Najvyšší súd Slovenskej republiky 4 Cdo 90/2013 U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne K. – V. s.r.o., so sídlom S., IČO: X., zastúpenej advokátskou kanceláriou I

§ 237písm.

f/ O.s.p.) rozsudkom z

1. septembra 2012 sp. zn. 12 Co 29/2012 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Ţalovanému priznal náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % s tým, ţe po právoplatnosti rozsudku rozhodne o výške náhrady trov konania samostatným uznesením. V dôvodoch svojho rozhodnutia sa stotoţnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa a v celom rozsahu sa stotoţnil aj s odôvodnením napadnutého rozhodnutia (§ 219 ods. 2 O.s.p.), k čomu dodal, ţe vzhľadom na znenie ustanovenia § 261 ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka je pre konanie zásadné vyriešenie otázky, či zo strany ţalobkyne, resp. ţalovaného išlo o podnikateľskú činnosť, týkajúcu sa uspokojovania verejných potrieb, alebo či táto činnosť má charakter výkonu vlastníckeho práva s verejným záujmom nesúvisiacim. Poukázal na to, ţe ţalobkyňa ţiada o vydanie bezdôvodného obohatenia, nakoľko mesto uţíva pozemky pod mestskou komunikáciou bez právneho dôvodu, teda neexistuje ţiaden nájomný vzťah medzi pôvodným vlastníkom pozemkov a mestom – ţalovaným. Z hľadiska obsahu vlastníckych práv ţalobkyňa je vlastníkom pozemkov pod líniovou stavbou – mestskou komunikáciou a na druhej strane, vlastníctvo k tejto líniovej stavbe – komunikácii svedčí mestu. Z hľadiska situácie, ktorá tu je, ţalobkyňa nepodnikala s prenájmom nehnuteľnosti pod touto komunikáciou. Mesto nepodnikalo pri vlastníctve tejto 3 4 Cdo 90/2013 pozemnej komunikácie, i keď prevádzkovanie tejto komunikácie znamená zabezpečovanie verejných potrieb. Je tu zabezpečenie verejných potrieb bez úmyslu podnikať v oblasti „miestnych komunikácii“. Preto ani nároky ţalobkyne nemoţno podriadiť podľa § 261 ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka z hľadiska povahy subjektov zmluvného vzťahu, ţe by sa to týkalo podnikateľov pri ich podnikateľskej činnosti, kde u mesta nie je moţné povedať, ţe podniká v oblasti miestnych komunikácii a u ţalobkyne takisto sa nejedná o podnikanie v oblasti prenájmu nehnuteľnosti pod miestnymi komunikáciami. Z hľadiska povahy týchto subjektov a predmetu podnikania moţno konštatovať, ţe uplatnený nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia je nárokom, týkajúcim sa výkonu vlastníckeho práva u ţalobkyne, t.j. ţiadanie platenia za uţívanie nehnuteľnosti vo vlastníctve ţalobkyne v rozhodnom období február
2. Nejdená sa o obchodnozáväzkový vzťah, kde by platila všeobecná štvorročná premlčacia doba na uplatnený nárok z bezdôvodného obohatenia z dôvodu bezodplatného uţívania nehnuteľnosti. Výrok o trovách odvolacieho konania oprel o ustanovenia § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 7 O.s.p. Následne Krajský súd v Prešove samostatným uznesením z
3. októbra 2012 sp. zn. 12 Co 29/2012 ţalovanej uloţil povinnosť nahradiť ţalovanému trovy odvolacieho a dovolacieho konania 763,82 € do rúk právneho zástupcu ţalovaného do troch dní. Rozhodol tak podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. Proti uvedeným rozhodnutiam odvolacieho súdu podala dovolanie ţalobkyňa, navrhla ich spolu s rozsudkom súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie z dôvodu podľa § 241 ods. 2 písm. a/ a c/ O.s.p. V dôvodoch (inak pomerne rozsiahleho) dovolania odvolaciemu súdu predovšetkým vytkla nepreskúmateľnosť jeho rozsudku pre nedostatok dôvodov, čím jej postupom odvolacieho súdu bola odňatá

§ 237písm.

f/ O.s.p. Poukázala na to, ţe v rozsudku odvolacieho súdu sa nenachádzajú ţiadne dôvody a uţ vôbec nie presvedčivé, na základe ktorých by bolo moţné stotoţniť sa so záverom, ţe v danom prípade sa na strane ţalobkyne skutočne nemohlo jednať o podnikateľskú činnosť v oblasti prenájmu nehnuteľnosti pod miestnymi komunikáciami, preto sa ţalobou uplatnený nárok netýka podnikateľskej činnosti ţalobkyne. Nedostatok dôvodov a nezrozumiteľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu sa prejavuje ďalej v tom, ţe podľa záverov odvolacieho súdu ani mesto nepodnikalo v oblasti miestnych komunikácii, pričom ako vyplynulo aj z dokazovania a medzi účastníkmi ani nebolo sporné, ţalovaný pozemnú komunikáciu pouţíva na zabezpečenie hromadnej dopravy, dopravnej obsluţnosti a prevádzkovanie informačného systému, vrátane prenájmu reklamných plôch 4 4 Cdo 90/2013 umiestnených na nehnuteľnosti. Napriek tomu odvolací súd skonštatoval, ţe aj keď sa prevádzkovaním tejto komunikácie zabezpečujú verejné potreby, nie je moţné konštatovať, ţe zmluvný vzťah vznikol pri zabezpečovaní verejných potrieb. Pokiaľ ide o právne posúdenie veci, tak právny vzťah medzi účastníkmi sa má posúdiť ako obchodný záväzkový vzťah, a teda uplatnený nárok nie je premlčaný, nakoľko bol uplatnený v zákonom stanovenej štvorročnej premlčacej lehote (§ 397 Obchodného zákonníka). Iný záver odvolacieho súdu je vadou nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Ţalovaný vo vyjadrení k dovolaniu konštatoval, ţe tvrdená námietka dovolateľky o odňatí moţnosti konať pred súdom a o porušení jej práva na spravodlivý proces, ku ktorému malo dôjsť nedostatočným odôvodnením rozhodnutia odvolacieho súdu, nie je dôvodná. Poukázal na to, ţe nepreskúmateľnosť rozhodnutia je konštantnou judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky povaţovaná za dôsledok a vonkajší prejav tzv. inej procesnej vady konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p., ktorá procesná vada je síce relevantným dovolacím dôvodom, sama osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá. Vzhľadom na to, ţe v posudzovanej veci prípustnosť dovolania nemoţno vyvodiť z § 237 O.s.p. a § 238 O.s.p., dovolateľkou uplatnený ďalší dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. nie je opodstatnený a nie je preto potrebné sa zaoberať vecnou stránkou napadnutého rozhodnutia. Pokiaľ dovolanie smeruje aj proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo rozhodnuté o trovách konania, z ustanovenia § 239 ods. 3 O.s.p. vyplýva, ţe dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu o trovách konania nie je prípustné. Z uvedených dôvodov ţiadal dovolanie odmietnuť a dovolateľku zaviazať na náhradu trov dovolacieho konania ţalovanému. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená v súlade s § 241 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). 5 4 Cdo 90/2013 V danom prípade vo veci samej odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovení § 238 O.s.p. platí, ţe ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej forme, je prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O.s.p.) alebo rozsudok, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.), alebo rozsudok potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd v jeho výroku vyslovil, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného významu, alebo ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. (§ 238 ods. 3 O.s.p.). Nakoľko v prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok, ktorým odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa (pričom v jeho výroku prípustnosť dovolania nevyslovil, ani nejde o potvrdzujúci rozsudok rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky), je nepochybné, ţe prípustnosť dovolania ţalobkyne z § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p. nemoţno vyvodiť. Pokiaľ ide o prípustnosť dovolania ţalobkyne proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým rozhodol o trovách konania, táto je výslovne vylúčená ustanovením § 239 ods. 3 O.s.p. Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.) skúmať vţdy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p. a § 239 O.s.p., ale zaoberal sa i otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ aţ g/ O.s.p. Ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., moţno dovolaním napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, v ktorých je inak dovolanie z hľadiska § 238 O.s.p. a § 239 O.s.p. vylúčené. S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti postupu odvolacieho súdu sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či dovolateľke bola postupom súdu odňatá

§ 237písm.

f/ O.s.p. 6 4 Cdo 90/2013 Podľa ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom. Vada konania vymedzená v citovanom ustanovení § 237 písm. f/ O.s.p. je vo svojej podstate porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (oznámenie Ministerstva zahraničných vecí ČSFR č. 209/1992 Zb.). Podľa judikatúry európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z

1. decembra 1994, séria A, č. 303-A), Komisie (napr. stanovisko vo veci E.R.T. c/a Španielsko z roku 1993, sťaţnosť č. 18390/91) a Ústavného súdu Slovenskej republiky (nález z
2. mája 2004 sp. zn. I. ÚS 226/03) treba za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie povaţovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Poţiadavky na riadne odôvodnenie rozsudku súdu vo vnútroštátnych podmienkach Slovenskej republiky ustanovuje § 157 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil; dbá pritom na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Ústavne konformným výkladom ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p. pritom treba dospieť k záveru, ţe s poţiadavkami v ňom uvedenými je v rozpore nielen úplný či čiastočný nedostatok (absencia) dôvodov rozhodnutia, ale napr. aj existencia extrémneho nesúladu medzi právnymi závermi súdu a jeho skutkovými zisteniami, resp. prípad, keď právne závery zo skutkových zistení v ţiadnej moţnej interpretácii nevyplývajú a napokon i len všeobecné súhrnné zistenia bez špecifikácie jednotlivých dôkazov, z ktorých mali byť tieto zistenia vyvodené. Povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vyporiada i so špecifickými námietkami účastníka. Porušením uvedeného práva účastníka na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej sa účastníkovi konania (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia právom predvídaným spôsobom) odníma moţnosť náleţite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky s jeho dôvodmi) v rámci vyuţitia prípadných riadnych 7 4 Cdo 90/2013 alebo mimoriadnych opravných prostriedkov a teda sa mu odníma moţnosť konať pred súdom. Podľa názoru dovolacieho súdu bolo takouto vadou postihnuté i konanie pred odvolacím súdom v prejednávanej veci. Z odôvodnenia dovolaním napadnutého rozsudku je zrejmé, ţe odvolací súd sa s odvolacími námietkami dovolateľky vysporiadal v zásade len konštatovaním vecnej správnosti napadnutého prvostupňového rozhodnutia s tým, ţe sa v celom rozsahu stotoţňuje s odôvodnením rozsudku súdu prvého stupňa. Takéto odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu nezodpovedá poţiadavke na riadne a presvedčivé odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Uvedený nedostatok nemoţno zhojiť ani tým, ţe takýto procesný postup ustanovenie § 219 ods. 2 O.s.p. odvolaciemu súdu umoţňuje, pretoţe aj v rozhodnutí súdu prvého stupňa absentuje riadne a presvedčivé odôvodnenie skutkových a právnych záverov, z ktorých vychádzal prvostupňový súd pri svojom rozhodovaní. Z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia predovšetkým nevyplýva, na základe čoho dospel súd prvého stupňa k záveru, ţe „V konkrétnom súdenom prípade je nepochybné, ţe predmetom podnikateľskej činnosti ţalobcu nie je prenájom nehnuteľností a ani na strane ţalovaného pri uţívaní predmetnej nehnuteľnosti nemoţno hovoriť o podnikateľskej činnosti, a preto nebolo moţné podriadiť úpravu plynutia premlčacej doby obchodnému zákonníku ako špeciálnemu zákonu“. Pokiaľ takto stroho konštatovaný záver prvostupňového súdu prevzal do svojho rozhodnutia aj odvolací súd, ktorý sa v doplnení ďalších dôvodov na zdôraznenie správnosti napadnutého prvostupňového rozsudku prakticky obmedzil iba na viacnásobné zopakovanie toho, čo konštatoval súd prvého stupňa bez toho, aby sa vysporiadal s argumentáciou ţalobkyne v odvolaní, je aj jeho rozhodnutie nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Z odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu sa nedá zistiť, prečo sa u ţalobkyne, ako podnikateľského subjektu zapísaného v obchodnom registri, ktorá má (o.i.) v predmete činnosti aj prenájom nehnuteľností, pokiaľ sa popri prenájme poskytujú aj iné neţ základné sluţby spojené s prenájmom, nejedná o podnikanie v oblasti prenájmu nehnuteľností pod miestnymi komunikáciami. Ďalej sa z dovolaním napadnutého rozsudku nedá zistiť, ako vyhodnotil odvolací súd „Nájomnú zmluvu“ uzavretú medzi ţalovaným a D., a.s., ako aj zmluvu č. IX. 95/02 o zabezpečení verejnoprospešných sluţieb – všeobecná údrţba mesta P., uzavretú medzi ţalovaným a spoločnosťou O., na ktoré ţalobkyňa poukazovala uţ v priebehu prvostupňového konania (s čím sa však prvostupňový súd taktieţ nijako nevysporiadal), ale aj 8 4 Cdo 90/2013 v odvolaní, a to v súvislosti s jej tvrdením, ţe zo strany ţalovaného išlo tak o zabezpečovanie verejných potrieb ako aj vlastnej prevádzky. Úplne nezrozumiteľnú časť odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu tvorí jeho konštrukcia, podľa ktorej na strane ţalovaného „je tu zabezpečenie verejných potrieb bez úmyslu podnikať v oblasti „miestnych komunikácii“...“. Nepreskúmateľnosť rozsudku odvolacieho súdu, majúca sa následok i jeho nepresvedčivosť, prečo sa záväzky z daného sporu neposudzujú podľa Obchodného zákonníka, ale podľa Občianskeho zákonníka, je vadou konania, ktorou sa, ako uţ bolo uvedené, účastníkovi odníma moţnosť riadne konať pred súdom. So zreteľom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok odvolacieho súdu a sním súvisiace uznesenie odvolacieho súdu o trovách konania, ako i rovnakou vadou postihnutý rozsudok prvostupňového súdu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie (§ 243b ods. 1 a 3 O.s.p.). V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného a dovolacieho konania (§ 243d ods. 2 O.s.p.). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
3. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
4. augusta 2013 JUDr. Ľubor Š e b o, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková