Najvyšší súd 2 Cdo 193/2012 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu M. B., bývajúceho v M., zastúpeného JUDr. A. S., advokátom so sídlom v D., p

§ 237písm.

f/ O.s.p.), a napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). K odňatiu moţnosti konať pred súdom malo dôjsť tým, ţe súd prvého stupňa vo veci „prakticky vôbec“ nevykonal dokazovanie, v dôsledku čoho aj rozhodol bez náleţitého zistenia skutkového stavu. Dovolateľka osobitne poukázala na nevykonanie dokazovania ňou navrhnutým dôkazom – spisom orgánu dozoru nad finančným trhom obsahujúcim nesprávne rozhodnutie tohto orgánu vo veci vzorcov na výpočet poistného. Prvostupňový súd porušil ustanovenie § 129 O.s.p. a rozhodol bez dôsledného zistenia skutkového stavu. Odvolací súd napriek tomu, ţe súd prvého stupňa nevykonal náleţité dokazovanie, nenariadil na prejednanie veci odvolacie 2 Cdo 193/2012 4 pojednávanie. Súdy na základe (ne)vykonaných dôkazov nemohli dospieť k úplným a správnym skutkovým zisteniam a v dôsledku toho ani nemohli vec správne právne posúdiť. Súd prvého stupňa nerešpektoval ustanovenie § 118 ods. 2 O.s.p. a neuviedol, ktoré skutkové tvrdenia účastníkov sú zhodné alebo rozporné, ani ktoré dôkazy budú vykonané alebo nevykonané. Odvolací súd to buď nepostrehol, alebo tomu nepriznal význam, i keď aj toto procesné pochybenie je vadou v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. K odňatiu moţnosti ţalovanej konať pred súdom viedlo aj nedostatočné a nezrozumiteľné odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu, ktoré nemá náleţitosti uvedené v § 157 O.s.p. a je nepreskúmateľné. Za nesprávny označila ţalovaná záver súdov, ţe ţalobca preukázal existenciu jeho naliehavého právneho záujmu na poţadovanom určení (§ 80 písm. c/ O.s.p.). V časti dovolania, ktorú ţalovaná venovala vysvetleniu svojej námietky, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, uviedla, ţe súdy oboch niţších stupňov nezohľadnili všetky relevantné právne ustanovenia, prípadne ich nesprávne interpretovali. V súvislosti s tým dovolateľka popierala správnosť právnych záverov odvolacieho súdu v otázkach zániku poistného vzťahu účastníkov konania, rešpektovania osobitností tzv. regulovaných zmlúv, právnych dopadov zmeny právnej úpravy na skôr zaloţený poistný vzťah, nepravej retroaktivity, aplikácie prechodných ustanovení novelizujúcej úpravy a nemoţnosti plnenia; poukázala pri tom aj na rozhodnutie publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 109/

