e/ O.s.p., teda z dôvodu, ţe nebol podaný návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p., t.j. ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a podľa § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p., ţe rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. V odôvodnení svojho dovolania uviedla, ţe v čase začatia konania boli nehnuteľnosti tvoriace predmet konania majetkom podliehajúcemu konkurzu, patriacemu úpadcovi a ţalobkyňa podala návrh na začatie konania voči ţalobkyni 1/, ktorá bola evidovaná na príslušnom liste vlastníctva a v čase, kedy uţ bola prípadná spornosť ohľadom zápisu majetku do konkurznej podstaty úpadcu A. odstránená. Ďalej podrobne rozobrala reţim súdnych konaní týkajúcich sa majetku podliehajúceho konkurzu, jednotlivé ustanovenia zákona o konkurze a reštrukturalizácii, z čoho vyvodil, ţe konanie je postihnuté inou vadou konania, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a zrejmú nesprávnosť rozhodnutí oboch súdov. Ţalobkyňa vo vyjadrení k dovolaniu uviedla, ţe dovolanie nemá právne opodstatnenie, nakoľko sa opiera iba o údajný vstup spoločnosti A. do konkurzného konania, ktoré bolo spochybnené v rozsahu konkurzného majetku. Uviedla, ţe pred začatím konkurzného konania ţalovaná 1/ prostredníctvom A. predmetný majetok odpredala ţalovanej 2/. Tieto fiktívne právne úkony mohli spoločnosti R., s.r.o., S., s.r.o. a A., s.r.o. a neskôr aj X., s.r.o. vykonávať aj z dôvodu, ţe sú personálne prepojené a tak bolo umoţnené aby s predmetným majetkom bolo rôznym spôsobom nakladané (por. unesenie Krajského súdu v Ţiline sp. zn. 9 Co 172/2010). Odvolací súd sa týmito skutočnosťami zaoberal a s jeho závermi sa ţalobkyňa stotoţňuje. Ţalovaná 2/ a vedľajší účastníci vyjadrenie k dovolaniu nepodali. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podala včas oprávnená osoba (§ 240 ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O.s.p.). Dovolanie prejednal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) a dospel k záveru, ţe smeruje proti takému rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné, preto ho treba odmietnuť. 4 4 Cdo 139/2013 Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. V zmysle § 239 ods. 1 O.s.p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. V zmysle § 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky. Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadla ţalovaná 1/ dovolaním, nemá znaky ţiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd svojím uznesením potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu uvedenému v ustanovení § 239 ods. 2 písm. a/ aţ c/ O.s.p. Dovolanie preto podľa § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. prípustné nie je. Prípustnosť dovolania ţalovanej 1/ by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. Povinnosť dovolacieho súdu skúmať, či nedošlo k vade tejto povahy, vyplýva z § 242 ods. 1 O.s.p. Podľa ustanovenia § 237 O.s.p. je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania 5 4 Cdo 139/2013 podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné. Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo. Dovolateľka procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ d/ a f/ a g/ O.s.p. netvrdila a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva. Dovolateľka v dovolaní tvrdí, ţe konanie je zaťaţené vadou v zmysle ustanovenie § 237 písm. e/ O.s.p., t.j, ţe sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný. V predmetnej veci však nebol zistený tvrdený nedostatok návrhu na začatie konania (ako ďalšej podmienky konania, nedostatok ktorej vedie k zastaveniu konania). Súd prvého stupňa totiţ v danej veci začal konať na základe návrhu (ţaloby) ţalobkyne Slovenskej republiky, za ktorú koná Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky z 1. apríla 2008, doručenej Okresnému súdu Ruţomberok 3. apríla 2008 (por. č.l. 1). V tomto prípade z určujúceho – obsahového hľadiska (§ 41 ods. 2 O.s.p. – podľa ktorého kaţdý úkon posudzuje súd podľa jeho obsahu) zo strany dovolateľky ani nejde o námietku nedostatku návrhu na začatie konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O.s.p. (ktorú bliţšie v dôvodoch dovolania ani nešpecifikuje), ale o námietku inú, ktorú dovolateľka uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu a právnych záverov súdov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade zaloţili svoje rozhodnutia. Za týchto okolností nemoţno vyvodiť záver, ţe konanie je zaťaţené vadou v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O.s.p., t.j., ţe nebol podaný návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný. V súvislosti s námietkou dovolateľky, ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci treba uviesť, ţe táto vada je relevantným dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), avšak (na rozdiel od vád taxatívne 6 4 Cdo 139/2013 vymenovaných v § 237 O.s.p.) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí aj o nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.); aj za predpokladu, ţe by tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené, mohli by mať za následok nanajvýš vecnú nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)pouţil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde. Keďţe prípustnosť dovolania ţalovanej 1/ nemoţno vyvodiť z ustanovení § 239 O.s.p. a neboli zistené ani vady konania v zmysle § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky jej dovolanie odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
5 O.s.p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný. V dovolacom konaní úspešnej ţalobkyni, ţalovanej 2/ a vedľajším účastníkom vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti ţalovanej 1/, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p.
1 O.s.p., § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky im však ţiadne trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, ţe v dovolacom konaní si ich náhradu neuplatnili (§ 151 ods. 1 O.s.p.). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.