníckeho práva na štát v rozhodnom období, avšak na základe iných právnych titulov uvedených v § 6 ods. 1 zákona o pôde. Takýmto právnym titulom by napr. mohlo byť prevzatie nehnuteľností bez právneho dôvodu v zmysle ustanovenia § 6 ods. 1 písm. p) zákona o pôde. V danom prípade bude potrebné, aby v tejto časti taktieţ správny orgán doplnil dokazovanie, a to tým, ţe bude skúmať, kedy došlo 2Sžo/231/2010 9 k zastavaniu časti tejto bývalej pkn. parcele príslušnou budovou školy a taktieţ kedy boli príslušné miestne komunikácie vybudované. Neobstojí preto zatiaľ konštatácia správneho orgánu, ţe pokiaľ neboli tieto časti parciel majetkoprávne vysporiadané, ţe nedošlo eventuálne i k prechodu vlastníckeho práva na štát, príp. na inú právnickú osobu. Ako vyplýva z administratívneho spisu
názoru odvolacieho súdu správny orgán vychádzal iba zo skutočností uvedených na LV č. X. bez toho, aby vo veci vykonal príslušné dokazovanie. V ďalšom konaní správny orgán taktieţ transparentným spôsobom v dôvodoch svojho rozhodnutia bude musieť uviesť, ktorá povinná osoba je i konkrétnou povinnou osobou, ku ktorým pozemkovým nehnuteľnostiam a na základe akej právnej skutočnosti, pretoţe zatiaľ je rozhodnutie správneho orgánu i v tomto smere nepreskúmateľným. Taktieţ čo sa týka konštatácie správneho orgánu, ţe v danom prípade existujú i zákonné prekáţky v zmysle zákona o pôde pre nevydanie pozemkových nehnuteľností navrhovateľke, tak taktieţ v administratívnom spise z hľadiska listinných dôkazov neexistuje opora pre takúto konštatáciu správneho orgánu a preto i v tomto smere bude správny orgán musieť doplniť vo veci dokazovanie. Vzhľadom na uvedené skutočnosti odvolací súd rozsudok Krajského súdu v Ţiline v zmysle ustanovenia § 219 ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. potvrdil. O trovách konania rozhodol odvolací súd v zmysle ustanovenia § 250k ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením § 224 ods. 1 O.s.p. za pouţitia ustanovenia § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. Navrhovateľka mala v odvolacom konaní úspech, trovy konania jej však v odvolacom konaní nevznikli a ani si ţiadne neuplatnila, odporca v odvolacom konaní úspech nemal a ani mu náhrada trov konania zo zákona neprináleţí. Ostatní účastníci konania si taktieţ náhradu trov konania neuplatnili. 2Sžo/231/2010 10 P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný. V Bratislave dňa 17. augusta 2011 JUDr. Elena Kováčová, v. r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Nikoleta Adamovičová
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.