1. Odvolací súd podľa nej nezohľadnil význam, ktorý malo na prejednávaný prípad nesprávne určenie poistného pri danom poistnom produkte zo strany orgánu vykonávajúceho finančný dohľad, a nepriznal význam tomu, ţe ţalovaná tým bola uvedená do omylu. Z uvedených dôvodov ţiadala, aby dovolací súd zrušil rozhodnutia súdov oboch niţších stupňov a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, alebo aby tieto rozhodnutia zmenil, ţalobu zamietol a priznal jej náhradu trov konania. Následne ţalovaná podala
2. augusta 2012 doplnenie dovolania, v ktorom doplnila svoju právnu argumentáciu k námietke nesprávneho právneho posúdenia veci súdmi niţšieho stupňa. Uviedla, ţe spravodlivé usporiadanie sporného právneho vzťahu moţno v súdnom spore dosiahnuť iba za pomoci rozhodovacej činnosti súdu a za pomoci tzv. eventuálneho petitu navrhuje, aby dovolací súd po vykonanom dokazovaní rozhodol rozsudkom tak, ţe určí, ţe poistný vzťah medzi ţalobcom a ţalovanou podľa poistnej zmluvy U. z
3. augusta 1998 (ďalej len „poistná zmluva“) trvá a ţalovaná má voči ţalobcovi právo na poistné vo výške 15,89 € mesačne od uzavretia poistenia do
4. augusta 2008, alebo určil, ţe poistný vzťah medzi ţalobcom a ţalovanou podľa poistnej zmluvy trvá a ţalobca má voči ţalovanej právo na poistnú sumu pre prípad doţitia sa konca poistenia vo 2 Cdo 193/2012 5 výške 1 501,96 €, alebo určil, ţe poistný vzťah medzi ţalobcom a ţalovanou podľa poistnej zmluvy v časti poistenia rizika trvá a v časti poistenia doţitia sa konca poistenia zanikol. Zároveň aby zaviazal ţalovanú zaplatiť ţalobcovi bezdôvodné obohatenie vo výške časti poistného uhradeného ţalobcom za poistenie rizika doţitia sa konca poistenia do troch dní od právoplatnosti rozsudku, alebo aby napokon určil, ţe poistný vzťah medzi ţalobcom a ţalovanou podľa poistnej zmluvy trvá a ţalobca má voči ţalovanej právo na poistnú sumu pre prípad doţitia sa konca poistenia vo výške určenej súdom. Ţalovaná napokon na podporu svoji doterajších tvrdení zaslala
5. augusta 2012 dovolaciemu súdu listinné dôkazy (odpovede na ţiadosti o informácie poskytnuté Národnou bankou Slovenska). Ţalobca sa k dovolaniu ţalovanej nevyjadril. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená v súlade s § 241 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno týmto opravným prostriedkom napadnúť. V zmysle § 236 ods. 1 O.s.p. moţno totiţ dovolaním napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, iba ak to zákon pripúšťa. V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Dovolanie proti rozsudku je prípustné, ak je napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1 O.s.p.). Dovolanie je prípustné aj proti rozsudku odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.). Dovolanie je prípustné tieţ proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. (§ 238 ods. 3 O.s.p.). Prípustnosť tejto časti dovolania ţalovanej z uvedených ustanovení Občianskeho súdneho poriadku nevyplýva – napadnutý nie je zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu (§ 238 ods. 1 O.s.p.), dovolací súd v tejto veci dosiaľ nezaujal záväzný právny názor (§ 238 ods. 2 2 Cdo 193/2012 6 O.s.p.) a napadnutým je potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, ktorý nevykazuje znaky rozsudku uvedeného v § 238 ods. 3 O.s.p. So zreteľom na to by uvedená časť dovolania ţalovanej bola procesne prípustná, len ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád, ktoré sú taxatívne vymenované v § 237 O.s.p. O vadu uvedenú v tomto ustanovení ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Vady konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/, g/ O.s.p. v dovolaní namietané neboli a v dovolacom konaní ani nevyšli najavo. Prípustnosť tejto časti dovolania ţalovanej preto z uvedených ustanovení nemoţno vyvodiť. S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti postupu súdov niţších stupňov sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či dovolateľke bola v konaní odňatá moţnosť pred súdom konať v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Odňatím moţnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie procesne nesprávny postup súdu priečiaci sa zákonu alebo inému všeobecne záväznému právnemu predpisu, ktorý má za následok znemoţnenie realizácie procesných oprávnení účastníka občianskeho súdneho konania. Ţalovaná v súvislosti s namietaním, ţe došlo k procesnej vade tejto povahy, v dovolaní uviedla, ţe súd prvého stupňa „prakticky vôbec“ nevykonal dokazovanie. O tom, ako v tej – ktorej veci prebiehalo súdne konanie (vrátane dokazovania) na súdoch niţších stupňov, môţe dovolací súd usudzovať len z obsahu spisu, osobitne zo zápisníc o súdnych pojednávaniach (viď § 40 ods. 1 O.s.p. a § 122 ods. 1 O.s.p.). V spise je na č.l. 272 aţ 274 zaloţená zápisnica z pojednávania pred súdom prvého stupňa uskutočneného
6. apríla 2011, z ktorej vyplýva, ţe súd vykonal dokazovanie výsluchom 2 Cdo 193/2012 7 účastníkov konania v zmysle § 131 O.s.p. Na tom istom pojednávaní aj „oboznámil obsah spisu“. Takáto protokolácia priebehu konania nedáva dostatočný podklad pre záver, či dokazovanie listinnými dôkazmi, ktoré sú v spise zaloţené, bolo vykonané v súlade s § 129 O.s.p. Avšak, i keby prípadne nešlo len o nevýstiţnú protokoláciu dokazovania vykonaného v súlade so zákonom, ale o správnu, skutočnému priebehu dokazovania zodpovedajúcu protokoláciu postupu priečiaceho sa ustanoveniu § 129 O.s.p, vykazoval by procesne nesprávny postup súdu prvého stupňa znaky iba tzv. inej procesnej vady konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. (ktorá prípustnosť dovolania nezakladá), nie procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. V dovolaní sa tvrdí, ţe súdy nevykonali všetky dôkazy potrebné na úplné a správne zistenie skutkového stavu. K tomu najvyšší súd uvádza, ţe uţ v R 37/1993 zaujal názor, ţe prípadné nevykonanie určitého dôkazu môţe mať za následok len neúplnosť skutkových zistení, nie však procesnú vadu v zmysle § 237 O.s.p. K rovnakému záveru dospel najvyšší súd aj v rozhodnutí R 125/1999, v ktorom uviedol, ţe ak súd v priebehu konania nevykonal všetky navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie skutočného stavu, nemoţno to povaţovať za odňatie moţnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Treba tieţ pripomenúť, ţe význam dôkazov a potrebnosť ich vykonania sú otázky, ktorých posúdenie je zásadne v právomoci toho orgánu, ktorý rozhoduje o merite návrhu – inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc posúdiť, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (porovnaj I. ÚS 52/03). Vzhľadom na argumentáciu dovolateľky najvyšší súd uvádza, ţe súd neodníme účastníkovi moţnosť pred ním konať ani tým, ţe nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov. Dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to kaţdý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci (§ 132 O.s.p.). Rozhodnutie súdu, ktorého podkladom sú dôkazy nesprávne vyhodnotené, môţe byť prípadne z tohto dôvodu vecne nesprávne, avšak táto skutočnosť sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. Aj ústavný súd uţ vysvetlil, ţe do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať ním 2 Cdo 193/2012 8 navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97). V prípade nesprávnosti hodnotenia dôkazov nejde o dôvod, ktorý by zakladal prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p. (viď aj R 42/1993). Z dovolania vyplýva názor ţalovanej, ţe súdy nezistili v potrebnom rozsahu skutkový stav. Namietaná neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení nie je ale procesnou vadou konania v zmysle § 237 O.s.p. (výlučne ktorá by, ako uţ bolo uvedené, mohla v danom prípade zaloţiť prípustnosť dovolania ţalovanej). Vytýkaná neúplnosť alebo nesprávnosť by mohla byť (prípadne) spojená s procesnou vadou konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p., vada tejto povahy ale prípustnosť dovolania nezakladá. Ţalovaná odvolaciemu súdu vytýka, ţe na prejednanie veci nenariadil odvolacie pojednávanie. Podľa § 214 ods. 1 O.s.p. v znení zákona č. 384/2008 Z.z., ktorý nadobudol účinnosť
7. októbra 2008, na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie, ak a/ je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b/ súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia odvolacieho pojednávania, c/ to vyţaduje dôleţitý verejný záujem. Podľa § 214 ods. 2 O.s.p. ale v ostatných prípadoch (neţ sú uvedené v § 214 ods. 1 O.s.p.) môţe odvolací súd rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania. Z dovolaním napadnutého rozhodnutia vyplýva, ţe a/ odvolací súd sa stotoţnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa a ţe z tohto dôvodu nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b/ súd prvého stupňa rozhodol po nariadení pojednávania, c/ so zreteľom na povahu prejednávanej veci nič nenasvedčuje tomu, ţe by nariadenie odvolacieho pojednávania vyţadoval dôleţitý verejný záujem. Odvolací súd mohol preto v danej veci rozhodnúť bez nariadenia odvolacieho pojednávania. Jeho postup neviedol k odňatiu moţnosti ţalovanej pred súdom konať. Dovolateľka ďalej uviedla, ţe rozhodnutia súdov nie sú dostatočne odôvodnené, sú nepresvedčivé a nepreskúmateľné. Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe vyššie uvedená námietka dovolateľky taktieţ nie je dôvodná. Vady konania vymedzené v zhora citovaných častiach ustanovenia § 237 O.s.p. sú porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, toto právo 2 Cdo 193/2012 9 zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z
8. decembra 1994, séria A č. 303-A), Komisie (napr. stanovisko vo veci E.R.T. c/a Španielsko z roku 1993, sťaţnosť č. 18390/91) a Ústavného súdu Slovenskej republiky (nález z
9. mája 2004 sp. zn. I. ÚS 226/03) treba za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie povaţovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Pretoţe povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vyporiada i so špecifickými námietkami účastníka; porušením uvedeného práva účastníka na jednej strane a povinnosti súdu na druhej strane sa účastníkovi konania (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma moţnosť náleţite, skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky i s jeho dôvodmi) v rámci vyuţitia prípadne riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak potom nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p. a zároveň aj dôvodnosť podaného dovolania. Ústavný súd podľa konštantnej judikatúry (pozri IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04) vyslovil, ţe súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne, zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a ochranou proti takému uplatneniu (I. ÚS 241/07). Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku (v danom prípade aj s poukazom na § 211 O.s.p.) súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie 2 Cdo 193/2012 10 navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie uznesenia bolo presvedčivé. Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe v odôvodení svojho rozhodnutia súd prvého stupňa zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, prečo ţalobe vyhovel. Rovnako odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil (aj s poukazom na obsah a dôvodnosť odvolania). Ich rozhodnutia nemoţno povaţovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretoţe súdy sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlili od znenia príslušných ustanovení a nepopreli ich účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, ţe dovolateľ/ka sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotoţňuje, nemôţe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia súdu (napr. I. ÚS 188/06). Dovolateľka namietala, ţe súd prvého stupňa porušil § 118 ods. 2 O.s.p. a odvolací súd prehliadol nerešpektovanie tohto ustanovenia. Text zápisnice o pojednávaní pred súdom prvého stupňa, ktoré sa uskutočnilo
10. apríla 2011, ale nedáva dostatočný podklad pre záver, či sa súd prvého stupňa dostatočne riadil ustanovením § 118 O.s.p. Avšak, i keby prípadne nešlo len o nevýstiţnú protokoláciu priebehu konania v súlade so zákonom, ale o správnu, skutočnému priebehu konania zodpovedajúcu protokoláciu postupu priečiaceho sa ustanoveniu § 118 O.s.p. vykazoval by procesne nesprávny postup súdu prvého stupňa znaky iba tzv. inej procesnej vady konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. (ktorá prípustnosť dovolania nezakladá), nie procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Navyše aj keby súd prvého stupňa nepostupoval v zmysle § 118 O.s.p., je potrebné mať na zreteli, ţe „podmienka prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p. nie je splnená v prípade, ţe sa účastníkovi odňala moţnosť konať pred súdom iba pre časť konania do takej miery, ţe účastník následne mohol uplatniť svoj vplyv na výsledok konania napr. tým, ţe mohol podať proti rozsudku, ktorý mu bol riadne doručený, odvolanie“ (viď R 39/1993). Procesný postup súdu prvého stupňa, i keby táto námietka dovolateľky bola prípadne opodstatnená, nemohol preto v danom prípade zaloţiť prípustnosť dovolania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., lebo ţalovaná napadla prvostupňový rozsudok odvolaním a v ňom „uplatnila svoj vplyv na výsledok konania“. Pre úplnosť dovolací súd uvádza, ţe o tzv. prekvapivé rozhodnutie súdu prvého stupňa v danom prípade nešlo, pretoţe samotní účastníci konania, resp. ich zástupcovia, na pojednávaní
11. apríla 2011 vo svojich prednesoch uviedli, ktoré právne 2 Cdo 193/2012 11 významné skutočnosti sú zhodné, ktoré zostali sporné a zaujali stanovisko k navrhnutým dôkazom. Súd na pojednávaní uznesením zamietol ďalšie návrhy na dokazovanie a poučil účastníkov v zmysle ustanovenia § 120 ods. 4 O.s.p. K námietke ţalovanej, ţe napadnuté rozhodnutia spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), dovolací súd uvádza, ţe právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantný dovolací dôvod v tom zmysle, ţe ho moţno uplatniť v procesne prípustnom dovolaní, samo nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá (viď aj R 43/2003 a R 54/2012). Nejde totiţ o vadu konania vymenovanú v § 237 O.s.p., ani znak (atribút, stránku) rozhodnutia, ktorý by bol uvedený v § 238 O.s.p. ako zakladajúci prípustnosť dovolania. Keďţe ţalovanou bol tento dovolací dôvod uplatnený v dovolaní, ktoré nie je procesne prípustné, nemohol dovolací súd podrobiť napadnutý rozsudok posúdeniu z hľadiska správnosti v ňom zaujatých právnych záverov (t.j. medziiným ani o existencii naliehavého právneho záujmu ţalobcu na poţadovanom určení, ani o aplikovateľnosti R 190/1998 na prejednávanú vec). V danom prípade dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je podľa § 239 O.s.p. prípustné a vady uvedené v § 237 O.s.p. neboli zistené. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dovolanie ţalovanej ako neprípustné podľa § 243b ods. 5 O.s.p.

§ 218ods.

1 písm. c/ O.s.p. odmietol. S poukazom na právnu úpravu dovolacieho konania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti. V dovolacom konaní úspešnému ţalobcovi vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti ţalovanej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p.

§ 224ods.

1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však ţiadne trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, ţe nepodal návrh na ich priznanie (§ 151 ods. 1 O.s.p.), navyše mu ani ţiadne trovy v dovolacom konaní nevznikli. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. 2 Cdo 193/2012 12 V Bratislave 25. júla 2013 JUDr. Martin Vladik, v. r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová